znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 662/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   K., zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Kahancom, Vajanského 33, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č.   k. 25 P 171/2011-358 z 22. mája 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 25 P 171/2011-454 z 15. januára 2013 a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k. 15 CoP 4/2013-493,   15   CoP   6/2013 z 15. mája 2013   v   spojení   s   opravným   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 15 CoP 4/2013-509, 15 CoP 6/2013 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2013   doručená   a   podaním   zo   6.   novembra   2013   doplnená   sťažnosť   A.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“, v citáciách aj „otec“ alebo „odvolateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 P 171/2011-358 z 22. mája 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P 171/2011-454 z 15. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 15 CoP   4/2013-493   a   15   CoP   6/2013 z 15. mája 2013 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 15 CoP 4/2013-509, 15 CoP 6/2013 z 26. júna 2013 (ďalej aj „opravné uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa svojím návrhom doručeným okresnému súdu 26. júla 2011 a doplneným 3. a 24. októbra 2011 domáha   zmeny   rodičovskej   dohody   návrhom   na   výkon   rodičovských   práv   a povinností schválenej   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   25   P   318/2008-38   zo   6.   novembra   2008 v spojení   s uznesením   okresného   súdu   č.   k.   25   P   318/2008-41   z   15.   januára   2009, a to v rozsahu výroku o výživnom a v rozsahu výroku o úprave styku k maloletému synovi.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   25 P 171/2011-358   z   22.   mája   2012   (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 25 P 171/2011-454   z   15.   januára   2013   (ďalej   len   „dopĺňací   rozsudok   okresného súdu“) zmenil rozsudok č. k. 25 P 318/2008-38 zo 6. novembra 2011 v spojení s uznesením č. k. 25 P 318/2008-41 z 15. januára 2009 v časti výživného tak, že znížil výživné zo strany sťažovateľa   zo   sumy   232,35   €   na   sumu   200   €   mesačne,   v   prevyšujúcej   časti   návrh sťažovateľa na zníženie výživného zamietol, návrh sťažovateľa na zmenu úpravy styku a návrh matky maloletého na zvýšenie výživného pre maloletého zamietol a s poukazom na §   146   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania. Okresný súd následne dopĺňacím rozsudkom uložil matke maloletého povinnosť informovať sťažovateľa o zdravotnom stave maloletého   vždy   pri   jeho   odovzdávaní   sťažovateľovi.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 26, § 62 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci, v konaní sú vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd vec nesprávne právne posúdil a konanie trpí vadami uvedenými v § 221 ods. 1 OSP. Z týchto dôvodov žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Sťažovateľ v odvolaní namietal aj nevykonanie ním navrhovaných dôkazných prostriedkov DVD záznamom a znaleckým posudkom.

Krajský súd ako súd odvolací po tom, ako vec prerokoval, o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 15 CoP 4/2013-493 a 15 CoP 6/2013 z 15. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 15 CoP 4/2013-509, 15 CoP 6/2013 z 26. júna 2013 rozhodol takto:

„Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., a II. Mení rozsudok vo výroku III. tak, že otec je oprávnený stretávať sa s mal. M. A. každý prvý piatok v mesiaci od 17:00 hod. do nedele do 17:00 hod., každý tretí piatok v mesiaci od 17:00 hod. do nedele do 17:00., každý Veľký piatok od 8:30 hod. do 18:00 hod, každý utorok po Veľkonočnom pondelku od 8:30 hod. do 17:00 hod., každý prvý sviatok vianočný – 25. decembra od 8:30 hod. do 18:00 hod., a počas letných prázdnin od 25. augusta od 8:30 hod do 31. augusta do 18:00 hod.

Otec je oprávnený prevziať si maloletého M. A. pred bytom matky v uvedený deň a hodinu a povinný maloletého odovzdať pred bytom matky v uvedený deň a hodinu. Otec je povinný informovať matku o nemožnosti stretnutia sa s maloletým najneskôr 12 hodín pred termínom stretnutia na e-mailovú adresu matky.

Matka je povinná maloletého na styk s otcom riadne pripraviť. Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 25 P 318/2008-38 zo dňa 6. 11. 2008 v časti úpravy styku.

Návrh otca na zmenu úpravy styku v prevyšujúcej časti zamieta.

Mení rozsudok   v spojení   s dopĺňacím rozsudkom   o   povinnosti   matky informovať o zdravotnom   stave   maloletého   M.   A.   tak,   že   matka   je   povinná   informovať   otca o zdravotnom   stave   maloletého   na   e-mailovú   adresu   otca   najneskôr   24   hodín   pred termínom stretnutia.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

Proti   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   jeho   opravným   uznesením   (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii   priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   v   súvislosti   s   namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä s poukazom na jeho nepreskúmateľnosť, keďže   podľa   jeho   názoru   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   nevyplýva,   ako sa krajský   súd   vysporiadal   s   jeho   procesnými   návrhmi   na   vykonanie   dokazovania (záznamom na DVD, na ktorom je zachytené vyjadrenie maloletého o tom, ako sa pred ním jeho matka urážlivo vyjadruje o sťažovateľovi, a na ktorom sa dožaduje rozšírenia styku so sťažovateľom, a znaleckým posudkom na účely preukázania potreby rozšírenia styku k maloletému), návrhmi sťažovateľa a súdom ustanoveného opatrovníka na rozšírenie styku sťažovateľa   s   maloletým.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   krajský   súd svojvoľne prehliadol skutočnosť, že matka maloletého pred sťažovateľom zatajila dopravnú nehodu maloletého, ku ktorej došlo v lete 2011 a pri ktorej utrpel minimálne poranenia hlavy. Nakoniec sťažovateľ krajskému súdu vyčíta aj to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ničím neodôvodnil skrátenie šesť rokov zaužívaného času návratu maloletého k matke z 18. hodiny na 17. hodinu.

Vo   vzťahu   k   výroku,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   znížení   vyživovacej   povinnosti sťažovateľa k maloletému, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou k posudzovaniu jeho majetkových pomerov okresným súdom v súvislosti s jeho návrhom na zníženie výživného.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   bola porušená aj zásada predvídateľnosti súdneho rozhodovania tým, že sa všeobecné súdy počas celého konania k podstate jeho návrhu nevyjadrovali a nepoučili ho o tom, že jeho tvrdenia, ktorými odôvodňoval rozšírenie svojho styku s maloletým, sú pre vyhovenie jeho návrhu nedostatočné.

Sťažovateľ   namieta   aj   postup   krajského   súdu,   ktorým   vo   veci   samej   nariadil pojednávanie na účely výsluchu účastníkov konania, ktorý neuskutočnil a následne vo veci samej rozhodol.

V súvislosti s označenými právami sťažovateľ napokon namieta aj celkovú dĺžku konania pred všeobecnými súdmi, čo odôvodňuje s poukazom na porušenie § 176 ods. 3 OSP.

Na   záver   svojej   argumentácie   sťažovateľ   uvádza,   že „[z]áver   Krajského   súdu v Prešove v napádanom rozhodnutí je logickým excesom aj preto, že sťažovateľ nemá dnes ani párnovíkendový model styku..., ktorý je už dávno spoločensky prekonaný a nežiaduci a zďaleka   nezodpovedá   zákonným   požiadavkám   platného   zákona   o   rodine.   Trendom vo svetových   demokraciách,   medzi   ktoré   Slovensko   patrí,   je   snaha   čo   najširšieho a najrovnomernejšieho styku maloletých s oboma rodičmi.“.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, z obsahu sťažnosti vyplýva, že ich porušenie sťažovateľ vníma ako sekundárny dôsledok porušenia základných práv podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušení označených základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto práv.

Sťažovateľ   tiež   žiada   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10 000 €, čo odôvodňuje najmä s poukazom na to, že namietaným „postupom všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť dostatočne a spravodlivo sa osobne podieľať na výchove maloletého M.,   a   to   primerane   jeho   veku.“,   s   čím   sú   na   jeho   strane   spojené   emocionálne útrapy, sťažovateľ je ukrátený o radosť, zážitky a čas strávený s maloletým, ktoré sú preňho ľudsky mimoriadne hodnotné a nevyčísliteľné, avšak predovšetkým nevratné a neopakovateľné.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označených práv rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením a rozsudkom okresného súdu, tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a aby rozhodol o povinnosti krajského súdu uhradiť mu trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ   mal   k   dispozícii   na   ochranu   svojich   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práva podľa dohovoru proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa,   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil.   Príslušným   súdom   na   poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu v spojení s opravným uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   ústavný   súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne záväzných právnych   predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Z   uvedeného   obsahu   sťažnosti   (článok   I   tohto   uznesenia)   vyplýva,   že   podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu   v   spojení   s   jeho   opravným   uznesením,   sa   koncentruje   tak   na   nedostatky   jeho odôvodnenia,   ako   aj   na   sťažovateľom   tvrdenú   nezákonnosť   postupu   predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom   sťažovateľ konkrétne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského   súdu   vo vzťahu   k   ním   uvádzaným   skutočnostiam   a   označeným   dôkazným prostriedkom, nepredvídateľnosť jeho postupu a celkovú dĺžku konania.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu   a   postup   predchádzajúci   ich   vydaniu   za   ústavne   udržateľný   a   akceptovateľný z hľadiska   námietok,   ktoré   sťažovateľ   proti   nim   uplatňuje,   a teda   či   nie   je   zjavne neopodstatnená.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   ústavný   súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, z ktorej vyplýva, že právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29.   5. 1997,   Recueil   III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko z 9. 12. 1994,   Annuaire,   č. 303-B,   uviedol,   že   právo   na spravodlivý   súdny   proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľom   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   rozsudku krajského   súdu   v   spojení   s   jeho   opravným   uznesením   a   postupu   predchádzajúcemu ich vydaniu.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   čiastočne   zmenil a čiastočne   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu.   Následne   v   úvodnej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia citoval podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov   konania   nastolenú   v   odvolacom   konaní   a   vychádzajúc zo   skutkového   stavu zisteného okresným súdom, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Vo veciach úpravy styku musí brať súd do úvahy špecifiká každého jedného prípadu a   z   týchto   skutočností   vyabstrahovať,   čo   je   v   najlepšom   záujme   maloletého   dieťaťa a za týmto účelom zisťovať tiež názor maloletého dieťaťa...

Znenie ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine ZoR zdôrazňuje záujem dieťaťa ako dlhodobo   všeobecne   prijímané   kritérium   vyplývajúce   z   celkového   kontextu právnej úpravy vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ako i z Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti pripomína, že medzi záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodiča sa musí nájsť spravodlivá rovnováha, (viď rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Olsson vs. Švédsko č. 10465/83) Prisúdil sa zvláštny význam zvrchovanému záujmu dieťaťa, ktoré podľa svojej povahy a závažnosti môže prevážiť nad záujmom rodiča.

Uvedené   konštatovania,   majú   na   mysli   potrebu   nájdenia   určitého   a   konkrétneho spôsobu zosúladenia toho, čo je v záujme maloletého dieťaťa a čo je v záujme jeho rodičov. Keď ich vzájomná korelácia z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov možná nie je, prednosť má vždy záujem maloletého dieťaťa. Záujem maloletého dieťaťa, musí byť teda vždy postavený na piedestál, a preto nie je umožnené rodičovi vynútiť si také opatrenia, ktoré   by   ohrozovali   zdravie   alebo   rozvoj   dieťaťa.   (viď   rozsudky   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   Elsholz   vs.   Nemecko   č.   25735/94.   Ignaccolo-Zenide   vs.   Rumunsko   č. 31679/96, Nuutinen vs. Fínsko č. 32842/96)...

Prvostupňový súd korektne v tejto súvislosti prihliadal na vzájomný zaujatý vzťah oboch rodičov a individualistický prístup pri snahe o podrobné určenie rozsahu styku. Týka sa   to   aj   námietky   odvolateľa,   ktorého   snahou   je   konfrontačné   simplexné   posúdenie starostlivosti o maloletého...

Vzhľadom   na   náležité   zohľadnenie   pomerov   konkrétneho   prípadu   prvostupňovým súdom,   a   to   vzdialenosti   pobytu   otca   od   bydliska   maloletého,   veku   maloletého   dieťaťa a negativistického   vzájomného   postoja   rodičov,   niet   dôvodu   nesúhlasiť   s   jeho   názorom na rozsah upraveného styku oprávneného rodiča s maloletým...

Aj   odvolací   súd   má   za   to,   že   rozsah   úpravy   styku   vzhľadom   na   vek   maloletého a obvyklý režim maloletého je v tejto dobe primeraným, avšak pri stanovovaní jeho rámca je potrebné   prihliadnuť   aj   na   cieľ,   ktorým   je   vytvorenie   priaznivých   podmienok   pre realizáciu   styku,   ktorý   je   v   záujme   maloletého   a   odstránenie   praktických   prekážok spojených so vzdialenosťou miesta bydliska a pracoviska oprávneného rodiča od bydliska maloletého.   Odvolací   súd   zohľadniac   túto   skutočnosť   so   snahou   zamedziť   vzniku praktických   prekážok   ponechajúc   obdobný   rozsah   úpravy   styku   zmenil   v   súlade   s ustanovením § 220 O. s. p. rozhodnutie prvostupňového súdu v časti úpravy styku tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Zároveň z dôvodu odstránenia sporov pri prípadnej nemožnosti   realizácie styku oprávneným   v stanovenom termíne odvolací   súd pri   zmene úpravy styku uložil otcovi maloletého povinnosť informovať matku o nemožností stretnutia s maloletým najneskôr 24 hodín pred termínom stretnutia a matke povinnosť maloletého na styk s otcom riadne pripraviť.“

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd vyjadril aj k odvolacej námietke sťažovateľa,   ktorá   sa   týkala   nevykonania   sťažovateľom   navrhnutých   dôkazov,   pričom s poukazom na § 120 ods. 1 OSP uviedol, že „... je len na súde, ktoré nevyhnutné dôkazy vykoná na dostatočné preukázanie skutkového stavu. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd mal skutočnosti potrebné na vyhodnotenie skutkového stavu, ktoré žiadal týmito dôkazmi otec   maloletých   preukázať,   a   to   ohľadom   napätých   vzťahov   medzi   rodičmi   a   reakcii maloletého   pri   styku   s   rodičmi,   za   preukázané,   táto   odvolacia   námietka   odvolateľa neobstojí.“.

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu, kde krajský súd posudzoval odvolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k výroku rozsudku okresného súdu, ktorým došlo k zníženiu vyživovacej povinnosti sťažovateľa k maloletému, krajský súd uviedol toto:

„Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa časti, ktorou súd znížil výživné na maloletého zo strany otca.

Ohľadom napadnutého rozhodnutia v tejto časti odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci výživného potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Prvostupňový   súd   správne   posúdil   zmenu   pomerov   týkajúcu   sa   oboch   rodičov, pričom náležite prihliadal na možnosti a schopnosti povinného rodiča a pomerov rodiča, v ktorého osobnej starostlivosti sa maloleté dieťa nachádza. Možno sa len stotožniť s jeho záverom   o   znížení   výživného,   avšak   s   ponechaním   výšky   výživného,   ktorá   zabezpečí realizáciu   zákonného   práva   dieťaťa   podieľať   sa   na   životnej   úrovni   rodičov.   Výška zmeneného   výživného   prvostupňovým   súdom   dáva   tomuto   právu   maloletého   zadosť. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v prvom a druhom výroku v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu nemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu   a   v   nadväznosti   na   už   citovanú   judikatúru   považoval   ústavný   súd   za   potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Na   strane   matky   došlo   k   výraznej   zmene   pomerom   tým,   že   od   01.   01.   2011 má zabezpečený   stály   zdroj   príjmu   z   pracovnej   činnosti.   Príjem   matky   je   ale   nižší ako príjem   otca.   Pri   zohľadnení   priemernej   čistej   mesačnej   mzdy   otca   26   584,67   Kč (pri prepočte   kurzu   NBS   ku   dňu   vyhlásenia   rozsudku   1   €   =   25,294   CZK   ide   o   sumu 1 051,03 €) a matky 603,47 € je mzda otca mesačne o sumu 447,56 € vyššia, čo je takmer suma   vynakladaná   otcom   na   úhradu   nájomného.   Súdu   nebolo   zo   strany   otca   náležité zdôvodnené, či a akým spôsobom si rieši otázku vlastného bývania do budúcnosti. V P. sa zdržiava   dlhodobo,   napriek   tomu   býva   stále   v   prenajatom   byte.   Aj   s   prihliadnutím na trhové   ceny   nehnuteľností,   otec   vlastní   nehnuteľný   majetok   na   území   Slovenskej republiky, osobné motorové vozidlo, má finančné úspory a stály príjem z pracovnej činnosti, čo sú aktíva vhodné pre zabezpečenie vlastného bývania a zníženie životných nákladov na platby   nájomného,   ktorými   svoj   majetok   nezhodnocuje,   ale   naopak.   Matka   má zabezpečené   vlastné   bývanie   v P.   a   vlastní   aj   ďalší   byt,   z   ktorého   jej   plynie   príjem z prenájmu. Preto súdu nie je zrejmé, prečo otec rovnakým spôsobom nezhodnocuje svoj majetok (napr. predaj pozemkov a kúpa bytových priestorov, či už pre účely vlastného bývania alebo prenájmu). Vzhľadom na majetkové pomery oboch rodičov a ich možnosti a schopnosti   súd   neprihliadal   na argumenty   otca   ohľadne   výšky   príjmu   matky   plynúcej z prenájmu jej nehnuteľnosti. Tak isto ako v konaní sp. zn. 27 P 20/2010 súd uvedený zdroj príjmu považuje za šikovnosť matky, ako zvýšiť finančný príjem do vlastného rodinného rozpočtu.   Matka   súdu   potvrdila,   že   obaja   rodičia   sa   finančne   zabezpečili   počas   práce v zahraničí pred narodením maloletého dieťaťa.

Súd preto v dôsledku zamestnania sa matky a získania príjmu z pracovnej činnosti rozhodol len o čiastočnom znížení výživného o sumu 32,35 € mesačne zo strany povinného otca pre maloletého syna. Otec má stále vyššiu mzdu ako matka a uvedená suma, o ktorú je výživné   znížené,   spolu   s   mesačným   rozdielom   mzdy   otca   a   matky   zhruba   zodpovedá nákladom otca na bývanie. V prevyšujúcej časti súd návrh otca na zníženie výživného ako nedôvodný zamietol. Je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu svojho jediného maloletého dieťaťa, ktorému od narodenia nezabezpečoval osobnú starostlivosť na rozdiel od matky, v rozsahu 200,00 € mesačne. Takto určené bežné výživné pre maloleté dieťa v predškolskom veku s prihliadnutím na jeho zdravotný stav a potreby a majetkové i zárobkové   pomery   na   strane   oboch   rodičov   považuje   súd   za   primerané.   Z   rovnakých dôvodov   súd   návrh   matky   na   zvýšenie   výživného   ako   nedôvodný   zamietol   tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Od   právoplatnosti   rodičovskej   dohody   vrátane   úpravy   styku   v   konaní   sp.   zn. 25 P 318/2008 vo februári 2009 uplynula doba viac ako troch rokov. Otec sa domáhal zmeny   úpravy   styku,   resp.   zmeny   výchovy,   návrhom   podaným   na   súde   len   necelý   rok po právoplatnosti rodičovskej dohody. Od právoplatnosti zamietnutia návrhu otca v konaní sp. zn. 27 P 20/2010 uplynula doba viac ako jedného roka.

Za uplynulé obdobie viac ako jedného roka nebolo vykonaným dokazovaním v tomto konaní preukázané, že by matka odopierala styk maloletého dieťaťa s oprávneným otcom. Práve naopak, bolo preukázané, že matka je ústretová a umožňuje otcovi styk i mimo súdom určenej úpravy styku, čo nie je jej povinnosťou.

Právo   realizácie   styku   otca   s   maloletým   dieťaťom   je   právom   otca   a   nie   jeho povinnosťou.   Súd   správanie   otca   považuje   za   účelové   a   zamerané   skôr   na   ochranu vlastných   záujmov   a   pohodlia,   než   na   ochranu   záujmov   maloletého   dieťaťa. A to s prihliadnutím na absenciu pravidelného a frekventovaného stretávania otca so synom v minulosti, neparticipovanie na osobnej starostlivosti o maloleté dieťa v jeho útlom veku a opakované   návrhy   iniciujúce   súdne   konania   ohľadom   úpravy   styku,   zmeny   výchovy, či zníženie výživného zo strany otca v krátkych časových úsekoch.

Realizácia styku s maloletým synom počas nepárnych víkendov v mesiaci si od otca technicky vyžaduje spravidla absolvovať za celý mesiac dva krát cestu z miesta bydliska otca do miesta bydliska matky a dva krát cestu z miesta bydliska matky do miesta bydliska otca, z toho jedna spiatočná cesta pripadá na jeden víkend. Ak má otec skutočný záujem o realizáciu   styku   s   maloletým   dieťaťom,   nutnosť   cestovania   a   znášania   cestovných nákladov by pre neho nemalo byť prekážkou. Súd nevidí dôvod, pre ktorý by mal proti vôli matky,   ktorá   zabezpečuje   osobnú   starostlivosť   o   maloleté   dieťa,   zaťažovať   matku   v súvislosti s právom otca na stretávanie sa so synom tým, aby prevzala dieťa v určenom čase po realizácii styku v mieste bydliska otca. O to viac, že otec určenú úpravu styku striktne nedodržiava.

Súd   opätovne   poukazuje   na   to,   že   dohoda   rodičov   má   prednosť   pred   súdnym rozhodnutím, ktoré má len garantovať práva pre prípad, že niet vôle dohodnúť sa. Nakoľko k dohode rodičov nedošlo a súd rešpektujúc záujem maloletého dieťaťa nepovažoval   za   dostatočne   dôvodné   a   potrebné   znovu   meniť   úpravu   styku,   rozhodol o zamietnutí návrhu otca tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Súčasne súd poukazuje v súvislosti s tvrdeniami otca o nezabezpečovaní dostatočnej zdravotnej,   či   osobnej   starostlivosti   o   dieťa   zo   strany   matky   na   to,   že   tieto sú neopodstatnené a náležite nepodložené. V situácii, keď dlhodobo osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v predškolskom veku zabezpečuje len jeden rodič, tento má sťaženú pozíciu pri   prerozdeľovaní   svojho   času   medzi   zabezpečenie   vlastných   nevyhnutných   povinností (práca, starostlivosť o domácnosť) a potreby dieťaťa (hygiena, strava, ošatenie, zdravotná starostlivosť,   denný   režim   dieťaťa   −   návšteva   predškolského   zariadenia,   voľnočasové aktivity   a   podobne).   Na   tohto   rodiča,   v   danom   prípade   na   matku,   sú   kladené   zvýšené nároky, pričom opakované kritizovanie rodičom, teda otcom, ktorý tieto úlohy dlhodobo sám   nikdy   nezabezpečoval,   vzbudzuje   pochybnosti   o   skutočných   zámeroch   otca,   ktoré takýmto konaním sleduje. V konaní boli preukázané pretrvávajúce konflikty medzi rodičmi aj spochybňovanie postavenia a schopnosti matky, avšak z predložených lekárskych správ a správ   kolízneho   opatrovníka   vyplynulo,   že   matka   je   hodnotená   pozitívne   a   svoje rodičovské   povinnosti   doposiaľ   vzorne   zvláda.   Na   adresu   argumentov   otca   možno   len konštatovať, že napríklad cena alebo značka oblečenia môže byť len ťažko považovaná za mieru kvality osobnej starostlivosti poskytovanej dieťaťu matkou.

Súd taktiež konštatuje, že nielen osoby majúce skúsenosť so zabezpečovaním osobnej starostlivosti   o   maloleté   dieťa   by   mohli   zhodne   uviesť,   že   aj   pri   vynaložení   zvýšenej obozretnosti, opatrnosti a starostlivosti mieru rizika úrazu, či poranenia dieťaťa pri hre alebo bežných každodenných aktivitách, je veľmi ťažké úplne vylúčiť. Preto zámer otca ohľadne predloženia fotodokumentácie a lekárskych správ ohľadne zapareného zadočku, stavu kože alebo modriny na tvári dieťaťa je tiež otázny a z pohľadu súdu v predmetnom konaní   irelevantný.   Súd   opätovne   poukazuje   na   lekársku   správu   klinického   imunológa a alergológa,   ktorý   potvrdil,   že   pri   chronickom   ochorení,   ktorým   maloletý   trpí,   aj   pri vynikajúcej   starostlivosti   nie   je   vylúčené   možné   zhoršovanie   stavu   a   je   nutné   počítať s premenlivými stavmi zhoršovania a zlepšovania kožného nálezu.“

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu vyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavu veci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať, dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam.

V súvislosti s rozhodovaním o úprave styku k maloletému krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia komplexne posúdil daný skutkový stav, majúc na zreteli nielen zákonnú právnu   úpravu   rodinnoprávnych   vzťahov,   ale   aj   záruky   poskytované   prostredníctvom medzinárodných zmlúv v oblasti ľudských práv (dohovor), keď v okolnostiach danej veci (vzdialenosť   pobytu   sťažovateľa   od bydliska   maloletého,   vek   maloletého,   jeho   obvyklý režim,   ako   aj   negativistický   vzájomný   postoj   rodičov)   aj   s   odkazom   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva akcentoval najmä záujem maloletého, čím zároveň svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil aj vo vzťahu k sťažovateľom uvádzaným tvrdeniam o potrebe rozšírenia styku k maloletému prostredníctvom súdneho rozhodnutia. Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   záujmy   rodičov   a   detí   majú   byť vo vzájomnej rovnováhe, avšak zvrchovaný záujem dieťaťa v okolnostiach   konkrétneho prípadu môže prevážiť nad záujmom toho-ktorého rodiča, pričom proporcionálne vyváženie záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi spočíva primárne na posúdení špecifických okolností daného prípadu zo strany všeobecných súdov, ktoré sú v bezprostrednom kontakte s účastníkmi konania. Zákonodarca v tomto smere zvolil právny pojem − záujem dieťaťa, bez   toho,   aby   ho   taxatívne   definoval,   majúc   na zreteli   osobitosti   toho-ktorého   prípadu, aby bolo možné jeho obsah flexibilne prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej sa dieťa nachádza.

Vo   vzťahu   k   výroku,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   znížení   vyživovacej   povinnosti sťažovateľa k maloletému, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou k posudzovaniu jeho majetkových pomerov   okresným   súdom   v   súvislosti   s   jeho   návrhom   na   zníženie   výživného. V posudzovanej   veci   sa   k   námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   dôvodov   zníženia vyživovacej povinnosti sťažovateľa vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie, keď sťažovateľ v rámci odvolacej argumentácie nastolil tie isté otázky ako v konaní pred súdom   prvého   stupňa   a   už   v   tomto   konaní   dostal   dostatočné   odpovede,   prečo   jeho argumentácia   nebola   opodstatnená   a   krajský   súd   nedospel   k   iným   skutkovým   alebo právnym záverom než súd prvého stupňa. Keďže krajský súd sa postupom podľa § 219 ods. 2 OSP obmedzil   len na skonštatovanie správnosti   dôvodov   odvolaním   napadnutého rozhodnutia,   neexistujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   relevantné   dôvody   na   to,   aby z ústavnoprávneho   hľadiska   akokoľvek   spochybňoval   rozhodnutie   vydané   v   rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností je možné a vhodné   postupom   podľa   §   219   ods.   2   OSP   zúžiť   rozsah   odôvodnenia   len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa o porušení jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že   krajský   súd   vo   veci   sťažovateľa   rozhodol   tak,   že   nie   je   reálne   predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu   sťažovateľom   označených   práv.   Sťažnosť   bolo   preto   potrebné   v   tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s označenými právami sťažovateľ namieta aj celkovú dĺžku konania pred všeobecnými súdmi, čo právne odôvodňuje porušením právnej normy vyplývajúcej z § 176 ods. 3 OSP.

Pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že základom opísaného skutkového stavu, z ktorého sťažovateľ vyvodzuje porušenie označených práv, je celková dĺžka   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   V   systematike   ústavy,   listiny   a   dohovoru sú primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny   (resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru), a nie sťažovateľom označených práv, pokiaľ namietané porušenie týchto práv nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

V danom prípade nedosiahli pochybenia v postupe súdov podľa názoru ústavného súdu   takú   intenzitu,   aby   bolo   možné   vôbec   uvažovať   o   odmietnutí   spravodlivosti a vyslovení porušenia sťažovateľom označených práv.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   ďalej   uviesť,   že   jednou zo základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   v   prípadoch, keď sa ňou   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práv na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   týmto   právam (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP   (m. m.   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom 15. mája 2013, ktorého v poradí druhý výrok opravil 26. júna 2013 opravným   uznesením.   V   príslušnej   kancelárii   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil, že rozsudok krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením nadobudol právoplatnosť 25. júla 2013. Z uvedeného potom vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (21. augusta 2013) nemohlo postupom krajského súdu dochádzať ani k porušovaniu týchto práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy   a   podľa   čl.   32   ods.   1   a   4   listiny   rozsudkom   krajského   súdu   v   spojení s opravným uznesením krajského súdu

Vzhľadom na to ako sťažovateľ podanú sťažnosť v tejto časti odôvodňuje, ústavný súd   s poukazom   na svoje predchádzajúce závery   o   sťažovateľom   namietanom   porušení označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a podľa čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, a preto nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľom označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné   aj   v   tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014