znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 662/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   Jozefom   Veselým,   Advokátska   kancelária,   Mierová   1,   Veľký   Krtíš,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Nto 8/2013 z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Nto 8/2013 z 27. júna 2013 b o l o   p o r u š e n é   základné právo I. B. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Nto 8/2013 z 27. júna 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť I. B. trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), a to do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Veselého, Mierová 1, Veľký Krtíš.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 662/2013-15 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   I.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Nto 8/2013 z 27. júna 2013 (ďalej aj „uznesenie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Voči   mojej   osobe   bola   zo   strany   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici, Partizánska cesta 97462 Banská Bystrica pod č. Kv 64/10 - 67 zo dňa 29. 01. 2013 podaná obžaloba   pre   pokračujúci   obzvlášť   závažný   zločin   porušovania   povinnosti   pri   správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. b) ods. 4 písm. a) Trestného zákona. S poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) trestného zákona účinného od 1. 1. 2006 a to z toho dôvodu, že som mal v 7 bodoch obžaloby porušiť všeobecne závažným právnym predpisom   ustanovenú   povinnosť   a   povinnosť   uloženú   právoplatným   rozhodnutím   súdu spravovať cudzí majetok a takýto čin som mal spáchať závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a spôsobiť takýmto činom škodu veľkého rozsahu.

Vec začal pojednávať Okresný súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu R. R. a prísediacich P. S. a P. V., pričom súd určil termín hlavného pojednávania na deň 17. 04. 2013.

Pred   začatím tohto pojednávania   môj   obhajca   uviedol,   keďže pojednávanie   bolo v mojej   neprítomnosti,   že   som   sa   rozhodol   vzniesť   námietku   voči   všetkým   sudcom Okresného súdu v Banskej Bystrici a sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici, pretože v tomto   konaní   majú   byť   vypočutí   ako   svedkovia   sudcovia   z   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici, ktorí sa môžu poznať so sudcami Okresného súdu v Banskej Bystrici, ako aj z toho dôvodu, že trestné oznámenie na moju osobu podal v mojom prípade predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici a teda aj z tohto hľadiska môže byť daná pochybnosť o objektivite rozhodovacieho procesu Krajského sudu v Banskej Bystrici, ktorý je nadriadeným súdom Okresného súdu v Banskej Bystrici.

Súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   vyriešenia   námietky   zaujatosti vznesené mojou osobou prostredníctvom môjho obhajcu, s tým že následne podaním zo dňa 29.   04.   2013   som   žiadal   doplniť   zápisnicu   po   hlavnom   pojednávaní,   v   ktorej   neboli zachytené všetky dôvody, ktoré som uviedol ako dôvody pre vylúčenie sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici...

Následne mi bolo doručené uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici 5T 7/2013 zo dňa 17. 04. 2013, ktorým Okresný súd v Banskej Bystrici rozhodol podľa § 32 ods. 3 Tr. por.   v   mojej   trestnej   veci,   že   nevylučuje   z   prejednania   mojej   veci   senát   v   zložení predseda senátu R. R. a prísediaci P. S. a P. V., pričom v odôvodnení tohto uznesenia uviedol,   že   moja   námietka   je   neopodstatnená   a   že   nemá   žiaden   význam   ani   podanie trestného   oznámenia   na   moju   osobu   predsedom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici vo vzťahu   prípadnému   zaujatosti   senátu   súdu,   pretože   predseda   súdu   si   len   splnil oznamovaciu povinnosť v zmysle trestného zákona a v tejto veci nevystupuje ako žiadna strana ani svedok.

Na   základe   mojej   sťažnosti,   ktorú   som   písomne   zdôvodnil   vlastným   menom prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo dňa 20. 05. 2013 tak v tejto sťažnosti som uviedol   aj   dôvody   pre   ktoré   sa   nestotožňujem   s   takýmto   uznesením   Okresného   súdu v Banskej Bystrici ohľadne predmetného uznesenia.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 2Nto 8/2013 zo dňa 27. 06. 2013 rozhodol tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. moju sťažnosť zamieta, s tým že sa stotožnil v podstate s dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa a konštatoval rovnaké skutočnosti ako aj   to,   že   predseda   Krajského   súdu   vo   vzťahu   k   zaujatosti   senátu   si   plnil   len   svoju oznamovaciu   povinnosť   a   takáto   skutočnosť   nemá   žiaden   vplyv   na   pôsobenie   súdov a odvolací súd preto považuje moju sťažnosť ako nedôvodnú.

Podaním zo dňa 03. 09. 2013 som uviedol, že ja som podal aj námietku zaujatosti voči   súdom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   hľadiska   odňatia   a   prikázania   pre rozhodovanie v mojej veci inému súdu v zmysle § 23 Tr. por., kde som poukázal na dôvody uznesenia Najvyššieho súdu SR 6Ndt 8/2013 zo dňa 03. 07. 2013, kde už Najvyšší súd SR v obdobnej   veci   ktorá   sa   týka   nepriamo   aj   mojej   osoby   rozhodol   o   vylúčení   sudcov Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   a   to   z   toho   dôvodu,   že   možno   mať   pochybnosti o objektivite a nestrannosti procesu na tomto súde vzhľadom na konanie predsedu súdu ohľadne podania trestného oznámenia na moju osobu.“

Ďalej sťažovateľ uviedol, že:„Teda v mojej právnej veci sa možno domnievať, že pokiaľ som ja vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu v Banskej Bystrici ako Krajského súdu v Banskej Bystrici a namietol som miestnu príslušnosť Okresného súdu v Banskej Bystrici, tak mal môj spis byť najprv predložený Najvyššiemu súdu SR, tak ako v prípade V., kde Najvyšší súd SR mal rozhodnúť o tom, či sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v mojej trestnej veci a až potom ako by sa ustálil takýto stav mohol by príslušný krajský súd rozhodnúť aj o mojej námietke zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v Banskej Bystrici...

V mojom prípade vidím zásadné porušenie mojich práv zo strany Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v   tom,   že   moja   námietka   zaujatosti   voči   sudcom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   zo   strany   tohto   súdu   nebola   predložená   Najvyššiemu   súdu   SR na posúdenie   mojej   námietky   zaujatosti   a   to,   že   bez   takéhoto   rozhodnutia   Krajský   súd rozhodol o tom, že sudcovia Okresnému súcu v Banskej Bystrici nie sú zaujatí, pričom námietka zaujatosti v zmysle § 31 ods. 4 Tr. por. bola vznesená bez meškania.

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 162/2012 Ústavne konformné konanie o námietke zaujatosti vyžaduje, aby pri rozhodovaní nadriadeného súdu (§ 16 Občianskeho súdneho poriadku) popri splnení ďalších zákonom predpísaných podmienok bolo z vecného hľadiska skúmané, či namietané dôvody na vylúčenie zákonného sudcu možno považovať zo skutkového hľadiska za preukázané, pričom je primárne na účastníkovi konania, ktorý námietku   zaujatosti   podal,   ponúknuť   aj   dôkazy   o   pravdivosti   týchto   dôvodov.   V   rámci takéhoto skúmania má nezanedbateľný význam aj vyjadrenie zákonného sudcu k pravdivosti uvádzaných dôvodov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 162/2012 z 20. septembra 2012).

O mojich námietkach nebolo vôbec rozhodované a preto tvrdím, že došlo k porušeniu mojich práv z hľadiska nestrannosti a objektívnosti súdneho konania.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   2Ndt   8/13   a   to   uznesením   zo   dňa 27.06.2013 porušil základné právo I. B. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici 2Ndt 8/13 zo dňa 27. 06. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Priznáva sa náhrada trov právneho zastúpenia v sume 331,31 €, ktorú je povinný Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Veselého... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 6. februára 2014 a tiež aj krajský súd   vo   vyjadrení   z   21.   januára   2014   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

K   sťažnosti   sťažovateľa   a   k   právnej   stránke   celej   veci   sa   vyjadril   krajský   súd prípisom č. Spr. 187/14, v ktorom uviedol:

„Podľa tvrdenia sťažovateľa rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces vzhľadom na to, že senát krajského súdu rozhodoval napriek tomu, že obžalovaný vzniesol námietku zaujatosti nielen proti všetkým sudcom okresného súdu, ale aj proti všetkým sudcom krajského súdu. Nahliadnutím do príslušného spisu okresného súdu som zistil, že sťažovateľ skutočne pred začatím hlavného pojednávania, a to dňa 17. apríla 2013 vzniesol námietku zaujatosti aj proti sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Z týchto dôvodov mal podľa § 32 Trestného poriadku rozhodovať o námietke zaujatosti sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici Najvyšší súd Slovenskej republiky, v dôsledku čoho mal príslušný senát krajského súdu vec najprv predložiť nadriadenému súdu. V prípade, ak by sudcovia krajského súdu neboli   vylúčení   z   prejednávania   veci,   mohli   rozhodnúť   o   sťažnosti   obžalovaného   proti procesnému   rozhodnutiu   okresného   súdu.   Z   tohto   pohľadu   je   ústavná   sťažnosť opodstatnená.

Súčasne si však dovoľujem uviesť, že je potrebné zaoberať sa aj otázkou včasnosti podanej námietky zaujatosti (§ 31 ods. 4 Trestného poriadku). Nahliadnutím do príslušného spisu som zistil, že na č. l. 2888 sudca konštatuje, že námietka nebola podaná v stanovenej lehote. Táto skutočnosť však nebola uvedená v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového súdu.   Zároveň   je   potrebné   konštatovať,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   prostriedky nápravy,   pretože   pokiaľ   by   rozhodoval   vylúčený   sudca,   je   to   dôvodom   pre   podanie opravného prostriedku voči meritórnemu rozhodnutiu.

Napriek tomu, že ústavnú sťažnosť v jej argumentácii považujem za opodstatnenú, nie je možné jej vyhovieť podľa navrhovaného petitu, pretože rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky by bolo nevykonateľné.“

K   uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   bolo   ako   príloha   pripojené   vyjadrenie predsedu senátu 2 Nto krajského súdu (ďalej len „predseda senátu“), v ktorom sa predseda senátu   zaoberá   obsahom   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Banská Bystrica sp. zn. 5 T 7/2013, ktorým bolo rozhodnuté tak, že senát v zložení z predsedu senátu   R.   R.   a   prísediacich   P.   S.   a P.   V.   sa   nevylučuje   z prerokúvania   trestnej   veci sťažovateľa. Ďalej sa predseda senátu zaoberá dôvodmi, pre ktoré krajský súd uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 T 7/2013 a v závere uvádza:

„V ďalšej časti však námietky obžalovaného sú nekonkrétne a neobsahujú dôležitý dôvod, preto bolo možné vo veci rozhodovať aj o sťažnosti obžalovaného a nebolo potrebné vyjadrenie sudcov krajského súdu ohľadom námietky zaujatosti, resp. predloženia celého spisového materiálu Najvyššiemu súdu SR na rozhodovanie o vylúčení všetkých sudcov krajského súdu s následným rozhodovaní o odňatí a prikázaním veci inému súdu toho istého druhu a stupňa.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 6. februára 2014 najmä uviedol:„Taktiež   mi   boli   doručené   dve   vyjadrenia   zo   strany   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici a to jedno vyjadrenie bolo podpísané M. Ď., predsedom krajského súdu a druhé vyjadrenie podpísal R. Ď., predseda senátu.

Z vyjadrenia, ktoré podpísal predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že tento uznal, že podľa § 32 Trestného poriadku o námietke zaujatosti sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici mal rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku čoho mal príslušný senát krajského súdu vec najprv predložiť nadriadenému súdu a z tohto pohľadu je podľa názoru predsedu krajského súdu moja sťažnosť opodstatnená.

Ďalej predseda krajského súdu uvádza, že sudca prvostupňového súdu konštatoval, že moja námietka nebola podaná v stanovenej lehote s čím nesúhlasím, pretože takúto námietku   zaujatosti   som   oznámil   Okresnému   súdu   v   Banskej   Bystriaci   na   prvom pojednávaní k mojej trestnej veci, ktoré sa konalo dňa 17. a 18. 4. 2013. Na začiatku pojednávania síce súd konštatoval, že takáto námietka nebola podaná bez meškania podľa § 31 ods. 4 Tr. por. avšak po vysvetlení môjho obhajcu, že tento bol od 26. 3. do 8. 4. 2013 na dovolenke mimo územia Slovenskej republiky, tak hneď po návrate z dovolenky v lehote 5 dní bola takáto námietka vznesená a preto v tomto prípade Okresný súd v Banskej Bystrici akceptoval tú skutočnosť že takáto námietka bola podaná bezodkladne, keďže ja som nemal možnosť   sa   kontaktovať   so   svojím   obhajcom,   ktorý   v   čase   doručenia   predvolania na pojednávanie bol preukázateľne na dovolenke a teda nemohol reagovať na skutočnosti týkajúce sa určenia pojednávania a ďalšie úkony avšak hneď po návrate môjho právneho zástupcu z dovolenky bolo tak bezodkladne urobené, čo v podstate akceptoval aj Okresný súd v Banskej Bystrici, kde túto skutočnosť z hľadiska vznesenia námietky bezodkladne už neriešil, ale len konštatoval, že senát ako taký senát Okresného súdu v Banskej Bystrici a to predseda   senátu   R.   R.   a   prísediaci   P.   S.   a P.   V.   nie   sú   vylúčení   z prejednávania predmetnej veci a o tejto sťažnosti mal rozhodnúť Krajský súd v Banskej Bystrici.

Z pojednávania dňa 17. 4. 2013 okrem zápisnice ohľadnom pojednávaní existuje aj zvukový záznam, z ktorého vyplýva, že súd následne zmenil svoje stanovisko a rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti.

Pokiaľ sa týka ďalšieho vyjadrenia, že ústavnú sťažnosť v jej ďalšej argumentácii považuje za opodstatnenú avšak nie je jej možné vyhovieť podľa navrhovaného petitu, tak v tomto smere uvádzam, že ja som opravil zrejmú nezrovnalosť a chybu v písaní a nič nebráni tomu, aby ústavný súd vyhovel môjmu návrhu.

Ohľadne vyjadrenia predsedu senátu, ktorý adresoval predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici a teda nie priamo Ústavnému súdu, tak v tomto prípade moje osobné stanovisko je také,   že predseda   senátu prejudikoval   určité rozhodnutia Krajského   súdu v Banskej Bystrici, pričom ak konštatoval, že z môjho návrhu je zrejmé, že tento návrh možno   považovať   za   nekonkrétny   a   jeho   konkrétnosť   môže   spočívať,   aby   voči   sudcom krajského súdu, ktorí majú vo veci vystupovať ako svedkovia a s touto otázkou sa mal vysporiadať zákonným spôsobom prvostupňový ako aj odvolací súd, pričom ja nesúhlasím s tým, že o takejto sťažnosti podľa názoru predsedu tohto senátu nebolo potrebné, aby sa vyjadrovali sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici a nebolo potrebné predložiť takýto materiál Najvyššiemu súdu SR na rozhodovanie o vylúčení všetkých sudcov krajského súdu s následným   rozhodovaním   o   odňatí   a   prikázaní   veci   inému   súdu   toho   istého   druhu a stupňa.

Chcem   poukázať,   že   na   Okresnom   súde   v   Banskej   Bystrici   sa   v súčasnej   dobe a v minulosti   viedli   tri   konania   identického   charakteru   voči   konkrétnym   správcom konkurzných podstát, ktorí počas vykonávania týchto funkcií vložili finančné prostriedky z hľadiska ich zhodnotenia do spoločnosti C., kde obhajcovia týchto obžalovaných a to konkrétne   D.   V.   a P.   N.   vzniesli   identickú   námietku   zaujatosti   vo   vzťahu   k   sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici až v priebehu odvolacieho konania po tom ako vo veci rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici a vo veci D. V. Najvyšší súd SR uznesením 6 Ndr 8/2013 zo dňa 3. 7. 2013 rozhodol tak, že podľa § 23 ods. 1 Tr. por. trestnú vec obžalovanej D. V. vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 3 To 34/2013 tomuto súdu odňal a prikázal Krajskému súdu v Nitre s poukazom na to, že existujú dôvody pre takéto odňatie,   čo   podľa   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   zodpovedá   požiadavkám   rýchlosti a hospodárnosti trestného konania kde tento konštatoval, že Krajský súd v Banskej Bystrici predložil Najvyššiemu súdu SR príslušný spisový materiál na rozhodnutie o takomto návrhu, kde obžalovaná V. podala dňa 25. 3. 2013 návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z identických dôvodov ako som to urobil ja a to z dôvodu prepojenosti zo sudcami krajského súdu a to J. B., ktorý na ňu podal trestné oznámenie v súčinnosti s terajším predsedom M. Ď., ktorý na tomto súde pôsobí mienkotvorne a uviedla aj ďalšie dôvody, ktoré boli Najvyšším súdom SR akceptované a vec bola tomuto súd odňatá. Takto bolo aj v prípade P. N., kde takisto podľa mojich informácii Najvyšší súd SR akceptoval takúto námietku zaujatosti a žiadosti odňatie a prikázanie inému súdu. Teda na jednej strane Krajský súd v Banskej Bystrici v dvoch prípadoch identického charakteru akceptoval vznesené námietky a žiadosti na odňatie a prikázanie veci v odvolacom konaní avšak v mojom prípade sa vôbec takouto námietkou a žiadosťou o odňatie a prikázanie veci nezaoberal   a bez   predloženia   veci   Najvyššiemu   súdu   SR   rozhodol   o   mojej   námietke a žiadosti   odňatie   a   prikázanie   veci,   ktorú   som   podal   voči   sudcom   Okresného   súdu v Banskej Bystrici čo nepokladám za zákonné a správne v tomto prípade.

Z týchto dôvodov teda ja trvám na všetkých mojich tvrdeniach a argumentoch, kde v dvoch   prípadoch   identického   charakteru   Najvyšší   súd   SR   už   vylúčil   všetkých   sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec mu odňal a prikázal na rozhodnutie inému súdu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Po   preskúmaní   namietaného   uznesenia   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú spochybniť ústavnoprávnu udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa   ústavného   súdu   postup   krajského   súdu,   ktorý   vyústil   do   namietaného uznesenia, po vznesení námietky zaujatosti vo vzťahu ku všetkým sudcom krajského súdu a návrhu na odňatie   a prikázanie   veci   inému   súdu,   keď   rozhodol   o   sťažnosti   proti   uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 T 7/2013, ktorým bolo rozhodnuté, že senát tohto prvostupňového súdu sa nevylučuje z prerokúvania trestnej veci sťažovateľa, bez toho, aby pred   rozhodnutím   predložil   vec   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu,   je   ústavne neakceptovateľný.

Už uvedený postup krajského súdu vyústil do namietaného uznesenia, ktoré z už uvedených dôvodov považuje ústavný súd za také, ktoré zasahuje do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a v konečnom dôsledku na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd poznamenáva, že s argumentáciou sťažovateľa sa napokon stotožnil aj krajský súd, ktorý vo svojom vyjadrení z 21. januára 2014 uviedol:

„Nahliadnutím   do   príslušného   spisu   okresného   súdu   som   zistil,   že   sťažovateľ skutočne pred začatím hlavného pojednávania, a to dňa 17. apríla 2013 vzniesol námietku zaujatosti aj proti sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Z týchto dôvodov mal podľa § 32   Trestného   poriadku   rozhodovať   o   námietke   zaujatosti   sudcov   Krajského   súdu v Banskej Bystrici Najvyšší súd Slovenskej republiky, v dôsledku čoho mal príslušný senát krajského   súdu   vec   najprv   predložiť   nadriadenému   súdu.   V   prípade,   ak   by   sudcovia krajského   súdu   neboli   vylúčení   z   prejednávania   veci,   mohli   rozhodnúť   o   sťažnosti obžalovaného proti procesnému rozhodnutiu okresného súdu. Z tohto pohľadu je ústavná sťažnosť opodstatnená.“

Pokiaľ nebola krajským súdom vec predložená nadriadenému súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu a odňatí a prikázaní veci inému súdu, možno mať pochybnosti aj o tom, či krajský súd mohol kvalifikovane rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 T 7/2013, ktorým bolo rozhodnuté, že senát tohto prvostupňového súdu sa nevylučuje z prerokúvania trestnej veci sťažovateľa.

Sťažovateľ sa teda nachádza v situácii, keď v jeho trestnej veci má rozhodovať senát Okresného súdu Banská Bystrica, ktorého „nevylúčenie“ posudzoval a rozhodoval krajský súd, ktorého všetci sudcovia sami napokon môžu byť vylúčení z meritórneho rozhodovania nadriadeným súdom.

Krajský   súd   tiež   uvádza,   že   v   petite   sťažnosti   sťažovateľa   je   nesprávna   spisová značka „2Ntd 8/2013“ namiesto správnej spisovej značky „2Nto 8/2013“, čo znamená, že v prípade   úspechu   sťažovateľa   by   rozhodnutie   ústavného   súdu   bolo   nevykonateľné. Vo vyjadrení zo 6. februára 2014 sťažovateľ uviedol, že pri písaní petitu sťažnosti došlo k pisárskej chybe a správna spisová značka je „2Nto 8/2013“, pričom na iných miestach v sťažnosti   je   spisová   značka   uvedená   správne.   K   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že jednou   z   príloh   sťažnosti   je   aj   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 2 Nto 8/2013 z 27. júna 2013 a z jeho obsahu, ako aj z obsahu sťažnosti je zrejmé, že nesprávna spisová značka v petite sťažnosti je uvedená len z dôvodu pisárskej chyby, ktorej opravu zo strany sťažovateľa ústavný súd akceptuje.

Ústavný súd sa nezaoberal obsahom vznesených námietok zaujatosti sťažovateľom voči   jednotlivým   sudcom,   pretože   rozhodnutie   o   nich   patrí   v   zásade   do   právomoci všeobecných   súdov,   ale   ústavnosúdnemu   prieskumu   podrobil   len   procesnú   stránku rozhodovania   krajského   súdu   a   uznesenia,   pričom   uznesenie   ako   výsledok   svojvoľného postupu krajského súdu vyhodnotil ako ústavne neakceptovateľné.

Zo   všetkých   týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jeho   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Nto 8/2013 z 27. júna 2013. V nadväznosti na to potom ústavný súd v súlade s čl. 127 ods.   2 ústavy   a   §   56   ods.   2   a   ods.   3   písm.   b) zákona   o   ústavnom   súde   toto uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal krajský súd na úhradu trov konania úspešnému sťažovateľovi.

Priznané trovy   konania uhradí   krajský súd do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. Jozefa Veselého (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 10. októbra 2013 a spísanie sťažnosti zo 14. októbra 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 €, teda 260,32 €, a dvakrát režijný paušál v sume po 7,81 €, teda 15,62 €, preto trovy právneho zastúpenia   pre   sťažovateľa   predstavujú   sumu   275,94   €   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov.   Vzhľadom   na   to,   že advokát sťažovateľa je platcom DPH, trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovú sumu 331,13 € spolu aj s DPH.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch účastníkov   upustil   od   verejného   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014