SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 661/2015-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ - ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátom Mgr. Dávidom Štefankom,Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenompod sp. zn. 4 Tpo 52/2015 a jeho uznesením zo 6. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 52/2015 p o r u š i lzákladné právo ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 52/2015 zo 6. júla 2015z r u š u j e v časti týkajúcej sa zamietnutia sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ protiuzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015 a vec v r a c i aKrajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpeniav sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktorú j e Krajskýsúd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta Mgr. Dávida Štefanku, Advokátskakancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, do dvoch mesiacov právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 661/2015-16 zo 6. októbra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupomKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.4 Tpo 52/2015 a jeho uznesením zo 6. júla 2015.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podanej sťažnostiz 11. augusta 2015 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 2. novembra 2015 vyslovili súhlas, abysa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazova vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) bolapredĺžená lehota väzby sťažovateľky (popri iných obvinených) do 13. novembra 2015.Po oznámení tohto uznesenia sťažovateľka podala ústne do zápisnice proti všetkým jejtýkajúcim sa výrokom sťažnosť. Písomné odôvodnenie sťažnosti podané jej obhajcomJUDr. Mbolo okresnému súdu doručené 1. júla 2015.
Uznesením krajského súdu č. k. 4 Tpo 52/2015-159 zo 6. júla 2015 bola sťažnosťpodaná sťažovateľkou zamietnutá, pričom krajský súd konštatoval, že ústne do zápisniceo výsluchu zahlásená sťažnosť nebola sťažovateľkou, ale ani jej obhajcami bližšie písomneodôvodnená do konania neverejného zasadnutia krajského súdu.
V skutočnosti obhajca sťažovateľky po nahliadnutí do spisu okresného súdu zistil, žepísomné odôvodnenie sťažnosti doručené okresnému súdu 1. júla 2015 nebolo vôbecokresným súdom predložené krajskému súdu. V spise sa nachádza úradný záznamk podanému odôvodneniu sťažnosti, z ktorého vyplýva, že sudcovi pre prípravné konanienebola táto písomnosť predložená a sudca bol o nej informovaný až 14. júla 2015.
Podľa názoru sťažovateľky výlučne vinou okresného súdu došlo k pochybeniu tým,že písomné odôvodnenie sťažnosti nebolo predložené krajskému súdu, čo malo za následokporušenie jej práva na spravodlivý proces. Totiž ani zahlásenie sťažnosti do zápisnicebezprostredne po vyhlásení uznesenia nesmie obvinenému znemožniť písomne reagovaťv rámci opravného konania na skutkovú a právnu argumentáciu súdu prvého stupňauvedenú spravidla v odôvodnení napadnutého uznesenia. V takom prípade je potrebnéobvinenému poskytnúť na písomné doplnenie jeho sťažnosti primeranú dobu, ktorej dĺžkutreba prispôsobiť povahe vydávaného rozhodnutia v danom type konania. Ďalejsťažovateľka trvá na tom, že v žiadnom prípade neboli splnené podmienky na predĺženie jejväzby až do 13. novembra 2015, pretože v jej prípade nie sú preukázané žiadne konkrétneskutočnosti odôvodňujúce trvanie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestnéhoporiadku. Ďalej je z pohľadu sťažnosti podstatné, že vyšetrovanie neprebieha urýchlene.Všeobecné súdy neskúmali individuálne trvanie dôvodov väzby u každého z obvinenýchzvlášť, pretože iba paušálne konštatovali ich existenciu u všetkých obvinených. Vo veci užbolo vykonaných 99 % dôkazov a dokazovanie, ktoré ešte treba vykonať, neodôvodňujepredĺženie väzby až do 13. novembra 2015.
V závere sťažovateľka zdôrazňuje, že pochybenia pracovníkov súdu nemožnopričítať na vrub jej, ale ani obhajobe.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/52/2015 uznesením zo dňa 06.07.2015 porušil základné právo sťažovateľky, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 06.07.2015, sp. zn. 4Tpo/52/2015 sa zrušuje.
3. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tp/107/2015 uznesením zo dňa 26.06.2015 porušil základné právo sťažovateľky, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 26.06.2015, sp. zn. 33Tp/107/2015 sa zrušuje.
5. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľku ⬛⬛⬛⬛ – prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
6. Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 Eur (slovom Tristopäťdesiat Eur a sedemdesiatdva centov), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie Dávida Štefanku, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 1254/15 z 2. novembra 2015doručeného ústavnému súdu faxom 3. novembra 2015 a poštou 9. novembra 2015 inter aliavyplýva, že nemôže byť krajskému súdu vytýkané, že nemal k dispozícii sťažnosťsťažovateľky z 29. júna 2015, pretože na tom, že mu nebola doručená, nenesie žiadnu vinu.Vychádzajúc z prednesu sťažovateľky pri jej výsluchu na okresnom súde, možnopredpokladať, že sťažnosť obsahovala argumentáciu uvedenú už pri výsluchu, a pretoskutočnosť, že krajský súd písomnú sťažnosť nemal k dispozícii, neznamená, že by to malovýznamný vplyv na práva sťažovateľky ako obvinenej, a tým menej na zákonnosť dôvodovtrvania jej väzby. Vzhľadom na uvedené predseda krajského súdu navrhuje sťažnosťodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky zo 16. novembra 2015 doručenejústavnému súdu 23. novembra 2015 vyplýva, že sa s vyjadrením predsedu krajského súduabsolútne nestotožňuje. Skutočnosť, že krajský súd nemal sťažnosť podanú sťažovateľkouk dispozícii, nebolo zavinením sťažovateľky, ale ani obhajoby. Krajský súd mal vedomosťo tom, že sťažovateľka podala sťažnosť do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uzneseniaokresného súdu, a preto si skutočnosť, či sťažovateľka podanú sťažnosť písomneneodôvodnila, mohol a mal preveriť. Za nesprávny, nepravdivý a absolútne protiústavnýtreba pokladať záver, podľa ktorého skutočnosť, že krajský súd nemal sťažnosť k dispozícii,nemala vplyv na realizáciu práv sťažovateľky a na správnosť rozhodnutia. Domnienkakrajského súdu, že sťažovateľka by aj tak neprišla s novou argumentáciou a že všetkopodstatné uviedla pred okresným súdom, je neakceptovateľná. Sťažovateľke boloznemožnené písomne reagovať v rámci opravného konania na právnu a skutkovúargumentáciu okresného súdu, čím došlo k výraznému zásahu do jej ústavného práva.
Z podania právneho zástupcu sťažovateľky z 8. decembra 2015 doručenéhoústavnému súdu 10. decembra 2015 vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 bolo rozhodnuté, že sa trestná vec sťažovateľkypostupuje Špecializovanému trestnému súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestnýsúd“), pretože okresný súd nie je na jej prerokovanie vecne príslušný. Vzhľadom na tútoskutočnosť sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd nebol príslušný na rozhodovanie anio jej ponechaní vo väzbe, čo treba považovať za ďalší dôvod protiprávnosti jej držaniavo väzbe.
⬛⬛⬛⬛II.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015 vyplýva, že nímbola predĺžená väzba sťažovateľky (popri ďalších obvinených) do 13. novembra 2015.Sťažovateľka je stíhaná pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) v spojení s § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.Do väzby bola vzatá uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Jej väzbabola predĺžená naposledy do 13. júla 2015. Okresný súd konal o návrhu prokurátorana ďalšie predĺženie väzby podanom 10. júna 2015.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tpo 52/2015-159 zo 6. júla 2015 vyplýva, že nímbola zamietnutá (okrem iných) sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu okresnéhosúdu sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015. Podľa konštatovania krajského súdusťažovateľka ústne zahlásenú sťažnosť do zápisnice o výsluchu bližšie písomneneodôvodnila a nebola odôvodnená ani prostredníctvom jej aktuálne zvolenýcha zastupujúcich obhajcov do dňa konania neverejného zasadnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia sťažnosti sťažovateľky z 29. júna 2015 vypracovaného jej obhajcoma doručeného podľa dátumovej pečiatky podateľne okresnému súdu 1. júla 2015 o 14.40 hvyplýva, že sťažovateľka sa domáha zrušenia uznesenia okresného súdu s tým, aby návrhuprokurátora na predĺženie väzby nebolo vyhovené. Sťažnosť má 5 strán. Na titulnej stranesťažnosti je ručne (tlačenými písmenami) napísané:„Ú.Z. SUDCOVI PRE PRÍPRAVNÉ KONANIE NEPREDLOŽENÉ. O PÍSOMNOSTI, ZALOŽENEJ MEDZI DODATKY, HOCI SA SPIS NENACHÁDZAL U SUDCU, BOL SUDCA INFORMOVANÝ AŽ DŇA 14.07.2015.“Uvedený text je podpísaný, avšak podpis je nečitateľný.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 30. októbra 2015 v spojenís uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 88/2015-10996 z 11. novembra 2015 vyplýva, žesťažovateľka bola ponechaná vo väzbe po podaní obžaloby.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 vyplýva, žetrestná vec vedená proti sťažovateľke sa postupuje špecializovanému trestnému súdu,pretože okresný súd nie je na jej prerokovanie vecne príslušný.
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015z 24. novembra 2015 sa stalo právoplatným 15. decembra 2015. Toho istého dňa bol spisodoslaný z okresného súdu na špecializovaný trestný súd, kde je teraz vec vedená podsp. zn. PK-1 T 39/2015.
Podľa ďalšieho zistenia ústavného súdu uznesením špecializovaného trestného súduč. k. PK-1 T 39/2015-11294 zo 17. decembra 2015 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky(ako aj ďalších obžalovaných) o prepustenie z väzby, pričom spis sa k 8. januáru 2016nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)na rozhodnutie o podaných sťažnostiach proti neprepusteniu z väzby.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ satak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenieslobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozreniezo spáchanie trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelomzabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlades ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu aleboinú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vecbola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý, alebo inak pozbavený slobody,má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Sťažovateľka je presvedčená, že došlo k porušeniu jej obhajobného práva v rámcirozhodovania o väzbe tým, že krajský súd rozhodol o jej sťažnosti proti vzatiu do väzbyskôr, než by mal k dispozícii písomné dôvody sťažnosti, ktoré boli včas predloženéokresnému súdu, avšak tento ich nepostúpil krajskému súdu. Tak došlo k situácii, keďkrajský súd rozhodol o väzbe bez znalosti obhajobnej argumentácie sťažovateľky.
Krajský súd je toho názoru, že vzniknutú situáciu nijako nezavinil, a preto munemôže byť vytýkané, že rozhodol bez toho, aby mal sťažnosť k dispozícii. Navyše trebapredpokladať, že obsah sťažnosti bol obdobný ako tvrdenia sťažovateľky v rámci jejvýsluchu pred okresným súdom.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zo skutkového hľadiska zdôrazniť, žepísomné odôvodnenie sťažnosti z 29. júna 2015 vypracované obhajcom sťažovateľky bolodoručené okresnému súdu 1. júla 2015 o 14.40 h. Znamená to, že z objektívneho hľadiskabol k dispozícii dostatok času na to, aby okresný súd dôvody sťažnosti predložil krajskémusúdu, ktorému už predtým bol predložený spis okresného súdu na rozhodnutie o sťažnostipodanej sťažovateľkou hneď po vyhlásení uznesenia o predĺžení väzby. Vyplýva tozo skutočnosti, že krajský súd o sťažnosti rozhodoval 6. júla 2015, teda v piaty deň podoručení dôvodov sťažnosti. Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sa dá s veľkoumierou pravdepodobnosti ustáliť, že došlo k administratívnej chybe na okresnom súde,keďže dôvody sťažnosti neboli sudcovi pre prípravné konanie predložené, ale boli založenémedzi dodatky, hoci sa spis u sudcu nenachádzal a sudca bol napokon o dôvodoch sťažnostiinformovaný až 14. júla 2015.
„Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovaťurčité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd. So zreteľom na to, že čl. 6 sa nevzťahuje na konaniea rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené nemožno bez ďalšieho uplatniť ajv prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konanípodľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6.“(II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013).
„Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konaniao väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniťobvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť pretotaký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.“(II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013)
„Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam prerozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993)“.
„Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumentya dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiamtýkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti.“ (II. ÚS 18/2013, III. ÚS 198/05,II. ÚS 266/2013)
Podľa názoru ústavného súdu, hoci treba prisvedčiť tvrdeniu krajského súdu, podľaktorého tento zo subjektívneho hľadiska nezavinil, že dôvody sťažnosti mu nebolipredložené, neznamená to, že by nebol ani z objektívneho hľadiska zodpovedný za to, žeo riadnom opravnom prostriedku sťažovateľky bolo rozhodnuté bez toho, aby boli vzaté doúvahy včas predložené písomné dôvody jej sťažnosti.
Z práva na spravodlivé súdne konanie a z toho vyplývajúcich práv na obhajobu a napovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami strán možno vyvodiť, že rozhodovanímkrajského súdu o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľky bez toho, aby mal krajskýsúd včas podané písomné odôvodnenie opravného prostriedku k dispozícii, došlok porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výrokunálezu). Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť hypotetická úvaha krajského súdu, ktorýbez znalosti konkrétneho obsahu dôvodov sťažnosti predpokladá, že tieto boli obdobné akotvrdenia sťažovateľky v rámci jej výsluchu pred okresným súdom.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.4 Tpo 52/2015 zo 6. júla 2015 v časti týkajúcej sa zamietnutia sťažnosti sťažovateľky protiuzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015 a vec vrátil krajskémusúdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Sťažovateľka požadovala ďalej prikázať okresnému súdu, aby ju neodkladneprepustil z väzby na slobodu.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa jeho judikatúry (porov.II. ÚS 252/08) na súlad väzby s ustanovením čl. 5 ods. 1 dohovoru postačuje, ak bolo o jejpredĺžení pred uplynutím lehoty väzby rozhodnuté (prvostupňovým) súdom alebo sudcompre prípravné konanie. Podľa § 184 ods. 2 Trestného poriadku je totiž uznesenie v zásadevykonateľné ihneď, pokiaľ zákon výslovne nepriznáva sťažnosti odkladný účinoka ustanovenie § 83 ods. 3 Trestného poriadku nepriznáva odkladný účinok sťažnosti protiuzneseniu o predĺžení lehoty väzby.
Z judikatúry ústavného súdu tak nemožno jednoznačne vyvodiť, že by zrušeniedruhostupňového uznesenia, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti predĺženiu lehotyväzby, malo automaticky za následok nezákonnosť doteraz vykonávanej väzby (porov.najmä II. ÚS 67/2013, II. ÚS 655/2015). Bude úlohou krajského súdu jednak (i) posúdiť to,či na takúto situáciu možno mechanicky použiť pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvejvety za bodkočiarkou Trestného poriadku alebo či teleologickým výkladom, prípadneteleologickouredukciouuvedenéhoustanovenianemožnodospieťkjehoneaplikovateľnosti, (ii) ale aj akcentovať to, že v novej právnej situácii (t. j. že vo veci bola12. októbra 2015 podaná obžaloba a bolo opätovne rozhodnuté o väzbe) nie je možnénezohľadniť aktuálny stav trestného konania v predmetnej trestnej veci a nezohľadniťskutočnosť, že trestné konanie vedené proti sťažovateľke medzičasom prešlo do vyššej fázytrestného konania.Krajský súd tak pri novom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky protiuzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľky (i) posúdi, či trebasituáciu, keď pôvodné rozhodnutie nadriadeného súdu bolo vynesené v lehotách uvedenýchv ustanovení § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, avšaknásledne bolo zrušené ústavným súdom po uplynutí pôvodnej lehoty väzby, posudzovaťrovnako ako prípad, keď nadriadený súd vôbec nestihol rozhodnúť v tam uvedenej lehote,a zároveň (ii) sa bude musieť vysporiadať s otázkou zachovania kontinuity trestnéhokonania s ohľadom na medzitýmne rozhodnutia o väzbe po podaní obžaloby tak, abyvzniknutý právny stav nebolo možné označiť za stav právneho chaosu. Rovnako sa krajskýsúd bude musieť vysporiadať so skutočnosťou, že príslušný na rozhodovaniev sťažovateľkinej veci v prvom stupni v momentálnom štádiu trestného konania je v zmyslepostúpenia veci okresným súdom (uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015z 24. novembra 2015) špecializovaný trestný súd a najvyšší súd ako druhostupňový súd.
V závere ústavný súd zdôrazňuje aj to, že predmetom jeho rozhodovania nebolaotázka, či u sťažovateľky sú alebo nie sú splnené podmienky na predĺženie lehoty väzby.
Ústavný súd tak nevyhovel (bod 4 výroku) sťažovateľke v časti, v ktorej žiadala, abybolo prikázané okresnému súdu neodkladne ju prepustiť z väzby na slobodu. Stalo sa takjednak preto, že predmetom konania bolo rozhodovanie druhostupňového súdu, ale tiežpreto, že po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konaniebude krajský súd viazaný už uvedeným právnym názorom ústavného súdu, čo trebav danom prípade považovať za dostačujúce, pričom ten podľa štádia konania zváži ďalšíprocesný postup.
Nebolo tiež možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky na vyslovenie porušenia čl. 5ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže tento sa ratione materiae vzťahuje na počiatočnú fázuzbavenia slobody, teda na vzatie do väzby. Pritom v danej veci išlo o ďalšie predĺženie uždlhšie trvajúcej väzby (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd ďalej konštatuje, že pri svojom rozhodovaní vo veci samej nemoholprihliadnuť na namietanú vecnú nepríslušnosť okresného súdu pri rozhodovaní o väzbe (akoto požadovala sťažovateľka v podaní z 8. decembra 2015), keďže predmet konania bolzáväzným spôsobom vymedzený uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 661/2015-16zo 6. októbra 2015, ktorým bola sťažnosť v presne vymedzenom rozsahu prijatá na ďalšiekonanie.
Sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátomvo výške 355,72 €.
Ústavný súd jej priznal požadovanú sumu, a to za dva úkony právnych služieb v roku2015 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 139,83 €. Priznal tiež režijný paušáldvakrát po 8,39 € a daň z pridanej hodnoty v sume 59,28 € (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba podprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016