znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Arendackým,Železničiarska   13,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 470/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   470/2013   (ďalej   aj   „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľaúčastníkom   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3   Co   470/2013,   ktoréhopredmetom je rozhodovanie o jeho odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IIsp.   zn.   17   C   126/05   z 12.   februára   2013.   Vec   bola   krajskému   súdu   predloženána rozhodnutie 12. augusta 2013.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza: „Vzhľadom   na   nečinnosť   Krajského   súdu   v   Bratislave,   podal   sťažovateľ   sťažnosť predsedovi uvedeného súdu, ktorý mu listom zo dňa 14. 8. 2014 odpovedal tak, že uznal sťažnosť za dôvodnú, a to z objektívnych hľadísk v dôsledku veľkého vyťaženia senátu, ktorý vo veci rozhoduje. Predseda súdu uviedol, že bude vec naďalej sledovať, ale že nie je, žiaľ, možné urobiť iné opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Predseda súdu ďalej uviedol, že predpoklad vybavenia predmetnej veci je do konca roka 2014.

Sťažovateľ konštatuje, že celý súdny spor sa v súčasnosti ťahá už vyše 10 rokov a to napriek okamžitej súčinnosti zo strany sťažovateľa, ktorú poskytol bezodkladne vždy, keď si to vyžiadal súd alebo potreba dokazovania. Rovnako je s poukazom na nález Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 328/2011, zrejmé, že za prieťahy do júla 2012 zodpovedá súd, ktorý porušil sťažovateľovo právo na konanie bez zbytočných prieťahov.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „vzhľadom   na   vyššie   uvedené   okolnosti,   najmä   na absolútnu nečinnosť odvolacieho súdu v predmetnej veci považuje sťažovateľ za zrejmé aj to, že v konaní dochádza opakovane k zbytočným prieťahom“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave vo veci návrhu na určenie neplatnosti kúpno-predajnej zmluvy, v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 470/2013 porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 470/2013, vo veci návrhu   na   určenie   neplatnosti   kúpno-predajnej   zmluvy   prikazuje   konať   bez   zbytočných prieťahov.

3/ ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   mu   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ si taktiež uplatnil nárok na úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej mocivznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušovaluvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálnenepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.3 Co 470/2013   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Pretona naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní dochádzalo k prieťahom,avšak   ústavný   súd   zároveň   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   každýzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   treba   vykladať   a   aplikovať   predovšetkýmmateriálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátnehoorgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možnékvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosťspravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01,III. ÚS 59/05).

Navyše v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelianamietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrouvyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom nasubsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiťpred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnomkonaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmenea doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerýchustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovujeza také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobenéprieťahy   v   konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonnéhoustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriťvšetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverenývybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrenína   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   vočizodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že akorgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesťbez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sadoterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestorna prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčinenéhonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl.zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základnéhopráva, zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sťažnosť   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi krajského súdupodal 30. júna 2014. Po podaní sťažnosti krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkomsp. zn. 3 Co 470/2014 z 11. decembra 2014 a celý spisový materiál vrátil 19. januára 2015súdu prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd po podaní sťažnosti začal vo vecikonať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna ochrana jeho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súduv namietanom   konaní   bol   najmä   v   období   po   predložení   spisu   súdom   prvého   stupňapoznamenaný   prieťahmi,   ale   po   podaní   sťažnosti   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   o   súdochpredsedovi krajského súdu došlo k náprave, pričom ešte pred predbežným prerokovanímsťažnosti krajský súd o odvolaní rozhodol.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015