SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 66/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým,Železničiarska 13, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 470/2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 470/2013 (ďalej aj „napadnutékonanie“).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľaúčastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 470/2013, ktoréhopredmetom je rozhodovanie o jeho odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IIsp. zn. 17 C 126/05 z 12. februára 2013. Vec bola krajskému súdu predloženána rozhodnutie 12. augusta 2013.
V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza: „Vzhľadom na nečinnosť Krajského súdu v Bratislave, podal sťažovateľ sťažnosť predsedovi uvedeného súdu, ktorý mu listom zo dňa 14. 8. 2014 odpovedal tak, že uznal sťažnosť za dôvodnú, a to z objektívnych hľadísk v dôsledku veľkého vyťaženia senátu, ktorý vo veci rozhoduje. Predseda súdu uviedol, že bude vec naďalej sledovať, ale že nie je, žiaľ, možné urobiť iné opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Predseda súdu ďalej uviedol, že predpoklad vybavenia predmetnej veci je do konca roka 2014.
Sťažovateľ konštatuje, že celý súdny spor sa v súčasnosti ťahá už vyše 10 rokov a to napriek okamžitej súčinnosti zo strany sťažovateľa, ktorú poskytol bezodkladne vždy, keď si to vyžiadal súd alebo potreba dokazovania. Rovnako je s poukazom na nález Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 328/2011, zrejmé, že za prieťahy do júla 2012 zodpovedá súd, ktorý porušil sťažovateľovo právo na konanie bez zbytočných prieťahov.“
Podľa názoru sťažovateľa „vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, najmä na absolútnu nečinnosť odvolacieho súdu v predmetnej veci považuje sťažovateľ za zrejmé aj to, že v konaní dochádza opakovane k zbytočným prieťahom“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1/ Krajský súd v Bratislave vo veci návrhu na určenie neplatnosti kúpno-predajnej zmluvy, v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 470/2013 porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2/ Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 470/2013, vo veci návrhu na určenie neplatnosti kúpno-predajnej zmluvy prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3/ ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľ si taktiež uplatnil nárok na úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej mocivznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušovaluvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálnenepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.3 Co 470/2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Pretona naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní dochádzalo k prieťahom,avšak ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie každýzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkýmmateriálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátnehoorgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosťspravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,III. ÚS 59/05).
Navyše v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelianamietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrouvyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom nasubsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiťpred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnomkonaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerýchustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovujeza také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobenéprieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonnéhoustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriťvšetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverenývybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrenína odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky vočizodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že akorgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesťbez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sadoterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestorna prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčinenéhonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).
V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl.zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základnéhopráva, zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi krajského súdupodal 30. júna 2014. Po podaní sťažnosti krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkomsp. zn. 3 Co 470/2014 z 11. decembra 2014 a celý spisový materiál vrátil 19. januára 2015súdu prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd po podaní sťažnosti začal vo vecikonať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna ochrana jeho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súduv namietanom konaní bol najmä v období po predložení spisu súdom prvého stupňapoznamenaný prieťahmi, ale po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdochpredsedovi krajského súdu došlo k náprave, pričom ešte pred predbežným prerokovanímsťažnosti krajský súd o odvolaní rozhodol.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015