znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   K.,   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Kovár a partneri, s. r. o., Vajnorská 8/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu   Bratislava   I   č. k.   2 K 2/2012-194   zo   14.   mája   2013   a   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2013 doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   ochranu   pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   2   K   2/2012-194   zo   14.   mája   2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa K. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na ochranu pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy SR, a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k. 2 K/2/2012-194   zo   dňa   14.   05.   2013   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 3 CoKR/6/2013 zo dňa 26. 07. 2013 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 K/2/2012-194 zo dňa 14. 05. 2013 a uznesenie   Krajského súdu v   Bratislave č.   k.   3 CoKR/6/2013   zo   dňa 26.   07.   2013   sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I ako prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi K. K. náhradu trov právneho zastúpenia v sume... k rukám jeho právneho zástupcu (trovy konania budú vyčíslené v samostatnom podaní).“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených listín, sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 2 K 2/2012 zo 16. marca 2012 ustanovený do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   Ing.   I.   V.   (ďalej   len   „dlžník“   alebo „úpadca“),   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   24.   marca   2012   (rovnakým   uznesením   bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz).

Sťažovateľ pri výkone funkcie správcu zistil, že úpadca ako darca uzatvoril so svojou sestrou MUDr. E. K. (ďalej len „sestra dlžníka“ alebo „sestra úpadcu“ alebo „žalovaná“) ako obdarovanou 7. mája 2009 darovaciu zmluvu a 29. decembra 2009 dodatok č. 1 k nej (ďalej len „darovacia zmluva“), ktorej predmetom bol spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 k nehnuteľnosti zapísanej na LV..., a to bytu... bytového domu..., spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach, zariadeniach domu a na pozemku... zast. pl. a nádvoria o výmere 231 m2 vo veľkosti 6002/43080 a spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 k celku nehnuteľnosti zapísanej na LV.., a to garáž... (ďalej len „nehnuteľností“). Sestra úpadcu, ktorá sa tým stala výlučným vlastníkom nehnuteľností (už v čase uzatvorenia darovacej zmluvy bola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností vo veľkosti 1/2 z titulu dedenia), nehnuteľnosti následne previedla ako predávajúca kúpnou zmluvou z 25. februára 2011 uzatvorenou s Mgr. P. N. ako kupujúcim za kúpnu cenu 29 000 € do výlučného vlastníctva kupujúceho.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ darovaciu zmluvu považoval za právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa § 58 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze   a   reštrukturalizácii“),   ako   i   právny   úkon   ukracujúci   podľa   §   60   zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľov, podal okresnému súdu 2. augusta 2012 proti sestre úpadcu žalobu, ktorou sa domáhal určenia právnej neúčinnosti tohto úkonu voči veriteľom úpadcu a uloženia povinnosti žalovanej poskytnúť do konkurznej podstaty úpadcu peňažnú náhradu 14 500 € (konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 Cbi 16/2012). V žalobe okrem iného uviedol, že dlžník uzatvoril darovaciu zmluvu napriek tomu, že v exekučnej veci vedenej proti nemu na základe návrhu oprávneného A. G. súdnym exekútorom JUDr. Miroslavom Šupom   pod   sp.   zn.   EX 1316/2009   bolo   dlžníkovi   zakázané   nakladať   s jeho   majetkom podliehajúcim exekúcii. Poukázal aj na to, že dlžníkov veriteľ A. G. ešte 23. júna 2010 podal proti sestre dlžníka na Okresnom súde Komárno (sp. zn. 13 C 212/2010) odporovaciu žalobu o neúčinnosť darovacej zmluvy, ktorú 11. februára 2011 vzal späť po tom, čo sestra dlžníka v rovnaký deň uzatvorila s ním dohodu o prevzatí dlhu svojho brata a zaplatila jeho časť vo výške 18 696,54 €. Tým bol tento veriteľ neprimerane zvýhodnený oproti iným úpadcovým veriteľom, ktorých v tom čase mal.

Sestra   úpadcu   uhradila   na   účet   konkurznej   podstaty   6.   septembra   2012   sumu 14 500 € s popisom „dlh E. K.“. Na výzvu okresného súdu vo veci sp. zn. 6 Cbi 16/2012, aby sa vyjadrila   k žalobe, v podaní z 11. septembra 2012 uviedla, že navrhuje žalobu zamietnuť, pretože uhradila na účet úpadcu 14 500 € a poukázala na to, že v exekučnom konaní   oprávneného   A.   G.   vedenom   proti   jej   bratovi   súdnym   exekútorom JUDr. Miroslavom   Šupom   pod   sp.   zn.   EX   1316/2009   uhradila   dlžnú   sumu   povinného i trovy exekúcie, čím považovala vec za vybavenú, a pokiaľ previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou do výlučného vlastníctva Mgr. P. N., urobila tak až po tom, čo   jej súdny   exekútor   uviedol,   že   považuje exekúciu   za   skončenú.   Sestra   dlžníka v ďalšom podaní doručenom okresnému súdu 22. novembra 2012 uviedla, že „uhradením požadovanej sumy 14 500 € uznala nárok polovice z dedičstva a splatením dlhu navrhuje žalobu sťažovateľa zamietnuť“. Dodala, že 14. apríla 2011 jej bolo súdnym exekútorom JUDr. Miroslavom Šupom vo veci sp. zn. EX 1316/2009 vydané potvrdenie, že na základe uhradenia dlžnej sumy A. G. a uhradenia trov exekúcie považuje súdny exekútor exekúciu za ukončenú. Uviedla, že darovacou zmluvou sa neobohatila.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 20. februára 2013 vo veci sp. zn. 2 K 2/2012 navrhol konkurz v zmysle § 102 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zrušiť   a   uplatnil   si   odmenu   správcu   konkurznej   podstaty.   Návrh   na   zrušenie   konkurzu sťažovateľ odôvodnil tým, že po postúpení pohľadávky jedného z troch veriteľov (veriteľa Ing.   D.   L.   ako   postupcu   v   prospech   veriteľa   Mgr.   R.   V.   ako   postupníka)   potvrdenom uznesením okresného súdu sp. zn. 2 K 2/2012 z 19. decembra 2012 a následnom späťvzatí prihlášok do konkurzu veriteľom Ing. D. L. a sestrou úpadcu zaniklo všetkým prihláseným veriteľom postavenie účastníkov konania [§ 27 ods. 1 písm. a) a f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii],   v   konkurznom   konaní   teda   po 1. februári   2013   nezostal   prihlásený žiadny veriteľ, v dôsledku čoho nie je splnený jeden z predpokladov na konkurz (pluralita veriteľov),   a   tým   je   daný   dôvod   na   zrušenie   konkurzu   a zbavenie   sťažovateľa   funkcie správcu.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o priznanie odmeny za uplatnenie odporovacieho práva   podľa   §   21   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze   a   reštrukturalizácii   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „vyhláška   č.   665/2005   Z.   z.“),   vo   výške   3 625   €.   Návrh   na   priznanie   tejto   odmeny odôvodnil sťažovateľ tým, že 2. augusta 2012 podal proti sestre úpadcu žalobu o určenie neúčinnosti   právneho   úkonu   a   zaplatenie   peňažnej   náhrady   14   500   €,   ktorú   žalovaná na konkurzný   účet   úpadcu   6.   septembra   2012   zaplatila,   čo   deklarovala   aj   v   podaní z 11. septembra 2012 okresnému súdu, pričom žiadala žalobu z tohto dôvodu zamietnuť. Uplatnená odmena 3 625 € zodpovedá v zmysle § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. odmene 25 % zo získaného výťažku (14 500 €).

Okresný súd uznesením č. k. 2 K 2/2012-194 zo 14. mája 2013 konkurz na majetok úpadcu podľa § 102 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zrušil z dôvodu, že nie sú splnené   predpoklady   pre   konkurz,   avšak   sťažovateľovi   odmenu   z   výťažku   nepriznal. V odôvodnení   najprv   uviedol,   že   o   zrušení   konkurzu   bolo   rozhodnuté   po   konaní prvej schôdze veriteľov a o paušálnej odmene sťažovateľa za výkon funkcie do prvej schôdze veriteľov   už   bolo   rozhodnuté   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   2   K   2/2012-146 zo 17. októbra   2012,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   25.   októbra   2012   a   ktorým   bola sťažovateľovi priznaná odmena 663,88 €. Odmenu z výťažku podľa § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005   Z.   z.   sťažovateľovi   nepriznal   s   odôvodnením,   že   nahliadnutím   do   spisu okresného súdu sp. zn. 6 Cbi 16/2012 zistil, že v tejto veci nebolo dosiaľ rozhodnuté – keďže   nedošlo   k   určeniu   neúčinnosti   právneho   úkonu   súdom,   nevznikol   ani   nárok podliehajúci konkurzu, a teda nemohlo dôjsť ani k prijatiu z neho vyplývajúceho peňažného plnenia (výťažku), od ktorého by bolo možné odvodzovať odmenu správcu v zmysle § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd ďalej uviedol aj to,   že   majetok   nadobudnutý   odporovaným   úkonom   možno   zapísať   do   súpisu   majetku s poukazom na § 80 ods. 1 a § 67 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii až po tom, čo   povinná   osoba   odporovacie   právo   písomne   uzná   alebo   neúčinnosť   úkonu   určí   súd, a keďže k tomu nedošlo, sumu 14 500 € je potrebné považovať za uhradenú bez právneho dôvodu. Navyše správca túto uhradenú sumu do súpisu majetku podstát nezapísal, a preto nie je ani určená na uspokojenie veriteľov, nejde teda o výťažok získaný postupom podľa § 21 ods.   1 vyhlášky   č.   665/2005 Z.   z. a   z tohto   dôvodu   sťažovateľovi nebolo možné priznať ani odmenu určenú 25 % z výťažku (keďže nedošlo ani k speňaženiu iných položiek zapísaných správcom do súpisu majetku, nepatrí správcovi odmena z výťažku podľa § 13 – § 22 vyhlášky č. 665/2005 Z. z.).

Sťažovateľ   podal   4.   júna   2013   proti   výroku   tohto   uznesenia,   ktorým   mu   nebola priznaná   odmena   správcu   za   uplatnenie   odporovacieho   práva,   odvolanie,   ktorým   žiadal uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmeniť tak, že mu bude odmena priznaná. Poukázal na to, že nárok na odmenu mu vznikol uplatnením odporovacieho práva na súde žalobou   proti   sestre   úpadcu,   ktorá   nielen   že   zaplatila   na   konkurzný   účet   úpadcu   sumu 14 500 €, ale túto skutočnosť aj deklarovala v dvoch podaniach okresnému súdu vo veci sp. zn. 6 Cbi 16/2012, pričom z dôvodu zaplatenia tejto sumy navrhovala žalobu zamietnuť, teda nepriamo písomne týmito podaniami uznala nárok, čím došlo k splneniu podmienky na úspešné   odporovanie   právnemu   úkonu   (v   zmysle   §   62   ods.   5   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii).   Zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   bližšie   nešpecifikuje,   akým spôsobom má povinná osoba uznať neúčinnosť právnych úkonov, iba ustanovuje, že sa tak má   stať   písomne;   podaniami   žalovanej   adresovanými   okresnému   súdu   vo   veci   sp.   zn. 6 Cbi 16/2012   k   takémuto   uznaniu   došlo,   niet   pochybností   ani   o tom,   z   akého   titulu žalovaná zaplatila sumu 14 500 € na účet úpadcu. Okresný súd sa obsahom oboch podaní žalovanej nezaoberal vôbec a neprihliadol na nich. Z ustanovenia § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. nevyplýva, že by nárok správcu na odmenu bol podmienený rozhodnutím súdu   o odporovacej   žalobe,   je   podmienený   iba   podaním   odporovacej   žaloby   (právo   sa uplatňuje   na   súde   podaním   žaloby).   Nárok   správcu   na   vyplatenie   odmeny   vzniká   už uplatnením   odporovacieho   práva   (podaním   žaloby).   Ustanovenia   §   21   ods.   1   vyhlášky č. 665/2005 Z.   z. nepodmieňuje vyplatenie odmeny správcovi ani zaradením peňažného plnenia prijatého z titulu odporovacieho právneho úkonu do súpisu majetku úpadcu. Navyše peňažná suma žalovanou bola poukázaná na bankový konkurzný účet úpadcu, ktorý je už sám osebe zaradený do súpisu majetku úpadcu (pod číslom súpisovej položky 3); ak by bola zaradená do súpisu samostatne aj suma 14 500 €, išlo by o duplicitný zápis (do súpisu konkurznej podstaty by bolo potrebné zapísať ako samostatnú súpisovú položku napríklad nehnuteľnosť, ak by bola vydaná žalovanou, avšak nie sumu poukázanú na konkurzný účet úpadcu).

O   podanom   odvolaní   krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   CoKR   6/2013 z 26. júla 2013 tak, že uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   ochranu   pred   nútenými   prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 2 K 2/2012-194 zo 14. mája 2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013, uviedol, že sa nestotožňuje s právnym posúdením veci okresným súdom a krajským súdom z dôvodov, ktoré uviedol už v podanom odvolaní. Obe rozhodnutia považuje za nezákonné, protiústavné a arbitrárne, pretože sú založené na svojvoľnom výklade zákona o konkurze a reštrukturalizácii a § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorý popiera ich účel a zmysel. Poukázal najmä na to, že nárok na odmenu mu vznikol už uplatnením odporovacieho práva (podaním žaloby proti sestre úpadcu) a patrí mu za prijatie peňažného plnenia od sestry úpadcu. Krajský súd sa odvolaním sťažovateľa zaoberal len formálne, nevysporiadal sa s jednotlivými argumentmi v ňom obsiahnutými a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo nezdôvodnil,   čím   došlo   k   porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu sťažovateľovho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy došlo tým, že sťažovateľ legitímne očakával priznanie odmeny za podanie odporovacej žaloby a získanie plnenia na účet konkurznej podstaty v súlade so zákonom, avšak   okresný   súd   ani   krajský   súd   ochranu   jeho   právu   neposkytli,   a   tým   ho   nároku na odmenu   zbavili.   Ani   medzera   v   právnej   úprave   nemôže   mať   za   následok   porušenie základných práv účastníka konania. Tvrdené porušenie základného práva na ochranu pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy odôvodnil sťažovateľ tým, že ak by výklad dotknutých ustanovení okresným súdom a krajským súdom obstál, znamenalo by to, že povinnosť,   ktorú   sťažovateľovi uložil zákon (uplatniť odporovacie právo, ak sú na to splnené zákonné podmienky), ktorej splneniu venoval úsilie, prácu a čas (cca 20 hodín), bol nútený vykonať zadarmo. Výklad podmienok vzniku nároku na odmenu správcu za uplatnenie odporovacieho práva, tak ako vyplýva z rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vo veci sťažovateľa, by znamenal, že správca konkurznej podstaty by nemal žiadnu motiváciu uplatňovať odporovacie práva, keďže jeho nárok na odmenu by bol značne   neistý,   čo   smeruje   proti   samotným   princípom   konkurzného   konania.   Pritom   aj činnosť správcu spadá pod ochranu pred nútenými prácami a štát ani správcovi nemôže ukladať   povinnosti   vykonávať   činnosť   zadarmo.   Činnosť   správcu   konkurznej   podstaty v súlade so zákonom, na základe ktorej mu nevznikne nárok na odmenu, resp. mu nie je súdom priznaná, aj keď má na ňu zo zákona nárok, má charakter nútenej práce, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 2 K 2/2012-194 zo 14. mája 2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 K 2/2012-194 zo 14. mája 2013. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného súdu,   pretože preskúmavanie jeho postupu   zveruje Občiansky   súdny poriadok   (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013 – k tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného súdu daná. Vo vzťahu k tomuto uzneseniu krajského súdu namietal sťažovateľ porušenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   ochranu   pred   nútenými   prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých uznesením krajského súdu   sp.   zn. 3 CoKR 6/2013   z 26.   júla 2013   bolo porušené   základné   právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013 je jednak tvrdenie sťažovateľa o tom, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, a jednak nesúhlas sťažovateľa so spôsobom aplikácie dotknutých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii a § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorý popiera ich účel a zmysel.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd uznesenie sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013 odôvodnil takto:„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie správcu nie je dôvodné.

Z predloženého spisu mal odvolací súd zistené, že súd prvého stupňa zrušil konkurz na majetok úpadcu Ing. I. V., vyhlásený uznesením zo dňa 16. 03. 2012, a to z dôvodu, že pôvodne v konkurznom konaní si prihlásili svoje pohľadávky traja veritelia: MUDr. E. K. pohľadávku v sume 18.696,54 Eur a pohľadávku v sume 4.593,51 Eur, ďalej Mgr. R. V. a M. L., pričom Mgr. M. L. postúpil pohľadávku na Mgr. R. V. Dňa 17. 01. 2013 úpadca doručil návrh na zrušenie konkurzu z dôvodu, že veriteľka MUDr. E. K. mu odpustila dlh v plnom rozsahu, s veriteľom Mgr. R. V. uzatvoril taktiež dohodu o odpustení dlhu. Dňa 20. 02. 2013 na základe doručeného návrhu správcu na zrušenie konkurzu v zmysle § 102 ods.   2   ZKR,   nakoľko veritelia vzali   svoje   prihlášky späť,   súd prvého stupňa   vyhlásený konkurz zrušil z dôvodu, že nie sú predpoklady pre jeho ďalšie vedenie. Odvolaciemu súdu z predloženého spisu je známe, že správca konkurznej podstaty dňa 02. 08. 2012 podal žalobu   o   určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu,   vedenú   pod   sp.   zn.   6 Cbi/16/2012,   kde žalovanou bola označená MUDr. E. K. a správca sa domáhal označenou žalobou určenia neúčinnosti darovacej zmluvy zo dňa 07. 05. 2009 a jej dodatku č. 1/2009, ktorá bola uzatvorená medzi Ing. I. V. – úpadcom a MUDr. E. K., nakoľko správca zistil, že Ing. I. V., ako   spoluvlastník   1/2   podielu   na nehnuteľnosti   zapísanej   na   LV...   a LV...   Správou katastra...,   uzatvoril   označenú   darovaciu   zmluvu   dňa   07.   05.   2009.   V   ďalšom   výroku podanej žaloby o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy žiadal zaplatiť sumu 14.500 Eur do konkurznej podstaty úpadcu Ing. I. V. Z predloženého výpisu VÚB, a. s. zo dňa 06. 09. 2012   je   zrejmé,   že   MUDr.   E.   K.,   s označením   platby   dlh,   zaplatila   sumu   14.500   Eur. V písomných   podaniach,   na   ktorých   sa   odvolával   správca   zo   dňa   11.   09.   2012 a 20. 11. 2012, pôvodne veriteľka MUDr. E. K. uviedla, že zaplatila sumu 14.500 Eur na označený účet, pričom sa jednalo o dlžnú sumu povinného Ing. I. V. vo veci exekučného konania vedeného JUDr. Miroslavom Šupom, súdnym exekútorom, Exekútorský úrad Nitra. Na nehnuteľnosť – byt v..., zapísaný na LV... a LV... Správou katastra... – žiadne ťarchy vyznačené   neboli,   predmetnú   sumu   uhrádzala   za   povinného   Ing.   I.   V.   V   predmetných podaniach poukazovala na úhradu dlžnej sumy ohľadne vysporiadania a uznania nároku na polovicu dedičstva z dôvodov ukončenia exekúcie v prospech A. G., čím jej bolo vydané potvrdenie o ukončení exekúcie voči Ing. I. V.

Podľa § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ak nárok podliehajúci konkurzu vznikol uplatnením   odporovacieho   práva   u   povinnej   osoby   správcom   alebo   na   súde   žalobou podanou správcom, za prijatie peňažného plnenia z nároku alebo z odplatného prevodu majetku z nároku, ktorý vznikol uplatnením odporovacieho práva, patrí správcovi odmena 25 % z takto získaného výťažku. Z tejto časti výťažku sa odmena správcu už iným spôsobom neurčuje,   ani   nezvyšuje.   Je   nesporné,   že   správca   podal   žalobu   o   určenie   neúčinnosti právneho úkonu podľa § 57 a nasl. ZKR, ktoré konanie skončené nebolo, z čoho vyplýva, že nie je zrejmé, že sa jedná o uplatnenie práva v incidenčnom konaní, avšak toto konanie ukončené nebolo a nie je zrejmé, či nárok úspešne uplatnené právo podliehajúce konkurzu by vznikol týmto postupom (na súde žalobou podanou správcom). Z označených podaní zo dňa 11. 09. 2012 a 20. 11. 2012 nie je možné prijať jednoznačný záver, že sa jedná o uznanie záväzku v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cbi/16/2012 a že k zaplateniu sumy 14.500 Eur prišlo z dôvodu uznania v konaní 6 Cbi/16/2012. Je nesporné, že k určeniu neúčinnosti právneho úkonu neprišlo z predložených listinných dokladov nie je zrejmé, čoho sa platba 14.500 Eur jednoznačne týka, a preto odvolací súd vydané uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu, a preto ho v súlade s § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa v jeho odvolaní reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa   s okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   do   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe sťažovateľa, bolo to, že sťažovateľ   nesplnil   podmienky   na   priznanie   odmeny   za   podanie   odporovacej   žaloby, pričom   krajský   súd   (aj   s   odkazom   na   preskúmavané   uznesenie   okresného   súdu)   tieto definoval a označil tie, ktoré splnené neboli.

Sťažovateľ   však   tvrdil   aj   to,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   CoKR   6/2013 z 26. júla 2013 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces aj tým, že jeho rozhodnutie je založené na takej aplikácii dotknutých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii a § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorý popiera ich účel a zmysel.

Podľa § 21 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. ak nárok podliehajúci konkurzu vznikol uplatnením   odporovacieho   práva   u   povinnej   osoby   správcom   alebo   na   súde   žalobou podanou správcom, za prijatie peňažného plnenia z nároku alebo z odplatného prevodu majetku z nároku, ktorý vznikol uplatnením odporovacieho práva, patrí správcovi odmena 25   %   z   takto   získaného   výťažku.   Z   tejto   časti   výťažku   sa   odmena   správcu   už   iným spôsobom neurčuje ani nezvyšuje.

Podľa § 23 ods. 2 vyhlášky č. 655/2005 Z. z. ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku (§ 102 ods. 1 zákona) po konaní prvej schôdze veriteľov, správcovi patrí paušálna odmena podľa § 12 a odmena z výťažku podľa § 13 až 22; iná odmena správcovi nepatrí.

Podľa § 12 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z. za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov vo veci vyhlásenia konkurzu na majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa patrí správcovi paušálna odmena 663,88 €.

Podľa § 62 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právo odporovať právnemu úkonu môže správca alebo veriteľ uplatniť priamo u povinnej osoby alebo žalobou na súde; rozhodnutie súdu o určení neúčinnosti právneho úkonu je účinné voči všetkým účastníkom konkurzného konania. Nároky z neúčinného právneho úkonu môže v prospech podstaty uplatniť správca alebo veriteľ, ktorý odporoval právnemu úkonu.

Podľa § 63 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak ide o neúčinný právny úkon týkajúci sa veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty prevedenej z majetku dlžníka, sú tí, voči ktorým sa právo odporovať právnemu úkonu uplatnilo, povinní spoločne a nerozdielne poskytnúť do dotknutej podstaty peňažnú náhradu za túto vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu; ak sa však u niektorého z nich táto vec, právo alebo iná majetková hodnota nachádza, možno sa od nich namiesto peňažnej náhrady domáhať vydania tejto veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty.

Podľa § 80 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii do súpisu sa zapisuje aj majetok tretích osôb nadobudnutý na základe neúčinných právnych úkonov, ako aj nároky z nich vyplývajúce. Ak tretia osoba neúčinnosť právneho úkonu písomne neuzná, správca môže   majetok   tretej   osoby   nadobudnutý   na   základe   neúčinného   právneho   úkonu   alebo nároky z neho vyplývajúce zapísať do súpisu, až keď neúčinnosť právneho úkonu určí súd; vylučovacia žaloba v tom prípade nie je prípustná.

Podľa § 80 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii do súpisu sa zapisuje aj majetok   tretích   osôb   nadobudnutý   na   základe   neplatných   právnych   úkonov.   Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu vydania majetku nadobudnutého na základe neplatného právneho úkonu do podstaty možno v konkurze uplatniť ako pohľadávku proti dotknutej podstate, avšak len v rozsahu, v akom by bol tento nárok uspokojený, ak by sa uplatnil prihláškou; to neplatí, ak sa tento nárok uplatnil prihláškou.

Ako vyplýva z právnej úpravy odmeny správcu vo vyhláške č. 655/2005 Z. z., jej režim sa odlišuje podľa toho, či ide o odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov alebo po nej. Odmena správcu za výkon funkcie do prvej schôdze veriteľov je upravená ako odmena paušálna v § 12 (resp.   v osobitnom prípade podľa   § 23 ods. 1) vyhlášky č. 655/2005 Z. z., odmena správcu za výkon funkcie po konaní prvej schôdze veriteľov ako odmena z výťažku (§ 13 – § 22 vyhlášky č. 655/2005 Z. z.) s výnimkou prípadu,   ak   bol   konkurz   zrušený   pre   nedostatok   majetku   podľa   §   102   ods.   1   zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Odmena   podľa   §   21   ods.   1   vyhlášky   č.   655/2005   Z.   z.   patrí   správcovi   (okrem splnenia iných podmienok) iba v prípade, ak peňažné prostriedky získané od tretej osoby na základe uplatnenia odporovacieho práva neúčinného právneho úkonu možno považovať za výťažok.   Táto   podmienka   môže   byť   splnená   iba   v   prípade,   ak   peňažné   prostriedky získané   od   tretej   osoby   na   základe   neúčinného   právneho   úkonu   sú   zapísané   do   súpisu (pripisujú sa k súpisovým zložkám majetku, s ktorými súvisia a ak nesúvisia so žiadnou, zapisujú sa samostatne), pričom tak možno urobiť iba v prípade, ak tretia osoba neúčinnosť právneho úkonu písomne uzná a ak neúčinnosť právneho úkonu neuzná, až keď neúčinnosť právneho   úkonu   určí   súd.   To   je   dôsledkom   potreby   aplikovať   právnu   úpravu   aj   v jej vzájomných vnútorných súvislostiach (nie iba izolovane vykladať § 21 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z.). Pri výklade ustanovenia § 21 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z. v systéme celej právnej úpravy konkurzného konania potom nie je možné dospieť ani k záveru o tom, že nárok správcu na odmenu vzniká bez ďalšieho už uplatnením odporovacieho práva.Sťažovateľovi v tomto prípade bola priznaná odmena za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov, a to uznesením okresného súdu č. k. 2 K 2/2012-146 zo 17. októbra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2012, vo výške 663,88 € (podľa § 12 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z.). Vo veci sťažovateľa nešlo o prípad zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku podľa § 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (konkurz bol zrušený pre zánik podmienok konkurzného konania, pokiaľ ide o pluralitu veriteľov podľa § 102 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), v každom prípade však sťažovateľovi   okrem   paušálnej   odmeny   podľa   §   12   ods.   1 vyhlášky   č.   655/2005   Z.   z. za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov mohla patriť za výkon funkcie po konaní prvej schôdze veriteľov iba odmena z výťažku. Sťažovateľ požiadal okresný súd o   priznanie   odmeny   za   uplatnenie   odporovacieho   práva   (systematicky   zaradenú   v   časti vyhlášky č. 655/2005 Z. z. upravujúcej odmenu z výťažku).

Ako   vyplýva z už uvedeného,   priznať sťažovateľovi   odmenu   podľa   §   21   ods.   1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z. by bolo možné iba v prípade, ak by nielen uplatnil odporovacie právo (podaním žaloby proti sestre úpadcu), suma 14 500 € bola pripísaná na bankový účet konkurznej podstaty na základe jej úhrady sestrou úpadcu, ale zároveň by bola súčasťou súpisu (pripísaná k súpisovej zložke majetku, s ktorými súvisí alebo ak nesúvisí so žiadnou, zapísaná samostatne) po tom, čo sestra úpadcu neúčinnosť právneho úkonu písomne uznala, a ak sa tak nestalo, až keď neúčinnosť právneho úkonu určil súd. Plnenie sestry úpadcu na účet konkurznej podstaty bez splnenia niektorej z týchto podmienok neumožňuje, aby sa toto plnenie stalo súčasťou konkurznej podstaty a mohla z neho byť určená odmena správcu podľa   § 21 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z. ako z výťažku. Ako   je zrejmé, vo veci sťažovateľa   neúčinnosť   právneho   úkonu   súdom   určená   nebola.   Splnená   nebola   ani podmienka   písomného   uznania   neúčinnosti   právneho   úkonu   sestrou   úpadcu   voči sťažovateľovi (ako jednostranný právny úkon), pretože jej podania (z 11. septembra 2012 a 22. novembra 2012) adresované okresnému súdu vo veci sp. zn. 6 Cbi 16/2012 za takéto uznanie považovať nemožno, a to nielen preto, že neboli adresované sťažovateľovi, ale najmä s ohľadom na ich obsah, ktorý nebol v dostatočnej miere určitý (ako to vyplýva z popisu ich obsahu uvedeného v bode I tohto uznesenia).

Pokiaľ preto krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013 odvolaniu sťažovateľa   nevyhovel,   posúdil   vec   sťažovateľa   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   ústavne konformnému výkladu citovaných zákonných ustanovení. V tejto situácii považuje ústavný súd   za   vylúčené,   aby   týmto   rozhodnutím   mohlo   dôjsť   k   zásahu   do   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu alebo spravodlivý proces. Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej namietal, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy. Dôvodil tým, že mu vznikla uplatnením odporovacieho práva podaním žaloby   okresnému   súdu   legitímna   nádej   na   nadobudnutie   odmeny   podľa   §   21   ods.   1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z., ktorá požíva ochranu vlastníckeho práva, avšak krajský súd ho tohto jeho vlastníctva zbavil, keď mu nárok na odmenu nepriznal. Pokiaľ ide o porušenie základného práva podľa čl. 18 ods. 1 ústavy, sťažovateľ poukazoval na to, že postup súdov spôsobil, že povinnosť, ktorú sťažovateľovi uložil zákon (uplatniť odporovacie právo, ak sú na to splnené zákonné podmienky),   ktorej   splneniu   venoval úsilie, bol nútený vykonať zadarmo.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

Ako vyplýva z rozhodovacej praxe ústavného súdu, ústavný súd sa stotožňuje pri posudzovaní   zásahov   do   základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy s princípmi vyslovenými Európskym súdom pre ľudské práva vo vzťahu k právu na majetok garantovanému   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   vrátane   toho,   že   za   majetok   sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej na   nadobudnutie   odmeny   správcu   za   uplatnenie   odporovacieho   práva.   Toto   tvrdenie sťažovateľa by mohlo byť správne iba v prípade, ak by splnil všetky zákonom ustanovené podmienky na priznanie tohto nároku.

Ako už však bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že pri rozhodovaní všeobecných súdov   boli   príslušné   zákonné   ustanovenia   aplikované   ústavne   konformným   spôsobom, pokiaľ tieto dospeli k záveru, podľa ktorého sťažovateľovi nárok na odmenu podľa § 21 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z. nevznikol. Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie tohto majetku, a preto je vylúčené,   aby   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva na vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Za   situácie,   keď   sťažovateľ   nemal   majetok v zmysle   čl.   20   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   1   dodatkového   protokolu,   je   už   bez   významu uvažovať o tom, či bol majetku zbavený, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok ustanovených v čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy dospel obdobne ústavný súd k záveru, podľa ktorého v prípade sťažovateľa nešlo o nútenú službu, hoci činnosť správcu   vo   svojej   veci,   pokiaľ   ide   o   uplatnenie   odporovacieho   práva,   vykonával   síce v konečnom   dôsledku   bez   priznania   odmeny   konkurzným   súdom,   avšak,   ako   už   bolo uvedené, nestalo sa tak v dôsledku ústavne nekonformného postupu krajského súdu, ale z dôvodov, že v čase rozhodovania o jeho žiadosti o priznanie odmeny nesplnil podmienky na jej priznanie.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tej časti, ktorá smerovala proti porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu pred nútenými prácami a nútenými službami podľa čl. 18 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoKR 6/2013 z 26. júla 2013, a to z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože   považuje   za   vylúčené,   aby   týmto rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014