znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., Z., zastúpeného A., s. r. o., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 47 Charty základných práv Európskej únie v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 25/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. J. S., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 25/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 29. júla 2008 podal Okresnému súdu Rimavská Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o   určenie   vlastníckeho   práva   ku   konkrétne označeným   nehnuteľnostiam   ležiacim   v katastrálnom   území   P.   v   okrese   R.   Rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   16   C 83/2008-168   z   2.   apríla   2009   bola žaloba v celom   rozsahu zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 118/2011-357 z 12. mája 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd žiadnym spôsobom neprihliadol na skutočnosti uvádzané sťažovateľom, nezobral do úvahy ani to, že otázka reálnej deľby sporného pozemku bola preukázaná v inom súdnom konaní, a zhodne s okresným súdom priznal právne účinky listu M. Š. z roku 1989, hoci na ňom bol podpis osoby, ktorá v čase vyhotovenia listu bola už mŕtva. Nezobral žiadnym spôsobom do úvahy   skutočnosť,   že   M.   Š.   nikdy   nebola   legitímnou   vlastníčkou,   ale   ani spoluvlastníčkou sporného pozemku, v dôsledku čoho jej list nemohol vyvolať objektívne pochybnosti o tom, komu pozemok patrí, a nemohol spôsobiť prerušenie dobromyseľnosti držby.   Nevzal do   úvahy ani iné   rozhodnutie   krajského   súdu,   v   ktorom   sa   jednoznačne konštatovalo, že M. Š. nie je vlastníčkou ani spoluvlastníčkou. Na tieto dôkazy a tvrdenia neprihliadol a nijako to neodôvodnil. Práve takýmto postupom krajský súd jednoznačne odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, z čoho možno odvodzovať prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 25/2012 z 12. júla 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné.

Sťažovateľ   považuje uznesenie   najvyššieho súdu   za nezákonné a za   priečiace sa označeným právam   podľa   ústavy, dohovoru   a charty. Sťažovateľovi bola v skutočnosti postupom a rozhodnutím krajského súdu odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd sa nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní a nezaujal k nim žiadne stanovisko, čím došlo k porušeniu jeho procesného práva. Navyše došlo k porušeniu platného hmotného práva a porušeniu niekoľkých zásad fungovania   právneho   štátu.   Ide   predovšetkým   o   to,   že   všeobecné   súdy   priznali   právne účinky právnemu úkonu vyhotovenému po smrti fyzickej osoby, o úkon ktorej malo ísť. Ďalej   nerešpektovali   iné   (skoršie)   rozhodnutie   krajského   súdu,   v   ktorom   sa   dospelo k opačnému záveru. Napokon vo viacerých skutkovo obdobných veciach došlo k priznaniu vlastníckeho práva vydržaním.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a charty v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 25/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 12. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania v sume 314,18 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 25/2012 z 12. júla 2012 vyplýva, že ním bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 118/2011 z 12. mája 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania v tejto veci prichádzala do úvahy len na základe ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pričom sťažovateľ prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Z viacerých, a to aj publikovaných rozhodnutí najvyššieho súdu   možno   vyvodiť,   že   „konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho   rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“.   Tento názor je plne opodstatnený aj v danej veci. Znamená to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu   zakladá   len   tzv.   inú   vadu   konania v   zmysle §   241   ods.   2   písm.   b)   Občianskeho súdneho poriadku, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Preto sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Okrem toho, ak súd niektorý dôkaz nevykoná,   môže   to   viesť   prípadne   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   v   konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom.   Nepatrí   totiž   k procesným   právam   účastníka,   aby   bol   vykonaný   každý   ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Pokiaľ sťažovateľ vytýkal nesprávne právne posúdenie veci, táto okolnosť v danom prípade nezakladá prípustnosť dovolania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je tvrdenie, že dovolanie bolo prípustné, keďže postupom krajského súdu sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom. Navyše, sťažovateľ vytýka aj nesprávne skutkové posudzovanie veci a nesprávne právne hodnotenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   závery   najvyššieho   súdu   dostatočné,   veľmi podrobné   a   presvedčivé.   V   žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nezakladá porušenie   označených   práv.   Navyše   treba   poznamenať,   že   sťažovateľ   veľmi   podrobnú argumentáciu najvyššieho súdu odvolávajúcu sa na početné skoršie obdobné rozhodnutia (vrátane   publikovaných)   nijako   konkrétne   nenapáda,   pretože   iba   vo   všeobecnosti   trvá na tom, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať vo veci.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľovi nič nebránilo v podanej sťažnosti označiť za účastníka konania aj krajský súd a požadovať preskúmanie jeho rozsudku v prípade, keby aj podľa názoru ústavného súdu dovolanie nebolo vo veci prípustné. Námietky sťažovateľa týkajúce sa dôveryhodnosti listu M. Š., neprihliadnutia na skoršie rozhodnutie krajského súdu týkajúceho sa rovnakej nehnuteľnosti a ignorovania obdobných judikovaných prípadov by potom bolo možné skúmať zo strany ústavného súdu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013