znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obo 55/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2012 doručená sťažnosť RNDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obo 55/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 6 K 30/99-63 z 31. marca 1999 bol vyhlásený konkurz na majetok P. L. (ďalej len „úpadca“). Písomnou prihláškou zo 17. apríla 1999 sťažovateľ ako veriteľ uplatnil v konkurznom konaní voči úpadcovi svoje pracovnoprávne pohľadávky na náhradu mzdy, ktorých sa domáhal predtým v sporových súdnych   konaniach,   ktoré   sčasti   neboli   do   vyhlásenia   konkurzu   ešte   ukončené,   resp. uhradené. Išlo celkom o pohľadávky vo výške 581 077,04 Sk, z ktorých správca konkurznej podstaty uznal iba čiastku vo výške 4 184 Sk náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, keďže tento nárok bol právoplatne sťažovateľovi prisúdený ešte pred vyhlásením konkurzu. Zvyšok sťažovateľovej pohľadávky vo výške 576 893,04 Sk poprel. Konanie bolo vedené na   krajskom   súde   pod   sp. zn.   8   Cbsi   48/05.   Rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 8 Cbsi 48/2005-296 zo 17. júna 2011 (išlo v poradí o tretí rozsudok krajského súdu, keďže predchádzajúce dva boli najvyšším súdom zrušené) bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 55/2011 z 22. novembra 2011 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.   Týmto   v poradí   tretím   odvolacím   rozhodnutím   sa   najvyšší   súd   odchýlil od právneho   názoru   iných   dvoch   senátov   najvyššieho   súdu,   ktoré   sa   vecou   zaoberali v predchádzajúcich odvolacích konaniach.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkami   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Svojvoľné konanie najvyššieho súdu je zjavné hlavne z tej skutočnosti, že sa nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní, ale aj z celého radu ďalších okolností, ktoré sťažovateľ podrobne rozvádza. Namieta tiež, že najvyšší súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, keďže bolo potrebné vykonať dôkazy a tiež preto, že predmetom odvolania bola aj námietka odňatia možnosti   konať pred   súdom.   Najvyšší   súd   sa   neriadil   ustanovením   §   213 Občianskeho súdneho   poriadku,   pretože   dôsledne   nepreskúmal   presvedčivosť   skutkových   záverov krajského   súdu.   Ani   odôvodnenie   rozsudkov   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   nie   je dostačujúce vo viacerých ohľadoch, ktoré sťažovateľ podrobne rozvádza. Sťažovateľovi nebolo doručené vyjadrenie protistrany z 30. augusta 2011, a preto sa nemohol k nemu vyjadriť.   Krajský   súd   nebol   správne   obsadený,   a   to   vzhľadom   na   neodôvodnenú   častú zámenu sudkýň senátu.

Sťažovateľ napokon uvádza, že proti rozsudku najvyššieho súdu podal 13. januára 2012 dovolanie.

Navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom   pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005   a najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   1   Obo   55/2011   s   tým,   aby   boli   rozsudky najvyššieho súdu z 22. novembra 2011 a krajského súdu zo 17. júna 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 55/2011 z 22. novembra 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   8   Cbsi   48/2005-296   zo   17.   júna 2011   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči postupu a rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie aj využil.

Ako to sťažovateľ sám v podanej sťažnosti uviedol, podal proti rozsudku najvyššieho súdu   dovolanie.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   toto   tvrdenie   sťažovateľa   zodpovedá skutočnosti. Vzhľadom na uvedenú situáciu v danom štádiu konania právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu má dovolací senát najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň aj v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor (podobne   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká republika,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012