znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   R.,   N.   Z.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   M.,   T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 To/28/2010 a jeho uznesením v označenej veci z 28. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2010 doručená sťažnosť P. R., N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/28/2010 a jeho uznesením v označenej veci z 28. septembra 2010.

2. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava podal 16. októbra 2008 Okresnému súdu Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   na   sťažovateľa   obžalobu   pre   prečin   marenia   výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   pre   prečin   ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 T/93/2008 z 28. augusta 2009 uznal sťažovateľa za   vinného   zo   spáchania   trestných   činov   podľa   obžaloby,   za   čo   mu   s   použitím   §   41 Trestného   zákona   uložil   úhrný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   desiatich   mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby v trvaní dvoch rokov [§ 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona].

4. Rozsudok okresného súdu z 28. augusta 2009 bol obhajcovi sťažovateľa doručený 15.   októbra   2009.   Obhajca   sťažovateľa   podal   proti   označenému   rozsudku   odvolanie 23. októbra 2009.

5. Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   To/28/2010   z 28.   septembra   2010 odvolanie sťažovateľa zamietol podľa § 316 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako oneskorene podané. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že prvostupňový rozsudok okresného súdu bol sťažovateľovi ako obžalovanému v predmetnom konaní oznámený vyhlásením 28. augusta 2009. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 309 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa   odvolanie   podáva   na   súde,   proti   rozsudku   ktorého   smeruje,   a   to   do   pätnástich   dní od oznámenia rozsudku. Podľa krajského súdu bol preto posledným dňom lehoty na podanie odvolania   14.   september   2009,   pričom   sťažovateľ   (resp.   jeho obhajca) podal   odvolanie až 23. októbra 2009, teda po uplynutí zákonom určenej pätnásťdňovej lehoty.

6. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta, že krajský súd uznesením z 28. septembra 2010 porušil ustanovenie § 316 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ako   oneskorené   nemôže   byť   zamietnuté   odvolanie,   ktoré   oprávnená   osoba   podala oneskorene,   len   preto,   že   sa   riadila   nesprávnym   poučením   súdu.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ tvrdí, že jeho obhajca sa pri podaní odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T/93/2008 z 28. augusta 2009 riadil poučením, ktoré bolo v tomto rozhodnutí a v ktorom sa uvádzalo: „Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 8 dní odo dňa jeho   doručenia   cestou   podpísaného   súdu   na   Krajský   súd   v   Trnave.“ Krajský   súd   tak v rozpore   so   zákonom   (bez   právneho   titulu)   odoprel   sťažovateľovi   poskytnúť   súdnu ochranu.

7. Sťažovateľ zároveň namieta, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/28/2010 spôsobil zbytočné prieťahy, keď bol v období od 23. októbra 2009 (od   podania   odvolania)   do   28.   septembra   2010   (do   vydania   rozhodnutia   o   podanom odvolaní) v konaní nečinný.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil   porušenie jeho základného   práva zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom (konaním) krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To/28/2010, ako aj uznesením krajského súdu v predmetnej veci z 28. septembra 2010.

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

7. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   môže   dovolaním   napadnúť   z   dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1... obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

9. Podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak... odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody.

10. Podľa § 377 Trestného poriadku o dovolaní rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

11. Podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

12. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera.

13. Podľa § 386 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo.

14. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo niektorého jeho výroku prikáže spravidla súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

III.

A. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To/28/2010 z 28. septembra 2010

1. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   prihliadal na vymedzenie svojej právomoci v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity vyplývajúcim z označeného ustanovenia ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ sa ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02,   IV.   ÚS   115/07, IV. ÚS 203/09).

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To/28/2010 z 28. septembra 2010. Týmto rozhodnutím krajský súd zamietol sťažovateľovo odvolanie proti odsudzujúcemu prvostupňovému rozsudku podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu oneskorenosti, hoci tento zákonný dôvod nebol podľa sťažovateľa vzhľadom na ustanovenie § 316 ods. 2 Trestného poriadku v danom prípade splnený.

4. Z ustanovení § 369 ods. 2 písm. b) a § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku vyplýva,   že   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   môže   obvinený   napadnúť dovolaním, vo výroku ktorý sa ho priamo dotýka, aj v prípade ak odvolací súd zamietol odvolanie   podľa   §   316   ods.   1   Trestného   poriadku,   hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné dôvody.   O   dovolaní   rozhoduje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (§   377   Trestného poriadku),   ktorý   disponuje   právomocou   preskúmať zákonnosť   a   odôvodnenosť   výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým bolo podané dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,   ktoré   napadnutému   rozhodnutiu   predchádzalo,   a   prikázať   súdu,   o   ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol (§ 384 ods. 1, § 386 ods. 1 a 2 a § 388 ods. 1 Trestného poriadku).

5. Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu krajského súdu disponoval dostupným   a   účinným   prostriedkom   nápravy   z   hľadiska   ochrany   jeho   základných   práv priamo   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Právomoc   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, preskúmať a zrušiť uznesenie krajského súdu z 28. septembra 2010 v rámci dovolacieho   konania   vylučuje   v   zmysle   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc ústavného súdu vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní.

6. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania v časti týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 To/28/2010 z 28. septembra 2010 odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom (nečinnosťou) krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/28/2010

1. Sťažovateľ sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj na základe argumentácie, podľa ktorej bol krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/28/2010 jedenásť mesiacov nečinný (od 23. októbra 2009 do 28. septembra 2010), čím zavinil zbytočné prieťahy v označenom konaní.

2. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu (sťažnosti) možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98).   Inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namieta   také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. II. ÚS 70/99, III. ÚS 33/03).

3. Ochranu   základnému   právu   účastníkov   súdneho   konania,   aby   bola   ich   vec prerokovaná   bez   zbytočných   prieťahov,   poskytuje   ústava   primárne   prostredníctvom ustanovenia obsiahnutého v čl. 48 ods. 2, a nie prostredníctvom ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy.   K   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní   by   mohlo   dôjsť   iba   v   prípade,   ak   by   postup všeobecného súdu viedol in fine k zmareniu možnosti poskytnúť súdnu ochranu účastníkovi konania   práve   v   dôsledku   zbytočných   prieťahov.   V   sťažovateľovom   prípade   o   takúto situáciu zjavne nejde.

4. Zo skutkových tvrdení sťažovateľa uvedených v tejto časti sťažnosti vyplýva, že medzi označeným zásahom do sťažovateľových základných práv zo strany krajského súdu a medzi základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je v rámci okolností posudzovaného prípadu daná príčinná súvislosť.

5. Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje vtedy, ak   v   čase   uplatnenia   nároku   na   túto   ochranu   porušenie   základného   práva   označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   už nedochádza   k   porušovaniu   označeného   základného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   142/03,   I.   ÚS   145/03, III. ÚS 78/08).

6. V   posudzovanom   prípade   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu už sťažovateľom   tvrdené   porušovanie   základného   práva   krajským   súdom   netrvalo, pretože konanie,   v   ktorom   malo   dochádzať   k   zbytočným   prieťahom,   bolo   právoplatne skončené.

7. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011