znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   zaručeného   v   čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Sžo 25/08 z 18. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júla 2009 faxom a 13. júla 2009 poštou doručená sťažnosť Mgr. V. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 25/08 z 18. marca 2009.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   v   dôsledku   zmeny   politickej   situácie po 1. januári   2007   bol   na   návrh   ministerky   práce   sociálnych   vecí   a   rodiny   uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 28 z 10. januára 2007 odvolaný z postu riaditeľa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vo Z. (ďalej len „úrad práce“). Takýmto spôsobom došlo an block k odvolaniu riaditeľov úradov práce sociálnych vecí a rodiny v 39 mestách   Slovenskej   republiky,   pričom   tým   istým   dňom   boli   vládou   vymenovaní noví riaditelia týchto úradov. Následne úrad práce začal konanie vo veci skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa, v rámci ktorého sťažovateľ odmietol úradom práce ponúkané iné štátno-zamestnanecké miesto a medzi úradom práce a sťažovateľom nedošlo ani k inej dohode, preto úrad práce skončil so sťažovateľom štátno-zamestnanecký pomer, a to rozhodnutím vydaným v správnom konaní č. A/2007000817 z 31. januára 2007, ktoré bolo následne potvrdené aj v odvolacom konaní rozhodnutím č. A/2007/002347 z 20. marca 2007.

Žalobou   podanou   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sa sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 118/07 domáhal preskúmania uvedených rozhodnutí úradu práce o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru, pričom svoju žalobu odôvodňoval   nielen   procesnými   pochybeniami   úradu   práce,   ktorý   podľa   sťažovateľa rozhodol   v   rozpore   s   príslušnými   ustanoveniami   Správneho   poriadku,   ale   aj   rozporom označených správnych rozhodnutí so zákonom č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Sťažovateľ v žalobe uviedol, že o jeho odvolaní proti rozhodnutiu úradu práce nerozhodol   vedúci   služobného   úradu   nadriadeného   v   prvom   stupni   konajúcemu služobnému úradu, ktorým bol úrad práce, ale o tomto odvolaní rozhodol opäť úrad práce, a tiež   sťažovateľ   namietal, že v rámci konania o skončení jeho štátno-zamestnaneckého pomeru   nepoznal   zloženie   poradnej   komisie   konajúcej   o   jeho   odvolaní,   takže   nemohol namietať   ich zaujatosť,   a   že   v tomto   procese   mu   nebolo   umožnené   vyjadriť   sa   k   veci, napr. o jeho vedomosti, že v rámci služobného úradu – úradu práce existovalo aj iné voľné štátno-zamestnanecké   miesto,   ktoré   mu   nebolo   ponúknuté.   Okrem   toho   sťažovateľ v žalobe uviedol, že podľa zákona o štátnej službe malo byť s ním začaté konanie o zmene štátno-zamestnaneckého pomeru, čo sa podľa tvrdenia sťažovateľa nestalo.

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 118/07-89 z 5. septembra 2007 žalobu sťažovateľa zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že úrad práce postupoval v súlade so zákonom o štátnej službe v jeho znení platnom a účinnom ku dňu skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa. Krajský súd v prvom rade zdôraznil, že zákon o štátnej službe účinný v čase skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa (teda k 31. januáru 2007) v prechodnom ustanovení § 165g ods.   2 upravoval, že u štátneho zamestnanca, ktorý bol do 31. decembra 2006 vymenovaný do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom úrade, sa postupuje podľa predpisov platných do 31. decembra 2006. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade a súčasne aj do funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom úrade vymenovaný pred 31. decembrom 2006, krajský   súd   ďalej   skúmal,   či   postup   úradu   práce   pri   skončení   štátno-zamestnaneckého pomeru   sťažovateľa   bol   v   súlade   so   zákonom   o   štátnej   službe   v   jeho   znení   účinnom k 31. decembru   2006,   pričom   zistil,   že   úrad   práce   postupoval   správne   v   súlade   s   jeho vtedajším   ustanovením   §   10   ods.   10   písm.   b),   podľa   ktorého   služobný   úrad   zaradí odvolaného vedúceho úradu podľa odsekov 8 a 9 na vykonávanie štátnej služby na štátno-zamestnanecké miesto, na ktoré spĺňa predpoklady podľa § 14, a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak. Ak služobný úrad takéto   miesto   nemá,   alebo sa   so   štátnym   zamestnancom   nedohodol   inak,   postupuje   pri odvolaní   podľa   §   40   ods.   2   písm.   b)   zákona   o   štátnej   službe   v   znení   účinnom k 31. decembru   2006.   Keďže   krajský   súd   považoval   za   preukázané,   že   služobný   úrad (v danom prípade úrad práce) ponúkol sťažovateľovi adekvátne a v tom čase jediné voľné štátno-zamestnanecké   miesto,   ktoré   sťažovateľ   odmietol,   následne   konštatoval,   že   úrad práce v tejto situácii správne postupoval podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe účinného k 31. decembru 2006. Podľa tohto ustanovenia v stálej štátnej službe služobný úrad   skončí   štátno-zamestnanecký   pomer   v   prípade   nezaradenia   odvolaného   vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátno-zamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá, alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré okrem iného zdôvodnil tvrdením, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď jeho prípad   posudzoval   podľa   ustanovenia   §   10   ods.   10   písm.   b)   zákona   o   štátnej   službe účinného   k   31.   decembru   2006,   pretože   sťažovateľ   podľa   svojho   tvrdenia   nebol „(...) odvolaným   vedúcim   úradu   podľa   odsekov   8   a 9(...)“,   tak   ako   to   toto   ustanovenie vyžadovalo.   Podľa   sťažovateľa   malo   byť   na   jeho   prípad   aplikované   ustanovenie   §   31 zákona   o   štátnej   službe   účinného   k   31.   decembru   2006,   ktoré   upravovalo   odvolanie predstaveného.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžo   25/08 z 18. marca 2009 rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu.

Podstata   námietok   sťažovateľa   proti   napadnutému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžo 25/08 z 18. marca 2009 spočíva v jeho tvrdení, že tak najvyšší súd, ako aj pred ním   krajský   súd   nesprávne   právne   posúdili   jeho   vec.   Sťažovateľ   na   jednej   strane   síce vyjadruje súhlasné stanovisko so závermi všeobecných súdov o nutnosti aplikovať na jeho prípad   prechodné   ustanovenie   §   165g   ods.   2   zákona   o   štátnej   službe   účinného   v   čase skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa (ďalej len „účinného v rozhodnom čase“), podľa ktorého u štátneho zamestnanca, ktorý bol do 31. decembra 2006 vymenovaný do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do funkcie   vedúceho   úradu   v   tomto   služobnom   úrade   (čo   bol   aj   prípad   sťažovateľa),   sa postupuje   podľa   predpisov   platných   do   31.   decembra   2006,   avšak   na   strane   druhej sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,   že toto prechodné ustanovenie odkazuje nielen na nutnosť   aplikácie   zákona   o   štátnej   službe   účinného   do   31.   decembra   2006,   ale   toto ustanovenie vyslovene odkazuje na všetky „predpisy platné do 31. decembra 2006“. Podľa sťažovateľa sa teda na jeho prípad mal dôsledne aplikovať nielen zákon o štátnej službe v znení   účinnom   k   31.   decembru   2006,   ale aj   iné   súvisiace   predpisy,   a   teda   aj   zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí,   rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí“) v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006.

Podľa znenia § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v znení účinnom k 31. decembru 2006 totižto platilo, že „Úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ. Na vymenovanie a odvolanie riaditeľa sa vzťahuje osobitný predpis. 3) Riaditeľ úradu je vedúcim služobného úradu.“. Osobitným predpisom, na ktorý toto ustanovenie odkazovalo,   bol   pritom   zákon   o   štátnej   službe,   samozrejme   tiež   v   znení   účinnom k 31. decembru 2006.

Až novelou zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí účinnou od 1. januára 2007 – zákonom   č.   664/2006 Z. z.,   ktorým sa   mení a dopĺňa zákon   č.   312/2001 Z.   z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa citované ustanovenie § 5 ods. 5 zmenilo tak, že „Úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny“, a súčasne touto novelou bolo do   prechodných   ustanovení   tohto   zákona   včlenené   ustanovenie   §   11,   podľa   ktorého „Riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný podľa zákona účinného do 31. decembra 2006, sa považuje za riaditeľa úradu vymenovaného podľa tohto zákona.“.

Sťažovateľ teda tvrdí, že nielen skončenie jeho štátno-zamestnaneckého pomeru sa malo riadiť zákonom o štátnej službe v znení účinnom k 31. decembru 2006, ale aj jeho odvolávanie z funkcie sa malo riadiť podľa ustanovení zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006 (t. j. podľa všetkých s vecou súvisiacich predpisov účinných k 31. decembru 2006). Takže vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa nemala o jeho odvolaní rozhodnúť vláda, ale tak, ako to určoval § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v znení účinnom k 31. decembru 2006 v spojení s § 31 zákona o štátnej službe v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006, mal o tom   rozhodnúť   vedúci   príslušného   služobného   úradu.   Okrem   tohto   sťažovateľ v nadväznosti na uvedené ďalej konštatoval, že v takom prípade odvolanie predstaveného, ktoré   upravoval   označený   §   31   zákona   o   štátnej   službe   v   jeho   znení   účinnom k 31. decembru 2006, bolo súčasne podľa § 27 a § 28 zákona o štátnej službe v jeho znení účinnom   k   31.   decembru   2006   považované   za   zmenu   štátno-zamestnaneckého   pomeru, avšak podľa sťažovateľa úrad práce v jeho prípade takto nepostupoval a „(...) nevykonal riadne a v zákonných lehotách žiadne úkony, ktoré mu zo zákona vyplývajú t. j. úkony v zmysle ustanovení ZoŠS na začatie konania o zmene štátnozamestnaneckého pomeru“.

Okrem toho sťažovateľ síce uviedol, že si je vedomý skutočnosti, že rozhodnutie vlády   nie   je   preskúmateľné   súdom,   avšak   súčasne   dodáva,   že   právnym   názorom vysloveným najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí došlo k odobreniu stavu, keď sa retroaktívne   zasiahlo   do   jeho   práv,   pretože   bol   do   funkcie   riaditeľa   vymenovaný   pred 31. decembrom 2006 a podľa v tom čase účinnej právnej normy vedel aj predvídať akými spôsobmi môže byť jeho štátno-zamestnanecký pomer skončený, avšak v žiadnom prípade nemohol predvídať, že v tomto smere dôjde po 1. januári 2007 k podstatnej zmene právnej normy. Podľa sťažovateľa aplikácia ustanovenia § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v znení účinnom po 1. januári 2007 aj na prípady riaditeľov, ktorí boli do funkcie vymenovaní pred 31. decembrom 2006 (teda za iného znenia zákona o štátnej správe   v   oblasti   sociálnych   vecí),   je   diskriminačná   a   v   rozpore   s   princípmi   rovnosti a právneho štátu. O nediskriminačný prístup by podľa sťažovateľa išlo v prípade, keď by sa uvedené zákonné normy v ich znení účinnom k 1. januáru 2007 aplikovali iba na prípady „(...)   riaditeľov,   ktorí   budú do   funkcie ako predstavení v politickej funkcii vymenovaní v budúcnosti podľa novej právnej normy“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „Ak by sa totiž pripustil právny výklad Najvyššieho súdu SR, potom by sa zákonná úprava v zákone o štátnej službe vykladala spôsobom, ktorý znevýhodňuje určitú skupinu osôb, a to predstavených - vedúcich pracovníkov v stálej štátnej službe, ktorí bolí do svojich funkcii vymenovaní na základe výberových konaní a to do 31. 12. 2006. (...)

Je   podľa   nás   neprípustné,   aby   v   súlade   so   zákonom   nadobudnuté   práva   (iura quaesita)   zo   štátnozamestnaneckého   pomeru   v   stálej   štátnej   službe   boli   dodatočne   ich nadobúdateľovi odňaté, aby bol so spätnou účinnosťou dodatočne zmenený právny stav, resp.   z   tohto   právneho   stavu   vychádzajúci   právny   dôvod,   o   ktorý   sa   nadobudnutie predmetného práva opieralo. (...)

Sťažovateľ ako riaditeľ Úradu práce, soc. vecí a rodiny, ktorý sa ujal svojej funkcie za   určitých   právnych   a   ekonomických   podmienok,   nemohol   predvídať   zmenu   právneho stavu, dokonca sa o nej dozvedel až spätne, nemohol s ňou počítať a ani reagovať na ňu. Právny   výklad   Najvyššieho   súdu   SR   však   znamená,   že   by   bol   za   súladný   s   právom považovaný ostro diskriminačný zásah do jeho právom chránených záujmov, ktorý ohrozil ekonomickú existenciu jeho rodiny a jeho ďalší profesionálny rast v odbore, v ktorom dlhé roky pracoval. (...)

Sme   toho   názoru,   že   právne   vzťahy   spojené   so   štátnozamestnaneckým   pomerom sťažovateľa v stálej štátnej službe existujúce pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy,   resp.   právne   nároky,   ktoré z týchto vzťahov vznikli   by sa   mali   riadiť   zrušenou právnou normou (...).

Na základe uvedeného je zrejmé, že v napadnutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je   vyslovený   právny   názor,   ktorý   je   aplikáciou   spätného   pôsobenia   zákona,   a   teda nerešpektovaním ústavného zákazu retroaktivity a tým ide o zásah a porušenie ochrany nadobudnutých   sťažovateľových   práv   ako   štátneho   zamestnanca   v   stálej   štátnej   službe, resp, za porušenie princípu právnej istoty a ochrany jeho dobromyseľne nadobudnutých práv ako imanentného znaku právneho štátu.“

Neprípustnosť sťažovateľom tvrdenej retroaktívnej aplikácie zákona o štátnej správe v   oblasti   sociálnych   vecí   v   znení   účinnom   po   1.   januári   2007   sťažovateľ   podoprel   aj tvrdením, že „zákonodarca si bol vedomý zákazu retroaktivity a preto upravil v ust. 165g ods. 2) zák. č. 312/2001 Z. z., v platnom znení, odlišný postup u štátnych zamestnancov, ktorí boli do 31. decembra 2006 vymenovaní do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom úrade“.

Napokon   sťažovateľ   tiež   namietal,   že   tak   najvyšší   súd,   ako   ani   predtým krajský súd nezohľadnili jeho tvrdenia, že úrad práce mu v konaní o skončení jeho štátno-zamestnaneckého   pomeru   nedal   priestor,   aby   sa   vyjadril   k úradom   práce ponúkanému   štátno-zamestnaneckému   miestu,   prípadne   priestor,   aby   navrhol,   resp.   aby s úradom práce jednal o inej dohode. Sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho žiadosťou, aby bolo vyslovené, že v danej veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom, sp. zn. 2 Sžo 25/2008, zo dňa 18.   03.   2009,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   zakotvené   v   čl.   19   ods.   2)   Ústavy Slovenskej republiky na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ústavný princíp rovnosti zakotvený v čl. 12 ods. 1 a 2) Ústavy Slovenskej republiky, ďalej základné právo sťažovateľa   na   právnu   istotu   a   jeho   základné   právo   na   legitímne   očakávanie   s   jeho nadobudnutým   právnym   stavom   spojené   vyplývajúce   z   čl.   1   ods.   1)   Ústavy   slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   25/2008,   zo   dňa 18. 03. 2009, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Námietky sťažovateľa vo veci ním namietaného porušenia označených základných práv zaručených v ústave, ako aj označených článkov ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 25/08 z 18. marca 2009 sú založené najmä na jeho tvrdení, že najvyšší súd nezohľadnil   jeho argumentáciu týkajúcu sa   nutnosti aplikovať na jeho prípad v zmysle prechodného ustanovenia § 165g ods. 2 zákona o štátnej službe (účinného k 31. januáru 2007, t. j. ku dňu, keď sa konalo o skočení jeho štátno-zamestnaneckého) dôkladne všetky s vecou súvisiace právne predpisy účinné k 31. decembru 2006 a nielen zákon o štátnej službe.   Inými   slovami,   podľa   sťažovateľa   sa   na   jeho   prípad   v   zmysle   už   uvedeného prechodného ustanovenia mal aplikovať nielen zákon o štátnej službe v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006, ale aj zákon o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí tiež v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006. Keby to tak bolo, potom by podľa sťažovateľa mal o jeho odvolaní z funkcie riaditeľa úradu práce rozhodnúť vedúci jeho služobného úradu, pričom   toto   odvolanie   malo   byť   považované   za   zmenu   jeho   štátno-zamestnaneckého pomeru a v súlade s tým mal úrad práce podľa sťažovateľa postupovať a vydať príslušné rozhodnutia (§ 27, § 28 a § 30 zákona o štátnej službe účinného k 31. decembru 2006).Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu na nariadenom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.), oboznámil sa   s doterajším priebehom   konania   vo   veci,   dôvodmi odvolania,   vyjadrením žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. tak, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podľa   §   219   ods.   2   O. s. p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   odvolacom   konaní   boli   medzi   účastníkmi   konania   sporné   tie   isté   otázky   ako v prvostupňovom   konaní.   Spornou   bola   právna   otázka,   či   žalovaný   správny   orgán   pri rozhodovaní   o   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   žalobcu   postupoval   v   súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 312/2001 Z. z., či boli splnené zákonné podmienky skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   odvolaním   podľa   §   40   ods.   2   písm.   b)   a   či žalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci.

Žalobca tvrdil porušenie ustanovení zákona č. 312/2001 Z. z. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2006   v   stálej   štátnej   službe   alebo   v   dočasnej   štátnej   službe   služobný   úrad   skončí štátnozamestnanecký   pomer   odvolaním   aj   z   dôvodu,   nezaradenia   odvolaného   vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku funkčného platu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   správne   orgány   postupovali   pri rozhodovaní   o   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   žalobcu   v   súlade   so   zákonom č. 312/2001 Z. z. v platnom znení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, a to najmä v rozsahu zisteného skutkového stavu, ako aj jeho právneho odôvodnenia. Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu ako i celého priebehu doterajšieho konania prvostupňový správny orgán Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene vydal   dňa   31.   januára   2007   rozhodnutie   o   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru č. A/2007/000817 Mg. V. B. s odkazom na postup podľa § 10 ods. 8 a § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. Ako vyplynulo zo samotného citovaného rozhodnutia Mgr. V. B. bol   do   jeho   odvolania   vo   funkcii   Hlavný   radca   –   predstavený,   Riaditeľ   Úradu   práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   a   vedúci   služobného   úradu   vo   Zvolene.   Uvedená   skutočnosť jednoznačne vyplýva i z rozhodnutia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru Mgr. V. B. zo dňa 1. júna 2004, osobné číslo:725. Žalobca bol vymenovaný do funkcie Hlavný radca - predstavený, Riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a vedúci služobného úradu vo Zvolene.

Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že žalobca bol odvolaný len z funkcie riaditeľa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny a nie z funkcie vedúceho služobného úradu.

Pokiaľ žalobca tvrdil v žalobe ako i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, že odvolanie   vládou   mu   bolo   doručené   neskôr   ako   rozhodnutie   o   skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   odvolací   súd   zhodne   s   názorom   krajského   súdu   ako i žalovaného správneho orgánu udáva, že zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v znení jeho novelizácie zákonom č. 664/2006 Z. z. súčinnosťou od 1. januára 2007 neurčuje spôsob doručovania oznámenia o odvolaní z funkcie Vládou SR.

Je nesporné, že žalobcovi bolo ponúknuté dňa 30. januára 2007, č. A/2007/ 000815 podľa   platného   rozpisu   štátnozamestnaneckých   miest   štátnozamestnanecké   miesto   vo funkcii samostatný radca v odbore 2.11 vzhľadom na to, že služobný úrad nemá miesto v tom istom odbore štátnej služby, do ktorého bol žalobca zaradený t. j. 1.01 riadenie štátnej služby a na tú istú funkciu.

Odvolací súd zhodne s názorom správnych orgánov udáva, že žalobca nesúhlasil s ponukou voľného štátnozamestnaneckého miesta o čom svedčí zápis na dolnej strane časti listiny zo dňa 30. januára 2007 s vlastnoručným podpisom žalobu, pričom žalobca bol upozornený,   že   ak   voľné   štátnozamestnanecké   miesto   neprijme,   služobný   úrad   bude postupovať v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona.

Odvolací súd sa taktiež v plnom rozsahu stotožnil s názorom krajského súdu, že v súlade bol i postup žalovaného (vedúci služobného úradu), ktorý rozhodoval ako odvolací orgán v druhom stupni.

Podľa § 138 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej komisie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Z   citovanej   časti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   v   plnom   rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, a to aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, ako aj jeho právneho posúdenia.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ bol vymenovaný za riaditeľa úradu práce – predstaveného úradu a vedúceho tohto služobného úradu 1. júna 2004, teda v roku, keď boli s účinnosťou od 1. januára 2004 zriaďované úrady práce, a to zákonom o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí, teda týmto zákonom bolo (a aj v súčasnosti je) prioritne upravené postavenie sťažovateľa ako riaditeľa úradu práce, pričom otázky týkajúce sa jeho štátno-zamestnaneckého pomeru boli spravované zákonom o štátnej službe.

Vzhľadom na uvedené, bolo a je nevyhnutné posudzovať postavenie riaditeľa úradu práce   v   ktoromkoľvek   čase   prioritne   podľa   znenia   zákona   o   štátnej   správe   v   oblasti sociálnych   vecí   v   jeho   znení   účinnom   k   rozhodnému   časovému   úseku.   V   čase   do 31. decembra 2006 zákon o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v ustanovení § 5 ods. 5 pri riešení otázky vymenovania a odvolávania riaditeľa úradu práce explicitne odkazoval na ustanovenia zákona o štátnej službe. Avšak s účinnosťou od 1. januára 2007 ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí už priamo (t. j. bez odkazu na zákon o štátnej službe) upravovalo otázku vymenovania a odvolávania riaditeľov úradov práce, pričom   túto   právomoc   zverovalo   vláde.   Súčasne   podľa   prechodného   ustanovenia   §   11 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí sa aj riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný podľa zákona účinného do 31. decembra 2006, považoval za riaditeľa úradu vymenovaného podľa tohto zákona, t. j. podľa zákona účinného od 1. januára 2007.

Inými   slovami,   postavenie   riaditeľov   práce   bolo   a   je   prioritne   posudzované a upravené   zákonom   o   štátnej   správe   v   oblasti   sociálnych   vecí   a   až   sekundárne je ich postavenie vo   veciach   neupravených   týmto   zákonom,   ako   aj   vo veciach   ich štátno-zamestnaneckého   pomeru   upravené   zákonom   o   štátnej   službe,   pričom   na   týchto záveroch je založené aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené sa javí   ako   neopodstatnený   názor   sťažovateľa,   že   prechodné   ustanovenie   §   165g   zákona o štátnej službe v jeho znení účinnom k 1. januáru 2007, resp. ku dňu odvolania sťažovateľa zo štátno-zamestnaneckého pomeru (k 31. januáru 2007) by sa malo vzťahovať aj na znenie zákona   o štátnej   správe   v   oblasti   sociálnych   vecí,   teda   že   aj   jeho   odvolanie   z   funkcie riaditeľa   úradu   sa   malo   spravovať   ustanoveniami   zákona   o   štátnej   správe   v   oblasti sociálnych vecí   v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje závery v spojení   so   závermi   krajského   súdu,   s   ktorými   sa   v   plnej   miere   stotožnil,   uviedol a zdôvodnil   v   ich   logickej   postupnosti   spôsobom,   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s ústavou. Tak najvyšší súd, ako aj pred ním krajský súd (ktorých rozhodnutia je potrebné posudzovať vo vzájomnej spojitosti, pretože   najvyšší   súd   sa   v   podstatnej   časti   stotožnil   s   argumentáciou   krajského   súdu) rozhodli na základe v rozhodnom čase platnej a účinnej právnej úpravy.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   ani   pred   ním   krajský   súd nedostatočne zistili skutkový stav, ústavný súd upozorňuje, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale ich úlohou je predovšetkým preskúmať „zákonnosť“   ich   postupov   a   rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné orgány pri riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje predovšetkým právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva   ústavný   súd   posúdil   aj   dôvodnosť   námietky   sťažovateľa   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd neodôvodnil, prečo nevyhovel jeho žiadosti   a v napádanom rozhodnutí nevyslovil, že ide   o vec zásadného právneho   významu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   pripustenie   dovolania   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   je   na   úvahe   odvolacieho   súdu, pričom Občiansky súdny poriadok mu neukladá povinnosť túto svoju úvahu zdôvodňovať.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.   Zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ z tých istých dôvodov ako v prípade čl. 46 ods. 1 ústavy namietal aj porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a v spojení s čl. 46 ods. 1 namietal aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy, bolo potrebné vzhľadom na uvedený záver sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V uvedenej súvislosti ústavný súd tiež poznamenáva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy nemožno samostatne namietať čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože v tomto článku sú zakotvené iba základné princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody, ktoré sú zakotvené až v druhej hlave ústavy.

Napokon,   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietaný   čl.   48   ústavy,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ síce namietal porušenie tohto článku ústavy v súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie (v spojitosti s čl. 46 ods. 1 ústavy), avšak v sťažnosti žiadnym spôsobom   nekonkretizoval,   ktorý   z   atribútov   spravodlivého   procesu   zaručených   týmto článkom ústavy má na mysli, t. j. či právo na zákonného sudcu alebo príslušný súd, právo na verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, právo vyjadriť sa k prerokúvanej veci (právny zástupca sťažovateľa bol prítomný na pojednávaní najvyššieho súdu) alebo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je jednou zo všeobecných a podstatných náležitostí   návrhu   jeho   odôvodnenie,   čo   v   danom   prípade   vo   vzťahu   k   sťažovateľom namietanému čl. 48 ústavy a jeho príčinnej súvislosti s napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu, v sťažnosti sťažovateľa absentuje.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010