znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv zaručených v čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20 C 88/05   a Krajským   súdom   v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 325/05 a sp. zn. 3 Co 387/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv zaručených v čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 325/05 a sp. zn. 3 Co 387/06.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 30. marca 2005   sa   sťažovateľ   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   88/05   domáhal   od   žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy 50 000 Sk „za hrubé ohováranie“ a súčasne žiadal, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/05-41   zo   17.   augusta   2005   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a zdôvodnil   to   jeho   majetkovými   pomermi.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   bolo predmetné uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2005 potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 325/05 z 30. septembra 2005, ktorý okrem poukázania na majetkové pomery sťažovateľa zdôvodnil svoje rozhodnutie aj tým, že na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je splnená ani ďalšia zákonná požiadavka v zmysle § 138 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a to,   že   v danom   prípade   nejde   o zrejme   bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Podľa názoru krajského súdu sa nárok sťažovateľa „javí ako zjavne bezúspešné uplatňovanie práva“. Uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2005 v spojení   s uznesením   krajského   súdu   z   30.   septembra   2005   nadobudlo   právoplatnosť 17. októbra 2005.

Následne   výzvou   doručenou   sťažovateľovi   27.   októbra   2005   okresný   súd   pod hrozbou   zastavenia   konania   vyzval   sťažovateľa,   aby   zaplatil   súdny   poplatok   za   návrh. Z dôvodu jeho nezaplatenia v určenej lehote okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/05-60 z 8. novembra 2005 konanie zastavil (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. novembra 2005).

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   31.   októbra   2005   sťažovateľ   podal   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 325/05 z 30. septembra 2005 dovolanie a podaním doručeným   okresnému   súdu   21.   novembra   2005   sa   sťažovateľ   odvolal   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 20 C 88/05-60 z 8. novembra 2005.

Výzvou   z 29.   novembra   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   si   ustanovil advokáta, ktorý by ho zastupoval v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky o jeho dovolaní z 31. októbra 2005. Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu   7.   decembra   2005   žiadal   z dôvodu   svojich   nepriaznivých   majetkových   pomerov o ustanovenie advokáta pre účely dovolacieho konania. Okresný súd ho výzvou z 13. marca 2006 opätovne vyzval na ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, na čo sťažovateľ reagoval   podaním   z 24.   marca   2006,   ktorým   opätovne   žiadal   o ustanovenie   právneho zástupcu. Okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/05-73 z 12. januára 2006 (sťažovateľovi doručené 12. júna 2006) zamietol jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v zmysle § 30 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že nespĺňa ani podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov (následne okresný súd realizoval výzvu z 13. marca 2006; pozn.).

Sťažovateľ sa odvolal aj proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti na ustanovenie právneho zástupcu, a to podaním doručeným okresnému súdu 21. júna 2006, pričom   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Co   387/06   z 30.   novembra   2006   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   20   C   88/05-73   z 12.   januára   2006   potvrdil   (uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi 19. januára 2007).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ podal žalobu na Okresnom súde Bratislava II dňa 30. 03. 2005 pod sp. zn.: 20 C 88/2005 (...)

Súd od dňa podania vykonával iba jalové a plevelné úkony bez dotknutia sa merita veci, konal svojvoľne a roztopašne! (...)

Jedným z obľúbených výčinov Okresného súdu a sudkýň je nepriznať oslobodenie od poplatkov a tak následne mariť ústavné právo na súdnu ochranu, ktoré zaručuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Súčasne zákonná sudkyňa sa postarala jalovým úkonom o ďalšie zbytočné prieťahy v konaní   bez   dotknutia   sa   merita   vo   veci   žaloby,   vynútila   si   odvolanie   a   konanie   na odvolacom súde,   a následne ďalšie jalové uznesenie o neustanovení advokáta a ďalšie odvolanie   a ďalšie   konanie   na   odvolacom   súde   bez   dotknutia   sa   merita   veci.   Hrátky okresného a Krajského súdu na pokračovanie.

Pritom sťažovateľ jednoznačne spĺňa podmienky na oslobodenie od poplatkov. Spis jednoznačne   poukazuje   na   úspešne   konanie   pre   sťažovateľa   a   poplatky   v   konečnom dôsledku zaplatí tak či tak odporca v konaní 20 C 88/2005.

Zákonná sudkyňa K. sa správala na pojednávaní ako súkromník a brutálne zmarila prejednanie veci ako verejné, keď vykázala zo súdnej siene dcéru odporkyne B.. Na to zákonná sudkyňa nemala právo, čím porušila čl. 48 ods. 2 právo na verejne prejednávanie veci (...).“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   Bratislava   II   a   Krajský   súd   Bratislava   porušili   základné   práva MUDr. D. B. podľa čl. 12 ods. 1, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný   súd   Bratislava II a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   zaplatiť   každý MUDr. D. B. satisfakciu sumu 100.000.- Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. Ústavný   súd Slovenskej   republiky prikazuje Okresnému sudu   Bratislava II konať vo veci 20 C 88/2005 bezodkladne a bez ďalších prieťahov.

Ústavný   súd   ruší   uznesenia   Okresného   súdu   a   Krajského   súdu   9   Co   325/05-54, 20 C 88/2005-60, 20 C 88/2005-73, 3 Co 387/06-95.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyzýva Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava   k   takému   konaniu,   aby   nedávalo   dôvod   MUDr.   D.   B.   na   podanie   ústavnej sťažnosti. V prípade potvrdenia tvrdenia sťažovateľa, že ide o organizovanú obštrukčnú činnosť   súdu   tzv.   KOMANDOM   SUDCOV   môže   si   sťažovateľ   nárokovať   násobky spôsobenej škody podľa ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

1. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05 a ich porušenie zdôvodňuje svojou nespokojnosťou s tým, že mu okresný súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05, ústavný súd konštatuje, že v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06) poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C   88/05   okresný   súd   rozhodol   vo   veci uznesením   č.   k.   20   C   88/05-60 z 8. novembra 2005, ktorým konanie vo veci zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za návrh. Vyhlásením uznesenia o zastavení konania a jeho doručením (sťažovateľovi bolo doručené   18.   novembra   2005)   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy v merite veci už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   vyhlásením   uznesenia   o zastavení   konania   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (24. januára 2007).

V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   104/03,   IV.   ÚS   73/05).   Uvedené   závery   boli podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti považoval za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných článkov ústavy, ústavný súd konštatuje, že   tak   postup,   ako   aj   rozhodnutia   okresného   súdu   vyhlásené   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20   C   88/05   boli   predmetom   preskúmania   všeobecného   súdu   vyššej   inštancie (krajského súdu) na základe sťažovateľom uplatnených opravných prostriedkov (odvolania) v rámci ktorých mal sťažovateľ tiež možnosť domáhať sa ochrany označených práv.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia okresného súdu, ktoré už boli preskúmané na základe riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) všeobecným súdom vyššieho stupňa. Významnou   ústavnou   podmienkou   limitujúcou   rozhodovaciu   právomoc   ústavného   súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ktorých porušenie pred   ústavným   súdom   namieta,   nerozhoduje   iný   súd.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti iba označil   namietané články   ústavy   avšak   nekonkretizoval,   či   k   ich   porušeniu   malo dôjsť postupom alebo rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05, a tiež nenaznačil ani len možnosť príčinnej súvislosti medzi porušením označených článkov ústavy a svojou nespokojnosťou s postupom, resp. rozhodnutím okresného súdu. Vzhľadom na uvedené, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ bol už v konaní o jeho podaniach pred ústavným súdom viackrát poučený o náležitostiach riadneho návrhu spôsobilého iniciovať konanie pred ústavným súdom, sťažnosť z dôvodu jej nepreskúmateľnosti pre nedostatok odôvodnenia bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2. Sťažovateľ tvrdí, že ním označené články ústavy boli porušené aj krajským súdom v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 325/05 a pod sp. zn. 3 Co 387/06.

2.1 V konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 325/05 krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   20   C   88/05-41   zo 17.   augusta   2005, ktorým   mu   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom   uznesením z 30. septembra 2005 krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 88/05-41 zo 17. augusta 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 325/05 z 30. septembra 2005 nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2005.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Sťažnosť sťažovateľa z 21. januára 2007 (podaná na poštovú prepravu 22. januára 2007) bola   doručená   ústavnému   súdu   24.   januára   2007.   Od   17.   októbra   2005,   keď   bolo právoplatne skončené konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 9 Co 325/05, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú.

2.2   Krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   387/06   konal   o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 20 C 88/05 z 12. januára 2006, ktorým mu   okresný   súd   neustanovil   advokáta   pre   dovolacie   konanie,   pričom   uznesením z 30. novembra 2006 krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   3   Co   387/06   z 30.   novembra   2006   bolo   sťažovateľovi   doručené 19. januára 2007.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   v konaní krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   387/06   ústavný   súd   pripomína,   že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva nasledovné: „Podľa   §   30   O. s. p.   účastníkovi,   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť   zástupcu z radov advokátov,   ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Postup podľa citovaného ustanovenia je možný len po tom, čo účastník, ktorý žiada o ustanovenie   zástupcu   na   ochranu   jeho   záujmov   preukáže,   že   na   jeho   strane   sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Ak súd už rozhodoval o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, týmto rozhodnutím je viazaný, okrem, ak došlo na strane účastníka k zmene pomerov.

Zo spisu vyplýva, že navrhovateľ domáha sa zaplatenie 50 000,- Sk ako nemajetkovej ujmy za hrubé ohováranie. V konaní jeho žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov   vyhovené   nebolo,   ako   je   zrejmé   z   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   č.   k. 20 C 88/05-41 zo dňa 17. 08. 2005 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, č. k. 9 Co 325/05-54 zo dňa 30. 09. 2005. V danom prípade pomery navrhovateľa tak, ako boli preukázané neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O. s. p. a to i vo vzťahu k zneniu návrhu, ktorý nárok sa javí ako zjavne bezúspešne uplatňovanie práva.

V   posudzovanej   veci   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   navrhovateľovi   priznané nebolo.   Pokiaľ   teda   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   navrhovateľa o ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   vychádzal   z   tohto   rozhodnutia   postupoval správne.   Od   rozhodnutia   súdu   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   podľa obsahu   spisu   k   žiadnej   zmene   pomerov   na   strane   navrhovateľa   nedošlo.   Ustanovenie zástupcu podľa § 30 O. s. p. neprichádza preto do úvahy. Nie je totiž splnená požiadavka a to predpoklad na oslobodenie od súdnych poplatkov.

So zreteľom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie krajského súdu v danej veci je dostatočne vyargumentované.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Skúmaný postup ani rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

V napadnutom konaní krajského súdu nezistil ústavný súd ani porušenie ďalšieho z atribútov základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to práva na prístup k súdu. Sťažovateľovi nebolo odopreté právo na súd, pretože krajský súd sa neodmietol bezdôvodne zaoberať jeho podaním (odvolaním), práve naopak krajský súd v rámci skúmania splnenia základných podmienok na ustanovenie advokáta účastníkovi konania, dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že sťažovateľ tieto podmienky podľa ustanovení § 30 v spojení   s   §   138   ods.   1Občianskeho   súdneho   poriadku   nespĺňa,   a preto   rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (...), a to za podmienok ustanovených zákonom. Inými slovami všeobecný súd nemôže porušiť označené základné právo, ak koná vo veci v súlade s právnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v občianskoprávnom   konaní.   Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa   ktorého   postupoval   aj   krajský   súd   pri   skúmaní   splnenia   predpokladov   na   strane účastníka konania (sťažovateľa) za účelom ustanovenia mu advokáta.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 3 Co 387/06, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti   neodôvodnil,   v čom   vidí   porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta, a napokon neuviedol ani to, či k jeho porušeniu malo dôjsť postupom alebo rozhodnutím krajského súdu. Preto ústavný súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti sťažnosti v tejto časti.

Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásad rovnosti v právach uvedených v čl. 12 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 161/04), že porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ústavy má charakter porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva.

Sťažovateľ v súvislosti s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 3 Co 387/06 namietal   aj   porušenie   čl.   14   a   čl.   19   ods.   1   ústavy,   ktoré   sú   ústavným   princípom deklarujúcim základné práva hmotno-právneho charakteru.

Podľa čl. 14 ústavy má každý spôsobilosť na práva. Uvedené ustanovenie ústavy garantuje fyzickým osobám a právnickým osobám právnu subjektivitu, teda byť nositeľom práv.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi označeným   článkom   ústavy   a postupom,   resp.   rozhodnutím   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 387/06, ktoré sa vôbec nedotklo právnej subjektivity sťažovateľa, a preto aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na   ochranu   mena.   Ústavný   súd   už   vyslovil   (I.   ÚS   2/00, II. ÚS 23/00, II. ÚS 165/02), že ochranu práv podľa čl. 19 ústavy poskytujú všeobecné súdy a nie ústavný súd. Podľa názoru ústavného súdu medzi konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 3 Co 387/06 a označeným článkom ústavy nie je vzhľadom na predmet konania krajského súdu - odvolacie konanie vo veci ustanovenia advokáta príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007