znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 66/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 20. septembra 2001   predbežne   prerokoval   podnet   T.H.M,   P.,   zastúpenej   advokátom Mgr. S. M., B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresného úradu v P. vydaním cenového výmeru č. 1/2000 zo 6. apríla 2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet T.H.M., P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

Podaním   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“) 16. februára 2001 T.H.M., P., (ďalej len „navrhovateľ“), žiada, aby ústavný súd na základe podnetu vyslovil, že Okresný úrad v P. vydaním cenového výmeru č. 1/2000 zo 6. apríla 2000 porušil základné právo navrhovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Podanie ústavný súd považuje za podnet na začatie konania, pretože na iný záver chýba procesne prejavená vôľa právnickej osoby, ktorá podnet podala.

Vydávanie   cenových   výmerov   okresnými   úradmi   upravuje   zákon   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenách“).

Podľa tretej časti zákona o cenách, konkrétne ods. 2 § 11 (Rozhodovanie vo veciach regulovaných   cien),   okresné   úrady   vykonávajú   reguláciu   cien   podľa   §   6   v   rozsahu vymedzenom v rozhodnutí o regulácii cien podľa ods. 1. Rozhodnutia okresných úradov sa uverejňujú v publikačnom orgáne ministerstva.

Podľa   §   21   zákona   o   cenách   na   rozhodovanie   podľa   tohto   zákona   sa   vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou rozhodovania podľa tretej časti, alebo ak tento zákon neustanovuje inak (§ 19 ods. 2). Rozhodnutia podľa tretej časti nepodliehajú preskúmavaniu súdom (§ 248 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov).

Z uvedeného   vyplýva,   že   ak   mal   cenový   výmer   Okresného   úradu   v P.   (ktorý   je rozhodnutím orgánu miestnej štátnej správy) porušiť základné práva navrhovateľa, mohol byť napadnutý na ústavnom súde v zákonom ustanovenej lehote len ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy v znení pred novelou vykonanou ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Navrhovateľ nevyužil túto možnosť, ale podal podnet na začatie konania, v ktorom napáda   podľa   záveru   ústavného súdu   cenový   výmer,   hoci   formuluje žiadosť   o ochranu ústavnosti tak, že okresný úrad mal porušiť označené základné práva vydaním rozhodnutia – cenového výmeru. Taká žiadosť o ochranu základných práv je však z vecného hľadiska to isté,   ako porušenie základných   práv rozhodnutím. Každé rozhodnutie totiž musí byť aj vydané, inak by neexistovalo, takže dodanie slova „vydaním“ nemení nič na podstate veci, t. j. že navrhovateľ napáda rozhodnutie orgánu miestnej štátnej správy.

V tejto spojitosti ústavný súd konštatuje, že preskúmať napadnutý cenový výmer je možné len tak, že sa preskúma celé konanie, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia, čo je postup ustanovený všetkými procesnými poriadkami vrátane konania pred ústavným súdom. Iba po preskúmaní tohto predchádzajúceho konania možno vysloviť, či rozhodnutím vydaným na jeho záver boli alebo neboli porušené základné práva alebo slobody. I tento poznatok potvrdzuje správnosť záveru o tom, že navrhovateľ napáda rozhodnutie – cenový výmer Okresného úradu v P.

Podľa   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   48/97   je   ústavná   sťažnosť procesným prostriedkom zabezpečenia dostupnosti základného práva zaručeného poslednou vetou čl. 46 ods. 2 ústavy. Článkom 127 ústavy sa vytvára podiel ústavného súdu na tej časti právomoci všeobecných súdov, ktorou orgány všeobecného súdnictva vykonávajú správne súdnictvo.   Pretože   všeobecné   súdy   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   čl.   127   ústavy   (v predošlom   znení)   sa   zakladá subsidiárna   právomoc   ústavného   súdu   konať   o   zákonnosti   (ústavnosti)   tých   rozhodnutí orgánov štátnej správy a územnej samosprávy, ktoré nepodliehajú preskúmaniu všeobecným súdom.

Podľa názoru   ústavného súdu ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba mohla brániť proti porušeniu svojich základných práv a slobôd ústavnou sťažnosťou a neurobila tak,   je   vylúčené,   aby   nahradila   možnosť   takejto   ochrany   použitím   podnetu   na   začatie konania. Jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní, tiež je, či nejde o zjavne neopodstatnený podnet. Pri posudzovaní jej splnenia ústavný súd totiž zisťuje, či prijatiu podnetu na konanie nebráni právna prekážka ústavnej a zákonnej úpravy jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125 a čl. 130 ods. 3 ústavy a § 37 až 74 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ich základná charakteristika je tá, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc   z uvedeného   za   opodstatnené   návrhy   na   začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.

Tieto   právne   závery   viedli   ústavný   súd   k   tomu,   že   podnet   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde.