znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 660/2014-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   Z.   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   slobody   náboženského   vyznania   a viery   podľa   čl.   24   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 28 C 7/2010 z 24. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 186/2011 zo 16. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Z. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2014   osobne   doručená   sťažnosť   A.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), slobody náboženského vyznania a viery podľa čl. 24 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   28   C   7/2010   z   24.   marca   2011   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 186/2011 zo 16. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom doručeným   okresnému   súdu   14.   januára   2010   domáhal   proti   odporcovi   JUDr.   L.   K., súdnemu   exekútorovi   (ďalej   len   „odporca“),   určenia,   že „odporca...   nemal   zákonné oprávnenie   na   vykonanie   exekúcie   EX   432/2006   a   o   náhradu   škody   s príslušenstvom“. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že ho zamietol a zároveň uložil sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume 234,67 €.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 28 C 7/2010-72 z 24. marca 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil okrem výroku o trovách konania účastníkov (v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie, pozn.). Napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu nadobudol právoplatnosť 28. mája 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že ju podáva v súlade s § 53 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje, keďže podal „návrh na povolenie obnovy konania“ (konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 16 C 128/2013) vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 28 C 7/2010.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd napadnutým rozsudkom v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj slobodu náboženského vyznania a viery podľa čl. 24 ústavy, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza: „V návrhu na Okresný súd Košice II som sa domáhal určenia, že odporca... nemal žiadne   zákonné   oprávnenie   na   výkon   exekúcie   v exekučnom   konaní   EX   432/2006 a o náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, prekročením právomoci. Porušenie môjho práva na spravodlivé súdne konanie vidím v tom, že súd hrubo prehliada nesúlad konania súdneho exekútora...   s platnou   legislatívou   a svojim   konaním   spôsobil   porušenie   spravodlivosti. Zjavný nesúlad konania súdneho exekútora... je nesporne v tom, že vykonal exekúciu bez akéhokoľvek   zákonného   oprávnenia,   ako   nútený   výkon   cirkevného   rozhodnutia,   ktoré Slovenská republika, zastúpená súdnym exekútorom nevykonáva, keďže neexistuje záväzok Slovenskej republiky, aby takéto cirkevné rozhodnutie na jej území bolo možné vykonať... Zjavný nesúlad konania súdneho exekútora... je navyše nesporne v rozpore so zákonom č. 233/1995   Z.   z.   Exekučný   poriadok,   keď   prijal   návrh   na   výkon   exekúcie   vyprataním nehnuteľnosti   od   neoprávnenej   právnickej   osoby   Arcibiskupstva   Košice,   ktorá   nie   je vlastníčkou vypratávanej nehnuteľnosti...“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné ústavné právo A. Z... právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46   Ústavy   Slovenskej   republiky,   sloboda   náboženstva   a viery   podľa   článku   42   Ústavy Slovenskej republiky (správne má byť čl. 24 ústavy, pozn.) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II 28 C/7/2010-72 zo dňa 24. marca 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11 Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája 2012, bolo porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach 11 Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája 2012 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa „o   pridelenie   advokáta   ústavným súdom“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že 26.   júla   2012   mu   bola   doručená   predchádzajúca   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal porušenie   (okrem   iného)   slobody   náboženského   vyznania   a viery   podľa   čl.   24   ústavy rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   186/2011   zo   16.   mája   2012.   Sťažnosť   bola uznesením sp. zn. I. ÚS 415/2012 z 22. augusta 2012 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že 1. júla 2013 mu sťažovateľ doručil sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 7/2010 z 24. marca 2011 (napadnutý rozsudok okresného súdu, pozn.) v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 186/2011 zo 16. mája 2012 (napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   pozn.).   Sťažnosť   bola   uznesením   ústavného   súdu sp. zn.   IV.   ÚS   473/2013   z 24.   júla   2013   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietnutá   v časti   namietaného   porušenia   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   napadnutým uznesením   okresného   súdu   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   a v časti namietaného porušenia práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. I. ÚS 415/2012, sp. zn. IV. ÚS 473/2013 a sp. zn. Rvp 10416/2014 ústavný súd zistil, že sťažovateľ nimi napáda rozsudky okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych konaniach a navrhuje v nich vysloviť porušenie tých istých práv podľa ústavy a dohovoru a zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10416/2014 vystupujú identickí účastníci, je identický predmet konania a sťažovateľ sa domáha   vyslovenia   porušenia   rovnakých   práv   vo   vzťahu   k napadnutým   rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, o ktorom už ústavný súd rozhodol svojimi uzneseniami sp. zn. I. ÚS 415/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 473/2013 z 24. júla 2013. Inými slovami, sťažovateľ sa domáha toho, aby ústavný súd konal vo veci, o ktorej už právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky konania. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad   rámec   tohto   uznesenia   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru (m. m. II. ÚS 437/2014), obsahom ktorej je aj právny názor, podľa ktorého návrh na obnovu konania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde nemožno prihliadať. Návrh na obnovu konania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne opravné   prostriedky,   ale   na   naplnení   skutočností   uvedených   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014