znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 656/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana   spotrebiteľa   HOOS,   Námestie   legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom JUDr. Andrejom   Cifrom,   J.   Kráľa   5/A,   Lučenec,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 398/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014 doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS,   Námestie legionárov 5,   Prešov   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   Andrejom Cifrom, J. Kráľa 5/A, Lučenec, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19   Co 398/2012   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 24. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti   a z príloh   k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je občianskym združením založeným podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ vstúpil do konania vedeného Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 92/2012, ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 2 075,61 € zo strany obchodnej spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „žalobca“), proti spotrebiteľovi – fyzickej osobe (žalovaný, pozn.), ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Dňa 19. októbra 2012 bola sťažovateľovi doručené žaloba a ďalšie listiny súvisiace s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 15 C 92/2012, z ktorých sťažovateľ zistil, že okresný súd vydal 17. septembra 2012 rozsudok, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 987,65 € s príslušenstvom, v prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol   a súčasne   zaviazal   žalovaného   na náhradu trov konania. Uznesením okresného súdu sp. zn. 15 C 92/2012 z 1. augusta 2012 bolo ustanovené, že súdne písomnosti budú žalovanému doručované postupom podľa § 48 ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   uložením   v súdnom   spise.   Proti   rozsudku okresného   súdu   zo   17.   septembra   2012   podal   sťažovateľ   19.   októbra   2012   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie odmietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval na jeho výzvu   ohľadom   súhlasu   s predmetným   odvolaním.   Následne   uvedené   vyhodnotil   ako neudelenie súhlasu s daným úkonom účastníka.“.

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje jeho práva podľa   ústavy   a   dohovoru,   a   to   v   dôsledku „aplikácie   ústavne   nekonformného   a arbitrárneho výkladu relevantnej procesnoprávnej normy“.

V sťažnosti sťažovateľ k tomu uvádza, že «... zákonné ustanovenie § 93 ods. 4 veta tretia   OSP   stanovuje   postup   všeobecného   súdu   pre   prípad   rozporu   úkonu   hlavného účastníka   konania   s   úkonmi   vedľajšieho   účastníka.   Za   danej   situácie   je   úlohou   súdu posudzovať úkon vedľajšieho účastníka vo vzťahu k úkonu hlavného účastníka najmä v tom smere,   či   tento   samotný   úkon   nie   je   v   prospech   tohto   účastníka   alebo   odporuje   jeho záujmom. Vo vzťahu k prípadnému vyslovenému nesúhlasu zo strany hlavného účastníka je pritom   potrebné   zohľadniť   aj   „kvalifikovanosť“   daného   úkonu,   ktorý   musí   byť   učinený so znalosťou veci pri zohľadnení subjektívnych dispozícii tohto účastníka správne posúdiť význam úkonu vedľajšieho účastníka za účelom naplnenia účelu jeho vstupu do súdneho konania. Formulovaný záver priamo popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu účastníkovi. Všeobecný súd nemôže rezignovať na svoju úlohu stanovenú dispozíciou právnej normy a v uvedenom dôsledku odnímať vedľajšiemu účastníkovi právo na prístup k súdu. Podľa názoru sťažovateľa jedine vyššie uvedený výklad zodpovedá   dôsledne   tomu,   že   všeobecné   súdy   sú   povinné   vykladať   relevantné procesnoprávne   normy   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Pri procesnom postupe doručovania súdnych písomností účastníkovi konania v zmysle § 48 ods. 4 OSP, t. j. uložením v súdnom spise je zároveň otázne, či uvedené možno považovať za adekvátnu   možnosť   podporovaného   účastníka   oboznámiť   sa   s úkonom   vedľajšieho účastníka   resp.   či   je   tak   vôbec   možné   hodnoverne   usudzovať   vôľu   účastníka   s takýmto úkonom. Preto aj za uvedeného stavu je ústavne konformná aplikácia ustanovenia § 93 ods. 4 veta tretia OSP náležitá.».

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Je   nevyhnutné   rozlišovať   dva   typy   vedľajšieho   účastníctva,   a v prípade,   ak zo zákona vstúpila do určitého konania právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, potom na vstup alebo zotrvanie v konaní, prípadne na možnosť uskutočňovať právne úkony v takomto konaní, tomuto typu vedľajšieho účastníka nemožno klásť žiadne ďalšie podmienky okrem tých, ktoré sú stanovené v § 93 ods. 4 druhá a tretia veta O. s. p. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdom konaní ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Pokiaľ je potom účelom ustanovenia § 93 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 4 O. s. p. zvýšiť ochranu určitých subjektov prostredníctvom právnických osôb, ktorých predmetom činnosti je práve ochrana záujmov týchto subjektov, nemožno mať pochybnosti o tom, že je v súlade s uvedeným   účelom   právnej   úpravy   uvedeným   právnickým   osobám   zabezpečiť   účinné právne prostriedky ochrany, ktoré by mohli v prospech chránených subjektov využiť. Podľa   §   93   ods.   4   O.   s.   p.   „V   konaní   má   vedľajší   účastník   rovnaké   práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.“ Ak hlavný účastník súhlas s opravným prostriedkom vedľajšieho účastníka na výzvu súdu neposkytne, resp. ho odvolá je potrebné následne tento úkon posúdiť podľa § 93 ods. 4 OSP. Pri tom je potrebné skúmať osobnostné, vzdelanostné alebo aj zdravotné predpoklady hlavného účastníka pochopiť priebeh konania a uplatnený nárok žalobcu.

Z dikcie vyššie citovaného zákonného ustanovenia nemožno jednoznačne odvodiť, že úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nesúhlasí hlavný účastník, bude automaticky zo strany súdu zamietnutý. Nasvedčuje tomu dikcia § 93 ods. 4 veta tretia O. s. p. „posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností“. Z tejto dikcie možno vyvodiť, že súd bude úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník, posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môže sa totiž stať, že takýto úkon bude vlastne hlavnému účastníkovi na prospech, v tom prípade môže súd zvážiť, že takýto úkon vykoná a to napriek nesúhlasu hlavného účastníka.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ním označených práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší, vec vráti krajskému súdu   na   ďalšie   konanie   a   súčasne   sťažovateľovi   prizná   úhradu   trov   konania.   Súčasťou sťažnosti je návrh na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského   súdu   26.   júna   2014   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   predbežného   prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   sa   považuje   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014