znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 656/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. L. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   vydaním   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 2 T 113/94 z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013 doručená sťažnosť V. L, t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vydaním Európskeho zatýkacieho rozkazu Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 113/94 z 28. novembra 2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že „Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I. z 15. 3. 1999, sp.   zn. 2 T 113/94 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 20. 7. 1999 sp. zn. 4 To 81/99... som bol uznaný za vinného pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.

Dňa 2. 12. 1999 vydal Okresný súd Bratislava I. na moju osobu príkaz na dodanie do výkonu trestu.

Dňa 18. 1. 2000 vydal Okresný súd Bratislava I. príkaz na zatknutie mojej osoby, pričom od uvedeného dátumu bolo po mne vyhlásené celoštátne pátranie...

Dňa 17. 3. 2010 vydal Okresný súd Bratislava I. pod sp. zn. 2 T 113/1994 na moju osobu Medzinárodný zatýkací rozkaz podľa § 490 ods. 1 Tr. por...

Dňa 28. 11. 2012 vydal Okresný súd Bratislava I. na moju osobu Európsky zatýkací rozkaz...

Na základe uvedeného európskeho zatýkacieho rozkazu som bol 16. 5. 2013 zadržaný na letisku vo F., Spolková republika Nemecko a následne som bol dodaný do výkonu trestu odňatia   slobody   v ÚVTOS...,   z   ktorého   som   bol   umiestnený   do Ústavu   na   výkon   trestu odňatia slobody,..., kde uvedený trest vykonávam doposiaľ....

Európsky zatýkací rozkaz mi bol doručený pri mojom zadržaní 16. 5. 2013... a až do jeho vydania som nemal o jeho existencii žiadnu vedomosť.“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „výkon   trestu,   ktorý   mi   bol   uložený   rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 15. 3. 1999, sp. zn. 2 T 113/94 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 20. 7. 1999 sp. zn. 4 To 81/99 je premlčaný a tento trest nemožno   vykonať   a   napriek   tomu   sa   nezákonne   nachádzam   vo   výkone   trestu   odňatia slobody“.   V   súvislosti   s   týmto   tvrdením   sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   bližšie argumentuje:

„... mám za to, že otázka premlčania výkonu môjho trestu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase spáchania skutku a teda podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

... rozsudok v mojom prípade nadobudol právoplatnosť 20. 7. 1999, a opatrenia smerujúce k výkonu trestu ktoré urobil súd sú nasledovné:

a) vydanie príkazu na zatknutie a vyhlásení mojej osoby do pátrania dňa 18. 1. 2000,

b) vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu dňa 17. 3. 2010.

c) vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu dňa 28. 11. 2012. Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že medzi dvoma   opatreniami smerujúcimi   k   výkonu trestu, a to vydaním príkazu na zatknutie zo dňa 18. 1. 2000 a vydaním medzinárodného zatýkacieho rozkazu zo dňa 17. 3. 2010, uplynulo viac ako desať rokov, a síce 10 rokov a 2 mesiace....

Vzhľadom na skutočnosť, že som bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody 6 rokov, tento trest nemožno vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je desať rokov. Súčasne si dovoľujem poukázať na fakt,   že počas plynutia premlčacej   doby som nespáchal žiadny trestný čin.

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že výkon môjho trestu je od 19. 1. 2010 premlčaný a uložený trest nemožno vykonať!“

Vo vzťahu k ustanoveniu § 68 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), v zmysle ktorého do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval neoprávnene v cudzine, alebo bol na ňom vykonávaný iný trest odňatia slobody, sťažovateľ uviedol:

„V USA som sa od počiatku môjho pobytu zdržiaval oprávnene v zmysle príslušných imigračných zákonov...

- od roku 1996 trvalo žijem a pôsobím v USA, kam som zákonne vycestoval 29. 12. 1996 na pracovné víza...

- dňa 7. 11. 2007 mi bolo riadne udelené štátne občianstvo Spojených štátov Amerických...

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   môj   odchod   ako   i   trvalý   pobyt   v   USA   sa   nedajú charakterizovať ako neoprávnené, keďže som do USA vycestoval na riadne pracovné víza, v USA   mám   trvalý   pobyt   ako   i   zamestnanie   a   na   viac   mi   bolo   udelené   americké občianstvo...

V neposlednom rade zdôrazňujem, že som sa nezdržiaval v cudzine (USA) s úmyslom vyhnúť sa trestu, keďže o svojom odsúdení som nemal žiadnu vedomosť.

Po celý čas môjho pôsobenia v USA som riadne dodržiaval imigračné zákony tejto krajiny a dokonca mi bolo udelené štátne občianstvo, pričom toto by nebolo možné, keby ma štátne orgány USA považovali za odsúdeného zločinca na úteku.

Dovoľujem si uviesť, že v USA verejne podnikám pod svojim menom..., adresa môjho trvalého pobytu je verejne dostupná..., a rozhodne sa neskrývam pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky.

K tomuto tvrdeniu uvádzam, že 7. 11. 2007 som zákonným, úradne predpísaným spôsobom   požiadal   o   zmenu   mena,   avšak   len   z   fonetických   dôvodov,   aby   bolo   moje priezvisko   vyslovované   tak,   ako   na   Slovensku,   teda   L...   a   nie   z   dôvodov   vytvorenia   si falošnej identity na úteku!...

Dodávam,   že   z   nahliadnutia   do   súdneho   spisu   vyplýva,   že   slovenským   štátnym orgánom   bolo   známe   moje   meno   po   udelení   amerického   občianstva   ako   i   moja   trvalá adresa v USA.   Taktiež som na uvedenej adrese riadne prijímal písomnosti zo SR a to i písomnosti   úradného   charakteru,   príkladom   žalobu   o   zvýšenie   výživného   na   dieťa. (OS BA IV, navrhovateľka: MUDr. K. L.).

Skutočnosť, že súd nereagoval na túto vedomosť a nevykonal opatrenia smerujúce k výkonu trestu riadne a včas, nemôže byť vyhodnotená v neprospech odsúdeného.... pred udelením amerického občianstva som bol ako žiadateľ o občianstvo povinný sa   zdržiavať   na   území   USA,   avšak   po   udelení   štátneho   občianstva   som   sa   viackrát nachádzal na území Slovenskej republiky...

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   som   nemal   žiadnu   vedomosť   o   svojom   odsúdení   a rozhodne   som   sa   neskrýval   pred   výkonom   trestu.   Naopak,   uzatvoril   som   na   území Slovenskej republiky manželstvo, pravidelne som navštevoval svoju rodinu ako i rodinu mojej manželky a uzatvoril som nájomnú zmluvu na nehnuteľnosť v Slovenskej republike.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej vydal tento nález:

„1.   Vydaním   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu   z   28.   11.   2012   Okresným   súdom Bratislava I. bol porušený článok 1 ods. 1, 17 ods. 2 a 5, článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Európsky zatýkací rozkaz z 28. 11. 2012 vydaný Okresným súdom Bratislava I sa zrušuje.

3. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru sa odsúdený V. L..., prepúšťa z výkonu trestu na slobodu ihneď.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o rozhodnutie o dočasnom opatrení podľa § 52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým „ma ihneď prepustí na slobodu“. Podľa slov sťažovateľa „z odôvodnenia mojej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že moja   osobná   sloboda   je   obmedzená   nezákonne,   pričom   udržiavanie   tohto   nezákonného stavu ma na mňa a na celú moju rodinu až deštrukčný charakter. Som ženatým otcom dvoch maloletých detí, a to V. (10 rokov) a V. (7 rokov) a moja rodina žije v USA, pričom je na mňa odkázaná aj výživou.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy, základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru vydaním Európskeho zatýkacieho rozkazu okresného súdu sp. zn. 2 T 113/94 z 28. novembra 2012. Podľa tvrdenia sťažovateľa jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, ako aj samotný výkon trestu sú nezákonné z dôvodu, že v jeho prípade boli splnené podmienky premlčania výkonu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 113/94 z 15. marca 1999 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 81/99 z 20. júla 1999 uznaný vinným z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 406 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   rozhodnutie   vykonáva,   prípadne   jeho   výkon zariaďuje ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal; v konaní pred súdom rozhodnutie senátu vykonáva   alebo   jeho   výkon   zariaďuje   predseda   senátu...   Podľa   odseku   2   citovaného ustanovenia   Trestného   poriadku   rozhodnutia súvisiace s výkonom   trestov   a ochranných opatrení robí, ak nie je ďalej ustanovené inak, súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Ústavný   súd   v   súčinnosti   s   okresným   súdom   zistil,   že   sťažovateľ   17.   júla   2013 prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   doručil   Okresnému   súdu   Trnava „Žiadosť... o prepustenie na slobodu z dôvodu premlčania výkonu trestu odňatia slobody a o vydanie rozhodnutia   o   premlčaní   výkonu   trestu...“,   ktorú   Okresný   súd   Trnava   z   dôvodu   svojej nepríslušnosti   odstúpil   okresnému   súdu.   O   uvedenej   žiadosti   sťažovateľa   okresný   súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 T 113/1994 z 28. novembra 2013 tak, že túto zamietol podľa § 406   ods.   2   Trestného   poriadku   s   použitím   §   413   ods.   2   Trestného   poriadku (per analogiam). Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 3. decembra 2013 sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať krajský súd.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   má   krajský   súd   v   rámci   konania o opravnom   prostriedku   –   sťažnosti   sťažovateľa,   čím   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013