SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 655/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Tiborom   Timárom,   Advokátska   kancelária   Timár   & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 35/2013 zo 4. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 35/2013 zo 4. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci obvineného sťažovateľa bolo napadnutým uznesením rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa a nebola nahradená väzba obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Tomuto napadnutému uzneseniu predchádzal nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, v ktorom ústavný súd vzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa a súčasne zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 v časti zamietnutia sťažnosti sťažovateľa.

2.1 Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto: «Obžalovaný bol vzatý do väzby uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava zo dňa 17. novembra 2011, sp. zn. Tp 88/11, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 6. decembra 2011, sp. zn. 3 Tpo 70/2011, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm.   c/   Tr.   por.,   pričom   väzba   začala   plynúť   dňa   15.   novembra   2011.   Uznesením Špecializovaného   trestného   súdu   z   27.   novembra   2012,   sp.   zn.   Tp   38/2012,   v   spojení s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   1   Tost   43/2012,   zo   dňa 4. decembra 2012 bola predĺžená lehota jeho väzby do 15. júna 2013.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR dňa 10. mája 2013   pod   č.   k.   VII/1   Gv   221/11-885   podal   obžalobu   na ⬛⬛⬛⬛ (ako   aj obvineného ⬛⬛⬛⬛ ) pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. (pod bodom 1/, pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. a pre obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.) pod bodom 2/, ako aj pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1, písm. c/, písm. d/, ods. 4/ písm. b/ Tr. zák. (pod bodom   6/)   a   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona (pod bodom 10/). Touto   obžalobou   je   trestne   stíhaných   ďalších   sedem   obžalovaných   - ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛ v rámci zločineckej skupiny, ktorej členovia sa v rámci svojho pôsobenia v tejto skupine označujú ako „Piťovci“.

V nadväznosti na to Špecializovaný trestný súd Pezinok uznesením, sp. zn. PK-2 T/14/2013, zo dňa 15. mája 2013 (pod bodom I ) podľa § 72 ods. l písm. e/ Tr. por. s poukazom na § 79 ods. 2, § 238 ods. 3 Tr. por., čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol,   že   obvineného ⬛⬛⬛⬛ (ako   aj   obvinených ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ) ponecháva aj naďalej (po podaní obžaloby) vo väzbe, pretože dôvody väzby u obvineného ⬛⬛⬛⬛ podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr.   por.   (ako   aj   u   ostatných   obvinených   z   rôznych   v   citovanom   uznesení   uvedených dôvodov) naďalej trvajú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 5 Tost 17/2013, zo dňa 28. mája 2013 sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ (ako aj ostatných obvinených) ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.

V súčasnej dobe, po vykonaní predbežného prejednania obžaloby prvostupňový súd nariadil vykonanie hlavného pojednávania, na ktorom vykonáva dokazovanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa predovšetkým zaoberal otázkou, či po zrušení uznesenia, sp. zn. 1 Tost 43/2012, zo 4. decembra 2012 nálezom ústavného súdu je možné použiť pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, teda musel vyriešiť otázku, či je možné za daného právneho stavu konštatovať zachovanie lehôt   uvedených   v citovanom   procesnom   ustanovení,   alebo   posudzovať   aktuálny   stav rovnako ako prípad, keď vôbec nestihol v danej lehote rozhodnúť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   tomto   smere   zastáva   právny   názor,   že ustanovenie pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Tr. por. nie je možné iba mechanicky aplikovať. V novej právnej situácii nie je totiž možné abstrahovať od zohľadnenia   aktuálneho   stavu   trestného   konania   v   predmetnej   trestnej   veci,   najmä skutočnosti, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi medzičasom prešlo do vyššej fázy trestného konania. Ako je to zrejmé už z vyššie uvedenej faktografie postupnosti trestného konania,   prvostupňový   súd   po   podaní   obžaloby   prokurátorom   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR rozhodol o ďalšom trvaní väzby (ako   aj   ostatných   obvinených),   keď   konštatoval   splnenie   všetkých   formálnych   aj materiálnych zákonných podmienok. Následne najvyšší súd zamietnutím sťažnosti všetkých obvinených   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil.   Najvyšší   súd   teleologickým výkladom   dospel   k názoru,   že   nie   je   možné   porušiť   kontinuitu   tohto   konania   iba mechanickou aplikáciou ustanovenia § 76 ods. 3 Tr. zák. Takýmto postupom by došlo k faktickej negácii medzitýmnych rozhodnutí o väzbe obvineného bez toho, aby boli tieto formálne zrušené a takýto právny stav by bolo možné označiť za stav právneho chaosu. Najvyšší súd v konaní aktuálne po zrušení rozhodnutia, sp. zn. 1 Tost 43/2012, zo 4. decembra   2012   s   prihliadnutím   na   prednesy   obžalovaného   i   jeho   obhajcu   na neverejnom   zasadnutí   dospel   k   záveru,   že   dôvodnosť   väzby   u   obžalovaného podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. je aj naďalej daná tak, ako to konštatovali špecializovaný trestný súd a najvyšší súd vo svojich ostatných, v tomto texte vyššie uvedených, rozhodnutiach. V tomto smere odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie týchto rozhodnutí bez potreby ho znovu opakovať.

Predmetom   rozhodovania   najvyššieho   súdu   bola   predovšetkým   tiež   otázka,   či u obžalovaného sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky na nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere najvyšší súd zvažoval, či a do akej miery ponechanie obžalovaného na slobode zvyšuje riziko naplnenia konania, zakladajúceho väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. a či intenzita zásahu do osobnej slobody obžalovaného výkonom väzby nie je celkom zjavne neprimeraná k miere zvýšenia uvedeného rizika.

V týchto súvislostiach je treba mať na zreteli skutočnosť, že obžalovaný je trestne stíhaný   pre   zločin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny,   prečin výtržníctva,   obzvlášť   závažný   zločin   ublíženia   na   zdraví,   obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania   a   obchodovania   s   nimi   a   obzvlášť   závažný   zločin   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Jedná sa o obzvlášť závažnú trestnú činnosť organizovaného charakteru páchanú po dlhšiu dobu, pričom trestnou činnosťou si obžalovaný zabezpečoval finančný príjem. Za túto trestnú činnosť hrozí obžalovanému uloženie vysokého trestu. Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ je   dôvodne   podozrivý   (okrem   iného),   že   pôsobil v hierarchii zločineckej skupiny, ktorá sa označovala ako „Piťovci“, v čase pred vzatím do väzby   nemal   stále   bydlisko,   zdržiaval   sa   na   rôznych   miestach   bez   toho,   aby   si   splnil povinnosť   úradného   ohlásenia   miesta   pohybu.   Z   obsahu   trestného   spisu   je   zrejmé,   že členovia zločineckej skupiny pre prípad vznesenia obvinenia boli dohodnutí na obmedzení vzájomných   kontaktoch   a   ďalších   opatreniach,   ktoré   mali   znížiť   pravdepodobnosť   ich dosiahnuteľnosti   pre   účely   trestného   konania   (vypnutie   mobilných   telefónov,   zatajenie miesta pobytu). Obžalovaný už bol v minulosti súdne trestaný.

Zohľadniac   vyššie   uvedené   konkrétne   okolnosti,   zakladajúce   dôvody   väzby u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, najvyšší súd dospel k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je možné   nahradiť   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   za   súčasného   uloženia primeraných povinností a obmedzení (§ 82 Tr. por.). Takáto substitúcia väzby s poukazom na charakter trestnej činnosti kladenej mu za vinu v spojitosti s konkrétnymi skutočnosťami zakladajúcimi   dôvody   väzby   sa   javí   v   danom   prípade   ako   celkom   nedostatočná.   Jeho ponechanie   na   slobode   aj   po   zohľadnení   účinkov   dohľadu   probačného   a   mediačného úradníka (i s uložením primeraných povinností a obmedzení) by výrazne zvýšilo riziko zmarenia   účelu   trestného   konania   útekom,   resp.   skrývaním   sa,   ako   aj   pokračovania v páchaní   trestnej   činnosti.   V   posudzovanom   prípade   nie   je   možné   konštatovať   celkom zjavnú   neprimeranosť   väzby   v   porovnaní   s   jej   nahradením   dohľadom   probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval sťažnosť obvineného ⬛⬛⬛⬛ za dôvodnú, a preto túto podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pod bodom I./ zamietol a pod bodom II./ rozhodol, že jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahrádza (§ 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).»

3. Sťažovateľ je toho názoru, že právny názor najvyššieho súdu, ktorý podľa neho spočíva v tom, že rozhodoval s tzv. spätnou účinnosťou pri zachovaní lehoty upravenej v ustanovení § 76 ods. 3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku, ktoré sa v tomto prípade nepoužilo, nie je správny.

3.1   Samotná   kontinuita   trestného   konania   (prípravné   konanie,   obžaloba,   súdne konanie) má podľa názoru sťažovateľa svoj procesný odraz aj v kontinuite väzby a plynutia lehôt   väzby (väzby   v   prípravnom   konaní,   v   súdnom   konaní).   Trestný   poriadok   podľa vyjadrenia   sťažovateľa   nepozná   rozhodovanie   so   spätnou   účinnosťou.   Rozhodovania o väzbe,   vychádzajúc   z   právnej   úpravy   dohovoru, sú   podľa   mienky   sťažovateľa prísne rigidné, pričom nedodržanie lehoty väzby má za následok prepustenie obvineného z väzby na slobodu, teda lehota väzby, ak má narušenú kontinuitu vo svojej jednote a trvaní, nemôže byť konvalidovaná iným rozhodnutím o väzbe spätne. V predmetnom prípade je podľa sťažovateľa veľmi podstatnou skutočnosťou, že na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 nadväzovalo rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku k § 238 ods. 3 Trestného poriadku.

3.2 Vzhľadom na to, že bolo nálezom ústavného súdu zrušené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012, nastala podľa sťažovateľa právna situácia, že   rozhodnutie   o   väzbe   v   prípravnom   konaní   nebolo   právoplatné,   teda   konkrétne rozhodnutie o predĺžení väzby do 15. júna 2013 nebolo právoplatné. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že predchádzajúca lehota väzby bola predĺžená do 15. decembra 2012 (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 19/2012 z 30. mája 2012). Vzhľadom na uvedené je podľa sťažovateľa nepochybné, že do 15. decembra 2012 nebolo rozhodnuté (právoplatne) v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 76 ods. 3 Trestného poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že nie je možné robiť rozdiel medzi situáciou, keď nadriadený súd nerozhodne do uplynutia predmetnej lehoty väzby, a situáciou, keď je rozhodnutie o väzbe zrušené ako nezákonné. Podstatné   v   tejto   súvislosti   podľa   názoru   sťažovateľa   je,   že   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 bolo zrušené ako nezákonné, keďže porušilo základné práva a slobody sťažovateľa, a preto nie je možné konštatovať, že takéto rozhodnutie bolo v zákonnej lehote. Zrušenie predmetného rozhodnutia spôsobilo, že nie je prítomné v zákonnej lehote rozhodnutie o predĺžení väzby. Takéto rozhodnutie nie je možné nahradiť v časovo následnom slede so spätnou účinnosťou.

3.3 Teleologický   výklad   napríklad   teleologickou   redukciou   je   podľa   mienky sťažovateľa možné použiť len vo svetle eurokomformného výkladu, ktorá je určená hranicou výkladu contra legem (sťažovateľ odkazuje   na judikát Konstantinos Adeneler C-212/04, Pupino C-105/03). V hranici contra legem je podľa vyjadrenia sťažovateľa obmedzenie, ktoré   je   vtelením   všeobecných   zásad   práva,   najmä   princípu   právnej   istoty   a zákazu retroaktivity.   Teleologická   redukcia   však   musí   byť   možná   a prípustná,   a   legitímna. Dotváranie práva musí byť podľa sťažovateľa v súlade s konformitou s ústavným právom. Rovnako je potrebné podľa sťažovateľa poukázať na nálezy ústavného súdu, ktoré podľa interpretácie sťažovateľa uvádzajú predvídateľnosť výkladu noriem trestného práva a jeho analógiu len v prospech obžalovaného.

3.4 Vo vzťahu k uvedenému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 dohovoru je podľa sťažovateľa potrebné predovšetkým poukázať   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu,   z   ktorej   podľa   dôvodenia   sťažovateľa vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). Uvedené platí podľa slov sťažovateľa v prípade, ak nebola dodržaná lehota väzby na rozhodnutie o jej predĺžení, resp. neexistuje rozhodnutie o väzbe, ktoré by predĺžilo lehotu väzby. Rešpektovanie základných práv osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy preto podľa sťažovateľa nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru   v   konaní   súdu,   ktorého   predmetom   je   rozhodovanie   o ďalšom   trvaní   väzby obvineného.

3.5 Z vyslovených právnych názorov ústavného súdu a z jeho ustálenej judikatúry možno   podľa   sťažovateľa   vyvodiť,   že   z   hľadiska   rozsahu   práv   garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru neexistujú medzi týmito   právami   zásadné   rozdiely, keďže   ustanovenia   čl.   17   ústavy   zahŕňajú   aj   práva vyplývajúce   z   čl.   5   dohovoru.   Ústavný   súd   by   mal   preto   v   predmetnej   veci   podľa sťažovateľa posudzovať možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy   a   jeho   práv   vyplývajúcich   z   čl.   5   dohovoru napadnutým uznesením o väzbe v celosti a spoločne, pričom by mal zohľadňovať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry ESĽP podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že konanie o návrhu oprávneného subjektu na predĺženie väzby (podľa § 71 ods. 1 a 3 Trestného poriadku ním bol prokurátor, predseda senátu a generálny prokurátor Slovenskej republiky – poznamenáva sťažovateľ) predstavuje automatické   súdne   preskúmanie   zákonnosti   väzby   zahŕňajúce   preskúmanie   existencie všetkých jej podmienok v určitých intervaloch a z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu je   na   takéto   konanie   podľa   názoru   sťažovateľa   aplikovateľný   čl.   5   ods.   4   dohovoru (sťažovateľ odkazuje mutatis mutandis na rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 227/03, ako aj na rozsudok ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Jabloňski v. Polsko).

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Postupom a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2013, sp. zn. 1 Tost 35/2013 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   04.12.2013,   sp.   zn. 1 Tost 35/2013 sa zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 337,68 €, ktoré je povinný Najvyšší súd SR zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7.   Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   postupom, napadnutým uznesením a výkladom § 76 ods. 3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku porušil sťažovateľove základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5   ods.   1,   3   a   4   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu   arbitrárneho,   nesprávneho   výkladu aplikovateľných právnych noriem, v dôsledku ktorého sa sťažovateľ nachádzal vo väzbe aj po uplynutí zákonnej lehoty pre väzbu.

7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo predovšetkým vysporiadať sa s otázkou, či (i) výklad aplikovateľných právnych noriem najvyšším súdom je ústavne udržateľný a či (ii) najvyšší súd zohľadnil právne závery ústavného súdu uvedené v náleze sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, v ktorom ústavný súd vzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa a súčasne zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 v časti zamietnutia sťažnosti sťažovateľa.

8. Najprv však ústavný súd upriamil svoju pozornosť na namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom vo väzobnej veci.

8.1   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru sa z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach vzťahuje na konanie o oprávnenosti trestného obvinenia. Článok 6 dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivý   proces,   sa   v   zásade   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe   vrátane   konania a rozhodovania   všeobecného   súdu   o   predĺžení   trvania   väzby,   pre   ktoré   platí   špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (porov. napr. I. ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05).

8.2 Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne   na   vnútroštátne   právne   predpisy   a upravuje   povinnosť   dodržiavať   ich hmotnoprávne   aj procesné   právne   normy   a požaduje,   aby   zbavenie   slobody   jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl.   5   ods.   3   dohovoru),   a konečne   chráni   právo   jednotlivca   domáhať   sa   periodického prieskumu   zákonnosti   väzby   a žiadať   o prepustenie   na   slobodu,   o ktorom   musí   byť rozhodnuté   urýchlene   (čl.   5   ods.   4   dohovoru)   (k uvedenému   pozri   napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 - 125, 172 - 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 - 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115).

8.3   Nad   rámec   petitu   sťažnosti   ústavný   súd   pripomína,   že   čo   sa   týka   vzťahu ustanovenia čl.   46   ods.   1 ústavy   upravujúceho   základné   právo   na   súdnu   ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a   preto   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl.   46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (porov. napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III.   ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).

8.4 Ústavný súd na základe týchto záverov konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu,   že právne   závery   najvyššieho   súdu   sú   zjavne nesprávne,   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné   a   zároveň   majú   za   následok porušenie uvedených princípov spravodlivého procesu, je potrebné odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

9. V otázke (i) požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby   nedochádzalo   v postupe   príslušných   orgánov   počas   trvania   väzby   k zbytočným prieťahom,   stanovenej   v čl.   5   ods.   3   dohovoru,   keďže   prieťahy   v postupe   príslušných orgánov počas trvania väzby môžu zakladať porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom takýto postup môže byť zároveň zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Matznetter v. Rakúsko, č. 2178/64, rozsudok ESĽP z 10. 11. 1969, bod 12 právneho posúdenia veci), a (ii) práva garantovaného   čl.   5   ods.   4   dohovoru   na   urýchlené   rozhodnutie   súdu   o žiadosti o preskúmanie zákonnosti väzby a žiadosti o prepustenie na slobodu, ústavný súd podrobne preskúmal argumenty sťažovateľa uvedené v odôvodnení sťažnosti.

9.1 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nenamieta prieťahy v postupe príslušných štátnych   orgánov   počas   trvania   väzby   alebo   rýchlosť,   s akou   najvyšší   súd   rozhodoval o sťažnosti   voči   prvostupňovému   rozhodnutiu   o predĺžení   väzby   a zamietnutí   žiadosti o prepustenie   z väzby.   V sťažnosti   sťažovateľa   absentuje   čo   i len   zmienka   o prieťahoch v postupe najvyššieho súdu alebo nedodržaní princípu efektívnosti (rýchlosti) rozhodovania o žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   explicitne   neuvádza podrobnejšiu argumentáciu k porušeniu uvedených článkov dohovoru. Ústavný súd taktiež v spojitosti s čl. 5 ods. 3 dohovoru (t. j. s primeranou dĺžkou väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu) dopĺňa, že najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzby a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, avšak sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenapáda samotné dôvody predĺženia väzby a primeranosť tohto predĺženia, ale napáda skutočnosť, že najvyšší súd nesprávne (arbitrárne) vykladá aplikovateľné právne normy a že väzobná   lehota   (pôvodne   stanovená   do   15.   decembra   2012)   v čase   rozhodovania najvyššieho súdu už uplynula a nebola po jej uplynutí právoplatne predĺžená (z dôvodu zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tos 43/2012 zo 4. decembra 2012 ústavným súdom), avšak sťažovateľ sa nachádzal vo väzbe a najvyšší súd ho neprepustil z väzby.

9.2 Keďže sťažovateľ explicitne neuviedol argumenty a odôvodnenie namietaného porušenia svojich práv garantovaných čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.

12

10. Ústavnému súdu tak zostáva posúdiť námietku porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy (námietka arbitrárneho výkladu aplikovateľných právnych noriem a trvanie väzby nad rámec zákonnej lehoty) a čl. 5 ods. 1 dohovoru (rovnako aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 ide o námietku sťažovateľa o arbitrárnom výklade aplikovateľných právnych noriem a trvaní väzby nad rámec zákonnej lehoty, t. j. nezákonnosť trvania väzby) postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

10.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy už uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže   byť   podmienené zárukou (porov. napr. I. ÚS 26/2013, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 270/09). Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho   trvania   väzby.   Ústavou   aprobovateľné   uplatnenie   inštitútu   väzby   je   zároveň determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu.

10.2 S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porov. napr. I. ÚS 31/2010, II. ÚS 349/2013, III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09).

10.3 V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd   rozhodujúci   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vzatí   do   väzby   sa   musí   adekvátne a preskúmateľne   vyrovnať   s   právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   (porov. III.   ÚS   135/04, III. ÚS 466/2010), a že z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe (resp. o jej predĺžení alebo zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (porov. III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011).

10.4. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy, a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody zároveň bolo v súlade s účelom čl.   5   dohovoru,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   pred   svojvôľou   (k   tomu   pozri Bozano v. Francúzsko,   č.   9990/82,   rozsudok   ESĽP   z 18.   12.   1986,   bod   54; Benham   v.   Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

10.5   Právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov vo väzobných   veciach   je   daná   najmä   na   preskúmanie,   či   dôvod   a   spôsob   obmedzenia osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov vo väzobných veciach [napr. v zmysle posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či súd výslovne, prehľadne a logicky vysvetlil, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva dôvod   väzby,   či   sú   rozhodnutia   riadne   a vyčerpávajúco   odôvodnené,   či   súd   rozhodol o zákonnosti   ďalšieho   trvania   väzby   a žiadosti   obvineného   o prepustenie   na   slobodu urýchlene a pod.] je v súlade so základnými právami a slobodami zaručenými čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a čl. 5 dohovoru (porov. napr. I. ÚS 47/2013, II. ÚS 230/02, II. ÚS 38/05, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 124/03, IV. ÚS 153/09).

10.6   Do   obsahu   právomoci   ústavného   súdu   však   nepatrí   preskúmať   správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   záveru   o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. ponechaní dotknutej osoby vo väzbe. Tento postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom   inštančnom   postupe,   ktorý   je   oprávnený   na

14

preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (porov. napr. I. ÚS 316/2011, II. ÚS 76/02, II. ÚS 466/2013, III. ÚS 466/2010, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 619/2013). Skutkové a právne závery príslušného všeobecného súdu však môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

10.7 Najvyšší súd k výkladu § 76 ods. 3 prvej vety časti za bodkočiarkou Trestného poriadku a právnej pozície sťažovateľa uviedol, že „pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Tr. por. nie je možné iba mechanicky aplikovať. V novej právnej situácii nie je totiž možné abstrahovať od zohľadnenia aktuálneho stavu trestného konania v predmetnej trestnej veci, najmä skutočnosti, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi medzičasom prešlo do vyššej fázy trestného konania. Ako je to zrejmé už z vyššie uvedenej faktografie   postupnosti   trestného   konania,   prvostupňový   súd   po   podaní   obžaloby prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR rozhodol o ďalšom trvaní väzby ⬛⬛⬛⬛ (ako aj ostatných obvinených), keď konštatoval splnenie všetkých   formálnych   aj   materiálnych   zákonných   podmienok.   Následne   najvyšší   súd zamietnutím   sťažnosti   všetkých   obvinených   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil. Najvyšší súd teleologickým výkladom dospel k názoru, že nie je možné porušiť kontinuitu tohto   konania   iba   mechanickou   aplikáciou   ustanovenia   §   76   ods.   3   Tr.   zák.   Takýmto postupom by došlo k faktickej negácii medzitýmnych rozhodnutí o väzbe obvineného bez toho, aby boli tieto formálne zrušené a takýto právny stav by bolo možné označiť za stav právneho chaosu.“.

10.8   Zohľadniac   vývoj   sťažovateľovej   veci   pred   všeobecnými   súdmi   v čase   od rozhodovania ústavného súdu vo veci II. ÚS 67/2013 a vydaním napadnutého uznesenia, ústavný súd hodnotí výklad podaný najvyšším súdom ako jeden z možných výkladov § 76 ods. 3 prvej vety v časti za bodkočiarkou Trestného poriadku, a to s ohľadom na skutkový stav v sťažovateľovej veci, ako aj s odkazom na právne závery, ktoré ústavný súd uviedol v náleze sp. zn. II. ÚS 67/2013. Dôležitým faktorom v prístupe k výkladu § 76 ods. 3 prvej vety v časti za bodkočiarkou Trestného poriadku v spojitosti s vývojom sťažovateľovej veci je vydanie medzitýmnych rozhodnutí o väzbe v období od rozhodovania ústavného súdu vo veci sp.   zn. II.   ÚS   67/2013   do vydania   napadnutého   uznesenia,   ako   aj   skutočnosť (na ktorú   najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   odkázal),   že   v čase rozhodovania najvyššieho súdu po vrátení veci ústavným súdom bola už na sťažovateľa podaná na prvostupňovom súde obžaloba prokurátora, na prerokovanie ktorej už v dobe rozhodovania   najvyššieho   súdu   bolo   po   vykonaní   predbežného   prerokovania   obžaloby nariadené   vykonanie   hlavného   pojednávania,   a zároveň   bolo   po   podaní   obžaloby rozhodnuté trestným súdom o väzbe sťažovateľa.

10.9 Najvyšší súd v napadnutom uznesení správne poukázal, že nie je možné porušiť kontinuitu celého trestného konania v sťažovateľovej veci, pričom nezohľadnenie vývoja trestného konania a skutočnosti, že trestné konanie v sťažovateľovej veci sa posunulo do vyššej fázy – súdneho konania po podaní obžaloby, kde príslušný trestný súd rozhodol o väzbe sťažovateľa, by spôsobilo právny chaos a stav právnej neistoty. Zvolený výklad aplikovaných   právnych   noriem   a právne   posúdenie   vzniknutej   situácie   po   vrátení   veci ústavným   súdom   najvyššiemu   súdu   bol   jeden   z možných   a ústavne   aprobovateľných prístupov najvyššieho súdu k prerokúvanej veci. Ústavný súd preto nenašiel na právnych záveroch najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nič ústavne neudržateľné, čo by bolo dôvodom   vyslovenia   porušenia   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

10.10   K otázke   posúdenia   dôvodov   na   predĺženie   väzby   sťažovateľa,   ako   aj vysporiadania sa najvyššieho súdu s možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v tejto otázke uvedené na s. 8 a 9 napadnutého uznesenia (citované v bode 2.1 tohto uznesenia) sú jasné, zrozumiteľné, nie sú svojvoľné, opierajú sa o konkrétne dôkazy (citované z trestného spisu), a nemožno ich preto považovať za ústavne neudržateľné.

16

10.11 Zohľadňujúc závery prednesené v celom bode 10 tohto uznesenia, ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia

l. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v tejto časti by nebolo možné dospieť k záveru o porušení ústavných práv sťažovateľa postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015