znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 655/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 356/2009 a jeho rozsudkom z 30. júna 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 174/2010 a jeho uznesením z 21. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   23   Co   356/2009   a   jeho   rozsudkom   z 30. júna 2010   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Cdo 174/2010   a   jeho   uznesením z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 119/2005 o zaplatenie straty na zárobku v procesnom postavení navrhovateľa. Okresný súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   119/2005   zo   17.   júla   2009   jeho   návrh   zamietol.   Proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   23   Co   356/2009   z 30.   júna   2010   tak,   že odvolaním   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovateľ   podal proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   174/2010   z 21.   novembra   2013   tak,   že   dovolanie   odmietol a účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   podrobného   opisu   skutkového   stavu   predovšetkým uvádza:

„Pretože v obdobných veciach súdy rozhodli zásadne iným spôsobom, má sťažovateľ za to, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, keď sa súd s týmito inými obdobnými rozhodnutiami nevyrovnal...“

Podľa   názoru   sťažovateľa „Porušovatelia   svojím   postupom   odňali   sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Za odňatie tohto práva sťažovateľ považuje tú skutočnosť, že v napadnutom   rozsudku   sa   porušovateľ   v   prvom   rade   stotožňuje   s   rozhodnutím prvostupňového   súdu,   ako   aj   s   názorom   vedľajšieho   účastníka,   pričom   odôvodnenie rozhodnutia navrhovateľ nepovažuje za riadne, dostatočné, jasné ani zrozumiteľné, pretože odôvodnenie   rozhodnutia   nedáva   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov sťažovateľa, ani s jeho obranou voči tvrdeniam vedľajšieho účastníka, pričom práve toto patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.“.

Sťažovateľ ďalej namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, keďže svoj „postup porušovatelia odôvodnili v rozpore so zámerom zákonodarcu a podľa názoru i v rozpore so znením právneho predpisu, lebo účelom valorizácie je premietnuť pokles cien oproti predchádzajúcemu   roku,   tak   aj   znením   že   sa   valorizuje   priemerný   zárobok   nasledujúci po vzniku škody, čím zjavne bolo valorizovať zárobok od roku nasledujúceho po vzniku nároku, čo u sťažovateľa nepochybne bol rok 2001, kedy malo prísť k prvému zvýšeniu jeho priemerného zárobku a nie 2002, ako to uvádzajú porušovatelia“.

Napokon   sťažovateľ   uvádza,   že   porušovatelia „neprimerane   zdĺhavo   konali,   ba dokonca sťažovateľa vystavili do situácie, v ktorej sa mu stalo osudným to, že škodu zavinil vodič subjektu, ktorý má sídlo v okrese D., pretože keby odporca mal sídlo v inom okrese, zjavne by rozhodnutie nebolo zamietavé, nakoľko iné súdy v obdobných prípadoch rozhodli diametrálne odlišne a v súlade s návrhom sťažovateľa. Týmto postupom sťažovateľ má za to, že bol porušený aj princíp rovnosti pred zákonom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Práva sťažovateľa M. B... rozhodnutím a postupom porušovateľa v prvom rade Krajským súdom Trnava v konaní sp. zn. 23 Co 356/2009

- právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR

- právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR

-   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a slobôd boli porušené.

2. Práva sťažovateľa M. B... rozhodnutím a postupom porušovateľa v druhom rade Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 174/2010

- právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR

- právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR

-   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a slobôd boli porušené.

3. Sťažovateľovi M. B... patrí finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,- €, ktoré sú povinní porušovatelia v prvom a druhom rade vyplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia

4. Súčasne sú porušovatelia v prvom a druhom rade povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods.   1 vyhl.   č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134,00 € - 2 úkony á 134,00 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, + 2 x režijný paušál á 8,04 € + 20 % DPH v sume 56,82 €) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Písomným podaním z 30. júna 2014 doručeným ústavnému súdu 2. júla 2014 doplnil sťažovateľ petit sťažnosti o ďalší bod: „Ústavný súd SR rozhodnutie – Krajského súdu Trnava   sp.   zn.   23   Co   356/2009-435   zo   dňa   30.   06.   2010   a Najvyššieho   súdu   SR 1 Cdo 174/2010 zo dňa 21. 11. 2013 zrušuje a vec vracia na nové konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných   súdov   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry, ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho rozhodol inak, ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy,   a tým   porušil   aj princíp   rovnosti   účastníkov   v konaní,   pričom   zároveň   napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa so všetkými jeho odvolacími dôvodmi.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 8 C 119/2005 zo 17. júla 2009, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zaplatenie straty na zárobku spolu s príslušenstvom.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol: „Pokiaľ   sa   jedná   o   výpočet   invalidného   dôchodku,   od   vzniku   nároku   -   od 30. 09. 2003,   tak   navrhovateľ   nesprávne   odpočítaval   invalidný   dôchodok   vo   výške 2.500,- Sk až do 30. 09. 2003. V čase vzniku nároku navrhovateľa na náhradu za stratu na zárobku   po   skončení   PN   občiansky   zákonník   v   ust.   §   447   ods.   2   odkazoval na pracovnoprávne predpisy a vtedy podľa ust. § 195 ods. 1 veta druhá Zák. práce sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa   pracovnoprávnych   predpisov   o   sociálnom   zabezpečení,   na   zvýšenie   priznaných dôchodkov   podľa   tých   istých   predpisov,   ani   na   zárobok   zamestnanca,   ktorý   dosialo zvýšeným úsilím. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo   po   zistení   choroby   z   povolania   s pripočítaním   prípadného   invalidného   alebo čiastočného invalidného dôchodku, poskytovaného z toho istého dôvodu, sa jednalo jeho priemernému   zárobku   pred   vznikom   škody.   Je   nepochybné,   že   z   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne z 25. 04. 2000, keď bol navrhovateľovi priznaný invalidný dôchodok 5.555,- Sk vyplýva, že v uvedenej sume je podľa zák. č. 107/99 Z. z. zahrnutá aj táto úprava. Z citácie ust. §195 ods. 1 nevyplýva, že by sa neprihliadalo na úpravu dôchodkov, preto navrhovateľ nesprávne postupoval, keď pri výpočte straty na zárobku po skončení PN odpočítaval len invalidný dôchodok vo výške 2.505,- Sk a nie vo výške 5.555,-Sk. V zák. č. 107/99 Z. z. to zákonodarca vyjadril diferenciáciou úpravy, keď v § 1upravuje zvlášť zvýšenie dôchodkov v roku 1999 a v § 2 úpravu dôchodkov priznaných v roku 2000 bol teda navrhovateľovi priznaný len invalidný dôchodok, nemal nárok na zvýšenie invalidného dôchodku podľa tohto zákona, nárok mu vznikol až na základe zák. č. 233/2000, keď podľa § 1 bolo riešené zvyšovanie dôchodkov priznaných pred 01. januárom 2001.

Vyplýva to aj z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 01. 08. 2000, keď navrhovateľovi bol invalidný dôchodok zvýšený celkom o 506,- Sk na 6.061,- Sk a až na toto a následné ďalšie zvyšovania invalidných dôchodkov až do 01. 04. 2002 sa v zmysle ust. § 195 ods. 1 Zák. práce neprihliada. Vedľajší účastník všetko toto premietol aj do svojich výpočtov. Pokiaľ   sa   jedná   o   prvú   valorizáciu   zárobku,   rozhodujúceho   pre   výpočet   náhrady, navrhovateľovi len v priebehu roku 2000 vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku a zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady bol stanovený z tohto obdobia, čiže z prvého kvartálu roku 2000 poškodenému valorizácia za rok 2000 ešte nepatri. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na znalecký posudok V. K., kedy na str. 5 znaleckého posudku medzi zásadami pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení   PN uvádza v bode I., že prvýkrát sa valorizuje priemerný hrubý mesačný zárobok až nasledujúci kalendárny rok po vzniku. V danom prípade, teda patrí valorizácia navrhovateľovi až za kalendárny rok 2001 na základe Nariadenia vlády č; 388/2002 Z. z. od 01. 10. 2002. Takisto navrhovateľ pochybil,   keď   ďalšiu   valorizáciu   podľa   Nariadenia   vlády   č.   388/2002   Z.   z.   robil   už z valorizovaného dôchodku, nie z pôvodného, rozhodného pre výpočet náhrady. Valorizuje sa   vždy   pôvodný   priemerný   zárobok.   Náhrada   za   stratu   na zárobku   po   skončení   PN, patriaca   podľa   občianskoprávnych   predpisov,   sa   valorizuje   v zmysle   Nariadenia   vlády 17/83 Zb., ktoré bolo za týmto účelom vydané. Priemerný zárobok rozhodujúci pre výpočet je priemerný zárobok z rozhodného obdobia, ktorý navrhovateľ dosahoval pred vznikom škody.   Zhodné   znenie   používali   aj   opatrenia   MPSVaR,   ktorým   sa   upravovala   náhrada za stratu   na   zárobku,   po   skončení   PN   vzniknutej   pracovným   úrazom   a chorobou z povolania. V pracovnoprávnej valorizácii v zmysle komentára zák. práce § 201 na str. 464 bod 9 Barancová sa uvádza, že príslušné valorizačné sumy za jednotlivé obdobia sa určujú vždy z pôvodného, tzn. nie zvýšeného priemerného zárobku. Až v zák. č. 210/2003 Z. z. došlo k   zmene   postupu   pri   pracovnoprávnej   valorizácii,   že   od 01. 07.   2003   sa   valorizuje priemerný zárobok upravený predchádzajúcimi valorizáciami, znenie je v ust. § 201 ods. 2 Zák. práce od 01. 07. 2003. Pokiaľ sa jedná o výšku náhrady straty na zárobku za obdobie od 07. 04. 2001 do 01. 04. 2002, ako redukciu priemerného zárobku do ktorého patrí poškodenému náhrada, tak podľa ust. § 447 ods. 2 O. z. z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd určiť vyššiu sumu náhrady aj vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou.   V   uvedenom   súdnom   konaní   neboli   preukázané   ani   dôvody   hodné osobitného zreteľa, ani hrubá nedbanlivosť na strane odporcu, pričom dôkazné bremeno spočívalo na navrhovateľovi. Odporca zodpovedá za škodu navrhovateľa objektívne podľa ust.   § 427, alebo aj podľa ust.   § 420 a v prípade objektívnej zodpovednosti absentuje zavinenie.   V   rozsudku   2   T/15/00   OS   v   Galante   je   v   trestnom   konaní   konštatovaná nedbanlivosť a nie hrubá nedbanlivosť. Preto aj požadovanie úroku z omeškania, keďže náhrada   nad   redukovaný   priemerný   zárobok   môže   byť   priznaná   rozhodnutím   súdu,   je neopodstatnené, lebo sa nemohol odporca dostať do omeškania prv, ako uplynutím lehoty na plnenie po právoplatnosti rozhodnutia súdu. Pokiaľ sa jedná o zmeny vo vyplácaní renty, rekvalifikovanej z invalidného dôchodku na čiastočný invalidný dôchodok od 01. 10. 2004 do 29. 11. 2006, až zmenou rozhodnutia Sociálnej poisťovne došlo k zmene právneho stavu, na   ktorý   opäť   Sociálna   poisťovňa   reagovala,   pretože   od   septembra   2004   bol   znížený invalidný   dôchodok   v   rámci   preskúmania   podmienok.   Posudkový   lekár   určil   pokles vykonávania   zárobkovej činnosti na   50 %   a   nemôže   zaťažovať   odporcu,   že si   nenašiel navrhovateľ   prácu   zodpovedajúcu   50   %   na   trhu   práce.   Vedľajší   účastník   po   doručení rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 29. 11. 2006, ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni 12. 01. 2007 bol spätne priznaný plný invalidný dôchodok a doplatený spätne za obdobie od 01. 10. 2004 do 31. 01. 2007, renta a doplatok spolu 41.471,- Sk. Preto sa nemohol ani v tejto   časti   odporca   dostať   s   výplatou   neuhradenej   polovičnej   úrazovej   renty   do omeškania, tak ako to uvádzal v žalobe navrhovateľ, keď si uplatňuje úrok z omeškania.“

Na   základe   citovanej   argumentácie   krajský   súd „považoval   vyrátanie   výpočtu náhrady za straty na zárobku za správny a návrh navrhovateľa za neopodstatnený a preto v zmysle   ust.   §   219   ods.   1,   2   O.   s.   p.   vecne   správne   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa potvrdil“.

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovanej   časti   napadnutého   rozsudku,   ústavný   súd konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   ňom   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal s odvolaním   sťažovateľa,   s   ktorého   argumentáciou   sa   nestotožnil,   a   preto   odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Napadnutý   rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   aplikovaných   ustanovení Občianskeho   zákonníka   (upravujúcich   spôsob   a rozsah   náhrady   straty   na   zárobku), Zákonníka   práce   (upravujúcich   zodpovednosť   zamestnávateľa   za   škodu   pri   pracovnom úraze   a   pri   chorobe   z povolania, rozsah   a spôsob   náhrady   škody)   a právnych   predpisov upravujúcich   oblasť   sociálneho   poistenia   v znení   ich   zmien   a doplnení   (najmä   zákona č. 107/1999 Z. z., zákona č. 233/2000 Z. z., zákona č. 461/2003 Z. z., zákona č. 721/2004 Z. z., nariadenia vlády č. 388/2002 Z. z., nariadenia vlády č. 17/1983 Zb., nariadenia vlády č. 268/2003 Z. z.). Ústavný súd preto považuje spôsob interpretácie a aplikácie uvedených právnych predpisov na výpočet náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, resp. úrazovú rentu, a na valorizáciu priemerného hrubého mesačného zárobku za ústavne konformný   a nesignalizujúci   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

K argumentácii   sťažovateľa,   že   krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil, v dôsledku čoho rozhodol inak, ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy, a tým porušil   i   princíp   rovnosti   účastníkov   v konaní,   považuje   ústavný   súd   za   potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné   súdy   zaujímajú   vo   vzťahu   k   určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 či čl. 47 ods. 3 ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo   veci   sťažovateľa   ústavná   akceptovateľnosť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu vylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu k preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jeho dovolania najvyšším súdom. V tejto súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať na   relevantnú   časť   odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Rozsudok   odvolacieho   súdu,   ktorý   napadol   navrhovateľ   dovolaním,   nemá   znaky žiadneho   z   vyššie   uvedených   rozsudkov.   Odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a v tejto veci nebolo dovolacím   súdom   vydané   predchádzajúce   rozhodnutie.   Dovolanie   navrhovateľa   preto z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť nemožno.

Prípustnosť dovolania navrhovateľa by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   (aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne   zastúpený,   d/   v   tej   istej   veci   sa   už   prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté   niektorou   z   vád   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.,   možno   ním   napadnúť aj rozhodnutia,   proti   ktorým   je   inak   dovolanie   procesné   neprípustné   (viď   napríklad R 117/1999,   R   34/1995   a   tiež   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky uverejnené   v časopise   Zo   Súdnej   praxe   pod   č.   38/1998   a   č.   23/1998).   Pre   záver o prípustnosti   dovolania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   nie   je   významný   subjektívny   názor účastníka   konania   tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade   vymenovanej   v tomto   ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil   a   existencia   týchto   vád   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.“

V ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   sa   najvyšší   súd   podrobnejšie venoval dovolacej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, pričom „Vadu tejto povahy videl v tom, že v napadnutom rozsudku sa súd stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj s názorom vedľajšieho účastníka, pričom odôvodnenie nepovažuje za riadne, dostatočné, jasné ani zrozumiteľné, pretože súd na jeho argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie zásadné, nepodal odôvodnenie.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom zvolenú argumentáciu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dospel k záveru, že tomu tak nie je... Rozhodnutie   súdu   ako   orgánu   verejnej   moci   nemusí   byť   totožné   s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď   na   podstatné   (zásadné)   otázky   a   námietky   spochybňujúce   závery   namietaného rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Právo (účastníka)   a   povinnosť   (súdu)   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia)...“.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd všeobecné úvahy týkajúce sa § 237 písm. f) OSP aplikoval na vec sťažovateľa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením, preto pri skúmaní otázky,   či   odvolací   súd   náležite   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   bolo   treba   prihliadať i na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. poukázal. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmé, že odvolací súd sa neodchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa ako podával navrhovateľ   v   dovolaní,   práve   naopak,   v   zhode   so   súdom   prvého   stupňa   posudzoval podmienky   vzniku   nároku   i   výpočtu   náhrady   straty   na   zárobku   po   skončení   pracovnej neschopnosti.   Pokiaľ   dovolateľ   poukazoval   na   to,   že   odvolací   súd   ohľadom   prvej valorizácie priemerného mesačného zárobku skonštatoval, že valorizácia navrhovateľovi patrí až za kalendárny rok 2001 podľa nariadenia vlády č. 388/2002 Z. z. a toto svoje tvrdenie   oprel   o znalecký   posudok   K.   s   ktorým   sa   plne   stotožnil,   pričom   samotné rozhodnutie   je   opačné,   je   treba   uviesť,   že   odvolací   súd   v   uvedenej   časti   veľmi   jasne poukazuje iba na konkrétnu a jednu časť znaleckého posudku, konkrétne zásady, kde na strane 5 medzi zásadami pri výpočte náhrady na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti uvádza sa v bode I., že prvýkrát sa valorizuje priemerný mesačný zárobok až nasledujúci   kalendárny   rok   po   vzniku   nároku.   Medzi   vysloveným   právnym   názorom a uvedenou   zásadou   žiaden   rozpor   neexistuje,   pretože   nárok   navrhovateľovi   vznikol   7. apríla 2000, kalendárny rok po vzniku nároku je kalendárny rok 2001 a valorizácia za kalendárny rok 2001 patrí navrhovateľovi až na základe nariadenia vlády č. 388/2002 Z. z. Z   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   dostatočne   zrejmé   prečo   pri   výpočte nebolo možné odpočítavať invalidný dôchodok v základnej výmere 2 505 Sk. Odvolací súd v tomto smere argumentuje odkazom na platnú právnu úpravu, konkrétne § 195 Zákonníka práce a § 1 a 2 zákona 107/1999 Z. z. a vysvetľuje, že zákonodarca v predpisoch sociálneho zabezpečenia   s jasným   zámerom   diferencoval   zvýšenie   a   úprava   a   uvádza,   že   pokiaľ navrhovateľ v tomto smere snaží sa presadiť názor, že úprava je totožná a nemá sa na ňu prihliadať v zmysle § 195 ods. 1 Zák. práce, jeho úvahy nie sú správne. V dostatočnom rozsahu aj poukazom na analogickú úpravu a prax pracovnoprávnych valorizácií, ktoré používajú zhodnú terminológiu ako občianskoprávne valorizácie, reagoval tiež na to prečo navrhovateľ pochybil, keď ďalšiu valorizáciu podľa nariadenia vlády č 388/2002 Z. z. robil už z valorizovaného dôchodku, nie pôvodného, rozhodného pre výpočet náhrady (strana 8 odôvodnenia).   V   odôvodnení   náležite   vysporiadal   sa   s   otázkou   redukcie   priemerného zárobku do ktorého patrí poškodenému náhrada. Z takto podanej základnej argumentácie (podstatných dôvodov rozhodnutia) je možno uzavrieť, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, nakoľko sa v ňom postačujúco vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré pre posúdenie uplatňovaného nároku boli rozhodujúce, vrátane odvolacích námietok navrhovateľa.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv čí požiadaviek navrhovateľa.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   ním označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   citovaných   častí   napadnutého   uznesenia   možno   vyvodiť,   že   najvyšší   súd   svoj záver, že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom odôvodnil,   pričom   tento   jeho   záver   nemožno   považovať   za   arbitrárny.   Ústavný   súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 174/2010 z 21. novembra 2013 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014