znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 655/2013-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť P. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/43/2010-397 zo dňa 22. 4. 2013 a uznesením sp. zn. 3T/43/2010 zo dňa 22. 4. 2013, ktorým samosudca odmietol návrh splnomocnenkyne poškodeného   na doplnenie   dokazovania zopakovaním   výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky“ a takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 43/2010 z 22. apríla 2013 b o l o p o r u š e n é   základné právo P. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   3   T   43/2010   z   22.   apríla   2013 z r u š u j e.

3. Okresnému   súdu   Prešov z a k a z u j e   pokračovať   v   porušovaní   označeného práva sťažovateľa.

4. Okresný   súdu   Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť   P.   M.   trovy   konania   v sume 501,58 € (slovom päťstojeden eur a päťdesiatosem centov), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice.

5.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 655/2013-19 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 43/2010 z 22. apríla 2013.

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol: «Sťažovateľ   má   postavenie poškodeného v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 3T/43/2010. Na Okresnom súde Prešov bola dňa 15. 10. 2010 podaná obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry Prešov na obžalovaného J. S. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák....

... Na hlavnom pojednávaní si poškodený prostredníctvom svojej splnomocnenkyne uplatnil   nárok   na   náhradu   škody   a   žiadal,   aby   súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil obžalovanému nahradiť škodu v sume 939,90 €.

Dňa   15.   12.   2011   Okresný   súd   Prešov   vykonal   vo   veci   hlavné   pojednávanie. Na tomto pojednávaní bol vypočutý obžalovaný, ktorému splnomocnenkyňa poškodeného – sťažovateľa   položila   otázku   týkajúcu   sa   toho,   či   sa   venuje   nejakému   športu.   Obhajca obžalovaného   namietal   túto   otázku   s   odôvodnením,   že   podľa   ustanovenia   §   53 a nasledujúcich   Tr.   por.,   splnomocnenec   poškodeného   má   právo   klásť   svedkom   otázky, resp. robiť úkony „smerujúce vo vzťahu k náhrade škody“. Z tohto dôvodu namietal, že otázka   nie   je   prípustná.   Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Prešov   sa   na   k   predmetnej námietke   pripojil.   Samosudca...,   ktorý   viedol   pojednávanie   vyhlásil   uznesenie,   ktorým „podľa § 259 Tr. por. vyhovel námietke obhajcu voči otázke splnomocnenkyne poškodeného – sťažovateľa“.

Splnomocnenkyňa poškodeného namietala po vyhlásení uvedeného uznesenia, že toto uznesenie   odpiera   splnomocnenkyni   poškodeného   práva,   ktoré   jej   prislúchajú   v   mene poškodeného,   pretože   poškodený   si   riadne   uplatnil   nárok   na   náhradu   škody   a   otázky smerujúce   k rozhodnutiu   o vine sú otázkami,   ktoré smerujú   k základnej náležitosti   pre rozhodnutie   o   náhrade   spôsobenej   škody,   a   preto   sú   takéto   otázky   splnomocnenkyne poškodeného   prípustné.   Po   tomto   súd   poučil   splnomocnenkyňu   poškodeného,   že   otázky na vypočúvané osoby je potrebné formulovať tak, aby bolo zrejmé, že smerujú k riadnemu uplatneniu nároku na náhradu škody...

Samosudca   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   „podľa   §   259   Tr.   por.   námietke   obhajcu vyhovuje a otázky nepripúšťa z dôvodov namietaných obhajobou“.

Samosudca vyhlásil poučenie, podľa ktorého proti vyhláseným uzneseniam nie je prípustná sťažnosť.

Hlavné pojednávanie bolo odročené na deň 12. 1. 2012. Na   tomto   hlavnom   pojednávaní   bol   vypočúvaný   svedok   G.,   ktorému splnomocnenkyňa   poškodeného   –   sťažovateľa   položila   otázku   týkajúcu   sa   skutočnosti vyplývajúcej z jeho výpovede v prípravnom konaní o tom, že dievčina, ktorá bola na mieste incidentu   prítomná   s   poškodeným   –   sťažovateľom,   bola   opitá...   Obhajca   obžalovaného vzniesol   proti   tejto   otázke   námietku   argumentujúc   tým,   že   splnomocnenec   poškodeného môže vypočúvaným osobám klásť len otázky smerujúce k špecifikácii výšky náhrady škody. Súd   tejto   námietke   vyhovel   a   uznesením   vyhláseným   na   tomto   pojednávaní   otázku splnomocnenkyne poškodeného nepripustil.

Na ďalšom hlavnom pojednávaní konanom dňa 16. 2. 2012 bol vypočúvaný svedok M. C., ktorému zástupkyňa splnomocnenkyne poškodeného – sťažovateľa položila otázku, či kamarát,   s   ktorým   svedok   prišiel   do   baru,   videl   konflikt   (medzi   obžalovaným a poškodeným).   Obhajca   obžalovaného   namietal   túto   otázku   tým,   že   splnomocnenkyňa poškodeného nie oprávnená položiť takúto otázku svedkovi. Súd tejto námietke obhajcu vyhovel... a otázku nepripustil.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. 3. 2013 bol vypočúvaný svedok P. D., ktorému   zástupca   splnomocnenkyne   poškodeného   –   sťažovateľa   položil   otázku,   ako   bol obžalovaný oblečený v čase spáchania skutku. Obhajca obžalovaného namietal túto otázku argumentujúc tým, že splnomocnenec poškodeného má právo klásť otázky smerujúce len k náhrade škody, a nie vo vzťahu k vine. Súd tejto námietke obhajcu vyhovel a uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní otázku zástupcu splnomocnenkyne poškodeného podľa ustanovenia § 259 Tr. por. nepripustil.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   22.   4.   2013   zástupca   splnomocnenkyne poškodeného – sťažovateľa navrhol doplniť dokazovanie opätovným výsluchom osôb, pri ktorých   súd   nepripustil   otázky   splnomocnenkyne   poškodeného   z   dôvodu,   že   takýmto postupom   súdu,   kedy   neumožnil   klásť   otázky   týmto   osobám,   bola   splnomocnenkyni poškodeného odňatá možnosť konať pred súdom. Následne súd vyhlásil uznesenie, ktorým tento návrh zástupcu splnomocnenkyne poškodeného v zmysle ustanovenia § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol s odôvodnením, že „podľa názoru súdu nebola splnomocnenkyni poškodeného odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   jej   otázky   boli   procesným   spôsobom zamietnuté“.

Na tomto hlavnom pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozsudku, ktorým bol podľa ustanovenia   §   285   písm.   c)   Tr.   por.   obžalovaný   oslobodený   spod   obžaloby   pre   skutok kvalifikovaný ako jednočinný súbeh prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, a zároveň podľa ustanovenia § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného – sťažovateľa s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/43/2010-397 zo dňa 22. 4. 2013 bol splnomocnenkyni poškodeného – sťažovateľa doručený dňa 17. 6. 2013...

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn. 3T/43/2010-397   zo   dňa   22.   4.   2013...   bolo   porušené   jeho   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Ako je zrejmé zo skutkového stavu opísaného v bode I. tejto sťažnosti, uzneseniami vyhlásenými na hlavnom pojednávaní dňa 15. 12. 2011, dňa 12. 1. 2012, dňa 16. 2. 2012 a dňa   18.   3.   2013,   ktorými   samosudca   vyhovel   námietkam   obhajcu   obžalovaného   voči otázkam   splnomocnenkyne   poškodeného,   kladeným   splnomocnenkyňou   poškodeného obžalovanému   a   svedkom,   došlo   týmto   postupom   súdu   v   konaní,   ktoré   predchádzalo vyhláseniu   napadnutého   rozsudku,   k   závažnému   a   opakovanému   porušeniu   vyššie označených   práv   sťažovateľa   zaručených   Ústavou   SR   a Dohovorom...,   keďže splnomocnenkyni   poškodeného   –   sťažovateľa,   ktorá   vykonávala   práva   poškodeného priznané mu Trestným poriadkom, bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Rovnako tak aj uznesením vyhláseným dňa 22. 4. 2013, ktorým samosudca odmietol návrh splnomocnenkyne poškodeného na doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky, došlo týmto postupom súdu k zhoršeniu právneho postavenia sťažovateľa ako poškodeného... Otázke, ktorá je predmetom tejto sťažnosti, a to oprávneniu poškodeného a jeho splnomocnenca   klásť   osobám   vypočúvaným   na   hlavnom   pojednávaní   otázky,   sa   venuje ustanovenie   §   272   Tr.   por...   Z   tohto   ustanovenia   vyplýva,   že   okrem   všeobecného obmedzenia týkajúceho sa kladenia otázok, ktoré je uvedené v ustanovení v § 132 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého sa otázky musia klásť ohľaduplne a zrozumiteľne a nesmú sa klásť otázky, v ktorých je obsiahnuté ako na otázku odpovedať, otázky klamlivé, ani otázky, ktoré by   obsahovali   skutočnosti,   ktoré   sa   majú   zistiť   až   z výpovede   obvineného,   je   právo poškodeného klásť otázky sám, alebo prostredníctvom svojho splnomocnenca obmedzené citovaným zákonným ustanovením len tak, že tieto otázky sa môžu klásť poškodeným, alebo jeho splnomocnencom v rozsahu uplatnených práv.

Zo   skutočností   uvedených   v   bode   I.   tejto   sťažnosti,   ako   aj   priložených   zápisníc z predmetných   hlavných   pojednávaní,   vyplýva   nepochybne,   že   splnomocnenkyni poškodeného – sťažovateľa bolo uzneseniami súdu znemožnené klásť otázky nie preto, že by tieto boli neprípustné so zreteľom na ustanovenie § 132 ods. 2 Tr. por., ale preto, že súd vyhovel   námietke   obhajcu,   že   otázky   smerujúce   k   objasneniu   skutkových   okolností dôležitých pre rozhodnutie o vine, alebo nevine obžalovaného, vo vzťahu k trestnému činu ublíženia   na   zdraví,   nie   sú   otázkami,   ktoré   by   bol   poškodený   –   sťažovateľ   sám,   alebo prostredníctvom svojho splnomocnenca oprávnený klásť.

Súd   uzneseniami   vyhlásenými   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   15.   12.   2011,   dňa 12. 1. 2012, dňa 16. 2. 2012 a dňa 18. 3. 2013 znemožnil takéto otázky splnomocnenkyni poškodeného klásť odôvodňujúc takéto rozhodnutie tým, že tieto otázky presahujú rámec „v rozsahu uplatnených práv“. Takýto postup súdu nie je možné považovať za taký, ktorý je v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľa   zakotveným   v   článku   46   ods.   1   Ústavy... a v článku 6 ods. 1 Dohovoru....

Ako je zrejmé zo skutkového stavu opísaného v bode I. tejto sťažnosti, na hlavnom pojednávaní   konanom   dňa   22.   4.   2013   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   podľa ustanovenia § 285 písm. c) Tr. por. obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre stíhaný skutok, a zároveň súd podľa ustanovenia § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného – sťažovateľa s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Vzhľadom na to, že hlavné pojednávanie skončilo a vo veci bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby pre stíhaný skutok, je už známe, ako súd rozhodol, a teda že týmto rozsudkom došlo k zhoršeniu právneho postavenia sťažovateľa ako poškodeného. Na základe tejto skutočnosti a s poukazom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu.. sú naplnené podmienky pre meritórne rozhodnutie o tejto sťažnosti... Otázkou postavenia poškodeného a jeho oprávnení v trestnom konaní sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) už vo svojom rozsudku vo veci Krumpel a   Krumpelová   proti   Slovensku   (sťažnosť   č.   56195/00   zo   dňa   5.   júla   2005).   Aj   keď predmetom tohto konania pred Európskym súdom pre ľudské práva bola otázka porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, ESĽP v ňom konštatoval závery významné pre postavenie poškodeného aj v predmetnej veci....

Uvedený   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vychádzal   v   súdenej   veci z otázky, či osoby poškodené v trestnom konaní majú právo dovolávať sa ochrany podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní. V uvedenom rozsudku sa súd zaoberal výlučne situáciou, keď poškodenému bola spôsobená škoda, ktorej náhradu si uplatnil v trestnom konaní. Toto je nakoniec aj situácia sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky, však vo svojej judikatúre, ktorá sa od vynesenia citovaného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyvíjala, priklonil k extenzívnemu výkladu vo vzťahu k právam poškodeného v trestnom konaní, pokiaľ ide o otázku, či toto konanie je „jeho vecou“ v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 179/09 zo dňa 12. novembra 2009 Ústavný súd SR vyslovil   porušenie   práva   poškodených   v   trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde v Humennom pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako v náleze sp. zn. IV. ÚS 405/2010...

So zreteľom na všetky uvedené okolnosti je poškodený – sťažovateľ v situácii, keď mu Trestný poriadok umožňuje klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným osobám otázky v rozsahu jeho uplatnených nárokov. Odporca svojimi uzneseniami zo dňa 15. 12. 2011, dňa 12. 1. 2012, dňa 16. 2. 2012 a dňa 18. 3. 2013, ktorými neumožnil poškodenému prostredníctvom svojej splnomocnenkyne klásť obžalovanému a svedkom otázky týkajúce sa skutku, ktorým mala byť poškodenému spôsobená škoda na zdraví, nad zákonný rámec obmedzil právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... Je nepochybne, že slovné spojenie „v rozsahu uplatnených nárokov“ sa vzťahuje na príčinnú súvislosť medzi skutkom, ktorý je predmetom obžaloby a uplatnenými právami poškodeného. Nebýva zriedkavosťou, že v jednom trestnom konaní sú predmetom obžaloby viaceré skutky toho istého obžalovaného, alebo viacerých obžalovaných, ktorými mohli byť poškodené   viaceré   osoby.   Je   pochopiteľné,   že   v   takomto   prípade   zákon   oprávnenia poškodeného obmedzuje vo vzťahu k tomu skutku, alebo k tomu obžalovanému, ktorým bola konkrétna osoba poškodená, a v súvislosti s ktorým má postavanie poškodeného v trestnom konaní... je logickým vymedzením oprávnenia poškodeného v trestnom konaní, keďže tento môže považovať za svoju vec len vec – skutok, v dôsledku ktorého mu vznikla akákoľvek ujma, ale nie iný skutok obžalovaného, ktorý sa jeho osoby netýka. Takýto záver nakoniec vyplýva aj z komentára k ustanoveniu § 272 Trestnému poriadku autorov Štefan Minárik a kol., 2005 : Komentár k Trestnému poriadku č. 301/2005 Z. z...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/43/2010- 397   zo   dňa   22.   4.   2013   a   uznesením   sp.   zn.   3T/43/2010   zo   dňa   22.   4.   2013,   ktorým samosudca   odmietol   návrh   splnomocnenkyne   poškodeného   na   doplnenie   dokazovania zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Prešov   pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/43/2010-397 zo dňa 22. 4. 2013 a uznesenie sp. zn. 3T/43/2010 zo dňa 22. 4. 2013, ktorým   samosudca   odmietol   návrh   splnomocnenkyne   poškodeného   na   doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky, a vracia vec Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Na výzvu ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, a to listom sp. zn. SprÚ 3001/14 z 28. januára 2014, ktorý bol ústavnému súdu doručený 3. februára 2014.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   ňom   uviedla: «Procesný   postup   samosudcu konajúceho vo veci sp. zn. 3T/43/2010, spočívajúci v zamietnutí otázok splnomocnenkyne poškodeného   považujeme   za   súladný   s   ustanoveniami   zák.   č.   301/2005   Z.   z.   (Trestný poriadok). Poukazujeme pritom na ustanovenie § 272 ods. 1 Tr. poriadku, v zmysle ktorého môže   splnomocnenec   poškodeného   v   rozsahu   uplatnených   práv   so   súhlasom   predsedu senátu   klásť   vypočúvaným   otázky.   Z   uvedeného   zákonného   ustanovenia   vyplýva   právo predsedu senátu, resp. samosudcu povoliť, resp. nepovoliť otázky o. i. i splnomocnenca poškodeného.   Ak v   konkrétnom   prípade   samosudca   nepovolil   konkrétne   otázky,   ktorých znenie riadne zaprotokoloval do zápisníc o hlavnom pojednávaní, nekonal svojvoľne, ale v súlade s cit. zákonným ustanovením. Podstatným pre rozhodnutie samosudcu o nepovolení otázok   bola   pritom   skutočnosť,   že   splnomocnenkyňa   poškodeného   kládla   otázky   zjavne vybočujúce so zákonného rámca, definovaného slovným spojením „v rozsahu uplatnených práv“.

V tejto súvislosti si dovoľujeme upriamiť pozornosť ústavného súdu na ust. § 46 ods. 1 Tr.   poriadku,   v zmysle   ktorého poškodený má   právo uplatniť   nárok na   náhradu škody,   robiť   návrhy na   vykonanie   dôkazov alebo na   ich doplnenie,   predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že poškodený, ako obeť trestného činu, má zákonom definované rozsiahle práva, ktorých cieľom je zabezpečiť mu preukázanie   nároku   na   náhradu   škody   a   dosiahnutie   satisfakcie   primeranej   následku, spôsobeného mu trestným činom. Na druhej strane však nemožno opomenúť skutočnosť, že v adhéznom konaní môže svoje práva uplatňovať len vtedy, ak prokurátor podá vo veci obžalobu (§ 237 ods. 1 Tr. poriadku). V zmysle ust. § 2 ods. 5 Tr. poriadku štát v trestnom konaní   zastupuje   prokurátor.   Aj   z   tohto   dôvodu   samosudca   nepovolil   niektoré   otázky splnomocnenkyne   poškodeného,   keďže   nadbytočné   suplovali   úlohu   prokurátora,   ktorý pritom vo veci nebol nečinný;

Nakoniec si dovoľujeme poukázať na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu zo dňa 02.   02.   2012,   sp.   zn.   IV.ÚS 59/2012,   ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť P.   M.   pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie.   V   odôvodnení   ústavný   súd   o.   i.   uviedol: „V prípade,   ak   okresný   súd   uzná   obžalovaného   za   vinníka   zo   spáchania   žalovaných skutkov,   nebude   mať   skutočnosť,   že   okresný   súd   znemožnil   splnomocnenej   zástupkyni sťažovateľa   klásť   obžalovanému   a   svedkom   otázky,   v   zásade   žiadny   vplyv   na   právne postavenie   a ochranu   práv   sťažovateľa.   Zásadne   len   právoplatným   oslobodením obžalovaného   by   totiž   mohlo   dôjsť   k   zhoršeniu   právneho   postavenia   sťažovateľa   ako poškodeného.“»

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   sťažovateľ,   a   to   listom zo 14. februára 2014, ktorý bol ústavnému súdu doručený prostredníctvom faxu 17. februára 2014 a osobne do podateľne 19. februára 2014.

Sťažovateľ v ňom uviedol: «Medzi sťažovateľom na jednej strane a Okresným súdom Prešov na druhej strane niet sporu o tom, že jediným dôvodom, pre ktorý súd vyhovel námietke obhajcu obžalovaného a nepripustil otázky splnomocnenkyne poškodeného bolo, že   tieto   otázky   považoval   za   neprípustné   z   dôvodu,   že   považoval   zákonné   možnosti splnomocnenkyne   poškodeného   na   kladenie   otázok   vypočúvaným   osobám   na   hlavnom pojednávaní za limitované definíciou   „v rozsahu uplatnených práv“,   čo,   ako je   zrejmé z uznesení   o   nepripustení   otázok   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   15.   12.   2011, 12. 1. 2012, 16. 2. 2012 a 18. 3. 2013, s uznesenia s hlavného pojednávania, konaného dňa 22. 4. 2013, ktorým súd nevyhovel návrhu splnomocnenkyne poškodeného – sťažovateľa na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom osôb, pri ktorých sud nepripustil otázky splnomocnenkyne poškodeného, ako aj z vyjadrenia Okresného súdu Prešov k sťažnosti sťažovateľa,   stotožňuje   s   oprávnením   klásť   otázky   so   strany   poškodeného,   či   jeho splnomocnenca len vo vzťahu k vzniknutej škode v úzkom význame (teda zrejme v rozsahu vzniknutej škody a prípadne jej peňažného vyjadrenia).

Takýto   výklad   zákonného   termínu   citovaného   zákonného   pojmu   je   tým   výkladom a postupom, ktorým došlo zo strany Okresného súdu Prešov zásahu do práv, namietaných sťažovateľom.

Sťažovateľ už v sťažnosti ústavnému súdu poukazoval na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),   vo veci Krumpel a Krumpelová proti Slovensku (sťažnosť č. 56195/00 zo dňa 5. júla 2005). Sťažovateľ v celom rozsahu poukazuje nielen na citované   časti,   ale   na   celý   označený   rozsudok...   Tento   názor   ESĽP,   ktorý   len interpretoval   v   čase   vynesenia   rozsudku   platnú   úpravu   v oblasti   trestného   práva procesného,   našiel   svoje   vyjadrenie   aj   v   ustanoveniach   Trestného   poriadku,   zákona č. 301/2005 Z. z., účinného od 1. 1. 2006. Toto postavenie poškodeného nachádza svoje vyjadrenie   vo   viacerých   ustanoveniach   Trestného   poriadku.   Pre   posúdenie   sťažnosť sťažovateľa je potrebné dať do pozornosti nasledujúce:

... Zo zákonných ustanovení, definujúcich postavenie poškodeného v trestnom konaní nevyplýva, že by svoje oprávnenia strany v trestnom konaní mohli vykonávať tak, ako to má zrejme   na   mysli   Okresný   súd   Prešov,   teda   len   subsidiárne,   ak   je   prokurátor   „vo veci nečinný“ (nakoniec otázky splnomocnenkyne poškodeného neboli nepripustené preto, že by sa nimi zisťovali skutočnosti, ktoré už boli zistené, či už v prvšom konaní alebo na základe otázok inej strany trestného konania)....

Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Je nepochybné, že porušením právnej povinnosti je aj povinnosť správať sa spôsobom, ktorý Trestný poriadok definuje ako trestný čin. Z ust. § 8 Tr. zák. vyplýva, že trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.

Keďže   jedným   z   predpokladov   občianskoprávnej   zodpovednosti   je   protiprávnosť konania   osoby,   voči   ktorej   právo   na   náhradu   škody   smeruje,   je   pre   rozhodnutie o uplatnenom občianskoprávnom nároku v trestnom konaní zásadnou otázkou zistenie, či k protiprávnemu konaniu (trestnému činu došlo) a kto ho spáchal.

So zreteľom na uvedené, nemožno mať pochybnosti o tom, že v trestnom konaní, v ktorom si poškodený uplatnil právo na náhradu škody je otázka zistenia viny osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie zásadnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu   škody.   Dokonca   aj   v   prípade,   ak   by   poškodený   bol   v   právoplatnom odsudzujúcom rozsudku odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody, alebo jeho časťou na   konanie   vo   veciach   občianskoprávnych,   je   pre   rozhodnutie   súdu   v   následnom občianskoprávnom konaní rozhodnutie o vine rozhodnutím zásadného významu, keďže z ust. § 135 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o to, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Majúc na zreteli uvedené, ako aj skutočnosť, že uplatnenie nároku na náhradu Škody v trestnom konaní spôsobuje prekážka litispendencie pre uplatnenie tej istej škody v občianskom súdnom konaní, nemožno pochybovať o tom, že výklad Okresného súdu Prešov, ktorý bol základom jeho uznesenia zo dňa 22. 4. 2013 vo veci sp. zn. 3T 43/2012 zasiahol do namietaných práv sťažovateľa, keďže mu odňal právo   zákonom   ustanoveným   postupom   sa   domáhať   svojho   práva,   ako   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti sťažovateľ považuje na záver potrebné uviesť, Že svoje právo, vyplývajúce s ust či. 46 ods. 1 Ústavy SR uplatňoval spôsobom, uvedeným v čl. 51 ods. 1 Ústavy SR.

Pokiaľ ide o druhú časť námietok Okresného súdu Prešov, ktorá poukazuje na názor, zaujatý v uznesení ústavného súdu sp. zn. IV US/59/2012 zo dňa 2. 2. 2012, sťažovateľ nepovažuje za možné prisvedčiť ani týmto argumentom.

Predovšetkým je potrebné mať na zreteli, že už v uvedenom uznesení ústavný súd uviedol,   že   vníma   závažnosť   argumentácie   sťažovateľa   v   predmetnej   veci.   Sťažovateľ v uvedenom konaní pred ústavným súdom, ktoré však skončilo v štádiu pred prijatím vecí na ďalšie   konanie   napádal   uznesenia   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   3T/43/2010   zo   dňa 15. 12. 2011   a   zo   dňa   12.   11.   2012,   ktorým   tento   súd   vyhovel   námietke   obhajcu obžalovaného voči otázkam splnomocnenkyne poškodeného...

V čase konania sp. zn. IV US 59/2012 mal poškodený ešte k dispozícii v trestnom konaní, vedenom na Okresnom súde Prešov pod. sp. zn. 3T/43/2010 možnosť navrhnúť pred vyhlásením   dokazovania   za   skončené   navrhnúť   doplnenie   dokazovania   zopakovaním výsluchov   tých   vypočúvaných   osôb,   po   výsluchu   ktorých   bolo   jeho   splnomocnenkyni znemožnené klásť týmto osobám otázky. Až uznesením, ktorým súd dňa 22. 4. 2013 tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol, boli vyčerpané možnosti poškodeného dosiahnuť uplatnenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Po vyhlásení uznesenia, ktorým bol tento návrh zamietnutý, vyhlásenia dokazovania za skončené nastala situácia,   keď   sťažovateľ   –   poškodený   nemá   k   dispozícii   žiadny   efektívny   prostriedok nápravy   vo   vzťahu   k   svojim   porušeným   právam,   okrem   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Od vyhlásenia   rozsudku   v   predmetnej   trestnej   veci   na   pojednávaní   dňa   22.   4.   2013,   ktoré nasledovalo   bezprostredne   po   vyhlásení   dokazovania   za   skončené,   sťažovateľ   nemal   k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým by mohol ovplyvniť skutočnosť, či konanie, z ktorého vyvodzuje svoj nárok na náhradu Škody je trestným činom, alebo nie. Za týchto okolností nemožno celkom porozumieť argumentácii Okresného súdu Prešov o tom, že v predmetnej veci neboli dosiaľ vyčerpané opravné prostriedky.

Tieto opravné prostriedky nie sú v dispozícii sťažovateľa, teda o ich uplatnení, alebo neuplatnení nerozhoduje sťažovateľ. V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať na skutočnosť,   že   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde sú autonómnymi právami, pri ktorých ich zachovanie alebo porušenie nie je nerozlučne späté s iným právom, tak ako je to v prípade práv zakotvených napr. v čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.

Tak ako rešpektovanie týchto práv apriórne nezakladá pre účastníka konania istotu úspechu v konaní pred súdmi, či inými orgánmi, tak posúdenie zásahu do týchto práv nie je viazané   na   to,   či v dôsledku   porušenia   týchto práv došlo aj k zásahu do iného   práva sťažovateľa. Spravodlivé súdne konanie, či právo konať spôsobom ustanoveným v zákone pred súdom je základným pilierom demokratickej spoločnosti, ako sa o tom opakovane v množstve   svojich   rozhodnutí   vyjadril   aj   ESĽP.   Názor   Okresného   súdu   Prešov,   ktorý odkazuje   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   porušeniu   jeho   práv   na   spravodlivé   súdne   konanie a konanie   zákonom   ustanoveným   postupom   pred   súdom   na   výsledok   konania,   znamená v skutočnosti vyprázdnenie obsahu týchto práv. Znamená zároveň aj to, že je nerozhodné, či súd dospeje k správnemu rozhodnutiu zákonným či nezákonným postupom. Tento názor je o to prekvapujúcejší, že ho predostiera Okresný súd Prešov v súvislosti s porušením práv na spravodlivé súdne konanie a právom konať zákonom ustanoveným postupom pred súdom v trestnom konaní, v ktorom je explicitne uvedené (§ 19 ods. 2 Tr. por.), podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona, alebo podľa osobitného zákona.

V   predmetnej   veci   proti   rozsudku   vyhlásenému   dňa   22.   4.   2013   podal   Okresný prokurátor odvolanie v neprospech obvineného. Svoje odvolanie odôvodnil jednostranným vyhodnotením dôkazov v prospech obžalovaného, predčasným a nezákonným rozhodnutím súdu   prvého   stupňa.   Navrhuje   vec   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   nové   prejednanie a rozhodnutie...

Je   nepochybné,   že   v   súčasnom   stave   konania   môže   odvolací   súd   na   základe odvolania, podaného prokurátorom prihliadnuť aj na chybu, spočívajúcu v tom, že súd vykonával výsluchy vypočúvaných osôb spôsobom nezodpovedajúcim zákonu, aj keď túto skutočnosť explicitne prokurátor vo svojom odvolaní nenamietal....

...   trestná   vec,   v ktorom   je   sťažovateľ   poškodeným   sa   v   súčasnosti   nachádza na odvolacom   súde   v   dôsledku   odvolania   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Prešov. V tomto štádiu konania teda nemožno vec vrátiť Okresnému súdu prešov. Sťažovateľovi sa javí   ako   nevyhnutné,   aby   ústavný   súd,   v prípade,   že   jeho   sťažnosti   vyhovie   zakázal Okresnému súdu Prešov pokračovať v porušovaní jeho základného práva, keďže v prípade, že   by   vec   bola   vrátená   aj   na   základe   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   porušení   práva sťažovateľa Krajským súdom v Prešove na konanie pred Okresným súdom Prešov, len týmto spôsobom by bolo možné zabezpečiť, aby tento súd nepokračoval v porušovaní základných práv sťažovateľa.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, bolo porušené uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/43/2010 zo   dňa   22.   4.   2013,   ktorým   samosudca   odmietol   návrh   splnomocnenkyne   poškodeného na doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Prešov   pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/43/2010zo   dňa   22.   4.   2013,   ktorým   samosudca   odmietol   návrh   splnomocnenkyne poškodeného   na   doplnenie   dokazovania   zopakovaním   výsluchov   osôb,   pri   ktorých   bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky.

Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto   konania vo výške 501,58 Eur.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uznesením okresného súdu   sp.   zn.   3   T   43/2010   z 22.   apríla   2013   a uznesením   sp.   zn.   3   T   43/2010   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 10 ods. 11 druhej vety Trestného poriadku, poškodený je stranou v konaní pred súdom.

Podľa § 2 ods. 14 Trestného poriadku strany sú si v konaní pred súdom rovné.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Podľa § 54 ods. 1 Trestného poriadku je splnomocnenec poškodeného oprávnený za poškodeného   robiť   návrhy   na   vykonanie   dôkazov,   podávať   žiadosti   a   opravné prostriedky.   Je oprávnený zúčastniť sa   všetkých   úkonov,   na ktorých   sa   môže zúčastniť poškodený.

Podľa   §   272   ods.   1   Trestného   poriadku   poškodený   alebo   splnomocnenec   môžu po skončení výsluchu prokurátorom, obžalovaným, jeho obhajcom alebo predsedom senátu klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným osobám otázky v rozsahu uplatnených práv.

Ústavný súd preskúmal argumentáciu sťažovateľa, ako aj argumentáciu okresného súdu, pričom výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa postavenia poškodeného v   trestnom   konaní okresným súdom   podrobil   ústavnoprávnemu skúmaniu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že výklad okresného súdu je ústavne neakceptovateľný. Zužujúci výklad okresného súdu vo vzťahu k právu poškodeného, resp. splnomocnenca   poškodeného   klásť   otázky   so   súhlasom   predsedu   senátu   v   rozsahu uplatnených práv považuje za svojvoľný. Interpretáciu postavenia poškodeného okresným súdom   považuje ústavný   súd   za   takú,   ktorá   spôsobom   vykazujúcim   znaky   arbitrárnosti zasahuje do práv   poškodeného   ako jednej   zo   strán   v   trestnom   konaní, majúc na zreteli zásadu rovnosti strán v trestnom konaní.

V prvom rade sa ústavný súd zameral na posúdenie výkladu tzv. limitujúcej definície práva poškodeného, resp. jeho splnomocnenca klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným osobám otázky „v rozsahu uplatnených práv“.

Predmetnú tzv. limitujúcu definíciu práva poškodeného, resp. jeho splnomocnenca klásť otázky „v rozsahu uplatnených práv“ je potrebné vykladať tak, že poškodený, resp. jeho splnomocnenec je oprávnený klásť otázky vzťahujúce sa na ním uplatnený nárok, teda také,   ktoré   smerujú   k   zisteniu   skutočností,   ktoré   sú   pre   úspešnosť   uplatneného   nároku nevyhnutné.

Pre   poškodeného   je   zásadným   preukázanie,   či   sú   naplnené   predpoklady zodpovednosti   osoby,   voči   ktorej   sa   vedie   trestné   konanie,   za   spôsobenú   škodu.   Práve z dôvodu, že poškodený, resp. jeho splnomocnenec nenahrádzajú orgán činný v trestnom konaní,   môžu   sa   otázky   poškodeného,   resp.   jeho   splnomocnenca   vzťahovať   len na protiprávnosť   konania   osoby,   voči   ktorej   smeruje   právo   na   náhradu   škody,   tzn. k zisteniu, či došlo k protiprávnemu konaniu a kto toto protiprávne konanie spáchal.Uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré spôsobuje prekážku litispendencie pre uplatnenie tej istej škody v občianskom súdnom konaní, nemôže byť poškodenému na ujmu a nemôže mu brániť v zisťovaní zásadných otázok pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu škody.

Uplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní nemôže byť poškodený obmedzený v práve klásť otázky k zisteniu viny osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, pretože   ide   o   zásadnú   otázku   pre   rozhodnutie   o   uplatnenom   nároku.   V   tejto   súvislosti považuje ústavný súd za správny aj argument sťažovateľa, podľa ktorého aj v prípade, ak by bol   poškodený   v   právoplatnom   odsudzujúcom   rozsudku   odkázaný   so   svojím   nárokom na náhradu   škody   alebo   jeho   časťou   na   konanie   vo   veciach   občianskoprávnych,   je   pre rozhodnutie   súdu   v   tomto   občianskoprávnom   konaní   rozhodnutie   o   vine   rozhodnutím zásadného významu s prihliadnutím na ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, z obsahu ktorého vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

Ústavný súd konštatuje, že ústavne konformným výkladom tzv. limitujúcej definície „v rozsahu uplatnených práv“ je taký výklad, ktorý kladenie otázok limituje príčinnou súvislosťou   medzi   konkrétnym   skutkom,   ktorý   je   predmetom   obžaloby   a   uplatnenými právami poškodeného.

Zároveň   sa   ústavný   súd   zaoberal   argumentom   okresného   súdu   o   nevyčerpaní opravných prostriedkov poškodeným pred podaním ústavnej sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v podanom vyjadrení z 28. januára 2014 bližšie nerozvádza, ktoré opravné prostriedky považuje za také, ktoré by boli efektívnymi prostriedkami   nápravy   vo   vzťahu   k   právam,   ktorých   porušenie   namieta   sťažovateľ v postavení poškodeného, tzn. také, ktoré by boli v dispozícii sťažovateľa.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   argumentáciou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   uznesením z 22.   apríla   2013,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   doplnenie dokazovania,   boli   vyčerpané   možnosti   sťažovateľa   v   postavení   poškodeného   dosiahnuť uplatnenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy a nastala situácia, keď sťažovateľ nemá k dispozícii žiadny efektívny prostriedok nápravy vo vzťahu k svojim porušeným právam okrem sťažnosti na ústavný súd.

K   porušeniu   práv   označených   sťažovateľom   došlo   uznesením   okresného   súdu z 22. apríla   2013,   po   vyhlásení   ktorého   už   sťažovateľ   v   postavení   poškodeného   nemá k dispozícii   žiaden   efektívny   prostriedok   nápravy   vo   vzťahu   k   porušeným   právam a nemožno   ho   vo   vzťahu   k   porušeniu   jeho   práv   odkazovať   na   výsledok   konania,   tzn. na právoplatné oslobodenie obžalovaného.

III.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 43/2010 z 22. apríla 2013.

V nadväznosti na to potom ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil a zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal okresný súd na úhradu trov konania úspešnému sťažovateľovi.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. júna 2014