znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 654/2015-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Stavebného bytovéhodružstva, M. Bela 852, Žilina, zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Hrdinovou,Advokátska kancelária ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o., VojtechaSpanyola 1726/13, Žilina, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 80/2009 p o r u š i lzákladné právo Stavebného bytového družstva Žilina na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Stavebnému bytovému družstvu Žilina p r i z n á v aúhradu trov právnehozastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov),ktorú j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárieADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o., Vojtecha Spanyola 1726/13, Žilina, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.SťažnostiStavebnéhobytovéhodružstvaŽilinavozvyšnejčastin e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 654/2015-25 zo 6. októbra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Stavebnéhobytového družstva, M. Bela 852, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušeniečl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 80/2009zo 6. marca 2013.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 26. novembra2015 a krajský súd vo vyjadrení z 9. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 29. septembra 1998 spoločnosť Investičná a rozvojovábanka, a. s. (ďalej len „investičná banka“), a sťažovateľ podali na Správe katastra Žilina(ďalej len „správa katastra“) návrh na zápis záložného práva na zabezpečenie úverovposkytnutých investičnou bankou sťažovateľovi do katastra nehnuteľností záznamom.Záznamom č. Z 4578/98 pod položkou výkazu zmien č. 208/1998 z 15. októbra 1998 správakatastra požadovaný zápis aj vykonala.

Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 R 1/2008zo 17. marca 2008 bola povolená reštrukturalizácia sťažovateľa ako dlžníka. Uznesenie bolozverejnené 25. marca 2008 v Obchodnom vestníku. Veritelia sťažovateľa boli vyzvaní, abyv lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie prihlásili svoje pohľadávky na predpísanýchtlačivách a miestach, keďže na prihlášky doručené po tejto lehote alebo doručené v lehotelen správcovi alebo len súdu a na pohľadávky prihlásené v rozpore s § 121 a § 122 zákonač. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) sa na túto reštrukturalizáciuneprihliadne a do reštrukturalizačného plánu sa nezahrnú.

Uznesením okresného súdu č. k. 3 R 1/2008-91 zo 14. januára 2009 bolreštrukturalizačný plán sťažovateľa potvrdený v znení schválenom veriteľským výboroma prijatom schvaľovacou schôdzou a reštrukturalizácia sťažovateľa sa ukončila. Uzneseniebolo 19. januára 2009 uverejnené v Obchodnom vestníku.

Sťažovateľ 27. januára 2009 doručil správe katastra žiadosť o výmaz záložných právvedených v tom čase už na spoločnosť Slovenská záručná a rozvojová banka, a. s. (ďalej len„záručná banka“), zapísaných na nehnuteľnostiach vo vlastníctve sťažovateľa z dôvoduukončenia reštrukturalizácie v zmysle už uvedeného uznesenia. Sťažovateľ argumentovaltým, že záručná banka si v rámci reštrukturalizácie neprihlásila svoje zabezpečenépohľadávky z úverov poskytnutých na bytovú výstavbu, v dôsledku čoho podľa § 155 ods. 2zákona o konkurze zaniklo jej právo vymáhať tieto pohľadávky a zaniklo aj záložné právozabezpečujúce tieto pohľadávky, ktoré boli správou zapísané záznamom do katastranehnuteľností.

Na základe § 28b zákonného opatrenia č. 297/1992 Zb., ktorým sa dopĺňa zákonč. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokovv družstvách, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 52/1966 Zb. o osobnom vlastníctve bytovv znení zákona č. 30/1978 Zb. a zákona č. 509/1991 Zb. (ďalej len „zákonné opatrenie“),správa katastra pod sp. zn. Z 391/09 pod položkou výkazu zmien č. 51/09 vymazala všetkyzáložné práva zriadené v prospech záručnej banky.

Záručná banka sa žiadosťami z 18. februára 2009 a z 24. februára 2009 podanýmispráve katastra domáhala opätovného zápisu zákonných záložných práv zriadených v jejprospech, a to na základe zákonného opatrenia, pričom poukazovala na to, že nedošlok zániku záložných práv ani na základe ustanovenia § 151md Občianskeho zákonníka, aleani podľa § 155 ods. 2 zákona o konkurze.

Na základe tejto žiadosti správa katastra zapísala opätovne záložné práva nanehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa v prospech záručnej banky, a to aktualizáciouúdajov v katastrálnom operáte.

Sťažovateľ podnetom z 19. marca 2009 požiadal Okresnú prokuratúru Žilina (ďalejlen „okresná prokuratúra“) o preskúmanie zákonnosti opatrenia správy katastrao opätovnom zápise záložného práva. Tento opätovný zápis považoval sťažovateľ zanezákonný a vykonaný správou na nátlak zástupcov rozvojovej banky. Táto si totižv reštrukturalizácii svoje pohľadávky neprihlásila, čím zaniklo aj záložné právozabezpečujúce tieto pohľadávky. Podľa názoru sťažovateľa o opätovný zápis žiadalazáručná banka preto, lebo sa nedokázala vyrovnať s tým, že hrubým zanedbaním jejpovinností došlo k zániku týchto práv, ako aj k zániku práva vymáhať pohľadávky vočisťažovateľovi.

Okresná prokuratúra 30. júna 2009 podala protest s návrhom na zrušenie rozhodnutiasprávy sp. zn. Z 4578/98 zapísaného pod položkou výkazu zmien č. 114/09 a č. 160/09z dôvodu, že došlo k porušeniu § 34, § 36, § 42 ods. 1 až 4 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckycha iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ako aj§ 155 ods. 2 zákona o konkurze. Z dikcie § 155 ods. 2 zákona o konkurze podľa okresnejprokuratúry vyplýva, že zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánuv Obchodnom vestníku zanikajú všetky zabezpečujúce práva, ktoré neboli riadne a včasprihlásené, čo sa vzťahuje aj na zabezpečovacie práva zaťažujúce majetok dlžníka. Keďžezáručná banka riadne a včas neprihlásila svoje práva v rámci reštrukturalizácie, došlok zániku záložného práva zaťažujúceho nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa. Podľaokresnej prokuratúry je zrejmé, že správa katastra zapísala do katastra nehnuteľnostízáložné práva na základe žiadosti záručnej banky z 18. februára 2009 a z 24. februára 2009aj napriek tomu, že tieto písomnosti nespĺňali podmienky listiny spôsobilej na záznampodľa § 34 katastrálneho zákona, keďže neobsahovali skutočnosti preukazujúce vznik,zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnostiam. Správa katastra nemohla záznamom opätovnezapísať zaniknuté (resp. neexistujúce) záložné práva.

Správa katastra podanému protestu nevyhovela a vec predložila Katastrálnemu úraduv Žiline (ďalej len „úrad“) ako nadriadenému orgánu na ďalšie konanie. Rozhodnutím úradusp. zn. Zo 3/2009-Ľu (Pd) z 22. septembra 2009 bolo protestu okresnej prokuratúryvyhovené a zápis záložného práva vykonaný správou katastra bol zrušený s tým, že vec bolavrátená správe katastra na ďalšie konanie. Podľa názoru úradu správa katastranepostupovala v súlade so zákonom, keď vykonala aktualizáciu údajov v katastrálnomoperáte, pretože právny poriadok nepozná ako spôsob zápisu práv k nehnuteľnostiam dokatastra nehnuteľností aktualizáciu zápisu, ale len zápis formou vkladu, záznamua poznámky.

Záručná banka 20. novembra 2009 podala žalobu o preskúmanie a zrušenieuvedeného rozhodnutia úradu. Namietala, že vznik záložného práva odvodzuje zo zákonas poukazom na ustanovenie § 28b zákonného opatrenia, na základe ktorého vzniká záložnéprávo ex lege, ak sú splnené zákonné podmienky. Záznamom sp. zn. Z 391/09 z 28. januára2009, ktorým boli vymazané záložné práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľa,bolo porušené ustanovenie § 28b zákonného opatrenia. Z tohto dôvodu treba právny názorúradu považovať za nesprávny. Právoplatné rozhodnutie okresného súdu potvrdzujúcereštrukturalizáciu sťažovateľa ako dlžníka nie je listinou, na základe ktorej je možné podľa§ 34 katastrálneho zákona vyznačiť výmaz zákonných záložných práv k nehnuteľnostiam.Ďalej podľa právneho názoru záručnej banky zo znenia § 155 ods. 2 zákona o konkurzejednoznačne vyplýva, že potvrdenie plánu súdom spôsobuje len zánik vymáhateľnosti týchpohľadávok a zabezpečovacích práv, ktoré neboli riadne a včas prihlásené. V tomtoustanovení nie je vyjadrené, že zabezpečovacie práva (teda aj záložné práva), ktoré neboliprihlásené riadne a včas, zanikajú. Ustanovenie totiž jednoznačne hovorí len o zánikuvymáhať zabezpečovacie právo. Keďže pohľadávka a záložné práva záručnej bankynezanikli, nemohlo následne dôjsť ani k ich výmazu podľa § 151md ods. 1 písm. h)Občianskeho zákonníka.

Uznesením krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-53 z 19. marca 2010 bol do konaniapribratý ako účastník konania aj sťažovateľ.

Hoci 25. mája 2011 vykonal krajský súd pojednávanie, na toto sťažovateľa akopribratého účastníka nepredvolal a ani s ním nekonal. Okrem toho v zápisnici o pojednávanízaprotokoloval prítomnosť záručnej banky ako navrhovateľa, resp. jej zástupcuadvokáta, hoci v spise nie je predložená plná moc pre tohto advokáta, pričomzáručnú banku v celom konaní zastupovala poverená zamestnankyňa. Tietonedostatky však krajskému súdu nebránili vyhlásiť rozsudok č. k. 21 S 80/2009-74z 25. mája 2011, ktorým rozhodnutie úradu zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a)Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd tento rozsudokpodľa sťažovateľa neodôvodnil.

Na základe odvolania úradu, ako aj sťažovateľa uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 121/2011 z 20. júna 2012 bolrozsudok krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-74 z 25. mája 2011 zrušený a vec mu bolavrátená na ďalšie konanie preto, že krajský súd svoj rozsudok riadne neodôvodnil,nevysporiadal sa s námietkami účastníkov konania, a preto treba rozsudok považovať zanepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

V ďalšom krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Zo zápisniceo vyhlásení rozhodnutia zo 6. marca 2013 vyplýva, že opätovne nekonal so sťažovateľomako pribratým účastníkom konania. Svedčí o tom protokolácia prítomných účastníkov, kdeje opätovne zisťovaná iba prítomnosť záručnej banky ako navrhovateľa, jej právnehozástupcu (ktorého nikdy nemala) a prítomnosť úradu ako odporcu a ním poverenéhopracovníka. Prítomnosť sťažovateľa zisťovaná nebola.

Napriek uvedenej procesnej vade krajský súd bez nariadenia pojednávania vyhlásilpo neverejnej porade senátu rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie úradu podľa § 250jods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Záručnej bankenáhradu trov konania nepriznal a o trovách odvolacieho konania nerozhodol. Podľa názorukrajského súdu vzhľadom na to, že správny orgán vychádzal pri výmaze záložného právaiba z uznesenia okresného súdu č. k. 3 R 1/2008-91 zo 14. januára 2009, má doplniťadministratívny spis o relevantnú listinu a následne potom rozhodnúť.

Na základe uvedeného rozsudku krajského súdu správa vykonala opätovný zápiszáložného práva do katastra nehnuteľností a túto skutočnosť sťažovateľovi oznámila listomdoručeným 23. apríla 2013.

Rozhodnutím správy katastra sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd)-2 z 10. mája 2013 (ktorábola viazaná nezrozumiteľným právnym názorom krajského súdu) bolo konanie o protesteprokurátora prerušené a účastníci konania boli vyzvaní v lehote 14 dní doručiť správekatastra relevantnú listinu, z ktorej bude vyplývať, že záložné právo na nehnuteľnostiachsťažovateľa zaniklo, s tým, že inak nebude protestu okresnej prokuratúry vyhovené.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 S 80/2009zo 6. marca 2013, ktorý sa stal právoplatný 3. apríla 2013, boli porušené jeho označenépráva podľa ústavy a dohovoru, a to v súvislosti s právom na verejné prerokovanie veciv prítomnosti účastníka konania, možnosťou účastníka konať pred súdom, rovnosťouúčastníkov konania, riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia, právom na ústavnesúladný výklad zákona a právom na náhradu trov konania.

V súvislosti s právom na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania,nemožnosťou účastníka konať pred súdom a porušením rovnosti účastníkov konaniapoukazuje sťažovateľ na ustanovenie § 250 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdnehoporiadku, podľa ktorého súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníkasprávneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správnehorozhodnutia dotknuté. Zdôrazňuje, že krajský súd síce uznesením pribral sťažovateľa dokonania, ale v skutočnosti s ním nekonal. Sťažovateľ ani raz nemal možnosť, na rozdiel odostatných účastníkov, priamo na pojednávaní vyjadriť svoje názory a uplatniť námietky.Na pojednávanie nariadené na 25. máj 2011 nebol vôbec predvolaný, pričom krajský súdnijako nereflektoval na tento nedostatok. Svedčí o tom aj fakt, že pri zisťovaní prítomnostiúčastníkov konania sťažovateľa absolútne opomenul. Znamená to, že potom ako najvyššísúd vrátil vec krajskému súdu, tento opätovne nekonal so sťažovateľom. Svedčí o tom ajzápisnica o vyhlásení rozhodnutia zo 6. marca 2013, keď pri protokolácii prítomnýchúčastníkov sa zisťovala iba prítomnosť rozvojovej banky ako navrhovateľa, jej právnehozástupcu, ktorého nikdy nemala, a prítomnosť úradu a jeho povereného zamestnanca.Prítomnosť sťažovateľa zisťovaná nebola. O skutočnosti, že krajský súd so sťažovateľom defacto nekonal, svedčí aj to, že nerozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci sťažovateľ,ktorý podal odvolanie, žiadal priznať trovy konania. Krajský súd sa ani náznakomnevysporiadal s námietkami a právnou argumentáciou sťažovateľa, ktoré nastolil vo svojomodvolaní z 8. júla 2011.

Uvedeným konaním krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať predsúdom a hrubým spôsobom bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že mukrajský súd reálne neumožnil ani raz v rámci kontradiktórneho procesu predniesť svojenámietky a prezentovať svoj právny názor. Pritom ostatní účastníci mali túto možnosťminimálne na pojednávaní 25. mája 2011. Aj keď teda krajský súd formálne deklarovalprístup sťažovateľa k poskytnutiu súdnej ochrany vydaním uznesenia, ktorým ho pribral akoúčastníka konania, v skutočnosti v ďalšom procesnom postupe nenaplnil materiálnepredpoklady poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi.

V súvislosti s namietaným porušením práva na riadne odôvodnenie rozsudku a právana ústavne súladný výklad zákona sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že hociv odôvodnení rozsudku krajského súdu je uvedené, že žaloba nie je dôvodná, v rozpores tým vo výroku rozsudku bolo vyslovené, že sa rozhodnutie úradu zrušuje a vec sa muvracia na ďalšie konanie. Znamená to, že výrok rozsudku nezodpovedá odôvodneniu.

V ďalšom sťažovateľ nesúhlasí s krajským súdom, podľa ktorého by z uzneseniaokresného súdu č. k. 3 R 1/2008-91 zo 17. marca 2008 nemalo vyplývať posúdenie platnostihmotnoprávnehovzťahumedziúčastníkmi,tedaženazákladepotvrdeniareštrukturalizačného plánu sťažovateľa ako dlžníka nebolo možné záložné právo vymazať,pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom pre zápis zmien v katastrinehnuteľností. Sťažovateľ rovnako nesúhlasí ani so záverom, podľa ktorého sa v spisenenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu, hoci práve krajským súdom tvrdenáabsencia takejto listiny spôsobila, že rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu neúplnéhoadministratívneho spisu v zmysle § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ namieta tiež záver krajského súdu, podľa ktorého z ustanovenia § 155ods. 2 zákona o konkurze má jednoznačne vyplývať, že potvrdenie reštrukturalizačnéhoplánu súdom spôsobuje len zánik vymáhateľnosti tých pohľadávok a zabezpečovacích práv,ktoré neboli prihlásené riadne a včas. Napriek tomu ale krajský súd zmätočnev predposlednej vete odôvodnenia na s. 5 konštatuje, že z ustanovenia § 155 zákonao konkurze vyplýva, že zabezpečovacie práva, teda aj záložné práva, ktoré neboli prihlásenériadne a včas, v reštrukturalizačnom konaní, zanikajú. V bezprostredne nasledujúcej vete savšak už konštatuje, že záložné práva podľa § 155 ods. 2 zákona o konkurze zverejnenímuznesenia okresného súdu nezanikli, a preto toto uznesenie nemohlo byť podkladom prenásledný výmaz záložného práva podľa § 151 ods. 1 písm. h) Občianskeho zákonníka.

Aj priebeh súdneho konania popisuje krajský súd podľa názoru sťažovateľazmätočne, keď v rozpore so skutočnosťou na s. 3 rozsudku tvrdí, že predtým (25. mája2011) krajský súd žalobu zamietol, hoci v skutočnosti 25. mája 2011 došlo k zrušeniurozhodnutia úradu a vráteniu veci na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku zo 6. marca 2013 sa podľa názoru sťažovateľazaoberá iba právnou argumentáciou záručnej banky týkajúcou sa výmazu záložných práv,pričom doslovne prevzal túto právnu argumentáciu do odôvodnenia, no pokiaľ ide o právnuargumentáciu úradu a sťažovateľa podporenú právnym názorom okresnej prokuratúry, tútoopätovne ignoroval. S právnou argumentáciou sťažovateľa vyjadrenou v jeho odvolaní protirozsudku krajského súdu z 25. mája 2011 sa nezaoberal vôbec, keďže so sťažovateľom akos účastníkom nekonal.

Sťažovateľ konštatuje, že krajský súd najprv (v rozsudku z 25. mája 2011) tvrdil, žesprávny orgán nesprávne vec právne posúdil. Keďže napriek vyslovenému právnemu názorunajvyššieho súdu nedokázal tento svoj záver odôvodniť, rozhodol sa využiť možnosť, ktorúponúka Občiansky súdny poriadok a ustálil údajnú neexistenciu relevantnej listinyv administratívnom spise, ktorá by bola spôsobilá na vykonanie záznamu. Krajský súd tým,že nedal zrozumiteľnú odpoveď, aká relevantná listina v spise absentuje, odoprelsťažovateľovi právo na súdnu ochranu. Pomenovať „relevantnú“ listinu nevie ani správnyorgán, ktorý na základe tohto nepresvedčivého rozsudku koná ďalej vo veci.

V ďalšom sťažovateľ podrobne polemizuje s právnym posúdením krajského súdutýkajúcim sa otázky zániku záložného práva.

V súvislosti s namietaným porušením práva na náhradu trov konania poukazujesťažovateľ na to, že hoci bol v odvolacom konaní týkajúcom sa rozsudku krajského súduz 25. mája 2011 úspešný, o náhrade týchto trov, ktoré mu vznikli zaplatením súdnehopoplatku z odvolania a právnym zastúpením advokátom, nebolo rozhodnuté. Vo svojomrozsudku zo 6. marca 2013 rozhodol totiž len o trovách záručnej banky. S trovamivzniknutými sťažovateľovi sa vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 21S/80/2009 zo dňa 06.03.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.04.2013 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 21S/80/2009 zo dňa 06.03.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.04.2013 zrušuje a Krajskému súdu v Žiline vracia vec na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 453/2015 z 9. novembra 2015doručeného ústavnému súdu 11. novembra 2015 vyplýva, že v prílohe pripája vyjadreniepredsedníčky senátu a zároveň sudkyne spravodajkyne, ktoré je možné považovať aj zavyjadrenie krajského súdu. Keďže v predmetnej veci ide takmer výlučne o bezprostrednéprávne posúdenie záverov súdu, nie je možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie(prostredníctvom jeho predsedu) zaujať konkrétne právne stanovisko. Z pozície predsedukrajského súdu totiž neprináleží posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutíkrajského súdu vrátane posúdenia náležitostí ich odôvodnenia.

Z pripojeného vyjadrenia predsedníčky senátu z 2. novembra 2015 vyplýva, ževzhľadom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 121/2011 z 20. júna 2012, ktorýmbol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-71 z 25. mája 20111 a vec bolavrátená na ďalšie konanie a podľa ktorého bolo krajskému súdu uložené vec prerokovaťa svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku, krajský súd sa už nebude vecne vyjadrovať k právoplatne zrušenému rozsudku.Krajský súd opätovne podrobne preskúmal administratívny spis úradu a konštatoval, že sav ňom nenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností.Vzhľadom na túto zistenú skutočnosť krajský súd mal možnosť podľa § 250f ods. 3Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť o žalobe bez pojednávania, a to v súvislostis dôvodmi uvedenými v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Dňa15. februára 2013 krajský súd oznámil na úradnej tabuli a na internetovej stránke vyhlásenierozsudku na 6. marec 2013. Vo vzťahu k námietke, že rozsudok č. k. 21 S 80/2009-115zo 6. marca 2013 nie je odôvodnený, treba uviesť, že podľa § 250j ods. 3 Občianskehosúdneho poriadku súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností ajrozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu naďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu aleboak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu,že spisy neboli predložené. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súdviazaný. Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania treba uviesť, že sťažovateľ je pribratýúčastník, t. j. je účastníkom bez procesného postavenia a súd koná iba za jeho účasti (§ 250dods. 1 Občianskeho súdneho poriadkusprávne má byť zrejme § 250 ods. 1 druhá vetaObčianskeho súdneho poriadku, pozn.). O trovách konania (vrátane odvolacích) súdv správnom súdnictve rozhoduje podľa 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,z ktorého vyplýva, že súd prizná právo na trovy konania žalobcovi, ak bol v konaní úspešný.Vo vzťahu k žalovanému a pribratému účastníkovi konania súd nerozhoduje o náhrade trovkonania.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-53 z 10. marca 2010 vyplýva, že nímbol pribratý do konania ako účastník konania sťažovateľ.

Zo zápisnice krajského súdu o pojednávaní sp. zn. 21 S 80/2009 z 25. mája 2011vyplýva, že na začiatku pojednávania sa zisťovala prítomnosť záručnej banky akonavrhovateľa, jeho zástupcu, žalovaného úradu a jeho splnomocnenca. Po prednesoch poverenej pracovníčky záručnej banky (nie tedazástupcu) a povereného pracovníka úradu bol vyhlásený rozsudok,ktorým došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia úradu a vráteniu veci na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-74 z 25. mája 2011 vyplýva, že nímbolo podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku zrušenérozhodnutie úradu sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd) z 22. septembra 2009 a vec bola vrátená naďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu stanovisko úradu, podľa ktorého správakatastra nepostupovala v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 1 a § 36 katastrálneho zákona,nie je správne. V predmetnom konaní totiž neboli zistené žiadne dôvody na vyhovenieprotestu okresnej prokuratúry. Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom úradua okresnej prokuratúry a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľaustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Z odvolania sťažovateľa z 8. júla 2011 podaného proti rozsudku krajského súdusp. zn. 21 S 80/2009 z 25. mája 2011 vyplýva inter alia, že nahliadnutím do zápisnicez pojednávania krajského súdu z 25. mája 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa zistila, ženebola konštatovaná neprítomnosť sťažovateľa, a preto tvrdenie, že predvolaní účastníci sadostavili, je nepresné a neúplné. Zápisnica nedokumentuje skutočný priebeh pojednávania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 121/2011 z 20. júna 2012 vyplýva, žením bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-74 z 25. mája 2011 a vec bolavrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd dostatočnea vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami účastníkov konania. Takýmtopostupom bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Keďže z odôvodneniarozsudku krajského súdu nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri závere o skutkovomstave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu (správne asi má byťprávnu argumentáciu žalovaného, pozn.), resp. prečo považoval jeho námietky zaneopodstatnené, treba takýto rozsudok považovať za nepreskúmateľný pre nedostatokdôvodov, nedávajúci dostatočné záruky preto, že bol vydaný spôsobom, ktorý by zabezpečilústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

Zo zápisnice o vyhlásení rozhodnutia krajského súdu č. k. 21 S 80/2009-113zo 6. marca 2013 vyplýva, že sa zisťovala prítomnosť navrhovateľa a jeho právnehozástupcu, ako aj odporcu a jeho povereného pracovníka s konštatovaním, že nikto z nichprítomný nie je.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013, ktorý sa stal podľadoložky právoplatnosti právoplatný 3. apríla 2013, vyplýva, že ním bolo podľaustanovenia § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zrušené rozhodnutie úradu sp. zn.Zo-3/2009-Ľu (Pd) z 22. septembra 2009 a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, žezáručnej banke sa náhrada trov konania nepriznáva. Podľa názoru krajského súduz uznesenia okresného súdu č. k. 3 R 1/2008-91, z jeho kontextu, ale najmä z jehoodôvodnenia nevyplýva, že by okresný súd právne záväzne posúdil platnosťhmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi. Správne orgány nemôžu vychádzať pri zápise čivýmaze záložného práva z takého rozhodnutia súdu, ktorým bola vyslovená platnosť, resp.neplatnosť záložnej zmluvy, pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom nazápis akýchkoľvek zmien v katastri nehnuteľností, pretože takýmto rozhodnutím môže byťiba rozhodnutie o určení existencie či neexistencie právneho (záložného) vzťahu. Správnyorgán nemohol na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu sťažovateľa vykonaťvýmaz záložného práva, pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom na zápisakýchkoľvek zmien práv a povinností v katastri nehnuteľností. Takýmto rozhodnutím môžebyť iba rozhodnutie, ktorým súd určil existenciu či neexistenciu právneho (záložného)vzťahu. Správny orgán nemohol preto vykonať zápis záložného práva, resp. vymazať zápistýkajúci sa záložného práva, pretože obsahom výroku súdneho rozhodnutia nebolaexistencia práva, ktoré bolo vložené do katastra nehnuteľností. Krajský súd dospel k záveru,že na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu sp. zn. Zo-3/2009/Ľu (Pd) z 22. septembra2009 je nevyhnutné preskúmať zákonnosť výmazu záložného práva záznamom č. Z 39/09,preto opätovne preskúmal administratívny spis úradu a dospel k záveru, že v spise sanenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu. Absencia listiny na vykonaniezáznamu spôsobila, že krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 205j ods. 3Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu neúplného administratívneho spisu. I napriektomu, že rozhodnutie úradu zrušil podľa uvedeného ustanovenia, považuje za potrebnéuviesť, že nesúhlasí s názorom prokuratúry s poukazom na ustanovenie § 155 ods. 2 zákonao konkurze, podľa ktorého zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníkuzaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tietopohľadávky voči dlžníkovi, ako i riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie právavzťahujúce sa na majetok dlžníka. Z uvedeného znenia jednoznačne vyplýva, že„potvrdenie plánu súdom spôsobuje len zánik vymáhateľnosti tých pohľadávok a zabezpečovacích práv, ktoré neboli prihlásené riadne a včas. Zánik vymáhateľnosti znamená nemožnosť vymáhať pohľadávky na súde, ak veriteľ už má priznanú pohľadávku súdom, nie je možné priznanú pohľadávku vymáhať v rámci exekučného konania. Pretože pohľadávka nezaniká, dlžník ju môže plniť a prijaté plnenie nie je bezdôvodným obohatením. Z ustanovení § 155 zákona č. 7/2005 Z. z. vyplýva, že zabezpečovacie práva (teda aj záložné práva), ktoré neboli prihlásené riadne a včas v reštrukturalizačnom konaní), zanikajú. Z dôvodu, že záložné práva žalobcu podľa § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 nezanikli zverejnením Uznesenia Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 R 1/2008-91 zo dňa 14.1.2009 v Obchodnom vestníku, záložné právo nezaniklo a nemohlo byť následne vymazané podľa § 151 ods. 1 písm. h/ Občianskeho zákonníka.“.Vzhľadom na to, žesprávny orgán vychádzal pri výmaze záložného práva iba z uznesenia okresného súdu č. k.3 R 1/2008-91 zo 14. januára 2009, doplní administratívny spis o relevantnú listinua následne rozhodne. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 250kods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že úspešnej záručnej banke právo na náhradutrov nepriznal z dôvodu, že mu žiadne nevznikli.

Z prípisu správy katastra sp. zn. Z 2680/2013 z 15. apríla 2013 vyplýva, že bolvykonaný zápis údajov o právach k nehnuteľnostiam do operátu katastra nehnuteľností nazáklade záznamovej listiny sp. zn. Z-2680/2013 (opätovný zápis záložného práva)v katastrálnom území Zs označenými listami vlastníctva.

Z rozhodnutia správy katastra sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd)-2 z 10. mája 2013 vyplýva,že ním bolo prerušené konanie o proteste okresnej prokuratúry z 30. júna 2009 s tým, žeúčastníci konania boli vyzvaní, aby do 14 dní od doručenia tohto rozhodnutia doručilispráve katastra relevantnú listinu, z ktorej bude vyplývať, že záložné právo na podielysťažovateľa na nehnuteľnostiach v katastrálnom území Zzaniklo, s tým, že inaknebude vyhovené protestu okresnej prokuratúry.

Z prípisu okresnej prokuratúry č. k. Pd 121/13-5 z 31. januára 2014,ktorý je odpoveďou na výzvu ústavného súdu, vyplýva, že proti rozhodnutiu úradu sp. zn.Zo-3/2009-Ľu (Pd)-3 z 28. júna 2013, ktorým nebolo vyhovené protestu okresnejprokuratúry, nebola podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa § 247a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že hoci bol osobitným uznesením z 19. marca2010 pribratý do konania ako jeho účastník, na pojednávanie krajského súdu konané25. mája 20111 nebol predvolaný a ani sa ho nezúčastnil na rozdiel od záručnej banky a jejzástupcu advokáta, pričom plná moc pre advokáta nie je v spisezaložená. Nový rozsudok zo 6. marca 2013 (po zrušení skoršieho rozsudku z 25. mája 2011)bol vyhlásený bez nariadenia pojednávania, a preto sťažovateľ ani vtedy nemohol svojepráva osobne pred súdom brániť. Ani z hľadiska náhrady trov konania sa so sťažovateľomde facto nekonalo ako s účastníkom konania, keďže sa nerozhodlo o trovách odvolaciehokonania, hoci sťažovateľ požiadal o priznanie ich náhrady. Nedostatočné je aj odôvodnenierozsudku krajského súdu, keďže jeho výrok je v rozpore s odôvodnením. Krajský súd totižna jednej strane rozhodnutie úradu zrušil, no na druhej strane v odôvodnení uviedol, žežaloba nebola dôvodná. Napokon sťažovateľ nesúhlasí s hmotno-právnymi závermikrajského súdu týkajúcimi sa podstaty posudzovanej právnej problematiky.

Krajský súd v súvislosti s námietkou o nepredvolaní sťažovateľa na pojednávaniekonané 25. mája 2011 poukazuje na to, že jeho rozsudok z tohto dňa bol najvyšším súdomzrušený, a preto už nie je potrebné sa k nemu vyjadrovať, keďže z dôvodu zrušenia tohtorozsudku nevyplývajú z neho pre sťažovateľa ako pribratého účastníka konania žiadnepovinnosti. Krajský súd vzhľadom na absenciu listiny spôsobilej na vykonanie záznamuv administratívnom spise úradu mal oprávnenie vo veci rozhodnúť bez pojednávania,k čomu aj došlo rozsudkom zo 6. marca 2013. Z hľadiska námietok sťažovateľa protiodôvodneniu rozsudku zo 6. marca 2013 poukazuje na to, že v prípade takého zrušenianapadnutého rozhodnutia správneho orgánu, ku ktorému dôjde pre neúplnosť spisovsprávneho orgánu, nie je súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Napokon v súvislostis nerozhodnutím o náhrade trov konania vzniknutých sťažovateľovi je podstatné, žesťažovateľ bol pribratým účastníkom, t. j. účastníkom bez procesného postavenia, v prípadektorého súd koná iba za jeho účasti v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdnehoporiadku, pričom podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku náhradu trov konaniamožno priznať iba žalobcovi, nie teda aj žalovanému a pribratému účastníkovi.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkovéokolnosti tejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné a vyplývajú jednoznačnez listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Ako sporné sa naproti tomu javiaviaceré právne otázky, pričom najpodstatnejšou je jednak otázka právneho statususťažovateľa ako „pribratého“ účastníka konania vedeného v rámci správneho súdnictva, akoaj otázka, či mohol krajský súd konať a rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa § 246c ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok,ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, treteja štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 18 Občianskeho súdneho poriadku účastníci majú v občianskom súdnomkonaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebov jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenieich práv.

Podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkmi konania sú žalobcaa žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania,ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa názoru krajského súdu je sťažovateľ ako „pribratý účastník“ podľa § 250ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku účastníkom bez procesného postaveniaa súd koná iba za jeho účasti. Tento právny názor krajského súdu treba považovať zaústavne celkom neakceptovateľný. Občiansky súdny poriadok totiž v súlade s ustanovením§ 18, ale najmä vzhľadom na čl. 47 ods. 3 ústavy nerozlišuje z hľadiska rozsahuúčastníckych práv medzi účastníkmi konania, ktorých takto označil žalobca a účastníkmikonania, ktorí sa nimi stali rozhodnutím súdu („pribratý účastník“). Obe kategórieúčastníkov konania sú podľa výslovného ústavného a zákonného príkazu rovné v právach.

Len na okraj treba v tejto súvislosti dodať, že ústavnému súdu vôbec nie je jasné, čomal krajský súd na mysli pod pojmom„účastník bez procesného postavenia“s dodatkom,že„súd koná iba za jeho účasti“.

V súvislosti s otázkou, či mohol krajský súd konať a rozhodnúť vo veci beznariadenia pojednávania, treba predovšetkým zo skutkového hľadiska poukázať na to, ževo veci sa 25. mája 2011 konalo pojednávanie, na ktoré sťažovateľ nebol predvolaný a anisa ho nezúčastnil. Úrad ako žalovaný naproti tomu predvolaný bol, pojednávania sazúčastnil a urobil aj účastnícky prednes. Navyše na tomto pojednávaní bol aj vyhlásenýrozsudok.

Podľa § 250f ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd môže rozhodnúť o žalobebez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánuz dôvodov uvedených v § 250j ods. 3.

Podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd zruší napadnuté rozhodnutiesprávneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátivec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané nazáklade neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosťspisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutiesprávneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľazákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Podľa § 250ja ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku proti rozsudku súdu podľa§ 250j ods. 1 a 2 je prípustné odvolanie.

Predovšetkým je potrebné zaoberať sa stanoviskom krajského súdu, podľa ktoréhonámietka nepredvolania sťažovateľa na pojednávanie konané 25. mája 2011 je užneaktuálna, keďže rozsudok krajského súdu z tohto dňa bol najvyšším súdom zrušený,a preto z tohto zrušeného rozsudku nevyplývajú pre sťažovateľa ako„pribratého účastníka“konania žiadne povinnosti.

Podľa presvedčenia ústavného súdu skutočnosť, že na jediné pojednávanie,ku ktorému vo veci došlo, bol predvolaný iba úrad a len tento mal možnosť prezentovaťsvoje stanovisko súdu ústne a bezprostredne, sama osebe bez ďalšieho stavia sťažovateľaako ďalšieho účastníka konania do nerovnoprávneho postavenia v porovnaní s úradom, čotreba považovať jednoznačne za ústavne nekonformné.

Za rozhodujúcu otázku považuje ústavný súd to, či po zrušení rozsudku krajskéhosúdu z 25. mája 2015 najvyšším súdom a vrátení veci na ďalšie konanie boli alebo nebolisplnené zákonné podmienky na to, aby krajský súd vo veci znova rozhodol, avšak už beznariadenia pojednávania.

Krajský súd je presvedčený, že vzhľadom na ustanovenie § 250f ods. 3 v spojenís ustanovením § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku mohol konať a rozhodnúť beznariadenia pojednávania, pretože rozhodnutie úradu bolo nepreskúmateľné pre neúplnosťjeho spisov, keďže v spise sa nenachádzala listina spôsobilá na vykonanie záznamuv katastri nehnuteľností.

Uvedený právny názor krajského súdu považuje ústavný súd za neprijateľný. Spissprávneho orgánu možno považovať za neúplný vtedy, keď neobsahuje listinu, ktorá bolapreukázateľne do spisu dodaná, resp. do spisu zadovážená, no napriek tomu nebola súduspolu so spisom predložená. Naopak, spis správneho orgánu nemožno považovať zaneúplný vtedy, keď je zrejmé, že určitá listina nikdy do spisu dodaná, resp. zadováženánebola, hoci podľa názoru súdu dodaná, resp. zadovážená mala byť.

Ako na to správne poukazuje sťažovateľ, listina, absenciu ktorej krajský súd vytýka,nikdy nebola súčasťou spisu správneho orgánu, a preto neobstojí záver, podľa ktoréhorozhodnutie úradu treba považovať za nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správnehoorgánu. Priamym následkom tohto záveru je, že krajský súd konal a rozhodol bez nariadeniapojednávania, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Na uvedených záveroch nič nemôže zmeniť okolnosť, že po rozsudku krajského súdusp. zn. 21 S 80/2009 zo 6. marca 2013 a vrátení veci na ďalšie konanie správa katastrarozhodnutím z 10. mája 2013 prerušila konanie o proteste okresnej prokuratúry s výzvoudoručiť do 14 dní relevantnú listinu preukazujúcu zánik záložného práva na spoluvlastníckepodiely sťažovateľa a že ďalším rozhodnutím z 28. júna 2013 pre nedodanie listiny protestuokresnej prokuratúry nevyhovela, proti čomu táto ďalšiu žalobu o preskúmanie zákonnostirozhodnutia už nepodala. Za situácie, keď rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 80/2009zo 6. marca 2013 treba považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru,nemožno prihliadať na následné rozhodnutia správnych orgánov, ktoré vyplývaliz citovaného rozsudku (mutatis mutandis II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07).

Napokon treba zdôrazniť, že ďalším priamym následkom nesprávneho právnehonázoru krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia úradu vzhľadom na neúplnosťspisu správneho orgánu bol aj záver o neprípustnosti odvolania proti rozsudku krajskéhosúdu s poukazom na ustanovenie § 250ja ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Hoci tosťažovateľ explicitne nenamieta, postupom krajského súdu bol pripravený aj o možnosťpodať proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Túto skutočnosť považuje ústavný súd zavýznamnú aj preto, že po novom rozhodnutí krajského súdu o podanej žalobe sa presťažovateľa otvorí prípadná možnosť požiadať najvyšší súd o preskúmanie ďalších jehonámietok týkajúcich sa právneho posúdenia veci samej, kvality odôvodnenia rozhodnutia,ako aj náhrady trov konania v odvolacom konaní. Ústavný súd sa práve preto týmitoďalšími námietkami nepovažuje za potrebné zaoberať.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.21 S 80/2009 zo 6. marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške275,94 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi požadovanú odmenu v celom rozsahu, a to za 2úkony právnych služieb advokáta v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť)po 130,16 €, ako aj režijný paušál 2 x po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia čl. 46ods. 1 ústavy, keďže súdna ochrana poskytovaná v rámci správneho súdnictva je rationemateriae súčasťou čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právachukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmalzákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdunesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy je totiž v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 46 ods. 1ústavy ako generálnemu ustanoveniu (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba podprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016