znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 654/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej kancelárie poisťovateľov,   Trnavská   cesta   82,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Marcelom Drgonom,   Jesenského   2,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 430/2013 z 13. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   kancelárie   poisťovateľov o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014 doručená   sťažnosť   Slovenskej   kancelárie   poisťovateľov,   Trnavská   cesta   82,   Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Marcelom Drgonom, Jesenského 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl.   37   ods.   3   Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Cdo   430/2013 z 13. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že J. M. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 24. júna 2010 domáhal proti sťažovateľke zaplatenia peňažnej sumy 32 046,98 € s príslušenstvom ako náhrady škody na zdraví z titulu bolestného, sumy 135 056,40 € s príslušenstvom z titulu sťaženia spoločenského   uplatnenia,   ako   aj   sumy   67   528,20   €   s príslušenstvom   z   titulu   zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá vznikla pri dopravnej nehode 1. novembra 2008.

Okresný   súd   medzitýmnym   rozsudkom   sp.   zn.   6   C   118/2010   zo   14.   júna   2012 rozhodol,   že   nárok   žalobcu   voči   sťažovateľke   je   dôvodný.   Proti   označenému   rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   42/2013   z 30. mája   2013   tak,   že odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   v   ktorom   sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť odôvodňovala odňatím   možnosti konať pred súdom   podľa   § 237 písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   430/2013   z   13.   marca   2014   dovolanie sťažovateľky odmietol. Sťažovateľka nesúhlasí s uznesením dovolacieho súdu z dôvodu, že „napadnuté rozhodnutie, vrátane jemu predchádzajúce súdne konania, nie je zlučiteľné s Ústavou   Slovenskej   republiky   a   s   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je   Slovenská republika   viazaná   a   že   predstavuje   neprípustný   zásah   do   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva na rovnosť účastníkov súdneho konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR,   resp.   čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv a slobôd“.

Sťažovateľka považuje závery dovolacieho súdu za arbitrárne, a to z týchto dôvodov: „-   dovolanie   sťažovateľa   voči   rozsudku   odvolacieho   súdu   odmietol   ako   (údajne) neprípustné napriek tomu, že podmienky prípustnosti dovolania boli v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p. splnené, tzn. dovolací súd porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu, spravodlivý   súdny   proces   a   právo   na   zachovanie   rovnosti   účastníkov   (vrátane   práva na zachovanie   kontradiktórnosti   konania)   tým,   že   nenapravil   nesprávny,   nezákonný a arbitrárny   postup   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   čím   mu   zabránil   prístupu   k   súdu a opätovne odňal možnosť konať pred súdom,

-   svoje   rozhodnutie   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľa   nedostatočne   odôvodnil; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu nespĺňa zákonné kritéria v zmysle ust.   §   157   ods.   2   O.   s.   p.,   napadnuté   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   je   tak   nesprávne, nezrozumiteľné a arbitrárne.“

Podľa názoru sťažovateľky „navrhovateľ (J. M.) v konaní dôkazné bremeno svojich skutkových   tvrdení   neuniesol.   Zo   žiadnych   ním   navrhnutých   a   súdom   vykonaných relevantných dôkazných prostriedkov nevyplývajú ním tvrdené skutkové okolnosti. Napriek tomu odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa s odôvodnením, že   navrhovateľ   si   svoje   dôkazné   bremeno   uniesol,   čím   porušil   procesné   pravidlá pre dokazovanie...“.

Za nesprávne a nepravdivé sťažovateľka považuje tvrdenie dovolacieho súdu o tom, že „žalovaná v skutočnosti nenamieta znemožnenie realizácie niektorého z jej procesných oprávnení, ale svoju nespokojnosť vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie“. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že podstatou jej námietok   nie je samotné skutkové posúdenie   vykonané zo strany   konajúceho   súdu,   ale skutočnosť,   že «postup,   akým   tento   súd   k   týmto   svojím   skutkovým   zisteniam   dospel, nezodpovedá pravidlám logického myslenia a uvažovania, ním „zistené“ skutkové závery nevyplývajú z vykonaných dôkazov a že tieto skutkové zistenia súd odvodil z neprípustných dôkazov, resp. z úkonov, ktoré v zmysle ustanovení O. s. p. ani nie je možné za dôkaz považovať.».

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   skutkovou   okolnosťou,   ktorá   je   v   zmysle   ňou v sťažnosti citovaných ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   (ďalej   len   „zákon č. 381/2001   Z.   z.“)   podmienkou   dôvodnosti   nároku,   je   to,   či   v   danom   prípade „bola predmetná   nehoda   spôsobená   (zavinená)   prevádzkou   nezisteného   motorového   vozidla (odlišného od motorového vozidla navrhovateľa), pričom táto nezistená osoba zodpovedá za škodu spôsobenú navrhovateľovi“.

Na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa tvrdenia, že dopravná nehoda nebola spôsobená a zavinená prevádzkou nezisteného motorového vozidla, sťažovateľka okrem iného uvádza:

«V   danom   prípade   neexistuje   jediný   relevantný   a   v   súlade   s   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   prípustný   dôkaz   o   prítomnosti   akéhokoľvek   iného motorového   vozidla,   odlišného   od   motorového   vozidla   navrhovateľa,   na   mieste   nehody v inkriminovanom čase. Navrhovateľ v konaní neoznačil žiadny dôkaz a neuviedol žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že jeho tvrdenie o tom, že dopravnú nehodu zavinil iný vodič,   je pravdivé.   Z   rovnakého dôvodu je tak akékoľvek opačné „skutkové zistenie“   konajúcich   súdov   (potvrdené   napadnutým   rozhodnutím   dovolacieho   súdu), výsledkom   nesprávneho,   svojvoľného   a   arbitrárneho   postupu   nezodpovedajúceho ustanoveniam   príslušných   právnych   predpisov   (O.   s.   p.),   ako   i   základným   pravidlám logického myslenia.

Na tomto nič nemení ani výpoveď samotného navrhovateľa, resp. svedkýň K. M., K. M.   ml.,   D.   S.   a M.   G.   Výpoveď   navrhovateľa   je   pre   toto   konanie   v   tejto   súvislosti irelevantná, a to z dôvodu jeho priamej zainteresovanosti na výsledku tohto sporu, ktorým, v prípade   jeho   úspechu,   bude   finančné   plnenie.   V   súlade   so   svojimi   procesnými povinnosťami (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), navrhovateľ zároveň ani nemohol uviesť   iné skutočnosti   a tvrdenia,   ako boli   uvedené v jeho   návrhu na   začatie konania, tzn. tvrdenia o prítomnosti iného motorového vozidla na mieste nehody, ktoré túto nehodu spôsobilo; v opačnom prípade by to viedlo k jeho zrejmému neúspechu v súdnom konaní. Z týchto skutočností je zrejmé, že svedecká výpoveď navrhovateľa nepredstavuje relevantný dôkaz o pravdivosti a správnosti jeho skutkových tvrdení...

Z obdobných dôvodov nie je možné za dôkaz priebehu dopravnej nehody a dôkaz prítomnosti iného motorového vozidla považovať ani výpovede vyššie uvedených svedkýň, ktoré jednak neboli priamo prítomné pri tejto nehode a jednak ide o rodinných príslušníkov, resp. bývalú priateľku navrhovateľa, o ktorých záujme na pozitívnom výsledku tohto sporu v prospech navrhovateľa, nie je možné pochybovať...

Dôkazom   preukazujúcim   skutkové   okolnosti   tvrdené   navrhovateľom   (spôsobenie dopravnej nehody iným motorovým vozidlom) nie je, ako to nesprávne a bez primeraného zdôvodnenia konštatuje odvolací súd, ani uznesenie OR PZ v Trnave zo dňa 15. 09. 2010, ČVS: ORP-280/D1-2008, o prerušení trestného stíhania...

Jedinými relevantnými dôkaznými prostriedkami relevantnými pre toto konanie tak ostávajú výlučne 1/ Relácia dopravnej polície PZ o priebehu dopravnej nehody zo dňa 16. 03. 2010... a 2/ znalecký posudok súdneho znalca C. Výlučne tieto totiž podávajú správu o   skutočnostiach   relevantných   pre   toto   konanie   (prítomnosť   a zodpovednosť   iného motorového vozidla). Z ich obsahu však vyplýva presný opak,   ako ustálil odvolací súd (s ktorými závermi sa stotožnil aj dovolací súd), resp. viaceré možné alternatívy priebehu dopravnej nehody (bez toho, aby bola jednotlivým alternatívam priradená vyššia či nižšia miera pravdepodobnosti).

V   zmysle   písomnej   relácie   o   priebehu   dopravnej   nehody   bola   príčina   dopravnej nehody   konajúcim   príslušníkom   PZ   SR   uvedená   jednoznačne   ako:   „rýchlosť   jazdy a neprispôsobenie rýchlosti jazdy svojim schopnostiam“. O inom, neznámom motorovom vozidle, sa táto relácia nezmieňuje, a to ani ako o údajnom neustále opakovanom tvrdení navrhovateľa.

Na   druhej   strane,   podľa   záverov   súdneho   znalca   C.,   k   takýmto   zjazdom   vozidla dochádza vtedy, keď sa vodič snaží vyhnúť protiidúcim vozidlám vpravo, pri mikrospánku vodiča,   alebo   keď   sa   nevenuje   dostatočne   riadeniu   vozidla   (rozhovor   so spolujazdcom, telefonovanie a podobne). Vzhľadom k tomu, že v mieste dopravnej nehody sa nenachádzali žiadni   priami   svedkovia,   nebolo   možné   z   technického   hľadiska   vylúčiť   ani   potvrdiť jednoznačnú príčinu zjazdu vozidla do priekopy...»

Sťažovateľka   pritom   tvrdí,   že „preukázanie   zodpovednosti   (tzn.   aj   zavinenia) neznámeho vodiča nezisteného motorového vozidla je pritom v súlade s ust. § 24 ods. 2 písm.   a) zákona o PZP, nevyhnutnou podmienkou vzniku povinnosti odporcu poskytnúť z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu na zdraví“.

Napriek   tomu   podľa   sťažovateľky   odvolací   súd „uprednostnil   navrhovateľa a uľahčil mu jeho procesnú pozíciu tým, že od neho nevyžadoval splnenie jeho dôkaznej povinnosti,   resp.   povinnosti   unesenia   dôkazného   bremena   na   preukázanie   svojich skutkových tvrdení...

Špecifikované pochybenie odvolacieho súdu nebolo zákonom stanoveným spôsobom napravené ani v dovolacom konaní, a to z dôvodu, že dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol   napriek   tomu,   že   boli   splnené   podmienky   jeho   prípustnosti   (§   237   písm.   f) O. s. p.).“.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu spočíva podľa sťažovateľky v tom, že

„a)   Dovolací   dostatočným   a   zákonom   staveným   spôsobom   nevysvetlil,   z   akého dôvodu   považoval   dovolanie   sťažovateľa   za   neprípustné   napriek   tomu,   že   postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom...

b) Dovolací súd dostatočným a zákonom ustanoveným spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu považoval odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za dostačujúce a spĺňajúce zákonom stanovené kritériá...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR,   resp.   čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd, uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   13.   03.   2014,   sp.   zn. 5 Cdo 430/2013, porušené boli.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 03. 2014, sp. zn. 5 Cdo 430/2013, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   domáha (§ 20 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv. Platí to   predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľka   zastúpená   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 430/2013 z 13. marca 2014 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   430/2013 z 13. marca 2014

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sústredil na posúdenie   otázky,   či   možno   považovať   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   názor   sťažovateľky   o   porušení   jej   základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa sústreďuje do tvrdenia o odopretí ochrany „proti vadám konania pred dovolacím súdom   (odmietnutie   dovolania   z   dôvodu   jeho   údajnej   neprípustnosti   a   nedostatočné odôvodnenie tejto údajnej neprípustnosti)“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľkou   v   sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,   pričom   v   napadnutom   uznesení   formuloval   záver,   podľa   ktorého   dovolanie sťažovateľky   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   zákon   č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie   je   prípustné   len   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   písm.   a)   až   písm.   g)   OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   430/2013   a   jeho   uznesenie z 13. marca 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol: „Okresný   súd   Bratislava   II   medzitýmnym   rozsudkom   zo   14.   júna   2012, č. k. 6 C 118/2010-95 určil, že nárok žalobcu voči žalovanej je dôvodný s tým, že o výške škody   a   trovách   konania   bude   rozhodnuté   v   konečnom   rozhodnutí.   Svoje   rozhodnutie vo veci samej odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka... a § 24 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   motorovým   vozidlom   v   znení   neskorších predpisov...   Dospel   k   záveru,   že   v   dôsledku   dopravnej   nehody   spôsobenej   neznámym páchateľom došlo ku škode žalobcu na zdraví a k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia. Mal za to, že právoplatné uznesenie policajného orgánu o prerušení konania je dokladom preukazujúcim   skutočnosť,   že   k   nehode   došlo   a   bola   spáchaná   neznámym   páchateľom. Predmetné   policajné   rozhodnutie   tak   považoval   súd   za   základ   pre   uplatnenie   nároku žalobcu   voči   žalovanej   v zmysle   §   24   zákona   o   povinnom   poistení   a   žalobe   vyhovel. Rozhodol v zmysle § 152 ods. 2 O. s. p. medzitýmnym rozsudkom s tým, že o výške škody a náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí po právoplatnosti rozhodnutia o samotnom nároku.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. mája 2013, sp. zn. 3 Co 42/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods.   1,   2   O.   s.   p.   potvrdil.   Odvolací   súd   skonštatoval,   že   záver   súdu   prvého   stupňa o spôsobení škody žalobcovi prevádzkou nezisteného vozidla, za ktorú zodpovedá nezistená osoba,   je   správny   s   ohľadom   na   posúdenie   všetkých   vykonaných   dôkazov   jednotlivo a vo vzájomnej   súvislosti.   Správnosť   tohto   záveru   nebola   založená   iba   na   uznesení policajného orgánu o   prerušení   konania   ako tvrdila   odvolateľka,   ale   aj na   svedeckých výpovediach   žalobcu,   jeho   matky   a   sestry,   ako   aj   na   zázname   policajného   orgánu o priebehu nehody spísaného bezprostredne po nej, a tiež na znaleckom posudku znalca C. Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., pričom pre preukázanie priebehu nehody bolo nadbytočné zaoberať sa inými možnými príčinami nehody. Návrh žalovaného na pripustenie dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. nepovažoval odvolací súd za dôvodný, pretože žalovaný žiadal o posúdenie otázky týkajúcej sa hodnotenia dôkazu a nie otázky po právnej stránke zásadného významu. Uvedené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   napadla   v   celom   rozsahu   žalovaná dovolaním, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania žalovaná odôvodnila ustanovením § 237 písm. f) O. s. p...“

Svoje právne závery k dovolaniu sťažovateľky dovolací súd odôvodnil takto:„... Dovolanie žalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený (medzitýmny) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 238 ods. 1 O. s. p.... V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.... Podľa § 238 ods. 3 O. s. p.... Dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 238 O. s. p. prípustné nie je.

S   prihliadnutím   na   zákonnú   povinnosť   (§   242   ods.   1   O.   s.   p.)   skúmať   vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   O.   s.   p.,   ale sa   zaoberal   aj   otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p...

Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdí a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.“

K námietke sťažovateľky, že jej súdy v konaní odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd uviedol:

„Dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   je procesne   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. K odňatiu možnosti žalovanej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, hoci žalobca neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nebol predložený ani vykonaný žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia.

Z   obsahu   dovolacích   námietok   je   zrejmé,   že   žalovaná   v   skutočnosti   nenamieta znemožnenie   realizácie   niektorého   z   jej   procesných   oprávnení,   ale   svoju   nespokojnosť vyjadruje vo vzťahu ku skutkovému posúdeniu, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu,   a   nie   s   jeho   skutkovým   či   právnym   hodnotením   veci   zaujatým   v   napadnutom rozhodnutí.   Vytýkaná   neúplnosť   alebo   nesprávnosť   skutkových   zistení   by   mohla   byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Takouto   vadou   konania   však   nie   je   samotné   hodnotenie   dôkazov   nižšími   súdmi,   keďže v dovolacom   konaní   nemožno   toto   hodnotenie   preskúmavať   (porovnaj   napríklad R 42/1993).   Hodnotenie   dôkazov   totiž   môže   robiť   len   súd,   ktorý   ich   vykonal.   Zásada voľného   hodnotenia   dôkazov   vyjadruje,   že   záver,   ktorý   si   sudca   urobí   o   pravdivosti, či nepravdivosti   tvrdených   skutočností   vzhľadom   na   poznatky   získané   z   vykonaných dôkazov,   je   vecou   vnútorného   sudcovho   presvedčenia   a   jeho   logického   myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia   (napr.   že   výsledok   hodnotenia   dôkazov   nezodpovedá   pravidlám   logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul   rozhodné   skutočnosti,   ktoré   vyšli   v   konaní   najavo),   potom   nie   je   ani   možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v konaní súdov nižších stupňov nedošlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom a tým ani k ňou namietanej vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“

K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol:

„Podľa § 157 ods. 2 O. s. p... To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   303-8;   Georgiadis c. Grécko   z 29. mája   1997;   Higgins   c.   Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Rovnako   sa Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyjadril   k   povinnosti   súdov   riadne   odôvodniť   svoje rozhodnutie aj v náleze sp. zn. III. ÚS 119103-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a za dôvodnú nemožno považovať ani túto námietku dovolateľky. Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   skonštatoval   správnosť   skutkových a právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa   a   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia   prvostupňového   súdu   doplnil   ďalšie   dôvody,   pre   ktoré   toto   rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo považoval tvrdenie žalobcu o priebehu dopravnej nehody za preukázané, ktoré dôkazy vzal do úvahy pri svojom rozhodovaní a vysporiadal sa aj s námietkami žalovanej ohľadom svedeckých výpovedí. Odvolací súd jednoznačne uviedol, že   svoje   rozhodnutie   prijal   na   základe   súboru   dôkazných   prostriedkov,   ktoré   svedčili v prospech nároku žalobcu a tiež uviedol dôvody, pre ktoré sa nestotožnil s námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,   prečo považovalo nárok žalobcu za preukázaný.   Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných   ustanovení   a   nepoprel   ich   účel   a   význam.   Za   porušenie   základného   práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.“ V súvislosti s námietkou, že odvolací súd nepripustil dovolanie z dôvodu otázky po právnej stránke zásadného významu na jej návrh, dovolací súd uviedol, že „odvolací súd nie   je   viazaný   návrhom   účastníka   na   vyslovenie   prípustnosti   dovolania   proti   jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na úvahe odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. vysloví alebo nie. Preto pokiaľ odvolací súd nepovažoval za potrebné návrhu vyhovieť, neporušil tým žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.“.

Na   základe citovanej   argumentácie dospel   dovolací   súd   k záveru,   že „vzhľadom na to,   že   prípustnosť   dovolania   žalovanej   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom   na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala   svojvoľný   postup,   resp.   svojvoľné   závery   tohto   súdu   (v   medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveru o neprípustnosti   dovolania,   nebol   povinný   vecne   preskúmať v   ňom   (ako   aj   v   sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu)   obsiahnuté   argumenty   sťažovateľky   o   dôvodnosti   nároku žalobcu. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, keďže dovolací súd v ňom neodpovedal na jej vecné argumenty týkajúce sa otázky podmienok vzniku povinnosti sťažovateľky poskytnúť poistné plnenie.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľkou, v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 430/2013 z 13. marca 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   aj   tú   časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní.

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   ústavy   a   podľa   čl.   37   ods.   3   listiny   uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   zahŕňa   okrem   iného   (a   predovšetkým)   princíp   „rovnosti   zbraní“, t. j. princíp,   že   každá   strana   v   procese   musí   mať rovnakú   možnosť   hájiť   svoje   záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva o veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. v. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom   štádiu   súdneho   konania   a   vo   vzťahu   k   rôznym   subjektom.   Tento   princíp   je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Zo sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny ako sekundárny dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci   súdneho   konania   majú   rovnaké   procesné   práva   a   povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia   za   rovnakých   podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej z procesných   strán   (III.   ÚS   108/2013).   Sťažovateľka   však   okrem   všeobecného   tvrdenia o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa tohto základného práva.

Samotná   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   rozhodol   spôsobom,   ktorý   je   vo   svojich dôsledkoch nepriaznivý pre sťažovateľku, nepostačuje pre záver o porušení zásady rovnosti účastníkov v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu medzi obsahom označeného základného práva podľa čl.   47   ods.   3   ústavy   (čl.   37   ods.   3   listiny)   na   jednej   strane   a   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   na   strane   druhej   neexistuje   relevantná   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   možnosť   vyslovenia   jeho porušenia. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014