SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 653/2015-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015, za účastiKrajského súdu v Žiline, takto
r o z h o d o l :
Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žilinesp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015 p o r u š e n é n e b o l i.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu náhrady poistného plneniavedeného Okresným súdom Námestovo (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 18/2014v procesnom postavení odporcu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 18/2014 z 15. júla2014 zaviazal sťažovateľa (odporcu) zaplatiť navrhovateľovi náhradu poistného plneniaspolu s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Žaloba Slovenskej kancelárie poisťovateľov..., zastúpený spoločnosťou Allianz
-Slovenská poisťovňa, a. s., (ďalej len „žalobca“), na náhradu dávok sociálneho poistenia v prospech Sociálnej poisťovne bola odôvodnená tým, že dňa 13. 8. 2000 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej ⬛⬛⬛⬛ ako vodička motorového vozidla zn. Škoda 120 L ev. č. ⬛⬛⬛⬛ v dôsledku nesprávnej techniky a spôsobu jazdy spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k jej úmrtiu a taktiež k zraneniam sťažovateľa, v dôsledku čoho sa stal invalidný. Ďalej vychádzala z toho, že vodička ⬛⬛⬛⬛ nemala v čase nehody predpísané vodičské oprávnenie na vedenie motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda. Sťažovateľovi vyčítala to, že ako prevádzkovateľ motorového vozidla (tiež ako poistená osoba) zveril jeho vedenie ⬛⬛⬛⬛, osobe bez vodičského oprávnenia. Sťažovateľ sa bránil tvrdením, že ustanovenie § 11 zákona č. 423/1991, písm. e), Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky z 30. 9. 1991, ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len vyhláška č. 423/1991 Zb.) vyžaduje, aby poisťovňa svoje právo uplatnila len po preukázaní vedomosti poisteného (prevádzkovateľa alebo vodiča) o tom, že motorové vozidlo skutočne zveril osobe bez predpísaného vodičského preukazu. Sťažovateľ tvrdil, že poisťovňa túto skutočnosť pred uplatnením svojho práva musí jednoznačne dokázať. Takáto skutočnosť však v trestnom konaní preukázaná nebola. Bola preukázaná len skutočnosť, že ⬛⬛⬛⬛, ktorá vozidlo viedla v čase nehody, nemala vodičský preukaz...
Odvolací Krajský súd v Žiline nadviazal na nesprávne právne závery Okresného súdu v Námestove a neprihliadol k tvrdeniu sťažovateľa, že mu nebola preukázaná vedomosť o tom, že ⬛⬛⬛⬛, ktorá vozidlo viedla v čase nehody, nemala vodičský preukaz. V tejto súvislosti tiež opomenul závery súdnej praxe, že aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ (na objektívnom princípe), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti porušením právnej povinnosti. Táto zodpovednosť vodiča sa posudzuje na princípe zavinenia, pretože sú u neho splnené všetky predpoklady zodpovednosti podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, t. j. protiprávny úkon, škoda, príčinná súvislosť medzi nimi a zavinenie.
Druhou opomenutou skutočnosťou, ktorá má za následok nesprávne právne posúdenie zo strany Krajského súdu v Žiline je skutočnosť, že nositeľom zodpovednosti podľa § 427 Občianskeho zákonníka je prevádzkovateľ. Okrem toho žalobkyni patrilo právo na náhradu škody aj voči vodičovi podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Z pohľadu sťažovateľa na veci nič nemení to, že vodička pri dopravnej nehode zomrela. Jej úmrtím je vylúčená iba možnosť žalovanej voči nej nároky uplatniť. Preto sústredenie pozornosti žalovanej výlučne na sťažovateľa, ktorý nebol vodičom, prevádzkovateľom ani poisteným, nie je správne a nezodpovedá právnej úprave. Keďže v konaní bolo iba preukázané, že ⬛⬛⬛⬛ nemá vodičské oprávnenie, sťažovateľ postup žalobkyne označil za konanie, ktoré sa prieči platnému právnemu poriadku a je aj v rozpore s dobrými mravmi.
Treťou opomenutou skutočnosťou je to, že sťažovateľ v čase dopravnej nehody, nebol ani prevádzkovateľom, ani vodičom motorového vozidla, nebol teda poisteným podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb.. To, že nebol poisteným (prevádzkovateľom a ani vodičom) motorového vozidla ⬛⬛⬛⬛ vyplýva z trestného konania, ako aj z bodu 3 Oznámenia poistnej udalosti k zákonnému poisteniu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré tvorí súčasť žalobného návrhu. Z citovaného oznámenia jednoznačne vyplýva, že poisteným v čase dopravnej nehody bol ⬛⬛⬛⬛, ktorý škodu poisťovni oznámil a prehlásil, že na všetky otázky odpovedal pravdivo. V uvedenom oznámení o vzniku škody poistený súčasne uviedol, že poškodeným je. Uvedené vady z nedostatočne zisteného skutkového stavu viedli Krajský súd v Žiline k nesprávnym právnym záverom aj v otázkach možnej aplikácie § 441 občianskeho zákonníka. Rozhodnutia v súdnej praxi preukazujú, že aplikovaním ustanovenia § 441 sú postihovaní nielen dospelí, ale aj maloleté osoby, alebo osoba, ktorá pri škodovej udalosti zomrela.
Na základe takto uvedených dôvodov je preukázané, že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Námestove, sp. zn.: 10 C/18/2014-77 zo dňa 15. 7. 2014 nie je správne.»
Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu„... nezodpovedá platnému právnemu poriadku aj v otázkach posúdenia práva na náhradu dávok sociálneho poistenia v prospech Sociálnej poisťovne.
Strohé konštatovanie, že sťažovateľ je z uvádzaných dôvodov poberateľom invalidného dôchodku nemôže obstať. Právne závery obidvoch súdov nemôžu obstať, pokiaľ nie je preukázané a právoplatne rozhodnuté o zavinení či spoluzavinení sťažovateľa. Samotné rozhodnutie Sociálnej poisťovne o výplate invalidného dôchodku pre tento účel nemôže byť považované za právne relevantný dôkaz na uplatnenie regresného nároku.“.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uvádza:
«Nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne závery obidvoch súdov je potrebné vidieť a hlavne zdôrazniť, že sú v rozpore s kogentnou právnou úpravou podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. v tom, že sťažovateľ nebol poisteným prevádzkovateľom a ani vodičom motorového vozidla.
Z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že Poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, pričom sťažovateľ nie je v zmysle tejto právnej úpravy poisteným!
Aj z ustanovenia § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa vzťahuje zákonné poistenie má právo, aby poisťovňa za neho nahradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisov poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému.
Z týchto dôvodov je žalobný návrh a celé konanie proti sťažovateľovi o náhradu poistného plnenia z titulu postihového práva, s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. e/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. zmätočné. Citované ustanovenie § 11 je potrebné vykladať v postupnosti tak, ako bol v zákonodarnom zbore prijatý, zhora nadol. To znamená, že k výrazu „proti poistenému“ je nutné písm. e) vykladať tak, že sa vzťahuje výlučne (ius cogens) iba na poisteného a nie aj na inú osobu.»
Sťažovateľ ďalej argumentuje:„Zavinené protiprávne konanie sťažovateľa, ktorý v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. nie je poistený nebolo preukázané. A keďže sťažovateľ nie je ani poistený, potom sa ani ustanovenie § 11 písm. e) nemôže aplikovať na osobu sťažovateľa...
Nakoľko Krajský súd v Žiline vydal v občianskom súdnom konaní rozhodnutie, ktoré je v evidentnom rozpore s OSP a ostatnými citovanými právnymi predpismi, nie je možné dospieť k záveru, že bolo ich postupom a rozhodnutím zachované právo sťažovateľa na spravodlivý proces a jeho základné právo na súdnu ochranu.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„I. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn.: 6 Co/134/2015 zo dňa 31. 3. 2015 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 6 Co/134/2015 zo dňa 31. 3. 2015 v časti regresnej náhrady proti sťažovateľovi sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Uznesením č. k. II. ÚS 653/2015-12 zo 6. októbra 2015 ústavný súd prijal sťažnosťsťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdusp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súdvyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti, zaslanie spisusp. zn. 6 Co 134/2015 a zároveň oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka krajského súdu v prípisesp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustenímod ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom, a pripojila vyjadrenie predsedníčkysenátu krajského súdu „6Co“ JUDr. Yvetty Dzugasovej k sťažnosti. Vo vyjadrenípredsedníčky senátu krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Tak ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Žiline, senát odvolacieho súdu rozhodoval vo veci po tom, čo Krajský súd v Žiline rozhodnutím zo dňa 20. 03. 2013 sp. zn. 7 Co/424/2012 riešil rovnaké právne a skutkové otázky, ako tomu bolo v aktuálnom konaní (nárok bol uplatnený za iné obdobie). Pri rešpektovaní princípu právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, odvolací súd v zmysle uvedeného nemal dôvod odchýliť sa od už skôr prijatých záverov v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu a na základe totožnej skutkovej a právnej situácie rozhodol spôsobom vyjadreným v rozhodnutí.“
Následne ústavný súd upovedomil podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) Slovenskú kanceláriu poisťovateľov ako účastníčku napadnutéhokonaniapredkrajskýmsúdomv procesnompostavenížalobcuo prijatísťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť, uznesenie o prijatísp. zn. II. ÚS 653/2015 zo 6. októbra 2015 a vyjadrenie predsedníčky krajského súdusp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015 na prípadné vyjadrenie.
Dňa 23. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené písomné stanoviskoSlovenskej kancelárie poisťovateľov, zastúpenej Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s. (ďalejaj „stanovisko Slovenskej kancelárie poisťovateľov“), spolu s prílohami, v ktorom sa okreminého uvádza:
„Predmetom súdneho konania, vedeného na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 6 Co/134/2015, bol postih, uplatnený v zmysle §-u 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky č. 423/1991 Zb. Slovenskou kanceláriou poisťovateľov voči sťažovateľovi, a to následkom dopravnej nehody zo dna 13. 8. 2000, pri ktorej ⬛⬛⬛⬛, ako vodička motorového vozidla ev. č., v dôsledku nesprávnej techniky a spôsobu jazdy zavinila dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k úmrtiu vodičky a taktiež k zraneniam sťažovateľa.
Na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, sa vzťahovalo zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Sťažovateľ bol v dôsledku zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, uznaný invalidným a Sociálna poisťovňa mu vypláca invalidný dôchodok, ktorého náhradu si následne uplatňuje (v súlade s §-om 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z.) zo zákonného poistenia zodpovednosti sťažovateľa, nakoľko zákonné poistenie sa vzťahuje tak na sťažovateľa ako prevádzateľa, ale aj na nebohú vodičku, ktorá viedla vozidlo bez vodičského oprávnenia. K výplate invalidného dôchodku sťažovateľa došlo v dôsledku zavineného protiprávneho konania nebohej vodičky, ktorá zapríčinila dopravnú nehodu. V súlade s §-om 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky č. 423/1991 Zb. má po nahradení takto vyplatených súm Sociálnej poisťovni Slovenská kancelária poisťovateľov postihové právo voči sťažovateľovi (ako poistenému - prevádzateľovi motorového vozidla) a tohto svojho práva sa voči sťažovateľovi opakovane aj domáha...
V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, vynesené v konaní vedenom pod č. k. 6 Co/134/2015, nie je jediným súdnym rozhodnutím a konaním, ktoré medzi identickými účastníkmi konania o charakterovo identickom postihovom nároku (len za iné obdobie vyplácania invalidného dôchodku) prebieha a prebiehalo. Ako vyplýva aj z vyjadrenia JUDr. Yvetty Dzugasovej, predsedníčky senátu Krajského súdu v Žiline, k sťažnosti sťažovateľa, Krajský súd pri vynášaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia vychádzal zo záverov a zistení v skoršej vecí, vedenej na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 7 Co/424/2012 (na Okresnom súde v Námestove vedenej pod č. k. 6 C/46/2010)...“
Slovenská kancelária poisťovateľov vo svojom stanovisku poukazuje aj na ďalšiekonanie medzi identickými účastníkmi konania (sťažovateľom a Slovenskou kancelárioupoisťovateľov) vedené pred Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 1 C 33/2008 (pôvodnevedené Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C 283/2001), ktorého predmetom jerozhodovanie o náhrade škody na zdraví sťažovateľa. V tomto konaní je sťažovateľv procesnom postavení žalobcu a Slovenská kancelária poisťovateľov v procesnompostavení žalovaného. Označené konanie ešte nie je právoplatne skončené, napriek tomuvšak Slovenská kancelária poisťovateľov vo svojom stanovisku poukazuje na niektorédôkazy vykonané v tomto konaní, ktoré považuje za významné pre rozhodovanie ústavnéhosúdu o sťažnosti sťažovateľa. V stanovisku Slovenskej kancelárie poisťovateľov sa v tejtosúvislosti uvádza:
«... Z dôkazov, vykonaných v rámci konania 1 C/33/2008, na ktoré priamo odkazuje rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, č. k. 7 Co/424/2012, je podstatnou najmä
1. zápisnica z pojednávania zo dňa 22. 6. 2004, v ktorej je zaznamenaný výsluch sťažovateľa, pričom tento uviedol, že „nemôžem dodnes uveriť, že ona zahynula a že som jej dal šoférovať“. Ona bola moja priateľka, mal som ju rád, možno práve preto som jej dal šoférovať“ a „To auto som ja prakticky kúpil pár dní pred haváriou, ale nebolo ešte prepísané“ a... pokiaľ ide o auto, on nevie presne od koho, ale kúpil ho tak 2-3 dni, možno týždeň pred nehodou asi od z a ten ho mal kúpené od niekoho z, asi to bolo od toho ⬛⬛⬛⬛. Priateľku poznal niekoľko mesiacov...“
2. zápisnica z pojednávania zo dňa 3. 5. 2005, v ktorej je zaznamenaný výsluch svedkyne ⬛⬛⬛⬛ (matka sťažovateľa), pričom táto uviedla, že „s dievčaťom, s ktorým mal nehodu chodili spolu už asi jeden rok“ a... auto kúpil asi mesiac pred nehodou od nejakého, s ktorým sa kamarátiť, výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛ (brata sťažovateľa), ktorý uviedol, že „pokiaľ ide o auto, na ktorom bola havária, tak to brat kúpil, ale ešte nebolo prepísané výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý uviedol, že auto „predal svojmu kolegovi ⬛⬛⬛⬛ s tým, že auto treba poopravovať a bolo s ním treba ísť na STK a preto sme sa dohodli, že to prepíšeme až po STK. Následne som sa až neskôr dozvedel, že tento uvedené auto predal tu prítomnému a „ predal auto po týždni ako ho mal...“
Tieto dôkazy, vykonané v konaní 1 C/33/2008 a dôkazy vykonané i priamo v konaní 6 C/46/2010 následne vyhodnotil prvostupňový súd konajúci vo veci 6 C/46/2010 rozsudkom zo dňa 22. 9. 2012... Odvolaním napadnutý citovaný rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline 7 Co/424/2012 zo dňa 20. 3. 2013 potvrdený, pričom i odvolací súd vykonané dokazovanie vyhodnotil identicky a závery prvostupňového súdu potvrdil... Po oboznámení sa výsledkami dokazovania v hore uvedených veciach a s vynesenými právoplatnými rozhodnutiami v nich musel preto v sťažnosťou napadnutom rozsudku Krajský súd v Žiline dospieť (výslovne na strane 4 svojho rozhodnutia odkazujúc na konanie 7 Co/424/2012) k identickým skutkovým a právnym zisteniam a vyniesť tak, vzhľadom na nezmenený skutkový a právny stav, rovnaké rozhodnutie než v časovo predchádzajúcom konaní vo veci 7Co/424/2012...»
Na základe uvedených skutočností Slovenská kancelária poisťovateľov v záverečnejčasti svojho stanoviska, sumarizujúc svoju argumentáciu, uvádza:
„Výsledkom vykonaného dokazovania vo všetkých citovaných konania a výsledkom hodnotenia dôkazov v citovaných rozhodnutiach sú skutkové závery jednoznačne vyvracajúce tvrdenia sťažovateľa v podanej sťažnosti. Všeobecné súdy v označených konaniach a rozhodnutiach dôsledne skúmali naplnenie všetkých zákonných podmienok vzniku práva na postih voči sťažovateľovi a dospeli k jednoznačnému záveru, že
- Sťažovateľ zveril motorové vozidlo osobe bez vodičského oprávnenia, a
- Sťažovateľ bol v čase dopravnej nehody prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla...
Nakoľko sťažovateľ bol prevádzateľom motorového vozidla (bol jeho vlastníkom a mal právnu a faktickú možnosť nakladať s vozidlom) v čase dopravnej nehody, bol v zmysle znenia § 1 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Zb. zároveň poistenou osobou (a nie treťou osobou, ako sa to snaží sťažovateľ fingovať v podanej sťažnosti), zveril vedenie motorového vozidla osobe o ktorej vedel, že vo svojom veku nemôže byť držiteľkou vodičského oprávnenia, čim boli plne naplnené všetky zákonné dôvody pre uplatnenie postihu voči jeho osobe podľa §-u 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky č. 423/1991 Zb.
Náhrada nákladov - invalidného dôchodku, ktoré boli vyplácané zo zákonného poistenia Sociálnej poisťovni je taktiež oprávnená, nakoľko povinnosť vyplácania invalidného dôchodku vznikla na základe zavineného protiprávneho konania tretej osoby (t. j. osoby inej než akou je osoba poškodená - sťažovateľ) a touto treťou osobou je nebohá vodička motorového vozidla, ktorá zavinila dopravnú nehodu. Z pohľadu právnej úpravy regresu Sociálnej poisťovne uplatňovaného podľa ust. §-u 31 ods. 1 z. č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni je nebohá vodička ⬛⬛⬛⬛ tretou osobou, ktorá zavinila vznik povinnosti vyplácať invalidný dôchodok poistenému. Nakoľko zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje aj na vodiča, boli naplnené všetky zákonné dôvody na refundáciu nákladov zdravotnej starostlivosti, ktoré Sociálna poisťovňa vyplatila v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby, t. j. nebohej vodičky ⬛⬛⬛⬛.“
Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvána konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky krajskéhosúdu sp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015 a stanovisko Slovenskej kanceláriepoisťovateľov z 19. novembra 2015 k prijatej sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatiestanoviska.
Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 17. februára 2016oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, k vyjadreniu predsedníčkykrajského súdu ani stanovisku Slovenskej kancelárie poisťovateľov sa však nevyjadril.Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajskéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospelk záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobominterpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelupredmetného konania. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína požiadavkuobjektivity predmetného postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00,II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženejúvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkachprávneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkovéhozákladu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkýchdostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, aleaj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlades procesnými predpismi.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiťnámietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu,najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu preľudské práva aplikovateľnou na posudzovanú vec.
Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd pochybil v tom, že:
-„vady z nedostatočne zisteného skutkového stavu viedli Krajský súd v Žiline k nesprávnym právnym záverom“vo vzťahu k posudzovaniu otázky zodpovednostiza škodu,
- napadnuté rozhodnutie krajského súdu„nezodpovedá platnému právnemu poriadku aj v otázkach posúdenia práva na náhradu dávok sociálneho poistenia v prospech Sociálnej poisťovne“.
V súvislosti so skúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľa poukazuje ústavnýsúd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý«preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. vo ako vecne správny potvrdil. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril ku všetkým relevantným skutkovým a právnym otázkam posudzovanej veci. Pokiaľ odvolateľ v podanom opravnom prostriedku namietal uplatnenie nároku v danej veci pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. e/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. k uvedenému treba poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 3. 2013 sp. zn. 7 Co/424/2012, ktoré riešilo rovnaké právne a skutkové otázky ako tomu bolo v aktuálnom konaní (nárok však bol uplatnený za iné obdobie). Krajský súd v danom rozhodnutí uviedol, že „so súhlasom odporcu ako vlastníka motorového vozidla bolo umožnené ⬛⬛⬛⬛ viesť toto motorové vozidlo, i keď mal vedomosť o tom, že táto na vedenie motorového vozidla nemá predpísané vodičské oprávnenie“.
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). V zmysle uvedeného, keďže na základe totožnej skutkovej a právnej situácie už odvolací súd rozhodol spôsobom vyjadreným aj v napadnutom rozhodnutí, krajský súd nemal dôvod odchýliť sa od už skôr prijatých záverov v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.».
Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 250/09).
V nadväznosti na uvedené východisko ústavný súd poukazuje na relevantnú časťodôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 18/2014 z 15. júla 2014, v ktorej sauvádza:
„Z vykonaného dokazovania vychádzajúc z č. k. 6 C/46/2010 bolo nesporne preukázané, že dňa 13. 8. 2000 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej ⬛⬛⬛⬛ ako vodička motorového vozidla zn. Škoda 120 L ev. č. ⬛⬛⬛⬛ v dôsledku nesprávnej techniky a spôsobu jazdy spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k jej úmrtiu a taktiež k zraneniam odporcu, ktorý bol spolujazdcom. Vodička ⬛⬛⬛⬛, ktorá pri nehode utrpela smrteľné zranenia, v čase nehody nemala predpísané vodičské oprávnenie. Pri nehode utrpel zranenia aj odporca a to pohmoždenie mozgu s vnútro mozgovým krvácaním, opuch mozgu, poranenie hrudníka, zlomeninu rebier, krvácanie do hrudnej dutiny, pohmoždenie pľúc a dýchacích ciest, krvácanie do brušnej dutiny, poranenie sleziny, kolenného zhybu, oderky ľavej polovice tela. V súvislosti s uvedenými zraneniami je odporca považovaný za invalidného. Na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda sa vzťahovalo zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poistná udalosť bola nahlásená Slovenskej poisťovni, a. s. dňa 23. 1. 2001 ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol v čase nehody zapísaný v evidencii vozidiel, ako jeho užívateľ a ktorý ako poistený mal v čase nehody uzavretú zmluvu o poistení zodpovedností za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so Slovenskou poisťovňou, a. s. Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v platnom znení, práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a. s. vzniknuté zo zákonného poistenia prešli na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov a v mene a na účel Slovenskej kancelárie poisťovateľov ich uplatňuje Slovenská poisťovňa, pričom odo dňa 1. 1. 2003 došlo k zlúčeniu spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava. Aktívna vecná legitimácia v priebehu konania nebola ani účastníkmi konania spochybňovaná. Navrhovateľ odporcovi ako poškodenému vyplatil dňa 03. 12. 2012 Sociálnej poisťovni sumu 3 627,04 Eur ako náhradu za vyplatený invalidný dôchodok za obdobie od 01/2010 do 11/2012...
Poisťovňa, v ktorej bolo predmetné vozidlo v čase nehody poistené vyplatila Sociálnej poisťovni z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sumu vo výške 3 627,04 Eur ako náhradu za vyplatený invalidný dôchodok za obdobie od 01/2010 do 11/2012...
Navrhovateľ si uplatnil náhradu vyplatených súm v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky č. 423/1991 Zb., podľa ktorého poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, ktorý zveril vedenie motorového vozidla osobe, ktorá nemala predpísané vodičské oprávnenie. V zmysle ust. § 11 ods. 5 vyhlášky výška náhrady, na ktorú poisťovní vznikne právo podľa odsekov 1 až 4, nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila z dôvodu poistnej udalosti. Výška uplatnenej náhrady je tak limitovaná len výškou vyplateného plnenia z dôvodu poistnej udalosti. Je len na poisťovateľovi, či sa rozhodne uplatniť si náhradu všetkých vyplatených súm alebo upustí, alebo čiastočne alebo úplne od uplatnenia svojho práva podľa § 25 vyhlášky č. 423/1991 Zb. Uvedené je len na zvážení poisťovateľa, pričom ak sa rozhodne neupustiť od uplatnenia postihového práva a uplatni si náhradu všetkých vyplatených plnení, nejde o konanie v rozpore s ust. § 25 vyhlášky č. 423/1991 Zb.. Taktiež súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 MCdo 3/2004 zo dňa 23. 11. 2004, ktorý v odôvodnení dokonca skonštatoval, že súd pri rozhodovaní o postihu uplatneného podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 423/1991 Zb. (podľa novej úpravy § 12 z. č. 381/2001 Z. z.) nie je oprávnený aplikovať moderačné ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka a dokonca ani podľa § 25 citovanej vyhlášky (nakoľko moderačné právo podľa tohto ustanovenia patrí len samotnej poisťovni). Postup navrhovateľa nie je ani v rozpore s § 826 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má poistiteľ proti nemu právo na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. Ďalej súd konštatuje, že uvedené ustanovenie predpokladá situáciu, keď poistený spôsobil škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, k čomu v danom prípade nedošlo, keďže odporca zveril vedenie motorového vozidla osobe bez vodičského oprávnenia. Zároveň v zmysle ust. § 26 vyhlášky č. 423/1991 Zb. ak sa v tejto vyhláške neustanovuje inak, použijú sa primerane ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré právne vzťahy vznikajúce z poistenia upravujú. Uvedené ustanovenie zakladá subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, ktorého ustanovenia sa aplikujú v prípade, keď vyhláška č. 423/1991 Zb. neustanoví inak. Keďže vyhláška práve v ustanovení § 11 upravuje postihové právo poisťovateľa inak, nie je možné aplikovať § 826 OZ (a to ani na prípad, ak by poistený spôsobil škodu následkom požitia alkoholu alebo omamných látok)...
Odporca ako prevádzkovateľ motorového vozidla Škoda, EČV: zveril jeho vedenie ⬛⬛⬛⬛, osobe bez vodičského oprávnenia. Odporca bol v dôsledku zranení utrpených pri dopravnej nehode uznaný za invalidného a Sociálna poisťovňa mu vypláca invalidný dôchodok, ktorý si následne uplatňuje zo zákonného poistenia zodpovednosti odporcu. Keďže invalidný dôchodok je vyplácaný vo forme opakujúcich sa dávok, má poisťovateľ právo uplatniť si postih voči odporcovi z dôvodu zverenia motorového vozidla zakaždým, ako príslušnú náhradu vyplatených dávok invalidného dôchodku vyplatí Sociálnej poisťovni. Ďalej súd poukazuje na to, že navrhovateľom uplatnený nárok, ktorý odporca považuje za rozporný aj s účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, zákonné poistenia zodpovednosti zakladá právo poistenému, aby poisťovňa za neho nahradila poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému, ale poistený je povinný dodržiavať určité povinnosti (viď najmä ust. § 11 vyhlášky č. 423/1991 Zb.) pod hrozbou sankcie spočívajúcej v uplatnení postihu. Práve porušenie povinnosti na strane odporcu spočívajúce vo zverení motorového vozidla osobe bez vodičského oprávnenia je príčinou vzniku práva navrhovateľa na postih a je jednoznačné, že odporca sa takémuto postihu mohol jednoducho vyhnúť tým. že by si riadne plnil svoje zákonné povinnosti a vedenie motorového vozidla takejto osobe nezveril...“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 18/2014z 15. júla 2014 vyplýva, že okresný súd vychádzal zo skutkového stavu zistenéhodokazovaním vykonaným tým istým súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 46/2010, ktorás vecou sťažovateľa skutkovo i právne súvisí. Ústavný súd z pripojeného rozsudkuokresného súdu sp. zn. 6 C 46/2010 z 25. septembra 2012 zistil, že vykonanýmdokazovaním, ktoré predchádzalo vydaniu označeného rozsudku, bolo preukázané, žesťažovateľ bol poisteným v zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. Ministerstvafinancií Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonnéhopoistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len„vyhláška“), keďže bol vlastníkom vozidla v čase nehody (bez ohľadu na to, že ešte nebolvykonaný prepis prevodu vlastníctva vozidla na polícii), a že jeho vedenie zveril svojejpriateľke ⬛⬛⬛⬛, ktorá v čase dopravnej nehody nemala vodičské oprávnenie,v čase nehody ako vlastník a prevádzkovateľ auta sedel na mieste spolujazdca a žiadne inéosoby sa vo vozidle nenachádzali.
Ústavný súd konštatuje, že skutkový stav ustálený okresným súdom v konanívedenom pod sp. zn. 6 C 46/2010, na ktorý okresný súd, uplatňujúc zásadu hospodárnostia efektívnosti občianskeho súdneho konania, poukazuje aj v rozsudku sp. zn. 10 C 18/2014z 15. júla 2014, vychádza z objektívnych postupov okresného súdu a ich uplatnenia v súlades procesnými predpismi, a preto považuje skutkové závery, ku ktorým dospel okresný súdv označenom rozsudku, z ústavného hľadiska za akceptovateľné.
V nadväznosti na svoj záver o ústavnej akceptovateľnosti skutkového stavuustáleného v posudzovanej veci okresným súdom, s ktorým sa stotožnil v napadnutomrozsudku aj krajský súd, ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu.
Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúcedopravu zodpovedajú za škody vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
Podľa § 1 ods. 1 druhej vety vyhlášky zákonné poistenie sa vzťahuje, ak tátovyhláška neustanovuje inak, na zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa a vodičamotorového vozidla...
Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého savzťahuje zákonné poistenie (ďalej len „poistený“), má právo, aby poisťovňa za nehonahradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisov1)poškodenýmuplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorovéhovozidla inému
a) na zdraví alebo usmrtením,
b) poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením veci,
c) vznikom inej majetkovej ujmy, pokiaľ poistený za túto škodu zodpovedá podľazákona a ak sa ďalej neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky za škodu spôsobenú inému sa považuje aj škoda na zdravíalebo smrť prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, ak totomotorové vozidlo v čase vzniku skutočnosti, ktorou bola škoda spôsobená, sám neviedol.
Podľa § 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky poisťovňa má právo na náhradu súm, ktorévyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému,ktorý zveril vedenie motorového vozidla osobe, ktorá nemala predpísané vodičskéoprávnenie, alebo osobe, ktorá mala zákaz činnosti viesť motorové vozidlo uložené súdomalebo orgánom policajného zboru, alebo osobe, o ktorej vedel, že požila alkoholický nápojalebo návykovú látku alebo liek označený zákazom viesť motorové vozidlo.
Podľa § 11 ods. 5 vyhlášky výška náhrady, na ktorú poisťovni vznikne právo podľaodsekov 1 až 4, nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila z dôvodu poistnejudalosti.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkomokresného súdu sp. zn. 10 C 18/2014 z 15. júla 2014 z hľadiska zlučiteľnosti účinkovinterpretácie a aplikácie dotknutých právnych noriem s ústavou i dohovorom a konštatuje,že z neho nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Aplikáciacitovaných právnych noriem relevantných vo vzťahu k otázke zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla i vo vzťahu k otázke náhrady poistného plneniauplatnená v napadnutom rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súduz ústavného hľadiska akceptovateľná udržateľná, pričom krajským súdom vyvodené právnezávery nemožno považovať za arbitrárne či svojvoľné.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanújudikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutiaodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania(m. m. I. ÚS 241/07). V posudzovanej veci krajský súd podľa záverov ústavného súduzaujal ústavne akceptovateľný postoj ku všetkým podstatným otázkam nastolenýmsťažovateľom v priebehu konania.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudokkrajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých bymohol vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto nálezu.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa ústavy anipráva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažuna vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016