znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 653/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť A. V. A., zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Štrbíkom, Námestie slobody 22, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža 23/2013 z 10. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V. A. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014 doručená   sťažnosť   A.   V.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. Vladimírom Štrbíkom, Námestie slobody 22, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sža 23/2013 z 10. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou doručenou   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhala preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Riaditeľstva   cudzineckej   polície   Banská   Bystrica (ďalej len „žalovaný“) č. PPZ-HCP-BB-SK-149-001/2012 zo 14. decembra 2012, ktorým bolo   potvrdené   rozhodnutie   oddelenia   cudzineckej   polície   Policajného   zboru   Trenčín č. PPZ-HCP-BB8-PP-645-4/2012 z 27. augusta 2012, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o obnovenie   prechodného   pobytu   na   území   Slovenskej   republiky   na   účely   podnikania s poukazom na § 33 ods. 4 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Krajský   súd   žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Scud 1/2013 zo 16. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok zo 16. augusta 2013“) zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu zo 16.   augusta   2013   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že «Rozhodnutím žalovaného došlo k poškodeniu mojich práv, nakoľko bez náležitého a spravodlivo   zisteného   stavu   veci   bolo   rozhodnuté   o   mojej   žiadosti   na   obnovenie prechodného pobytu na území SR. Najvyšší súd sa stotožnil s konštatovaniami KS v Banskej Bystrici, s poukazom na Zákon č. 404/2011 Z. Z. o pobyte cudzincov, ktorý nadobudol účinnosť   dňom   1.   1.   2012.   Napriek   účinnosti   zákona   je   posudzované   obdobie podnikateľských   aktivít   za   rok   2011   teda   retroaktívne,   kedy   zákon   404/2011   zo   dňa 21. 10. 2011   neplatil.   V   tejto   súvislosti   NS   SR   poukázal   na   tzv.   nepravú   retroaktivitu. S takýmto výkladom nie je možné súhlasiť. Poukazujem v tomto smere aj na nález zo dňa 10. 12.   1992   sp.   zn.   Pl.   ÚS   78/92   ÚS   v   ČR   ktorý   uviedol,   že   princípy   právneho   štátu vyžadujú u každého možného prípadu retroaktivity jeho výslovné vyjadrenie v Ústave, alebo v zákone s cieľom vylúčiť možnosť retroaktívnej interpretácie zákona a zároveň vyžadujú v zákone vyriešiť s retroaktivitou spojené dôsledky tak, aby práva boli riadne chránené. Neprípustnosť   retroaktivity   a   retroaktívneho   výkladu   právnych   noriem   je   zdôraznený v náleze zo dňa 8. 6. 1995, sp. zn. IV. ÚS 215/94, podlá ktorého k znakom právneho štátu neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery občana v právo, tento postup zahrňuje zákaz retroaktivity právnych noriem, resp. ich retroaktívneho výkladu. Pre riadne fungovanie materiálneho   právneho štátu,   je zásadné   zaistiť   ochranu   oprávnenej   dôvery v stálosť právneho poriadku, nakoľko „ústavný princíp právneho štátu predpokladá, že sa štát voči občanom chová v súlade s povinnosťami, ktoré sám stanovil, pričom občan na základe princípu právnej istoty má právo spoľahnúť sa na vierohodnosť štátu pri plnení jeho záväzkov. Neprípustnosť spätnej účinnosti býva zdôvodňovaná požiadavkou právnej istoty fyzických a právnických osôb a ochranou ich legitímneho očakávania.“.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: «Mám za to že nebola dodržaná ani lehota dôvodovej správy na účinnosť zákona, ktorá   bola   navrhnutá   vzhľadom   na   transpozičnú   lehotu   smernice   2011/51/EÚ,   ako   aj vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu, bolo navrhované nadobudnutie účinnosti návrhu zákona 1. mája 2013. Už aj vychádzajúc z dôvodovej správy je zrejmé, že zákon   bol   prijatý   bez   potrebnej   prípravy   na   vytvorenie   podmienok   na   jeho   plnenie, vzhľadom k zásadným zmenám preukazovania príjmu cudzincami podnikajúcimi na území SR. Poukazujem taktiež na rozpor so Smernicou EU 2003/109/ES Č1. 17 odst. 2, podľa ktorého rozhodnutie o pobyte nesmie byť založené na ekonomickom základe. Postupom NS SR boli porušené základné ľudské práva zakotvené v Ústave SR, rovnosť pred zákonom, nakoľko   podnikateľské   subjekty   pôsobiace   v   SR   ani   zďaleka   nedosahujú   hospodárske výsledky v takom rozsahu ako je to vyžadované od podnikateľských subjektov, ktorých sú majiteľmi cudzinci. Zrušením pobytu navrhovateľke bola naviac odňatá zákonná možnosť konať   pred   súdom.   Rozhodnutím   NS   SR   došlo   k   poškodeniu   mojich   práv   pri   mojom podnikaní, ktoré presiahlo hranicu 12.000 EUR. Preto žiadam aspoň čiastočné odškodnenie vo výške 6.000 EUR.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/   Rozsudkom   NS   SR   č.   k.   1   Sža/23/2013   zo   dňa   10.   12.   2013   boli   porušené základné práva sťažovateľky na spravodlivý proces v súlade s čl. 46 odst. 2 Ústavy SR, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2/ Rozsudok NS SR číslo 1 Sža /23/2013 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať. 3/ NS SR je povinný vyplatiť škodu ktorú mu svojim rozhodnutím spôsobil vo výške 6.000 EUR / šesťtisíc EUR / ktoré je povinný vyplatiť do 14 dní od právoplatnosti nálezu. 4/ Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR, ktoré je NS SR v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Štrbíka, do 14 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sža 23/2013 z 10. decembra 2013 nadobudol právoplatnosť 21. januára 2014.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   jednou   zo   základných   podmienok   prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Vychádzajúc   z doteraz   uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   mu sťažnosť   smerujúcu   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 21. januára 2014, doručila až 4. júna 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014