znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 653/2013-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. Š. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   To   9/2011   a   jeho rozhodnutím zo 4. apríla 2012 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 14/2012 a jeho rozhodnutím z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosť JUDr. L. P. vo vzťahu k napadnutému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2012 z 18. septembra 2012 o d m i e t a.

2.Sťažnosť JUDr. L. P. vo vzťahu k napadnutému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012 p r i j í m a   na ďalšie konanie.

3.Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. L. P. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. L. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho rozhodnutím zo 4. apríla 2012 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 14/2012 a jeho rozhodnutím z 18. septembra 2012.

2. Pokiaľ ide o skutkový stav, z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 13. mája 2011, č. k. PK-1Tš/21/2005- 9360,   boli   obžalovaní   JUDr.   E.   Č.,   JUDr.   L.   P.   a V.   K.   oslobodení   spod   obžaloby prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 14. decembra 2005, sp. zn. VII Gv 8/04, pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 a JUDr. E. Č. a JUDr. L. P. pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   podklade   odvolania   prokurátora   Úradu Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   podaného v neprospech obžalovaných uznesením zo dňa 4. apríla 2012, sp. zn. 5 To 9/2011, vyššie uvedený rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

3. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012 podal sťažovateľ   dovolanie,   pričom   vyjadril   právny   názor,   že   toto «dovolanie   je   prípustné na základe ustanovenia § 368 ods. 1 a ods. 2 písm. h) Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 (ďalej len „Tr. por.“) z dôvodov podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. e) g) a i) v spojení s § 372 ods. 1 Tr. por. (druhá veta), pretože

- vo veci (odvolacom konaní) konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, pretože v prípravnom konaní rozhodoval vo veci mojej väzby

-   rozhodnutie,   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom

- súd nepostupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, neobjasňoval okolnosti,   ktoré   svedčia   v   môj   prospech   a   pri   hodnotení   dôkazov   sa   neriadil   zásadou hodnotiť ich jednotlivo a v ich súhrne

-   rozhodnutie,   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení,   zisteného   skutkového stavu, nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia.».

3.1 K prvému dovolaciemu dôvodu, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, sťažovateľ uviedol najmä tieto skutočnosti:

«Odvolací súd na žiadosť obž. JUDr. L. P... oznámil listom zo dňa 15. 06. 2012 zloženie   senátu,   ktorý   prerokoval   a   rozhodol   o   odvolaní   prokurátora   proti   rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku. Z oznámenia sa zisťuje, že okrem predsedu JUDr. J. K., člena JUDr. M. K. bol členom senátu „5 To“ aj JUDr. P. S....

Ako to vyplýva z vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou súdneho spisu JUDr. P. S. ešte   ako   sudca   a   predseda   senátu   Krajského   súdu   v   Bratislave   konal   a rozhodoval   aj v prípravnom   konaní   o   niektorých   úkonoch   v   tejto   trestnej   veci   ako   aj   ohľadne   väzby obvinených JUDr. P., JUDr. Č. a K.

A. V prípravnom konaní na podnet OČTK sudca JUDr. P. S. vydával príkazy na priestorové   odposluchy,   odpočúvania   a   záznam   telekomunikačnej   činnosti   ako   aj   na sledovanie osôb. Tieto príkazy boli predmetom našich námietok už v prípravnom konaní ako aj v konaní na prvom stupni z dôvodu ich rozporu so zákonom, keďže neobsahujú potrebné odôvodnenia ako ani osoby na ktoré sa odpočúvania v kancelárii K. a. s. vzťahujú.... Napriek našim námietkam, ktoré sme permanentne podávali počas celého trestného konania však odvolací súd ustálil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky tieto obrazovo- zvukové záznamy vyhodnotil ako legálne, legitímne a proporcionálne a vzhľadom k tomu, že podľa odvolacieho súdu doposiaľ žiaden z obžalovaných, či už sám alebo prostredníctvom svojich obhajcov, nenamietal ich zákonnosť,   nepovažoval za potrebné sa bližšie k tejto otázke vyjadriť...

B.   JUDr.   P.   S.   ako   predseda   senátu   Krajského   súdu   v   Bratislave   rozhodoval uznesením sp. zn. 8 Tpo 123/04 z 18. augusta 2004 v našej väzobnej veci, ktorým uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. Tp 701/04 z 28. júla 2004 bolo zrušené a obvinení ponechaní vo väzbe....

Na základe ústavnej sťažnosti obvinených Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. I. ÚS 220/04-66 zo dňa 2. marca 2005 rozhodol, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 123/04 postupom a uznesením z 18. augusta 2004 porušil základné práva JUDr. L. P., JUDr. E. Č. a V. K. garantované v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo garantované v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s nedoručením sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   Tp   701/04   z 28. júna   2004,   ako   aj   v   súvislosti   s   tým,   že o zákonnosti väzby nekonal urýchlene....

Vychádzajúc z uvedeného skutkového a právneho stavu je nesporné, že ide o súhrn okolností, ktoré sú spôsobilé vyvolať podložené pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti tohto   sudcu   a   vzhľadom   na   obsah   dovolaním   napadnutého   uznesenia   celého   senátu odvolacieho   súdu.   Ide   o   okolnosti   a   o   priamy   pomer   k   veci   a   doterajšie   konanie konkrétneho   sudcu,   ktoré   vo   svojom   celku   dokážu   u   obžalovaných   dôvodne   vzbudiť pochybnosti o objektivite a nestrannosti konkrétneho rozhodovania súdu v tomto zložení senátu, resp. tohto senátu.»

3.2   K ďalšiemu   dovolaciemu   dôvodu,   konkrétne,   že «rozhodnutie   je   založené   na dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom   v   tejto   súvislosti   sme poukázali jednak na odôvodnenie rozhodnutia súdu a jednak na listinné dôkazy, ktorými preukazujeme,   že   sme   permanentne   v   priebehu   doterajšieho   konania   vznášali   námietku zákonnosti, resp, nezákonnosti dôkazov – odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, použitie tzv. „kvázy agenta“ Ing. M. M. a za jeho účasti a asistencie zo strany polície vyhotovené obrazovo-zvukové nahrávky. Navrhovali sme ich vyhlásiť za nezákonné a aby súd na ne neprihliadol vôbec, keďže sú nepoužiteľné. Svedok bol použitý ako agent bez príkazu súdu, teda bez kontroly zákonnosti, pričom vykonával všetky úlohy agenta. Odvolací súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne podľa § 2 ods. 6 Tr. por. v súvise s § 2 ods. 5 Tr. por., pretože prihliadol iba na okolnosti svedčiace v neprospech obvinených,   aj   to   nesprávne,   ale   okolnosti,   ktoré   svedčia   v   ich   prospech   vôbec nevyhodnotil.   Vo   svojom   rozhodnutí   vymenúva   za   radom   niektoré   listiny,   ale   ich nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a nepoukázal na to, aký vzťah majú k veci a skutku. Okrem toho pri hodnotení dôkazov sa nevysporiadal ani s otázkou zákonnosti niektorých podstatných dôkazov a nevychádzal zo zistení, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania po prvom   zrušujúcom   rozsudku   zo   dňa   19.   novembra   2009.   Najmä   z   hľadiska,   že   dôkazy produkované zo strany svedka M. sa oslabili a že jeho výpoveď sa postupne vyvíjala. Teda závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia nechal bez povšimnutia.

Napriek existujúcim objektívnym listinným dôkazom svedčiacim o opaku, odvolací súd   dospel   k   záveru,   citujem   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   „Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   tieto   obrazovo-zvukové   záznamy   vyhodnotil   ako   legálne,   legitímne a proporcionálne   a   vzhľadom   k   tomu,   že   podľa   odvolacieho   súdu   doposiaľ   žiaden z obžalovaných,   či   už   sám   alebo   prostredníctvom   svojich   obhajcov,   nenamietal   ich zákonnosť, nepovažoval za potrebné sa bližšie k tejto otázke vyjadriť.“

Takéto konštatovanie v dôvodoch dovolaním napadnutého uznesenia, resp. tvrdenia zo strany Najvyššieho súdu sú v príkrom rozpore s... písomnými podaniami obžalovaných, ktoré sa nachádzajú v trestnom spise.».

3.3   Pokiaľ   ide   tretí   uvedený   dovolací   dôvod,   podľa   sťažovateľa «rozhodnutie   je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia čiastočne vyplýva z dôvodov dovolania uvedených... vyššie a jeho dôvodnosť bližšie sme odôvodnili vychádzajúc z napadnutého uznesenia ďalej nasledovne:

... Je potrebné poznamenať a to napriek tomu, že odvolací súd sa snaží odôvodniť pozadie   svojho   predchádzajúceho   rozhodnutia,   že   prvostupňový   súd   postupoval v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. novembra 2009 sp. zn. 1 Toš 4/2009 a v nariadenom rozsahu vykonal aj dokazovanie, výsledkom ktorého bolo, že sa oslabili svedkom produkované dôkazy a dôvody obžaloby, a naviac súd prvého stupňa zistil aj nové skutočnosti, ktoré ho viedli k oslobodeniu obžalovaných spod obžaloby....

Tieto skutočnosti odvolací súd buď prehliadol, nevzal do úvahy, alebo ich vyhodnotil výhradne v neprospech obžalovaných.

...   podstatný   rozdiel   medzi   rozhodnutiami   oboch   súdov   nie   je   v   dôkazoch,   ale v rozdielnom   ponímaní   trestnoprocesného   práva   a   to   najmä   z   hľadiska   zákonnosti a spravodlivosti,   rovností   zbraní   a   kontradiktórnosti   konania   ako   súčastí   spravodlivého súdneho procesu. Rozdiel je v tom, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne nie iba podľa § 2 ods. 6 Tr. por., ale aj podľa § 2 ods. 5 Tr. por., keďže vzal do úvahy   nie   iba   okolnosti   svedčiace   proti   obvineným   ale   aj   okolnosti,   ktoré   svedčia v ich prospech. Okrem toho pri hodnotení dôkazov sa vysporiadal aj s otázkou zákonnosti niektorých podstatných dôkazov a vychádzal aj zo zistení, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania, najmä z toho, že dôkazy produkované zo strany svedka sa oslabili a že jeho výpoveď   sa   postupne   vyvíjal.   Žiaľ   odvolací   súd   tieto   princípy   pri   hodnotení   dôkazov opomenul   a   postupoval   opačne   a   napriek   jasným   pochybnostiam   dôkazy   hodnotil v neprospech obžalovaných.

... Napadnutým uznesením NS SR ako súd odvolací zavádza nebezpečný precedens, kedy   na   jednej   strane   síce   konštatuje   nemožnosť   zásahu   do   autonómie   a voľného hodnotenia dôkazu súdu nižšieho stupňa a preto nemôže odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm.   b/   Tr. por.   napadnutý   rozsudok   zrušiť   len   preto,   že   sám   na   základe   svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, ale na druhej strane sa snaží spochybniť jeho postup pri hodnotení dôkazov tým, že špecializovaný trestný súd ako súd prvého stupňa jednak nevyhodnotil všetky doposiaľ známe okolnosti prípadu a jednak podľa jeho pojmoslovia „neurobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia“.   Pritom   súd prvého stupňa   vyhodnotil   dôkazy aj   dodatočne   vykonané   tým,   že správne nevzal do úvahy nezákonne zabezpečené dôkazy.

Žiaľ na druhej strane odvolací súd síce vyhodnotil dôkazy, (predpokladáme) tiež podľa   svojho   vnútorného presvedčenia,   ale tie   neboli   založené   na starostlivom   uvážení všetkých   okolností   prípadu   a   najmä   nehodnotil   a   nevzal   do   úvahy   okolnosti   svedčiace v prospech   obžalovaných,   ale   iba   okolnosti   svedčiace   v   prospech   obžaloby.   V   súlade s odvolaním   prokurátora   preberá   a   uvádza   iba   okolnosti   v   neprospech   obžalovaných skresľujúco   hmlisto   tak,   ako   to   nepresne   uvádza   prokurátor   a   nie   tak,   ako   to   vyplýva z dôkazov. Naviac aj dobové právne úkony (zmluva o zabezpečení záležitostí, zmluva medzi dlžníkom s veriteľmi, účtovné doklady a uznávacie dohody), ktoré inak slúžia a vypovedajú v prospech obžalovaných vykladá v ich neprospech a priraďuje ich ako ďalšie nepriame dôkazy   spolu   s nepresne   interpretovanými   odvolacími   dôvodmi   prokurátora   k   dôkazom akoby svedčiacim o spáchaní skutku. To všetko za situácie, kedy neprihliadol na vyjadrenie obžalovaného   k   odvolaniu   prokurátora   a   za   situácie,   že   obžalovaní   boli   dlhodobým obchodným partnerom obchodnej spoločnosti K. a políciou riadeného svedka Ing. M. M. a zároveň jeho dlhodobými veriteľmi, ktorí podali na majetok spoločnosti K. a. s. aj návrh na   vyhlásenie   konkurzu.   Tieto   okolnosti   nieže   odvolací   súd   nehodnotil,   ale   ich   ani nespomína v napadnutom uznesení, teda sa postupovalo rovnako ako v prípravnom konaní, kedy súdy pri rozhodovaní o väzbe neprihliadali na dôkazy a vyjadrenia obvinených. Svojský a neobvyklý postup odvolacieho súdu v konaní 5 To 9/2011 pri preskúmaní prokurátorom napadnutého rozsudku preukazuje aj samotné nevyhodnotenie (ignorovanie) vyjadrenia obžalovaného JUDr. P. k odvolaniu prokurátora. Neporovnanie jednotlivých tvrdení strán so zabezpečenými dôkazmi a neskúmanie a neposudzovanie zákonnosti alebo nezákonnosti dôkazov (postavenie agenta, osoby svedka, obrazovo-zvukových záznamov, úplnosť   prepisov   atď.),   ktoré   obžalovaní   a   jeho   obhajcovia   namietali   v   konaní   svedčí o porušení práva na spravodlivý súdny proces (rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania). Naopak odvolací súd v rozpore so skutočnosťou konštatuje, že námietky k zákonnosti týchto dôkazov neboli dané a preto odvolací súd sa s otázkami nezákonnosti nezaoberá v tomto konaní!

...   Je   zarážajúce,   že   oproti   širokému   a   podrobnému   hodnoteniu   odôvodnenia odvolania   prokurátora   odvolací   súd   vyhodnotil   vyjadrenie   obžalovaného   JUDr. L.   P. k odvolaniu   prokurátora   dvoma   vetami.   Podotýkame,   že   vo vyjadrení   boli   spochybnené práve   podstatné   odvolacie   dôvody   prokurátora.   Odvolací   súd   ani   neuviedol,   že   ktoré listinné dôkazy boli k vyjadreniu predložené a čo vlastne preukazujú.

Takýto   postup   všeobecného   súdu   je   možné   považovať   za   ústavne   nekonformný a arbitrárny.   Vzniká   otázka,   že   v   trestnom   konaní   kto   vlastne   v   prvom   rade   poskytuje obžalovaným súdnu ochranu, ak nie súd všeobecný?

V záujme zistenia objektívnej pravdy a spravodlivého súdneho procesu a vylúčeniu dojmu   arbitrárnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ak   odvolacie   dôvody   prokurátora odvolací   súd   bod   po   bode   vymenoval,   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   vyjadrenie obžalovaného   a   najmä   jeho   námietky   s   dôvodmi   a   tvrdeniami   prokurátora   aspoň skonfrontovať   a   v   záujme   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   zároveň   ich   porovnať so zápisnicami   a   inými   dôkazmi   na   ktoré   sa   odvoláva.   V   každom   prípade   však   bolo povinnosťou na námietky účastníka ústavne konformným spôsobom reagovať. Žiaľ v tomto rozhodnutí sa prezentuje a rezonuje ponímanie trestno-procesného práva spred obdobia poslednej novely zákona č. 141/1961 Zb., a to bez zabezpečenia rovnakého postavenia strán (kontradiktórnosť konania).».

4.O uvedenom dovolaní sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu „zo dňa 18. septembra 2012, sp. zn. 2 TdoV 14/2012, ktorým bolo podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie obžalovaného odmietnuté, nakoľko dovolací súd po preskúmaní veci zistil, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že

„1. Postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 14/2012 a jeho rozhodnutím z 18. septembra 2012 v spojení s postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho rozhodnutím zo dňa 04. apríla 2012 základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   TdoV   14/2012 z 18. septembra 2012 ústavný súd zrušuje a vec vracia mu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“.

V   sťažnosti   sťažovateľ   žiadal   tiež   rozhodnúť   o „dočasnom   opatrení   a   odložení vykonateľnosti napadnutého právoplatného uznesenia Najvyššieho súdu... č. k. 5 To 9/2011 zo dňa 04. apríla 2012, pokiaľ ide o jeho výrok, že podľa § 259 ods. 1 Tr. por. účinného do

1.   januára   2006   vec   sa   vracia   Špecializovanému   trestnému   súdu   v   Pezinku,   aby   ju v potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal   a   rozhodol...   a   aby   uložil   Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby sa dočasne až do právoplatného rozhodnutia o ústavnej sťažnosti zdržal vo vykonaní hlavného pojednávania a v prípade jeho začatia nepokračoval v nariadenom hlavnom pojednávaní a v merite veci nerozhodol.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi najvyššieho súdu odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho   rozhodnutím   zo 4. apríla   2012   a   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 TdoV 14/2012 a jeho rozhodnutím z 18. septembra 2012.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že predmetná sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho uznesením zo 4. apríla 2012, spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde,   pričom   zároveň   nezistil   procesné   prekážky,   ktoré   by   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu v uvedenej časti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ ide o lehotu na podanie sťažnosti, riadiac sa zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti,   judikatúra   ústavného   súdu   reflektujúca na rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   rozsudok z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   aj vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 366/2011).

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   TdoV   14/2012   a   jeho uzneseniu   z   18.   septembra   2012.   Túto   časť   sťažnosti   treba   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 TdoV 14/2012 z 18. septembra 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa pre neprípustnosť, najmä z týchto dôvodov:

„Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal podané dovolanie a zistil, že bolo podané oprávnenou osobou, prostredníctvom obhajcu, v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§§ 377, 369 ods. 2 písm. b/, 373 ods. 1, 370 ods. 1, 3 Tr. por.), ale súčasne zistil aj to, že je potrebné ho odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por. bolo doplnené do Trestného poriadku zákonom č. 262/2011   Z.   z.   práve   s   cieľom   odstrániť   rozdielny   výklad   rozsahu   rozhodnutí,   proti ktorým možno podať dovolanie. Citované ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por., ani žiadne iné ustanovenie Trestného poriadku nepripúšťa možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým   odvolací   súd   na   základe   riadneho   opravného   prostriedku   zrušil   napadnuté rozhodnutie   v   celom   rozsahu   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   nové   prejednanie a rozhodnutie.   Vyplýva   to   aj   z   ustálenej   rozhodovacej   praxe   trestnoprávneho   kolégia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   dovolaním   možno   napadnúť   len rozhodnutia týkajúce sa merita veci.

V tejto spojitosti dovolací súd zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie, nemožno v zmysle § 368 ods. 2 Tr. por. považovať za rozhodnutie súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné, pretože nejde o rozhodnutie týkajúce sa merita veci (Porovnaj aj č. 5/2010 Zb. rozh. tr.) Nakoľko   nebola   splnená   jedna   zo   základných   procesných   podmienok   dovolania, Najvyšší súd Slovenskej republiky bez meritórneho preskúmania veci dovolanie podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu úvahy najvyššieho súdu, podľa ktorých dovolanie proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012 nie je prípustné, treba považovať za dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, pričom okolnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, nemôže znamenať sama osebe porušenie označených práv.

Znenie najvyšším súdom citovaných ustanovení § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, ktoré   pripúšťajú   dovolanie   len   v   ustanovených   prípadoch,   bolo   do   Trestného   poriadku zavedené zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. septembra 2011. Zjednodušene povedané, v zmysle uvedených zmien v Trestnom poriadku existuje taxatívny katalóg rozhodnutí v rámci trestného konania, voči ktorým je dovolanie prípustné. Takéto rozhodnutia sú aj tie, ktoré sa týkajú „merita veci“. V prípade sťažovateľa dovolanie bolo podané proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu   odvolacieho   sp.   zn.   5   To   9/2011   zo   4.   apríla   2012, ktorým   sa   zrušil   rozsudok Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   sp.   zn.   PK-1Tš   21/2005   z 13.   mája   2011 v celom   rozsahu   a vec   bola   vrátená   tomuto   súdu,   aby   ju   v potrebnom   rozsahu   znovu prerokoval   a rozhodol,   teda   nešlo   o konečné   meritórne   rozhodnutie,   ale   o   rozhodnutie procesné.

V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v zmysle ktorej postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   dôvody   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd posúdil aj sťažovateľov návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení a dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012 v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto uznesenia.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013