znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 652/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Košice, Rhodyho 14, Bardejov, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska   kancelária   JUDr.   Ladislav   Janči,   s.   r.   o.,   Dončova   1451/21,   Ružomberok, v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Ladislav   Janči,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 49/2013 z 21. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   SH   TRADE,   s.   r.   o.,   Košice, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Košice, Rhodyho 14, Bardejov   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 49/2013 z 21. mája 2014, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Rozsudkom   sp.   zn.   2Sžf/49/2013   zo   dňa 21. 5. 2014 porušil základné právo spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Košice, Rhodyho 14, 085   01,   Bardejov,   IČO:   31   712   673,   zapísaná   v   obchodnom   registri   Okresného   súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo : 24051/P, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   právo   na spravodlivý súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   právo   na   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/49/2013 zo dňa 21. 5. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Košice, Rhodyho 14, 085 01, Bardejov, IČO: 31 712 673, zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel : Sro, vložka číslo: 24051/P sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   –   Advokátska   kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o...“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   S   37/2011,   v   ktorom   sa   proti   Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č.   I/223/15370-80525/2011/999608-r z 5. augusta 2011 (ďalej len „rozhodnutie   žalovaného“).   Žalovaný   týmto   rozhodnutím   potvrdil   platobný   výmer Daňového   úradu   Košice   II   (ďalej   len   „správca   dane“)   č. 696/230/25207/11/Mich zo 17. mája 2011, ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 57 813,73 € (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“). Správca dane   po   vykonaní   daňovej   kontroly   u   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   dodanie   tovaru spoločnosťou M..., pre sťažovateľa sa neuskutočnilo v tuzemsku, ale v zahraničí, pretože podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom   v   čase   dodania   tovaru   (ďalej   len   „zákon   o   dani   z   pridanej   hodnoty“)   je rozhodujúce miesto, kde sa tovar nachádza, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať. Pri tomto dodaní tovaru, keď miesto dodania je v zahraničí, nevznikla spoločnosti M..., daňová povinnosť [§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty] pri dodaní tovaru pre sťažovateľa, tak ako to je uvedené na vystavených faktúrach, preto sťažovateľovi nevzniklo právo odpočítať daň z dodaného tovaru od spoločnosti M..., [§ 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty], z vystavených faktúr v sume 57 813,73 €, pretože pri tomto dodaní tovaru nevznikla daňová povinnosť a nemohla byť uplatnená voči platiteľovi. Tento tovar – zinok a hliník   bol nakúpený v Holandsku a dodaný priamo do Poľskej republiky (spoločnosti N...) a do Českej republiky   (spoločnosti   A...).   Spoločnosť   M...,   nakupovala   tovar   v   inom   členskom   štáte v Holandsku.   Správca   dane   na   základe   kontrolných   zistení   preto   neuznal   sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených M...

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 37/2011-31 z 18. januára 2013 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol [§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a náhradu   trov   konania   účastníkom   nepriznal.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia žalovaného aj s jeho postupom.

O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžf 49/2013 z 21. mája 2014 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 37/2011-31 z 18. januára 2013 ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   49/2013   z   21.   mája   2014   nadobudol právoplatnosť 13. júna 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   49/2013 z 21. mája   2014,   odôvodnil   tým,   že   tento   rozsudok   nie   je   dostatočne   odôvodnený   a   je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože najvyšší súd vykladal aplikované ustanovenia   ústavne   nekonformným   spôsobom.   Správne   súdy   neprihliadli   na   to,   že jednotlivé strany dodatočného platobného výmeru správcu dane nie sú očíslované, a preto sťažovateľ nevie, či mu bolo doručené rozhodnutie úplné, a navyše sa nevysporiadali ani s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej výrok dodatočného platobného výmeru správcu dane je   zmätočný,   nepreskúmateľný   a   nelogický,   pretože „z   výroku   daného   rozhodnutia   - dodatočného platobného výmeru vyplýva, že hoci daňový úrad za kontrolované zdaňovacie obdobie február 2010 vyrubil spoločnosti žalobcu rozdiel dane v sume 57.813,73 Eur, hoci žalobcom uvedená daň v daňovom priznaní predstavovala sumu - 247.083,61 Eur, daňový úrad priamo vo výroku priznáva, že spoločnosti žalobcu bude vrátený nadmerný odpočet vo výške 1.879.269,88 Eur“.

Najvyšší   súd   sa   podľa   sťažovateľa   dostatočne   nevysporiadal   ani   s   tým,   že   hoci sťažovateľ žiadal zabezpečiť uzatvorené kúpne zmluvy a vypočuť zástupcov M..., neboli tieto dôkazy vykonané, a ani s jeho námietkou, že správca dane vo veci nevykonal ústne pojednávanie, ktoré je podľa názoru sťažovateľa obligatórne. Podobne najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa dostatočne nereagoval na argumenty o nezákonnosti daňovej kontroly pre jej neprimeranú dĺžku a nemal k dispozícii ani len protokol z tejto daňovej kontroly. Pokiaľ ide o samotné posúdenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd prijal nesprávny záver, podľa ktorého mu nárok nevznikol. Najvyšší súd nevzal riadne do úvahy „Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vydaného v prípade C - 409/04 Teleo“, podľa ktorého na to, aby sa plnenie mohlo označiť za „nadobudnutie vnútri Spoločenstva podliehajúce DPH“, musí ísť o prevod práva nakladať s hnuteľnou vecou ako vlastník   na   nadobúdateľa   a   o   prepravu   tovaru   nadobúdateľovi   predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet do členského štátu iného, ako je ten, z ktorého je tovar prepravovaný.

V   danom   rozhodnutí   tiež   bol   podľa   sťažovateľa „potvrdený   princíp   nemožnosti postihovania tých daňových subjektov, ktoré konajú v dobrej viere“. Neobstojí podľa neho ani   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   sa   dodanie   tovaru   spoločnosťou   M...,   pre sťažovateľa neuskutočnilo v tuzemsku, ale v zahraničí.: „Nie je sporné, že k dodaniu tovaru zo strany spoločnosti M... sťažovateľovi došlo, že nešlo o bezodplatné dodanie tovaru ale o dodanie tovaru za protihodnotu zodpovedajúcu dohodnutej kúpnej cene tovaru,   a nie je sporné   ani   to,   že   uvedené   spoločnosti   konali   v postavení   zdaniteľnej   osoby   v   zmysle z. č. 222/2004   Z.   z.,   pričom   rovnaké   postavenie   zdaniteľnej   osoby   v   zmysle   citovaného právneho predpisu mal aj sťažovateľ. Nakoľko dodávateľ tovaru bol platiteľom DPH, tovar dodal,   o   tomto   účtoval   a   vystavil   pre sťažovateľa   daňový   doklad   obsahujúci   všetky predpísané náležitosti, pričom účtoval s DPH... Nakoľko podmienky (§ 49 ods. 2 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty, pozn.) v danom prípade boli splnené... sťažovateľ mal právo odpočítať daň z uvedených obchodných prípadov, osobitne, ak daňové doklady ktoré prijal obsahovali DPH, sťažovateľ za takto nadobudnutý tovar, z ktorých ďalej obchodoval zaplatil a zaplatil aj DPH. Už táto okolnosť svedčí o jeho dobromyseľnosti, ako aj to, že dodávatelia - spoločnosti sídliace v SR uplatnili daň na výstupe z týchto obchodov, čo bolo predmetom ich daňových kontrol, ktoré to preukázali a daňové úrady to nespochybňovali. (U sťažovateľa napriek tomu prijali iný názor a postupovali inak, teda na jednu dodávku tovaru uplatnili 2 rôzne režimy). Podľa sťažovateľa konajúci daňový úrad a súdy úplne nesprávne   pojem   dodanie   tovaru   v podstate   stotožnili   s   právnou   otázkou   premiestnenia tovaru, aj keď ide o zjavne rozdielne právne pojmy majúce svoj význam pri hodnotení otázky   existencie   zdaniteľného   plnenia...   Dodanie   tovaru   nie   je   podmienené   fyzickým odovzdaním tovaru kupujúcemu a ani sa takýto úkon pri dodaní tovaru v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. nevyžaduje. V tomto smere poukazujeme na Smernicu Rady č. 2006/112/ES z 28. 11. 2006, ktorej obsah bol v namietanom rozhodnutí nerešpektovaný. Máme za to, že daňový   úrad   účelovo   staval   na preukazovaní   vyloženia   či   naloženia   tovaru   v   určitom mieste, aj keď táto okolnosť nie je pre rozhodnutie v danej veci právne relevantná. Prevod práva   nakladať   s   hmotným   majetkom   bol   v   danom   prípade   založený   kúpnou   zmluvou uzatvorenou   na   území   Slovenskej   republiky.   Ak   k   prevodu   práva   nakladať   s   hmotným majetkom došlo medzi dvomi zdaniteľnými osobami majúcimi sídlo na území Slovenskej republiky, na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy v zmysle § 409 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.   Obchodného   zákonníka   a samotná   zmluva,   ktorá   založila   prevod   práva   nakladať   s hmotným   majetkom,   sa   uzatvorila   na   území   kde   majú   sídlo   oba   na   tomto   obchode zúčastnené subjekty, potom nie je možné pripustiť žiadnu polemiku o mieste dodania tovaru, ktorým je jednoznačne územie Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom   na   charakter   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   373/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 49/2013 z 21. mája 2014   a   v   tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné   poukázať   na   relevantnú   časť   jeho odôvodnenia:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 212 ods. 1 O. s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s.p.) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   ktorými   sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§244 ods. 1, 2 O. s. p.).

V   prípadoch,   v   ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich právach   ukrátená   rozhodnutím   alebo   postupom   správneho   orgánu   a   žiada,   aby   súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Predmetom   súdneho   prieskumu   bolo   rozhodnutie   žalovaného   č.   I/223/15370- 80525/2011/999608-r   z   5.   augusta   2011,   ktorým   žalovaný   potvrdil   dodatočný   platobný výmer Daňového úradu Košice II   č. 696/230/25207/11/Mich zo 17. mája 2011,   ktorým podľa   §   44 ods.   6 písm.   b/ bod   1 zákona č.   511/1992 Zb.   o správe daní   a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 57 813,73 €.

V danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v obdobnej veci už rozhodol napr. rozsudkom sp. zn. 2Sžf/55/2012 z 31. júla 2013.

Z   uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   poukazuje   na   rozsudok   najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/55/2012 z 31. júla 2013, ktorého text uvádza nasledovne: „Podľa   §   2   ods.   1   písm.   a/   zákona   o   DPH   predmetom   dane   je   dodanie   tovaru za protihodnotu   v   tuzemsku   uskutočnené   zdaniteľnou   osobou,   ktorá   koná   v   postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené   s odoslaním   alebo prepravou tovaru,   je   miesto,   kde   sa   tovar   nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b/, odseku 2a § 14.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená   iným   platiteľom   v   tuzemsku   z   tovarov   a   služieb,   ktoré   sú   alebo   majú   byť platiteľovi dodané.

Podľa   §   2   ods.   6   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   pri   uplatňovaní   daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Na   vznik   nároku   na   odpočítanie   DPH   nepostačuje   len   predloženie   dokladov s požadovanými   formálnymi   náležitosťami,   ale   tieto   musia   súhlasiť   aj   so   skutkovým priebehom deklarovaného obchodu. V prejednávanom prípade ide o predaj toho istého tovaru v rámci reťazového obchodu realizovaného medzi týmito podnikateľskými subjektmi: dodávatelia žalobcu (M...) – žalobca – odberatelia žalobcu (spoločnosti v Poľsku a Českej republike). Prepravu tovaru zabezpečil a zaplatil žalobca, ktorý si u prepravcov objednal prepravu tovaru z Belgicka a Holandska do Českej republiky.

Aj keď trasa prepravy tovaru prechádzala aj cez územie SR, z CMR prepravcu je zrejmé, že preprava sa začala uskutočňovať v Holandsku, resp. Belgicku (kde bol tovar naložený) a ukončila sa v Poľskej republike, resp. Českej republike (kde bol tovar vyložený u odberateľov žalobcu).

Keďže išlo o dodanie tovaru spojené s prepravou,   podmienky na určenie miesta dodania tovaru sú stanovené v § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, z ktorého vyplýva, že miestom dodania je miesto, kde sa preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína   uskutočňovať.   V   prejednávanom   prípade   týmto   miestom   je   Belgicko, resp. Holandsko,   teda nie Slovenská republika, z čoho nepochybne vyplýva, že dodanie tovaru sa neuskutočnilo v tuzemsku a nie je predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Spoločnostiam M... a S... nevznikla daňová povinnosť a žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ v spojení s ods. 1 zákona o DPH. V   odvolaní   žalobca   namietal   skutočnosti,   ktoré   už   boli   predmetom   preskúmania v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalobca sa domáhal v žalobe a taktiež v odvolaní toho, aby na jeho prípad boli aplikované závery rozsudku Európskeho súdneho dvora C-409/09, a to na dodávateľský vzťah spoločnosti M..., resp. S... – žalobca.

Európsky   súdny   dvor   (teraz   Súdny   dvor   Európskej   únie)   rozsudkom   C-409/04 rozhodol, že:

1. Článok 28a ods. 3 prvý pododsek a článok 28c A písm. a/ prvý odsek Šiestej smernice Rady 77/388/EHS, zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2000/65/ES zo 17. októbra 2000,   sa   majú   vzhľadom   na   pojem   „odoslaný“   uvedený   v   oboch   týchto   ustanoveniach vykladá   v   tom   zmysle,   že k nadobudnutiu   tovaru   v   rámci   Spoločenstva   a   k   uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania.

2. Článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice 77/388, zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65, sa má vykladať vtom zmysle, že odporuje tomu, aby príslušné orgány členského štátu dodania nútili dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere a predložil dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru v rámci Spoločenstva od dane, aby následne zaplatil daň z pridanej hodnoty z tohto tovaru, keď sa zistí,   že   uvedené   dôkazy   sú   nepravdivé,   pričom   však   nedôjde   k   preukázaniu   účasti uvedeného   dodávateľa   na   takomto   podvode,   pokiaľ   však   tento   dodávateľ   prijal   všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účastí na daňovom podvode.

3. Skutočnosť, že nadobúdateľ predložil daňovým orgánom členského štátu určenia vyhlásenie   týkajúce   sa   nadobudnutia   tovaru   v   rámci   Spoločenstva,   akým   je   predmetné vyhlásenie vo veci samej, môže byť doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, že tovar skutočne opustil územie členského štátu dodania, nemožno ho však považovať za určujúci dôkaz na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej hodnoty. Rozsudok súdneho dvora C-409/04 vychádzal z iných skutkových okolností ako je tomu v prejednávanej veci. Teleos a iné spoločnosti predali mobilné telefóny spoločnosti Total   Telecom   Espana   SA/Ercosys   Mobil   SA   (ďalej   len   TT).   Miesto   určenia   tovaru   sa nachádzalo   vo   Francúzsku   a   v   Španielsku.   Teleos   a   iné   spoločnosti   boli   len   povinní poskytnúť tovar k dispozícii TT v sklade nachádzajúcom sa v Spojenom kráľovstve, pričom TT bola zodpovedná za pokračovanie prevozu do dohodnutého členského štátu. Teleos a iné spoločnosti dostali od TT po predaji nákladný list CMR, obsahujúci podpis TT, ktorý mal potvrdiť, že mobilné telefóny boli doručené do stanoveného miesta určenia. Príslušný orgán Spojeného   kráľovstva   v   oblasti   výberu   dane   z   pridanej   hodnoty   spočiatku   uznal   tieto doklady   ako   dôkaz   vývozu   tovaru   mimo   územia   Spojeného   kráľovstva,   takže   uvedené dodávky boli oslobodené od dane z pridanej hodnoty a Teleos a iné spoločnosti mali právo na   vrátenie   dane   zaplatenej   na   vstupe.   Počas   následných   kontrol   bolo   v   niektorých prípadoch zistené, že miesto určenia uvedené na nákladnom liste CMR bolo nesprávne, že v nich   uvedení   prepravcovia   buď   neexistovali,   alebo   neuskutočnili   prepravu   mobilných telefónov a že evidenčné čísla patrili neexistujúcim vozidlám alebo vozidlám nevhodným na prepravu takéhoto tovaru. Príslušný orgán Spojeného kráľovstva v oblasti výberu dane z pridanej hodnoty na základe toho dospel k záveru, že mobilné telefóny nikdy neopustili Spojené kráľovstvo a v dôsledku toho začal vymáhať daň z pridanej hodnoty prislúchajúcu na tieto dodávky, pričom však uznal, že Teleos a iné spoločnosti sa na tomto podvode nijako nepodieľali. Vnútroštátny súd považoval za preukázané, že Teleos a iné spoločnosti nemali žiaden dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, že tieto spoločnosti sa nepodieľali na žiadnom podvode a nevedeli o tom, že telefóny neopustili Spojené kráľovstvo.

Uvedený spor sa líši od prejednávanej veci v tom, že vo veci rozsudku súdneho dvora C-409/09 tovar fyzicky neopustil územie členského štátu dodania, pričom v prejednávanej veci správca dane dodanie tovaru nespochybňoval, žalobca sa dovolával aplikácie druhého výroku   rozsudku   súdneho   dvora   C-409/09,   s   tvrdením,   že   platí   princíp   nemožnosti postihovania tých daňových subjektov, ktoré konajú v dobrej viere. V danom prípade však prepravu   tovaru   zabezpečoval   žalobca   prostredníctvom   spoločností   C...   a U...   Źalobca v žalobe   ani   v   odvolaní   nepopieral,   že   miesto   nakládky   tovaru   bolo   v   Belgicku   resp. Holandsku a miesto vykládky v Poľsku, resp. v Českej republike, len v zásade poukazoval na to, že tovar bol prepravovaný aj cez územie SR.

Vo   veci   rozsudku   Súdneho   dvora   C-409/09   ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   bolo preukázané,   že   v   prípade   Teleos   a   iné   spoločnosti,   nemal   dodávateľ   žiaden   dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, čo však v tomto prípade vo vzťahu k žalobcovi nebolo preukázané, keďže sám zabezpečoval subdodávateľským spôsobom dodávku predmetného tovaru a mal teda vedomosť z akého miesta a do akého miesta sa dodávka tovaru realizovala.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane z dôvodu absencie náležitostí ustanovených v § 30 zákona o správe daní a poplatkov, najvyšší   súd   zhodne   so   záverom   krajského   súdu   uvádza,   že   z   výroku   dodatočného platobného výmeru je nesporné, že obsahuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo (§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov). Rozhodnutia správnych   orgánov   oboch   stupňov   sú   náležité   a   presvedčivo   odôvodnené   tak,   ako   to upravuje § 30 ods. 3 druhá veta zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane vyhodnotil doklady   predložené   žalobcom   vo   vzájomnej   súvislosti   so   zisteniami   a   dokladmi zabezpečenými svojou vlastnou činnosťou. Pokiaľ išlo o rozdielny číselný údaj o rozdiele dani z pridanej hodnoty vo výrokovej časti a odôvodnení rozhodnutia, najvyšší súd toto tiež považuje   len   za   zrejmú   nesprávnosť.   Údaj   vyčíslený   v   záverečnom   zhrnutí   výsledkov kontroly   na   poslednej   strane   rozhodnutia   súhlasí   s   vyčíslenou   sumou   vo   výroku rozhodnutia, iný je len číselný údaj na predposlednej strane rozhodnutia správcu dane. Najvyšší súd poukazuje na to, že záväzný je výrok rozhodnutia, a tiež je potrebné poukázať na to, že medzi žalobcom a správcom dane nebola sporná výška vyčísleného rozdielu DPH, ale   právne   posúdenie   realizovaného   obchodu,   z   ktorého   si   žalobca   uplatnil   právo na odpočítanie DPH.

Pokiaľ   išlo   o   námietku,   že   pred   správnym   orgánom   nebolo   realizované   ústne pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že z ustanovení zákona, na ktoré poukázal žalobca, nevyplýva povinnosť správcu dane nariadiť ústne pojednávanie pred vydaním rozhodnutia. Ustanovenie §11 zákona o správe daní a poplatkov upravuje spísanie zápisnice o ústnom pojednávaní a určuje jej náležitosti a ustanovenie § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní a poplatkov stanovuje právo daňového subjektu klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   správne   poukázal   na   to,   že   pred   vydaním rozhodnutia   vo   veci   bolo   vykonané   ústne   pojednávanie   na   prerokovanie   protokolu, nariadené   na deň 21.3.2011,   pričom z obsahu tejto   zápisnice   je zrejmé,   že žalobca sa k výsledkom   kontroly   nevyjadril   a   rovnako   nevyužil   ustanovenie   §   15   ods.   10   zákona o správe daní a poplatkov, aby sa v lehote ôsmich pracovných dní od doručenia protokolu k nemu vyjadril.

Námietka   žalobcu   ohľadne   prekročenia   zákonnej   lehoty   na   vykonanie   daňovej kontroly   nemá   oporu v zisteniach vyplývajúcich z administratívneho   spisu.   Podľa   §   15 ods. 17   o   správe   daní   a   poplatkov   správca   dane   ukončí   daňovú   kontrolu   do   šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však   o   šesť   mesiacov,   a   ak   ide   o   daňovú   kontrolu   zahraničných   závislých   osôb,   ktoré vyčísľujú   rozdiel   základu   dane   podľa   osobitného   zákona,   najviac   o   12   mesiacov.   Ak vykonáva   daňovú   kontrolu   orgán   podľa   odseku   15,   príslušným   orgánom   na   predĺženie lehoty je ministerstvo. Daňová kontrola bola začatá 22.3.2010. Dňa 24.8.2010 požiadal správca   dane   nadriadený   orgán   o   predĺženie   lehoty   na   vykonanie   daňovej   kontroly. Nadriadený orgán žiadosti vyhovel a lehotu predĺžil do 22.3.2011. O tejto skutočnosti bol žalobca   upovedomený   listom   zo   dňa   7.9.2010,   ktorý   prevzal   dňa   13.9.2010.   Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu dňa 21.3.2011, t.j. v lehote podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov.“

Vzhľadom   k   tomu,   že   skutkové   zistenia,   z   ktorých   vychádzali   daňové   orgány oboch stupňov   v   citovanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   boli   obdobné   ako   skutkové zistenia vo veci,   ktorá   je   predmetom   tohto   súdneho   prieskumu,   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky s poukazom   na   uvedené   závery   sa   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 2S/37/2011 31 z 18. januára 2013 stotožnil v celom rozsahu, preto ho podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol   v   odvolacom   konaní   úspešný   a   žalovanému   náhrada   trov   konania   zo   zákona neprináleží.»

Podstatou   sťažnostných   námietok   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   nedostatočným odôvodnením   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   podľa   jeho   názoru neodpovedá na ním formulovanú relevantnú právnu argumentáciu, nesúhlas so spôsobom, akým sa najvyšší súd vyrovnal s porušením zákonnosti napadnutých daňových rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, a v konečnom dôsledku aj nesúhlas s celkovým právnym posúdením jeho veci.

Ústavný   súd   preskúmal   v   medziach   svojej   právomoci   napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   a   postup,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,   z   hľadísk,   ktoré   pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 49/2013 z 21. mája 2014 je ústavne udržateľný   a   sťažovateľom   formulované   námietky   svojou   relevanciou   neodôvodňujú vyslovenie porušenia ním označených práv. Úlohou ústavného súdu totiž nie je skúmať úplnosť zisteného skutkového stavu ani naprávať prípadné skutkové omyly v parciálnych otázkach,   ktorých   sa   mohli   všeobecné   súdy   a   daňové   orgány,   ktoré   vydali   nimi preskúmavané   rozhodnutia,   dopustiť,   ale   v   zásade   len   realizovať   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   použitej   interpretácie   a   aplikácie   relevantných   právnych   predpisov   s   ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecným súdom by bol možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, k čomu však v tomto prípade nedošlo.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP, s prihliadnutím na ktoré po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu   a   administratívneho   spisu   dospel   k záveru,   že   neexistuje   dôvod,   pre   ktorý   by   sa odchýlil od argumentov a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom odôvodnení   formuloval   vlastné   relevantné   závery   len   na   doplnenie   právnych   záverov a hodnotení   uvedených   v   rozsudku   krajského   súdu,   s   ktorými   sa   v   plnej   miere stotožnil, ktoré je potrebné posudzovať v ich celosti (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 373/08,   IV.   ÚS   350/09).   Najvyšší   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   vyjadril   nielen k aplikovateľnosti   rozsudku   Súdneho   dvora   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“) sp. zn. C-409/04 na prípad sťažovateľa, ale aj k namietaným nedostatkom v náležitostiach rozhodnutia   správcu   dane,   procesným   nedostatkom   v   dokazovaní   (najmä   pokiaľ   ide o nevykonanie   ústneho   pojednávania),   ako   aj   k   otázke   prekročenia   zákonnej   lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Obdobne sa k námietkam sťažovateľa vyjadril aj krajský súd,   ktorý   sa   okrem   tých   istých   otázok,   ktorých   sa   dotkol   najvyšší   súd,   vyjadril   aj k namietanému   nevykonaniu   ním   navrhovaných   dôkazov,   k   ním   tvrdenej nepreskúmateľnosti   rozhodnutí   žalovaného   a   správcu   dane   a   napokon   aj   k   námietke o nevykonaní ústneho pojednávania daňovými orgánmi.

Ústavný súd považuje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 49/2013 z 21. mája 2014   za   dostatočne   odôvodnený,   pretože   jasným a zrozumiteľným   spôsobom   objasňuje právne   posúdenie   veci   najvyšším   súdom   a   vysporiadava   sa   i   s   pre   vec   podstatnou argumentáciou sťažovateľa vrátane jeho argumentácie smerujúcej k záverom formulovaným vo veci rozhodovanej Súdnym dvorom.

Pokiaľ   najvyšší   súd   poukázal   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   2   Sžf   49/2013 z 21. mája 2014 na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 55/2012 z 31. júla 2013 vydaný v inej obdobnej veci rovnakého sťažovateľa, ústavný súd pripomína, že tento rozsudok bol predmetom konania vedeného pred ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 135/2014, v ktorom sťažovateľ tvrdil, že týmto rozsudkom došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a to z obdobných dôvodov, aké uvádza v tejto sťažnosti. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 135/2014-36 zo 6. mája 2014 konštatoval, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 55/2012 z 31. júla 2013 k porušeniu sťažovateľom označených práv nedošlo.

Ústavný súd v tejto veci nenachádza dôvod odchýliť sa od právneho názoru ním vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 135/2014. Nemožno teda prisvedčiť ani argumentácii   sťažovateľa,   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietaný   ústavne   nekonformný výklad dotknutých zákonných ustanovení.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V okolnostiach prípadu sa najvyšší súd vyjadril ku najdôležitejšej právnej otázke, a to či sťažovateľovi vznikol nárok na odpočet dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, opierajúc svoj záver o skutkový stav zistený a ustálený daňovými orgánmi, z ktorého bez pochybností vyplynulo, že miesto dodania tovaru, ktorého sa odpočet dane týkal, sa nenachádzalo v tuzemsku, ale v Belgicku, resp. v Holandsku. Uvedenú skutočnosť ani sťažovateľ relevantným spôsobom nespochybňoval, namietal len nesprávne právne posúdenie veci, poukazujúc na to, že „dodávatelia tovaru boli   platiteľmi   DPH,   tovar   dodali   a   účtovali...   sami   priznali   daňovú   povinnosť   voči štátnemu rozpočtu z týchto obchodov“, a za tento nadobudnutý tovar zaplatil cenu vrátane DPH, čo má svedčiť o jeho dobromyseľnosti. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľom uvádzané námietky proti právnemu posúdeniu veci najvyšším súdom nie sú dostatočné   na   to,   aby   mohli   v   danej   veci   odôvodniť   revidovanie   právnych   záverov najvyššieho súdu z dôvodu, že sa v posudzovanej veci dopustil zjavného právneho omylu, ktorý by viedol k ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí podľa želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Ústavný súd oboznámením sa s vecou sťažovateľa dospel k záveru, že všeobecné súdy dostatočne preskúmali dodržanie zásad daňového konania, najmä či daňové orgány dbali   na   zachovávanie   práv   a   právom   chránených   záujmov   daňového   subjektu,   ako   to vyplýva z § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a   poplatkov“),   a   osobitne   či   v   rámci   daňovej   kontroly   bolo   umožnené   sťažovateľovi vyjadriť   sa   a   namietať   správnosť   zistení   daňových   orgánov,   pričom   po   vyhodnotení administratívneho spisu poukázali na postup daňového orgánu v súvislosti s prerokovaním protokolu o daňovej kontrole.

Tieto závery potvrdzuje aj obsah sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v podstate opakuje tie isté výhrady, ktoré namietal už v správnom súdnictve a ktoré najvyšší súd (a pred ním krajský súd) vyhodnotil ako neopodstatnené z hľadiska možného vyslovenia nezákonnosti napadnutých   rozhodnutí   správcu   dane   a   žalovaného.   Napriek   sťažovateľom   tvrdenej neodôvodnenosti   a nepreskúmateľnosti   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný súd   nezistil   porušenie   procesnoprávnych   zásad   vyplývajúcich   zo   základného   práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy či práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom súdnom konaní. S prihliadnutím na to, že najvyšší súd v sťažovateľovej kauze interpretoval na túto vec sa vzťahujúce ustanovenia zákona o správe daní a poplatkov a zákona o dani z pridanej   hodnoty   ústavne   konformným   spôsobom,   pričom   v   konaní   o   sťažovateľovej správnej   žalobe   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   svojím rozsudkom   poskytol   jeho   základnému   právu   na   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia finančného   riaditeľstva   ochranu   v   požadovanej   kvalite,   rozsudkom   najvyššieho   súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   bola   podľa   názoru   ústavného   súdu   poskytnutá sťažovateľovi   dostatočná   a ústavne   konformná   odpoveď   na   ním   formulované   námietky. Vychádzajúc z už uvedeného, ako aj s prihliadnutím na to, že sťažovateľ v podstate ani neargumentoval porušením záruk spravodlivého procesu v konaní pred najvyšším súdom, nemohlo napadnutým rozsudkom dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi   podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia práv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy nie je závislá   ani   na   istote   na   priaznivom   výsledku   konania   a   samotná   skutočnosť,   že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva [rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Vilvarajah   a   ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].

Citovaná   judikatúra   ESĽP   potvrdzuje   zrejmú   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorý   ústavne   konformným spôsobom   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   nemôže predstavovať   porušenie   zákazu   odmietnutia   spravodlivosti   v   takom   zmysle,   ako   to sťažovateľ namietal. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje   všeobecné   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Za týchto okolností bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. septembra 2014