znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 652/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. C., Izrael, zastúpeného advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 144/2012 z 3. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2012 doručená sťažnosť I. C., Izrael (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 144/2012 z 3. októbra 2012 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 79/1995 sa E. C. (ďalej len „pôvodná navrhovateľka“) domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 8588 ako parcela č. 6544 – zastavaná plocha vo výmere 496 m2, dom, súpisné číslo 1682 na parcele č. 6544, v katastrálnom území P., vedených na Správe katastra P. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Po smrti pôvodnej navrhovateľky vstúpil do konania jej manžel J. C., ktorého právnymi nástupcami po jeho smrti sa stali sťažovateľ spolu s B. E. (spolu   ďalej   len   „navrhovatelia“).   Na   základe   zmeny   žalobného   návrhu   sa   predmetom konania   stalo   určenie,   že   sporné   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   právnych predchodcoch pôvodnej navrhovateľky I. V. v podiele 2/8 a S. V. v podiele 2/8.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 79/1995 z 31. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol. Okresný súd dospel k záveru, že   navrhovatelia   nepreukázali   naliehavý   právny   záujem   na   takomto   určení   a   zároveň neuniesli   dôkazné   bremeno   o   vlastníckom   práve   pôvodných   vlastníkov,   pretože,   ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, toto právo bolo pôvodným vlastníkom (právnym predchodcom   navrhovateľov)   odňaté   a   nebolo   nikdy   obnovené   v   zmysle   platných reštitučných   zákonov.   Krajský   súd   na   základe   navrhovateľmi   podaného   odvolania rozsudkom sp. zn. 11 Co 144/2012 z 3. októbra 2012 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa sťažovateľa „Napadnutým rozhodnutím a postupom odvolacieho súdu ako aj postupom a rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces z dôvodu, že:

- Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nedostatočne odôvodnili meritórne výroky (výroky vo veci samej) svojich rozhodnutí,

-   Súd   prvého   stupňa   sa   bez   bližšieho   zdôvodnenia   odchýlil   od   právneho   názoru odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu sp. zn. 10 Co 18/05 (body 3 a 4), a opakovane v uznesení Krajského súdu v Trnave 9Co/4/2009 (strana 4 ods. 1 a 2) čo sa týka posudzovania právneho stavu, ktorý vznikol uzavretím zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945 a následným stavom, o ktorom vypovedala svedkyňa V., a Krajský súd v rozpore so svojimi dvoma predchádzajúcimi názormi vyjadrenými v uzneseniach Krajského súdu sp. zn. 10 Co 18/05 a 9Co/4/2009 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.“

Sťažovateľ   predovšetkým   poukazuje   na   nedostatočné   odôvodnenie   namietaného rozhodnutia, ktorého obsah nezodpovedá zákonným požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   vyplývajúcim   z   ustanovenia   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V súvislosti s touto námietkou argumentuje:

„Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je   možné   vnímať   tak,   že   by   obsahovalo   stručný,   jasný   a   výstižný   opis   účastníkmi prezentovaných   tvrdení,   keďže   táto   obsahová   náležitosť   rozhodnutí   v   predmetných rozhodnutiach úplne absentuje.

... z odôvodnenia nie je možne zistiť, aké skutočnosti mal súd za preukázané na základe akých dôkazov a k akému skutkovému zisteniu dospel. V oboch rozhodnutiach, tak v rozsudku súdu   prvého   stupňa ako aj v rozhodnutí   o odvolaní   sa   súdy   ani   nepokúsili odôvodniť, prečo nevzali do úvahy výpoveď svedka a prečo nezadovážili dôkaz - vyššie označenú Zámennú zmluvu....

Sťažovateľovi nie je zrejmé, aký skutkový stav bol zistený a tým pádom mu nie je a ani   nemôže   byť   zrejmé   čo,   resp.,   aký   skutkový   stav   má   byť   predmetom   právneho posúdenia...

Je potrebné povedať, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd... síce čiastočne formulujú právne závery, ale z tejto formulácie nie je možné zistiť, o ktoré právne predpisy, resp. ich ustanovenia tieto závery opierajú.

...   v   napadnutom   rozhodnutí   ako   aj   v   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa   chýba akákoľvek zmienka o tom aké ustanovenia právnych predpisov boli použité ako ich súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vyložil, t. j., ako súdy právne posúdil predmet sporu.......   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   tak   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   ako   aj Napadnuté   rozhodnutie   nevyhovujú   kritériám   kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich presvedčivosť.   Podľa   názoru   sťažovateľov   súd   je   povinný   uviesť   ku   každému   tvrdeniu a právnej   argumentácii   účastníka   konania,   ktoré   v   konkrétnej   veci   môžu   mať   právnu relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol alebo prečo nie sú správne.

Túto povinnosť si nesplnil tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd - na podstatnú argumentáciu sťažovateľov nereagoval, tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd. Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   sa   súd   prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súd v rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s podstatnou argumentáciou sťažovateľa (žalobcu). Konkrétne ide o posúdenie a náležité odôvodnenie otázok platnosti Zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945. V úplnom protiklade s obsahom svojich dvoch predchádzajúcich rozhodnutí potvrdzuje   právny   názor   súdu   I.   stupňa,   že   pôvodná   žalobkyňa   nemohla   nadobudnúť vlastnícke právo po svojich rodičoch - teda nemohla dediť majetok, ktorý im bol odňatý podľa predpisov vydaných k výkonu rasovej perzekúcie.

Uvedený   záver   odráža   premisu,   podľa   ktorej   platia   právne   úkony   o   konfiškácii majetku z dôvodu rasovej perzekúcie....

Podľa   názoru   sťažovateľa   ak   nie   je   z   odôvodnenia   rozsudku   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 11Co/144/2012-639 zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu sťažovateľa a prečo ju považuje za relevantnú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to najmä vtedy, ak ide o právnu argumentáciu, vychádzajúcu z predchádzajúcich rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd, ktorý sa vysporiadava s takouto argumentáciou ju nemôže len pre nesprávnosť odmietnuť ale musí tiež uviesť v čom konkrétne jej nesprávnosť spočíva.“

Sťažovateľ v závere sťažnosti uvádza, že „porušenie práva na spravodlivý súdny proces nastalo už tým, že súd prvého stupňa vydal nepreskúmateľné rozhodnutie a zároveň aj tým,   že odvolací súd toto porušenie nenapravil tak, že by takéto rozhodnutie zrušil. Odvolací súd napriek tomu predmetné rozhodnutie potvrdil a navyše bez toho, že by sa relevantným spôsobom vyporiadal s tvrdeniami sťažovateľov ako aj tým prečo sa odchýlil od svojho predchádzajúcich rozhodnutí.“.

Sťažovateľ, poukazujúc na uvedené skutočnosti, navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa I. C., bytom: Izrael na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/144/2012 zo dňa 3. októbra 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/144/2012 zo dňa 3. októbra 2012 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   144/2012 z 3. októbra   2012,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o   zamietnutí návrhu sťažovateľa.  

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou   sťažnosti   je nesúhlas sťažovateľa   s právnym   názorom   krajského   súdu, ktorý namietaným rozsudkom potvrdil zamietavý výrok rozsudku okresného súdu. Podľa sťažovateľa   je   namietaný   rozsudok   nepreskúmateľný   vzhľadom   na   absenciu   riadneho odôvodnenia,   v   ktorom   sa   krajský   súd   nevysporiadal   s   podstatnou   argumentáciou sťažovateľa. Navyše sa krajský súd podľa názoru sťažovateľa odchýlil od svojho vlastného právneho názoru vysloveného vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach.

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom   na   charakter   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu   nemožno posudzovať   izolovane (II.   ÚS   78/05),   pretože   prvostupňové   a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku najprv zhrnul skutkový stav zistený okresným súdom a jeho právne závery, pričom uviedol:

„Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov V. A., J. B., A. V., pozemnoknižnou vložkou č. 489, uznesením Okresného súdu Piešťany D 653/47 zo dňa 10. 11.   1947,   spisom   Čd   1622/46,   spisovým   materiálom   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn. 13C/159/96   a   zistil,   že   rodičia   pôvodnej   navrhovateľky   I.   a Ž.   V.   boli   podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú. P., zapísaných vo vložke č. 489 ako parc. č. 1742 dom č.   súp.   1068   a dvor   na...   ulici   (t.   č...)   každý   v   podiele   2/8.   Na   základe   §   192   ods.   1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho úradu v B. zo dňa 17. 6. 1943 došlo k vkladu vlastníckeho práva pre obec P. Na základe zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945 a geometrického plánu zo dňa 13. 8. 1945 bola parcela 1742 odpísaná do vložky č. 6165, prípadne do vložky č. 6101. Z uznesenia   OS Piešťany,   Čd   1622/46   vyplýva,   že   nedošlo   k   zmene   vlastníctva   ani k podstatnej zmene výmery parc. č. 1742 a táto sa preniesla do vložky č. 6101 v prospech Mesta P. J. B. podľa vložiek č. 6165 a 6101 bol vlastníkom okrem iného aj parc. č. 1476 dom č. súp.   107 s dvorom na... ulici. Nebol zapísaný ako vlastník, zápisy v pozemkovej knihe mali konštitutívny charakter, z vložky č. 6101 časť B, riadok 4 vyplýva, že parcela č. 1742 sa odpísala do novej vložky č. 7640 pre doterajšieho vlastníka. Z vložky č. 7640 vyplýva, že sa do tejto vložky zapísala nehnuteľnosť z vložky č. 6101 parc. č. 1742 dom, č. súp. 1068 na... ulici pre Mesto P. Nepochybne pôvodní vlastníci I. a Ž. V. stratili vlastníctvo k   predmetnej   nehnuteľnosti   na   základe   ust.   §   192   ods.   1   nariadenia   č.   198/41   Sl.z.   o právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho úradu v B. zo 17. 6. 43 a vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla Obec P. K vyvlastneniu došlo z dôvodov rasovej národnej politickej perzekúcie, keď na základe dekrétu prezidenta republiky č. 5/45 Sb. boli neplatné akékoľvek prevody, ktoré sa týkali hnuteľného alebo nehnuteľného   majetku,   pokiaľ   boli   uzavreté   po   29.   9.   1938.   Vlastníctvo   navrhovateľky nebolo zaknihované a na základe nariadenia č. 198/41 Sl.z. v súvislosti s protižidovskými opatreniami vlastníctvo pripadlo v prospech Obce P. Vložka č. 489 bola uzavretá 4. 11. 1946. Dňa 10. 11. 1947 bola Okresným súdom Piešťany vydaná vyhláška o žiadosti na vydanie dedičského svedectva, ktoré svedectvo o dedičskom práve bolo vydané 21. 4. 1948. Podľa výpisu vl. č. 489 a zápisu pod B 22 došlo 7. 8. 1943 podľa Čd 2803 k vkladu vlastníckeho práva obci P. na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. a výmeru Ústredného hospodárskeho úradu zo dňa 17. 6. 1943. Zo zápisu vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľky stratili vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Pôvodná navrhovateľka   odôvodnila   svoj   nárok   rozhodnutím   OS   Piešťany,   č.   k.   D   653/47,   toto nemohla   stratiť   ani   opustením   republiky   a svoj   reštitučný   nárok   si   podľa   jej   tvrdenia uplatnila podľa zákona č. 108/1945 Sb. Reštitučné nároky upravoval Dekrét prezidenta republiky č. 5/45 Zb. a zákon č. 128/1946 Zb. Súd poukázal na Dekrét prezidenta republiky č. 5/1945 Zb., a to § 1 ods. 1, 2, § 14 ods. 1, § 15, § 24 a na zákon č. 128/46 Zb., jeho § 1, 3, 4 a § 8. Citované ustanovenia reštitučných predpisov vyžadovali písomnú žiadosť o vydanie majetku   príslušnému   správnemu   orgánu.   K   žiadosti   bolo   potrebné   uviesť,   za   akých okolností   bol   majetok   odňatý,   dôvod   navrátenia,   špecifikovať   majetkovú   podstatu   a oprávnenú   osobu.   Oba   zákony   upravovali   zároveň   povinnosť   príslušných   orgánov zabezpečiť zmenu vlastníctva v pozemkovej knihe, keď zápis mal konštitutívny význam, a teda vlastníkom bol len ten, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe. Pôvodná navrhovateľka ani jej právni nástupcovia nepreukázali žiadnym spôsobom, že by bol nárok uplatnený v zmysle citovaných reštitučných zákonov. Navrhovateľka svoj nárok oprela o Svedectvo o dedičstve zo dňa 21. 1. 1944. Vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. V. a S. H. v čase vydania svedectva neexistovalo – nebolo obnovené podľa právnej úpravy o reštitučných nárokoch. Vložka č. 489 bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný. Svedectvo o dedičstve zrejme s prihliadnutím na jeho nedostatky nebolo zapísané na príslušnej správe katastra. Predmetom konania je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Súd tu poukázal na ust. § 80 písm. c/ O. s. p. s tým, že právne postavenie navrhovateľky bolo neisté v r. 1947 – 1950, kedy bolo možné v zmysle § 228 zák. č. 113/1895 o súdnom konaní domáhať sa určenia vlastníctva. Navrhovateľka nevyužila svoje práva podľa platných právnych noriem, pritom   za   daného   stavu   z   vykonaného   dokazovania   jej   právo   ani   nevzniklo.   Pokiaľ   aj nevyužila   možnosť   domáhať   sa   ochrany   ňou   tvrdeného   vlastníckeho   práva   v   rámci reštitučných predpisov, je prípadne možné nárok uplatniť si aj mimo týchto, avšak len za predpokladu,   že   trvá   existencia   naliehavého   právneho   záujmu   na   určovacej   žalobe. Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v spornom období sa nemôže domáhať ochrany   vlastníckeho   práva   podľa   všeobecných   predpisov,   a   to   ani   formou   určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O. s. p. (ÚS č. r. 185/05). Požadovaná je istá kvalita žaloby na určení práva spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nemôže byť v inej situácii vlastník,   ktorý   je   zapísaný   v   katastri   nehnuteľností   a   vlastník,   ktorý   zapísaný   nie   je. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je daná až vtedy, ak je v spore na ochranu vlastníckeho práva preukázané vlastnícke právo a odvíja sa len od toho, že taký výrok je podkladom pre zápis do katastra. Naliehavosť právneho záujmu sa teda neodvíja od potreby zisťovania vlastníctva, ale zo skutočnosti, že predpisy o katastri nehnuteľnosti neumožňujú   katastru   zapísať   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   na   základe   výrokov, ktorými   sa   meritórne   rieši   vlastníctvo   k   nehnuteľnosti,   zapisované   do   katastra nehnuteľností. Došlo by k rovnakému zásahu do práv toho, kto je zapísaný ako vlastník nehnuteľností.   Aj   keď   by   bolo   možné   vykonať   zmenu   v   zápisoch   vlastníckych   práv k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o určovacej žalobe nie je bez ďalšieho len z tohto dôvodu naliehavý právny záujem dovodiť. To platí práve tam, kde právne vzťahy navrhovateľa k veci boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami rokov a nestali   sa   neistými   v   súčasnosti.   Určovacia   žaloba   nie   je   nástrojom   prevencie   ale nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany vo svojej dobe nevyužité alebo   neúspešné   a   spochybnená   zákonnosť   pred   70.   rokmi   uskutočnených   postupov. V skutočnosti nemieri teda k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na   strane   terajšieho   vlastníka   veci   (ÚS   č.   r.   185/06,   114/04,   nález   32).   Konštrukcia bremena tvrdenia aj dôkazného by v dnešnej dobe tak nadmieru primeranú zaťažila stranu, ktorá by bola takýmito tvrdeniami napadnutá. Žaloba, domáhajúca sa určenia vlastníctva na základe spochybnenia skutočností, ku ktorým došlo v dávnej minulosti postráda práve nevyhnutný naliehavý právny záujem, obzvlášť v prípade, kedy právo mohlo byť práve v dávnej minulosti podľa platných právnych predpisov uplatnené. V danom prípade nie je určovacia žaloba namieste o to viac, že je ňou obchádzaný účel reštitučných predpisov. Navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keď toto právo bolo   jej   predchodcom   odňaté.   Uznesenie   OS   Piešťany,   č.   D   653/47   nepotvrdzuje nadobudnutie vlastníctva, keď do roku 1964 mal zápis v pozemkovej knihe konštitutívny význam,   zápis   vykonaný   však   nebol.   Navrhovateľka   ani   v   priebehu   ďalšieho   konania nepredložila   žiadne   ďalšie   dôkazy,   rozhodujúce   pre   preukázanie   jej   nároku.   Naopak, obrana odporcu nebola žiadnym spôsobom vyvrátená. Naviac, v konaní 13C/159/1996 bola nehnuteľnosť právoplatným rozhodnutím vydaná tretej osobe, ktorej právnymi nástupcami sú odporcovia. Táto skutočnosť je taktiež rozhodujúca, pretože by vzhľadom na právoplatné ukončenie sporu bolo zásahom do vlastníctva odporcu, súd prvého stupňa mal za to, že nebol   žiadnym   spôsobom   preukázaný   naliehavý   právny   záujem   na   určení,   preto   nie   je možné návrhu vyhovieť. Návrh mal nahradiť podľa názoru súdu len nevyužitie zákonných spôsobov   na nápravu   a   za   daného   stavu   žiadny   právny   záujem   nie   je   na   strane navrhovateľky daný. S prihliadnutím na dlhé časové obdobie, kedy vôbec došlo k odňatiu vlastníctva, reštitučné nároky, ktoré si pôvodná navrhovateľka neuplatnila a nevyužila svoje právo už naliehavý právny záujem ani nemôže byť daný. Súd prvého stupňa preto návrh ako nedôvodný zamietol...“

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   navrhovatelia,   v   ktorom uviedli, že „z obsahu spisu sa dá zistiť, čím sa súd prvého stupňa zaoberal, jeho činnosťou po opätovnom zrušení nebola vôbec snaha vykonať úkony, ktoré by smerovali ku splneniu toho, čo mu bolo odvolacím súdom nariadené, ale zaoberal sa úplne inými skutočnosťami a naviac svoj postup v odôvodnení rozsudku vôbec neodôvodnil. Nedá sa zistiť, ako sa súd vysporiadal s výpoveďou svedkyne V. a s výpoveďou pôvodnej navrhovateľky, postup súdu bol taký, že nevzal vôbec do úvahy ich návrh na dokazovanie zo dňa 27. 5. 2010 napriek tomu, že takéto dokazovanie mu bolo odvolacím súdom výslovne nariadené.“.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel   k záveru,   že „súd   prvého stupňa vykonal   dokazovanie v dostatočnom rozsahu,   potrebnom   na   vyhlásenie   rozsudku,   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil“. Odvolací súd sa v celom rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   zisteniami   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 219 ods. 2 OSP), pričom ďalej uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní o určenie vlastníckeho práva je potrebné najskôr vyriešiť otázku naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že na danom určení nie je naliehavý   právny   záujem,   pričom   svoje   rozhodnutie   v   tejto   časti   aj   náležite   podrobne a jasne   odôvodnil.   Odvolací   súd   sa   navyše   stotožnil   aj   s   ďalším   záverom   súdu   prvého stupňa, a to, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. a S. V. v čase vydania svedectva dňa 21. 1. 1948 neexistovalo, nebolo obnovené, pozemnoknižná vložka č. 489 bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný a svedectvo o dedičstve nebolo zapísané na príslušnej správe katastra, takže správne súd dospel taktiež k záveru, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nemohla pôvodná majiteľka nadobudnúť, ani jej právni predchodcovia, keď toto právo bolo jej právnym predchodcom odňaté. Súd prvého stupňa sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   aj   so   skutočnosťami   ohľadne   nemožnosti nadobudnutia   vlastníckeho   práva   pôvodnou   navrhovateľkou,   resp.   jej   právnymi predchodcami.   Navyše,   odvolací   súd   poukazuje   na   odvolanie   navrhovateľov,   pričom   je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Má za to, že navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal, alebo ktoré   by   neboli   v   priebehu   konania   dokazované.   Súd   prvého   stupňa   vykonal   podrobné dokazovanie v danej veci a odvolací súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania dospel aj k správnym skutkovým a právnym záverom. V odvolaní neboli uvedené žiadne relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   boli   spôsobilé   privodiť   zmenu   rozsudku   súdu   prvého stupňa.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k jeho námietke o nedostatočnom odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   zjavne   neobstojí.   Krajský   súd   založil   svoje potvrdzujúce rozhodnutie na právnom závere o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na   určení   vlastníckeho   práva,   čo   je   nevyhnutným   predpokladom   úspešnosti   určovacej žaloby.   Krajský   súd   v   zhode   s   okresným   súdom   dospel   tiež   k   záveru,   že   pôvodná navrhovateľka sa nemohla stať vlastníčkou sporných nehnuteľností titulom dedenia, pretože vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. a S. V. v čase vydania svedectva o dedičstve z 21. januára   1948   neexistovalo,   resp.   nebolo   obnovené   podľa   platných   reštitučných zákonov.   Navyše,   uvedené   svedectvo   nebolo   vydané   v   súlade   s právnym   poriadkom účinným   v   čase   jeho   vydania   a   nebolo   zapísané   do   pozemkovej   knihy,   pričom   zápis v pozemkovej   knihe   mal   konštitutívny   význam.   Ústavný   súd   sa   z obsahu   namietaného rozhodnutia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho odvolaní)   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery namietaného rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

V   súvislosti   s   ďalšou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   konštatuje,   že z namietaného   rozhodnutia   nezistil,   že   by   sa   krajský   súd   odklonil   od   svojho   právneho názoru   vysloveného   vo   svojich   skorších   rozhodnutiach.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 10 Co 18/05 zo 16. novembra 2005 zrušil prvostupňový meritórny rozsudok okresného súdu (ktorým bol návrh zamietnutý), keď okrem iného konštatoval jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Ešte   pred   posúdením   hmotnoprávnej   stránky   veci   bude   potrebné   zaoberať   sa otázkou   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľky...   s   poukazom   na   to,   že   ide o určovaciu žalobu podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. a preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení je nevyhnutným predpokladom úspešnosti žaloby, pričom treba mať na zreteli,   že   naliehavý   právny   záujem   na   určení   je   daný   vtedy,   ak   je   tu   aktuálny   stav objektívnej   právnej   neistoty   medzi   navrhovateľkou   a   odporcom,   ktorý   je   ohrozením navrhovateľkinho   právneho   postavenia   a   ktorý   možno   týmto   právnym   prostriedkom odstrániť.

...   Nepochybne   pôvodný   spoluvlastníci   uvedenej   nehnuteľnosti,   vrátene   právnych predchodcov navrhovateľky... stratili vlastníctvo... k predmetnej nehnuteľnosti na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe právoplatného   výmeru   Ústredného   hospodárskeho   úradu   v B.   zo   dňa   17.   6.   1943 a vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nadobudla obec P. Súd prvého stupňa sa však vôbec nezaoberal tým, že na základe ust. § 1 ods. 1 Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945 Sb. boli neplatné akékoľvek prevody a akékoľvek majetkoprávne jednania, ktoré sa týkali hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, verejného či súkromného, pokiaľ boli uzavreté po 29.   9.   1938   pod   tlakom   okupácie   alebo   národnej,   rasovej   alebo   politickej   perzekúcie. V prejednávanej veci došlo k vyvlastneniu v rozhodnom období práve z dôvodov rasových, a preto   bol   úkon,   na   základe   ktorého   stratili   právni   predchodcovia   navrhovateľky vlastníctvo, neplatným. Otvorenou však zostala otázka, či už na základe citovaného Dekrétu došlo   k   obnoveniu   vlastníctva   právnych   predchodcov   navrhovateľky,   prípadne   či   bolo nevyhnutné vzhľadom konštitutívny charakter zápisov v pozemkovej knihe zapísať vlastnícke právo   do   pozemkovej   knihy.   Je   potrebné   však   uviesť,   že   z   konštitutívneho   charakteru zápisov do pozemkovej knihy existoval celý rad výnimiek.

Vzhľadom na to, že uvedenými otázkami sa súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci nezaoberal a nezaujal k nim žiadne stanovisko, odvolací súd aj z uvedených dôvodov musel napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Po vrátení veci súd prvého stupňa posúdi vec na základe vyššie uvedeného, v prípade potreby   doplní   dokazovanie   (vhodným   sa   javí   zabezpečiť   zámennú   zmluvu   zo   dňa 15. 8. 1945) a vo veci opätovne rozhodne...“

Z   odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   okresný   súd   v   intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho záväzného právneho názoru opätovne vec posúdil,   najmä   čo   sa   týka   otázky   preukázania   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení vlastníckeho   práva,   ako   aj   otázky,   či   došlo   k   obnoveniu   vlastníckeho   práva   právnych predchodcov   navrhovateľky.   Súdy   konajúce   vo   veci   dospeli   zhodne   k   záveru o nepreukázaní   naliehavého   právneho   záujmu   na   takomto   určení   ako   nevyhnutného predpokladu úspešnosti určovacej žaloby a tiež o nepreukázaní nároku ako takého, teda že sporná   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva   po   právnych   predchodcoch   navrhovateľov. V kontexte   uvedených   právnych   záverov   bolo   preto   bezpredmetné   doplniť dokazovanie zabezpečením „zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945“.

Keďže   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   krajského   súdu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   bolo   bezpredmetné   vyzývať   sťažovateľa na odstránenie formálnych nedostatkov sťažnosti spočívajúcich v predložení splnomocnenia na   jeho   zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ktoré   nespĺňalo   podmienku   uvedenú v ustanovení § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. nebolo v ňom výslovne uvedené, že sa   udeľuje   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľom   predložené splnomocnenie z 20. novembra 2012 má povahu generálnej plnej moci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013