znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 650/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Martou   Gahérovou, Grösslingová   58,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 77/2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 495/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Martou   Gahérovou,   Grösslingová   58, Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 77/2005   (ďalej   len   „napadnuté   konanie   okresného   súdu“)   a   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 495/2013 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa je   účastníkom   konania   o   ochranu   osobnosti   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn.   16   C   77/2005.   Proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 16 C 77/2005   z 2.   mája   2013   podal   odporca   odvolanie.   Vec   bola   predložená krajskému súdu na rozhodnutie 29. októbra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem podrobného prehľadu procesných úkonov okresného súdu a krajského súdu uvádza:

«... v postupe Okresného súdu Bratislava II možno vidieť zbytočné prieťahy v konaní spočívajúce:

1.   v   robení   neefektívnych,   nehospodárnych   a   nekvalitných   úkonov   v   období od 12. 9. 2005 (od vyhlásenia 1. rozsudku súdu prvého stupňa) do 02. 02. 2007 (do vrátenia veci odvolacím súdom), hneď na prvom pojednávaní súd prvého stupňa vydal nekvalitné rozhodnutie   vo   veci   samej,   ktoré   zadalo   príčinu   odvolacieho   súdu   na   jeho   zrušenie; neefektívnosť postupu okresného súdu je opísaná aj v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia krajského   súdu   zo   dňa   22.   12.   2006,   v   ktorom   rozhodujúcou   výhradou   pre   zrušenie rozsudku okresného súdu bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia, a nesprávny postup súdu prvého stupňa keď bez náležitého prejednania veci rozhodol;

2. v pomalej, nesústredenej činnosti a v nekvalitných úkonoch v období od 8. 6. 2009 (od   vyhlásenia   2.   rozsudku   súdu   prvého   stupňa)   do   27.   03.   2012   (do   vrátenia   veci odvolacím súdom), súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok vo veci samej druhý v poradí, ktorý bol nekvalitný jednak z dôvodu, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom navrhovanom petite, z tohto dôvodu súd prvého stupňa dňa 21. 1. 2010 vyhlásil doplňujúci rozsudok, čo mu   trvalo   6   mesiacov   od   podania   môjho   návrhu   na   doplnenie,   naviac   písomné vyhotovenie tohto doplňujúceho rozsudku obsahovalo zrejmé chyby v písaní, preto súd prvého stupňa opravoval doplňujúci rozsudok opravným uznesením zo dňa 8. 4. 2010; rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej bolo tiež nekvalitné z dôvodu, že opätovne zadalo príčinu odvolacieho súdu na jeho zrušenie;

3.   v   nesústredenom   postupe   a   v   robení   nehospodárnych   a   nekvalitných   úkonov v období od 25. 06. 2013 (od doručenia písomného vyhotovenia rozsudku 3. v poradí) do 29.   10.   2013   kedy   vec   napadla   na   krajský   súd,   súd   prvého   stupňa   pri   písomnom vyhotovení rozsudku č. l. 509 postupoval opäť nesústredene, rozsudok obsahoval v druhom výroku   zrejmú   nesprávnosť,   nakoľko   v   ňom   uviedol,   že   „...   porušil   právo   odporcu na ochranu osobnosti“, preto súd prvého stupňa opravoval rozsudok opravným uznesením zo   dňa   01. 07.   2013,   ktoré   mi   bolo   doručené   17.   7.   2013;   ďalej   súd   prvého   stupňa dňa 1. 7. 2013   vydal   uznesenie,   ktorým   mi   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok za odvolanie, hoci zo súdneho spisu je zrejmé, že súdny poplatok za odvolanie som už raz zaplatil   dňa   7. 12. 2005,   preto   som   bol   nútený   podať   voči   nezákonnému   rozhodnutiu odvolanie,   na   základe,   ktorého   dňa   26.   7.   2013   súd   prvého   stupňa   svoje   nezákonné rozhodnutie   o   uložení   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie   zrušil. Moje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného som podal dňa 19. 8. 2013, súd prvého stupňa až po uplynutí dvoch mesiacov predložil spis odvolaciemu súdu.»

Podľa názoru sťažovateľa:„V konaní Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho možno vidieť zbytočné prieťahy v konaní spočívajúce v jeho nečinnosti od 29. 10. 2013 do dnes, t. j. od napadnutia veci krajskému súdu je krajský súd nečinný pod dobu viac ako jeden rok a osem mesiacov nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu o odvolaniach účastníkov konania vo veci samej,   okrem   uznesenia   zo   dňa   28.   11.   2014,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   opravné uznesenie súdu prvého stupňa je odvolací súd úplne nečinný. Vzhľadom na charakter sporu

- ochrana osobnosti a celkovú dobu sporu - 10 rokov, krajský súd v zmysle jeho vyjadrenia k sťažnosti na prieťahy, ani nepovažuje za potrebné vo veci urýchlene konať a nedáva mi ani žiadnu istotu, že v krátkej dobe vo veci samej krajský súd rozhodne.

Vyššie uvedený postup súdu prvého stupňa a nečinnosť odvolacieho súdu znemožnila rýchlu a účinnú ochranu práv, ako má na mysli ust. § 6 O. s. p.“

V súvislosti so žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € sťažovateľ uvádza: „V tomto prípade všeobecné súdy spôsobili také zbytočné prieťahy   v   konaní,   že   ich   už   nemožno   inak   ako   satisfakciou   napraviť.   Ako   žalobca   sa domáham ochrany mojej osobnosti a po 10 rokoch od začatia konania sa nemôžem dočkať právoplatného rozhodnutia vo veci... Vec mala a má pre mňa natoľko osobitý význam, pretože zásahom žalovaného - ktorý zásah naviac stále trvá - sa cítim dotknutý na mojich osobnostných právach; žalovaný zasiahol do môjho súkromia, znížil moju česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti tým, že neoprávnene zverejnil moje meno a dátum narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta s krycími menami a v registračných protokoloch   agentúrnych   a   operatívnych   zväzkoch   Krajskej   správy   Zboru   národnej bezpečnosti   v   Bratislave,   Správa   Štátnej   bezpečnosti,   pod   registračným   číslom na internetovej stránke žalovaného, preto povaha prejednávanej veci (ochrana osobnosti) si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania, a teda ak sa vykonáva s oneskorením, tak priamo ohrozuje právo na súdnu ochranu vo svojej podstate.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 77/2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 495/2013 porušené bolo. Krajskému   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   495/2013   sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Eur, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   a   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 355,73 Eur, ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   II   a   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 77/2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 495/2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a právom   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že   ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   rešpektuje   a   vychádza   z   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   právu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   možno ich namietané porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva sťažovateľom   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   posudzovanom   prípade   okresným súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Navyše   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti, prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 C 77/2005 z 2. mája 2013. Tento rozsudok napadol odporca v zákonnej lehote odvolaním. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. júna 2015) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 29. októbra 2013 predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu.

Zo zistení ústavného súdu teda vyplýva, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu

Na účely preskúmania opodstatnenosti tejto časti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny   spis   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   495/2013   a požiadal   predsedu   krajského   súdu o vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   3410/15 z 21. septembra 2015 poukazuje na stanovisko predsedníčky senátu 2Co, v ktorom sa okrem iného   uvádza: „Z   obsahu   súdneho   spisu   sp.   zn.   2Co/495/2013   (sp.   zn.   16   C/77/2005) nepochybne   vyplýva,   že   ide   po   skutkovej   a právnej   stránke   o veľmi   náročnú   vec; ale aj z ďalšieho dôvodu, a síce, že súd prvého stupňa rozhodol   rozsudkom už tretíkrát po zrušení   predchádzajúcich   dvoch   rozsudkov   odvolacím   súdom,   ale   aj   v dôsledku viacerých zmien návrhu na začatie konania navrhovateľom so súhlasom súdu.

V súčasnosti po dôslednom preštudovaní spisu, naštudovaní judikatúry a zákonov všetkými   členmi   senátu   2Co,   pripravuje   odvolací   súd   vec   sp.   zn.   2   Co/495/2013 na rozhodnutie vo štvrtom štvrťroku 2015.“

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a z   vyžiadaného   spisového   materiálu všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá takmer dva roky. Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvej   inštancie,   preto   krajský   súd   spravidla   nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) ani nie je povinný nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku). To však nevyhnutne neznamená, že odvolací   súd   je   v   odvolacom   konaní   nečinný   a   koná   neefektívne   (III.   ÚS   216/2015, II. ÚS 596/2015). Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd mohol v namietanom   konaní   postupovať   aj   efektívnejšie,   napriek   tomu   ale   zastáva   názor, že prieťahy v postupe krajského súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a teda porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   postup krajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak krajský súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať neefektívne,   odmietnutie   sťažnosti   nebráni   tomu,   aby   sa   sťažovateľ   opätovne   uchádzal prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015