znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 65/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou ⬛⬛⬛⬛,, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 3,čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkýchforiem rasovej diskriminácie a čl. 2 ods. 2 a čl. 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych,sociálnych a kultúrnych právach postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konanívedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2011, ako ajpostupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 Cdo 13/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),zastúpenej   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojenís čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1,čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   čl.   5   písm.   e)   a   čl.   6   Dohovoruo odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   (ďalej   len   „dohovor   o   odstránenídiskriminácie“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2011 (ďalejaj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a jehouznesením zo 14. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Právna zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť podaním doručeným ústavnémusúdu   15.   apríla   2014,   v ktorom   uviedla,   že „postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   a Najvyššieho   súdu   SR   okrem   už   uvádzaných   porušení   došlo   aj k porušeniu   jej   základného   práva   zaručeného   Ústavou   SR,   a   to   práva   na   prácu a na slobodnú voľbu povolania podľa článku 35 ods. 3 Ústavy SR... a... práva na prácu, ktoré zahŕňa aj právo zarábať si na živobytie prácou, ktorú si jednotlivec slobodne vyberie alebo   prijme   a   práva   na   účinnú   ochranu   a   prijatie   opatrení   zo   strany   štátu   na   plnú realizáciu tohto práva vrátane ochrany pred diskrimináciou v súvislosti s jej realizáciou podľa článkov 2 ods. 2 a čl. 6 Medzinárodného paktu...“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je príslušníčkou rómskejetnickej skupiny. V roku 2006 ukončila vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v študijnomodbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov v kombinácii dejepis — pedagogikana Filozofickej   fakulte   Prešovskej   univerzity   v   Prešove.   V   minulosti   pracovala   akopedagogický asistent tri roky na Základnej škole a jeden rok na Základnej školev. Následne bola na materskej a rodičovskej dovolenke a v súčasnosti pracuje akopedagogická asistentka.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsťk   porušeniu   ňou   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovorua dohovoru o odstránení diskriminácie, z ktorého vyplýva, že „mala vedomosť o voľnom pracovnom mieste u žalovaného - v Špeciálnej základnej škole... v, preto mu dňa 12. 05. 2008 adresovala žiadosť o prijatie do zamestnania s tým, že mala záujem sa u neho zamestnať   v   pracovnej   pozícií   ako   učiteľka,   resp.   ako   vychovávateľka.   Keďže   žalovaný na písomnú žiadosť žalobkyne o prijatie do zamestnania nereagoval, žalobkyňa sa bola u žalovaného   informovať   osobne.   Riaditeľka   žalovaného   sťažovateľke   počas   osobného pohovoru   pracovné   miesto   prisľúbila,   no   do   pracovného   pomeru   prijala   na   miesto vychovávateľky   nekvalifikovanú   osobu   absolventku   strednej   školy   v   odbore   obchod a podnikanie. Na svoju žiadosť o prijatie do zamestnania nedostala odpoveď.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „mala podozrenie, že konaním žalovaného mohlo ísť o diskriminačný postup v oblasti prístupu k zamestnaniu, a to z dôvodu etnickej príslušnosti sťažovateľky, a preto sa s podnetom obrátila na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva..., ktoré vo veci vykonalo nezávislé šetrenie. V rámci neho riaditeľka žalovaného odôvodnila   obsadenie   miesta   nekvalifikovanou   pracovníčkou   tým,   že   pracovné   miesto vychovávateľa v žiadnom prípade nemôže obsadiť vysokoškolsky vzdelaným pracovníkom, pretože by ho musela zaradiť do 11. platovej triedy a na to v rozpočte školy nemá finančné prostriedky.   Z   odborného   stanoviska   Ministerstva   školstva   SR,   vyžiadaného   v   rámci nezávislého šetrenia, vyplynulo, že pri prijímaní zamestnancov do pracovného pomeru má riaditeľ   školy   uprednostniť   uchádzačov   so   získaným   požadovaným   vysokoškolským vzdelaním   pred   uchádzačmi,   ktorí   získali   len   úplné   stredné   vzdelanie   a   nedostatok finančných prostriedkov by nemal byť dôvodom na uprednostnenie uchádzačky s úplným stredným vzdelaním pri prijatí do pracovného pomeru pred uchádzačom s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že riaditeľ zodpovedá aj za kvalitu výchovno vzdelávacieho procesu.“.

Keďže   sťažovateľka   vnímala   svoje   neprijatie   do   zamestnania „ako   priamu diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti“, domáhalasa v konaní pred Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 C 171/2010 ochrany pred diskrimináciou v pracovnoprávnych vzťahoch podľazákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochranepred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)v znení neskorších predpisov.

Podľa   názoru   sťažovateľky „žalovaný   svojím   postupom   v   prípade   sťažovateľky porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorú je povinný dodržiavať, keď zaobchádzal so sťažovateľkou menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inými osobami v porovnateľnej situácii, keď na pracovnú pozíciu vychovávateľky prijal do pracovného pomeru uchádzačku bez pedagogického vzdelania. Sťažovateľka, ktorá pedagogické vzdelanie mala, na rozdiel od osoby prijatej na pracovnú pozíciu vychovávateľky bola rómskej etnickej príslušnosti a mala zato, že jej etnický pôvod zohral rolu pri jej odmietnutí zo strany žalovaného.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 171/2010 z 8. augusta 2011 žalobu sťažovateľkyproti Základnej škole (ďalej len „žalovaná“) zamietol. Podľa sťažovateľky okresnýsúd dospel k záveru, že „žalobkyňa v konaní svoju časť dôkazného bremena uniesla, t. j. svojim tvrdením, že napriek vyššej kvalifikácii ako mala žalovaným prijatá uchádzačka o zamestnanie, jej žiadosti vyhovené nebolo, čím došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že podľa jeho názoru, žalovaný v konaní preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. K uvedenému právnemu záveru dospel na základe troch základných argumentov: prvým bol záver súdu, že žalovaný o prijatí úspešnej uchádzačky rozhodol ešte pred doručením žiadosti o zamestnanie zo strany žalobkyne, druhým argumentom súdu bolo, že dôvodom neprijatia žalobkyne bol nedostatok finančných prostriedkov na mzdy pre uchádzača s vysokoškolským vzdelaním, a tretím bola skutočnosť, že žalovaný rovnako neprijal aj ďalších troch uchádzačov o zamestnanie.“. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 289/2011 z 8. novembra 2011 na základeodvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol.V časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania, zmenil rozsudok tak,že   náhradu   trov   prvostupňového   konania   žalovanej   nepriznal.   Žalovanej   nepriznal   anináhradu trov odvolacieho konania. Podľa odvolacieho súdu «v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“ (§ 6 ods. 2 písm. a/ ADZ) pre „príslušnosť k národnostnej alebo etnickej skupine“ (§ 2 ods. 1 ADZ) nebola preukázaná tak ako to v podrobnostiach vysvetľuje okresný súd. Rozhodnutie o náhrade trov konania, ale odvolací súd nepovažoval za správne, pričom konštatoval, že podľa názoru odvolacieho súdu sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a preto výnimočne súd nemal priznať žalovanej náhradu trov konania.».

Proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   vo   výroku,   ktorým   súd   rozsudokokresného súdu potvrdil, podala sťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f)a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyššísúd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013 dovolaniesťažovateľky ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka   namieta,   že „postupom   a   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   aj odvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie... Odvolací súd sa vôbec nevenoval námietkam a argumentácii, ktoré v rámci konania predniesla a ktoré mali pre vec podstatný význam a dovolací súd sa im nevenoval dostatočne... Rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie dovolacieho súdu nie sú z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a obe rozhodnutia sú ústavne nekonformné. Všeobecné súdy sa v odôvodnení rozhodnutí   nedostatočným   spôsobom   vysporiadali   so   skutočnosťami,   ktoré   vyplynuli z dokazovania a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne - ústavným nekonformným spôsobom interpretovali vnútroštátne normy, najmä v súvislosti s výkladom právnych   noriem   vo   vzťahu   k   právu   na   prístup   k   práci...   Na   základe   uvedeného   má sťažovateľka za to, že v konaní pre všeobecnými súdmi došlo k porušeniu tzv. princípu rovnosti zbraní...“.

Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s   reštriktívnym   výkladom   dodržiavania   zásadyrovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch odvolacím súdom a dovolacímsúdom a tvrdí, že „právo na prácu je zakotvené v čl. 35 Ústavy a povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu stanovujú aj iné právne predpisy okrem iného aj zák. č. 5/2004 Z. z. a Zákonník práce. Uvedený reštriktívny výklad súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súdu, by znamenal, že osoby, ktoré sú často   znevýhodňované   v   prístupe   k   zamestnaniu,   by   nepožívali   ochranu   podľa antidiskriminačného zákona a súvisiacich predpisov, ktoré obsahujú zákaz diskriminácie a povinnosť   dodržiavať   zásadu   rovnakého   zaobchádzania,   čo   by   bolo   v   rozpore   nielen s antidiskriminačným zákonom, ale najmä v rozpore s právom EÚ, konkrétne Smernicou Rady 200/43/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Súdnehodvora Európskych spoločenstiev [ďalej len „Súdny dvor“ („rozhodnutia Súdneho dvora ES, prípad Firma Feryn NV - C 54/07 zo dňa 10. 07. 2008, prípad Dekker - C 177/88 zo dňa 8. 11. 1990 a prípad Colson C 14/83 zo dňa 10. 4. 1984“)].

Za   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   sťažovateľka   považuje   tiežskutočnosť, že „sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s jej návrhom na prerušenie konania podľa   §   109   ods.   1   OSP   a   požiadanie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   o   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a ani neodôvodnil, prečo tak neurobil...“.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   ajvo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov dovolacieho konania a vytýka dovolaciemu súdu„nedostatočné   skutkové   a   právne   posúdenie   veci   -   má   za   to,   že   v   jej   prípade   boli   aj v dovolacom konaní splnené predpoklady na rozhodnutie podľa § 150 ods. 1 OSP, čomu dovolací   súd   nevenoval   dostatočnú   pozornosť.   Dovolací   súd   podmienky   na   výnimočné nepriznanie náhrady trov protistrane vôbec neskúmal, a to aj napriek tomu, že v rámci spisového materiálu   mal možnosť oboznámiť   sa s osobnými, majetkovými a sociálnymi pomermi sťažovateľky, ktoré táto popisovala v samotnom dovolaní zo dňa 21. 12. 2011, ako aj s uznesením Okresného súdu Revúca zo dňa 02. 01. 2012, ktorým bolo sťažovateľke priznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku za dovolanie...“.

Napokon sťažovateľka tvrdí, že:„-   došlo   k   porušeniu   jej   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   tak,   ako   je   to stanovené v čl. 13 Dohovoru... tým, že štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľka za tým účelom iniciovala...

-... diskriminačným konaním, ktorému bola vystavená, došlo k zásahu do práva na súkromný život podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy a článku 8 Európskeho dohovoru...

-... v konaní došlo i k porušeniu jej práv zakotvených v článku 12 ods. 2 Ústavy SR, článku 14 v spojitosti s čl. 6, 8 a 13 Európskeho dohovoru a článku 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru   o   rasovej   diskriminácii...   že   práve   jej   rómska   etnická   príslušnosť   zohrala pri výbere osoby na toto pracovné miesto veľkú úlohu, súd však na uvedené pri rozhodovaní neprihliadol.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6, 8 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e) a článku 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a článkom 2 ods. 2 a článkom 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 11. 2013, sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 11. 2011, sp. zn. 13 Co 289/2011-200 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur... v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni   trovy   konania   a trovy právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   SR v   lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiežnavrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súduvo   vzťahu   k   výroku   o   náhrade   trov   konania,   ktorým   ju   dovolací   súd   zaviazal   zaplatiťžalovanej   trovy   dovolacieho   konania   v   sume   118,70   €,   do   právoplatnosti   rozhodnutiavo veci samej.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie jesúčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnymorgánom   ochrany   ústavnosti.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   jehoúlohou   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípomsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajprávu na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uvádza, že jeho súčasťou je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecnýsúd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale ajodvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačujena   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   naspravodlivý proces (m. m. pozri napr. III. ÚS 209/04).

Požiadavky   ústavného   súdu   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   korešpondujújudikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje, žečl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápaťtak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku,či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,možno   posúdiť   len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   ESĽP   tedanevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; HiroBalani c Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2011

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   je   jej   tvrdenie,   že   krajský   súdpotvrdením prvostupňového rozsudku z 8. augusta 2011 v časti o zamietnutí jej návrhuvo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 9 a nasl.antidiskriminačného zákona z dôvodu diskriminácie porušil jej základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.   Podľa   sťažovateľky,   ktorá   svoje   neprijatie   do   pracovného   pomeru   žalovanouvníma   ako   priamu   diskrimináciu   v   prístupe   k   zamestnaniu   z   dôvodu   rómskej   etnickejpríslušnosti, k zamietnutiu jej nárokov súvisiacich s jej diskrimináciou malo podľa nej dôjsťnesprávnou   interpretáciou   pojmu   diskriminácia   a   dodržiavania   zásady   rovnakéhozaobchádzania   v oblasti   prístupu   k   zamestnaniu,   ktorá   je   podľa   jej   názoru   v   rozpores právnym poriadkom Slovenskej republiky. Na základe tvrdenia, že napadnutý rozsudokkrajského súdu je nepreskúmateľný, sťažovateľka zastáva názor, že pre nedostatok jehoodôvodnenia jej bola odňatá možnosti konať pred súdom. Napadnutý rozsudok krajskéhosúdu sťažovateľka považuje nielen za nedostatočne odôvodnený, ale aj zmätočný. Podľasťažovateľky sa odvolací súd vôbec nezaoberal jej odvolacími námietkami a v odôvodnenírozsudku úplne opomenul na nich reagovať. Sťažovateľka ďalej namieta, že tak najvyšší súd,ako ani krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s jej návrhom na predloženiepredbežnej otázky Súdnemu dvoru a ani neodôvodnili, prečo tak neurobili. V konaní bolpodľa sťažovateľky ďalej porušený princíp rovnosti zbraní, pretože v rámci dokazovaniaodvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila v rámci konania a ktorémali mať význam pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľkapovažuje   za   arbitrárny,   pričom   jeho   arbitrárnosť   má   spočívať   predovšetkým   v jehonedostatočnom odôvodnení v merite veci.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   pripomína   špecifický   charakter   sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý vzhľadom na dikciu označeného ustanovenia ústavyspočíva okrem iného aj v tom, že ju možno podať len subsidiárne („... ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva z toho, žeochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale jetakisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   úlohouvšeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahyprichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo výroku,ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil, podala sťažovateľka dovolanie.Sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   jej   krajský   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdomz dôvodu   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   pre   nedostatok   jehoodôvodnenia.

Nedostatok   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   najvyšší   súdposudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241ods. 2 písm. b) OSP], ktorá ale nezakladá prípustnosť dovolania [porovnaj napr. rozsudoksp. zn.   2   Cdo   5/1997   z   28.   augusta   1997   (R   111/1998),   uznesenia   vo   veciach   sp.   zn.2 Cdo 83/2010, sp. zn. 7 Cdo 52/2011, sp. zn. 7 Cdo 109/2011, sp. zn. 3 Cdo 79/2012,sp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012 a sp. zn. 3 Cdo 363/2012]. Pri takomtoprávnom   posúdení   najvyšší   súd   vecne   nepreskúmava   námietku   o   nedostatočnomodôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak nie je prípustné. Na druhejstrane existujú rozhodnutia, v ktorých najvyšší súd uviedol, že nedostatok odôvodneniadovolaním napadnutého rozhodnutia považuje za vadu, ktorá vedie k odňatiu možnostiúčastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá prípustnosť dovolania (napr.sp. 4   Cdo   171/2005,   sp.   zn.   1   Obdo   V   91/2007,   sp.   zn.   2   Cdo   80/2012,   sp.   zn.4 Cdo 165/2012, sp. zn. 4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012, sp. zn. 5 Cdo 107/2013a sp. zn. 5 Cdo 369/2013). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší súd v zásade vždyvecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatokdôvodov (m. m. IV. ÚS 52/2014).

V   preskúmavanom   prípade   najvyšší   súd,   vychádzajúc   z   právneho   názoru,   ženepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania podľa § 237písm. f) OSP, preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojenís odôvodnením rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľka v sťažnostinamieta, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ústavný súd konštatuje,že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho z uvedenýchhľadísk mohol preskúmať a aj preskúmal najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky,a to bez ohľadu na to, že napadnuté uznesenie, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol, máz formálneho hľadiska procesný charakter.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavya práva podľa dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce,či   sa   najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   námietkamisťažovateľky, ktoré následne uplatnila v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, smerujúcimiproti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013 (obdobnenapr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 52/2014).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky v časti, ktorou smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu,ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdepre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013 v časti týkajúcej sa výroku o odmietnutí dovolania

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   sústredilna posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavneudržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   jej   základného   právana súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššiehosúdu je založené na sťažnostnej argumentácii, podľa ktorej jej bola odopretá súdna ochranatým, že dovolací súd vecne jej dovolanie neprerokoval napriek tomu, že „námietky uvedené v dovolaní zakladali dostačujúce dôvody na prípustnosť ňou podaného dovolania“.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považujeza potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľkysmeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   jeprípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimipostupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   zákon   č.   99/1963   Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú§ 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudkuodvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnostidovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, žedovolanie   je   prípustné   len   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   písm.   a)   až   písm.   g)   OSP.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   niedo právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnejštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôdvyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdupri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranuoznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo   13/2012   a   jeho   uzneseniezo 14. novembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnenísvojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhéhostupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré odôvodnila najmä tým, že«postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Vadu tejto povahy videla predovšetkým v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto spojitosti namietala, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal jej námietkami v merite veci, ktoré uviedla vo svojom odvolaní, na základe čoho považovala jeho rozsudok za arbitrárny. Ďalej poukazovala na to, že odvolací súd sa síce v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej, zároveň však dodal, že v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“ pre „príslušnosť k národnosti alebo   etnickej   skupine“   nebola   preukázaná   tak,   ako   to   v   podrobnostiach   vysvetlil   súd prvého   stupňa.   Podľa   názoru   žalobkyne   uvedené   tvrdenie   odvolacieho   súdu   spôsobilo zmätočnosť rozhodnutia vo veci samej, keďže súd prvého stupňa jednoznačne konštatoval, že žalobkyňa svoje dôkazné bremeno v spore uniesla a došlo tak k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Taktiež vytýkala odvolaciemu súdu, že úplne opomenul jej návrh podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, keď   o   ňom   nielenže   nerozhodol,   ale   ani   sa   k   nemu   v   odôvodnení   vôbec   nevyjadril. Žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci nižšími súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), tvrdiac, že v zmysle § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona viaceré zákony ustanovujú   povinnosť   dodržiavať   zásadu   rovnakého   zaobchádzania   v   oblasti   prístupu k zamestnaniu, kým obidva súdy (podľa jej názoru) dospeli k záveru, že osobitné zákony takéto   právo   nezakotvujú,   a   teda   ak   aj   v   prípade   žalobkyne   došlo   k   odlišnému zaobchádzaniu   v   rámci   pracovnoprávnych   vzťahov,   nie   je   možné   ho   definovať   ako diskriminačné a protiprávne. Napokon mala za to, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nesprávne vyhodnotili dokazovanie, keď dospeli k záveru, že k diskriminácii zo strany žalovanej nedošlo a svoj nárok uplatnený žalobou považovala za daný.».

Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkovéhostavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a v tejto veci   nebolo   dovolacím   súdom   vydané   predchádzajúce   rozhodnutie,   je   nepochybné,   že prípustnosť dovolania žalobkyne z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť nemožno. Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p., ukladajúceho dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník   namieta   alebo   nie),   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preskúmal   prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku   právomoci   súdu,   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého   konania,   prípad   absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.“

Ku kľúčovej námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bolaodňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] nedostatočným, resp. zmätočnýmodôvodnením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojhouznesenia uviedol:

„... treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Žalobkyňa vytýkala odvolaciemu súdu nedostatočné, resp. zmätočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., každý má právo na   to,   aby jeho   záležitosť bola   spravodlivo,   verejne a   v primeranej lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Právo (účastníka)   a   povinnosť   (súdu)   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva... tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý   argument   strany   (účastníka)   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia. Ak však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď práve na tento argument... Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého   stupňa   (porovnaj   rozsudok   Helle   proti   Fínsku   z   19.   decembra   1997,   sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).“

Vychádzajúc   z citovaných   všeobecných   východísk,   najvyšší   súd   v napadnutomuznesení k namietanému nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súduďalej uviedol:

«Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.), pričom výraznejšie   sa   modifikuje   ustanovením   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   Odôvodnenie   súdneho rozhodnutia ani v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Pri odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, že spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára /určuje/ ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Túto   jednotu   napokon   zvýrazňuje   aj   teleologický   aspekt   úpravy   Občianskeho   súdneho poriadku   (§   157   ods.   2   v   spojení   s §   211   ods.   2   a   §   219   ods.   2),   aby   odvolací   súd pri potvrdení rozhodnutia sa v odôvodnení zameral, pravdaže, za predpokladu, že to je ešte vôbec potrebné, najmä na argumentačné doplnenie už súdom prvého stupňa podaných dôvodov (nie mechanické opakovanie už raz uvedeného).

Odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   rozhodnutia   uzavrel,   že   súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne ho právne posúdil; preto   v   zmysle   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   Jeho   rozhodnutie   nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol   vo   svojom   rozsudku   súdu   prvého stupňa, ktorý   sa   pri výklade   a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, že žalobkyňa s takouto odpoveďou je nespokojná, snaží sa ju relativizovať a spochybniť. Pokiaľ odvolací súd uviedol, že v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“ pre   „príslušnosť   k   národnosti   alebo   etnickej   skupine“   nebola   preukázaná   tak,   ako   to v podrobnostiach vysvetlil súd prvého stupňa, uvedený údaj odvolacieho súdu nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia vo veci samej, ktorú namietala dovolateľka. Tento údaj nijako neodporuje   zdôvodneniu   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   podal   dostatočné vysvetlenie, prečo nešlo o diskrimináciu, aby na záver zhrnul, že nárok uplatnený žalobou daný nie je. Odvolací súd sa pritom nijako bližšie nevenoval otázke dôkazného bremena v spore, hoci práve do takéhoto spojenia sa mu citovaný údaj snaží podsunúť dovolateľka - ako rozpor či nedostatok. Téme dôkazného bremena sa postačujúcim spôsobom venoval v dôvodoch   svojho   rozsudku   súd   prvého   stupňa;   jeho   závery,   ktoré   odvolací   súd nespochybnil, niet dôvod označiť za arbitrárne. Samotnou správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov sa dovolací súd nezaoberal. Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov   sú   (ne)preskúmateľné   (teda   či   boli   splnené   parametre   zákona   na   odôvodnenie rozsudku - § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací   súd totiž neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že nižšie súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces...»

K námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej   sa   krajský   súd   nezaoberal   jej   návrhomna prerušenie   konania   a požiadanie Súdneho   dvora o   rozhodnutie o   predbežnej   otázke,najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Neobstojí ani námietka žalobkyne, ktorou vytýkala odvolaciemu súdu, že opomenul jej návrh podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Predovšetkým treba uviesť, že žalobkyňa v odvolaní upozornila odvolací súd na možnosť prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak má pochybnosti o výklade komunitárneho práva,   a   tak   podmienila   návrh   na   prerušenie   konania   a   požiadanie   o   rozhodnutie o predbežnej otázke. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti, že účastník konania podľa zákonnej   úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie... Spomenuté konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom   súdny   dvor   má   právomoc   vydať   rozhodnutie   o   výklade   zakladajúcich   zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, takéto   konanie   je   postupom   pôsobiacim   v   záujme   integrácie   a   zachovania   jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach   výkladu   a   platnosti   komunitárneho   práva,   ktoré   je   potrebné   pre   rozhodnutie vnútroštátneho   súdu   vo   veci   samej.   V   prejudiciálnom   konaní   súdny   dvor   nerozhoduje o súlade vnútroštátneho práva s právom Európskej únie ani neaplikuje právo Európskej únie na konkrétne situácie v jednotlivých prípadoch. Cieľom prejudiciálneho konania je „pomôcť“ vnútroštátnemu súdu pri rozhodovaní vecí, na ktoré sa vzťahuje právo Európskej únie,   a   to   všeobecným   výkladom   ustanovení   práva   Európskej   únie,   resp.   posúdením platnosti relevantného právneho aktu Európskej únie. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak výklad o predbežnej otázke je nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej. Postup odvolacieho súdu, ktorý v tejto právnej veci neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredložil predbežnú otázku na rozhodnutie o výklade súdnemu dvoru, však nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a ani v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., a to už len z toho dôvodu,   že   v   danom   prípade   potreba   takéhoto   výkladu   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej chýbala.»

K   námietke   nesprávneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom   najvyšší   súdv odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu   právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p., nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť   napadnutého rozhodnutia,   nezakladala   by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis   a   či   ho   (ne)správne   interpretovali   alebo   či   zo   správnych   skutkových   záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“

K   námietke   nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaných   dôkazov   najvyšší   súdv odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „nesúhlas s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. (k tomu porovnaj R 42/1993   a   tiež   ďalšie   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods.   2   O.   s.   p.),   a   tak   ani   neprislúcha   dovolaciemu   súdu,   aby   prehodnocoval   dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.“.

Na   základe   citovanej   argumentácie   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že „nakoľko prípustnosť   dovolania   v   danom   prípade   nemožno   vyvodiť   z   ustanovení   §   238   O.   s.   p. a v dovolacom   konaní   nevyšlo   najavo,   že   by   konanie   na   súdoch   nižších   stupňov   bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný, odmietol.“.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   pritom   uviedol,   že „riadiac   sa   právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu“.

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že skúmanie, či napadnuté súdnerozhodnutie   je   riadne   odôvodnené,   nie   je   len   otázkou   počtu   argumentov   uvedenýchv odôvodnení,   ale   aj   ich   kvality.   Toto   hodnotenie   takto   v   sebe   inkorporuje   aj   aspektprávneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu možnohodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu [spornýmskutočnostiam,   námietkam   účastníkov   konania   a   pod.   (IV.   ÚS   52/2014)].   Tento   záverpotvrdzuje   aj   konštatovanie   najvyššieho   súdu   v napadnutom   uznesení,   podľa   ktoréhorozsudok odvolacieho súdu je riadne odôvodnený, ak je z neho zrejmé, „z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali (odvolací súd aj prvostupňový súd, pozn.) aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili“. Dovolací súd tiež uviedol, že napadnuté rozhodnutieodvolacieho   súdu „nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   keďže   je založené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súd prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam“.

Na   účely   preskúmania   ústavnej   udržateľnosti   záveru   najvyššieho   súdu   o tom,   ženapadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   riadne   odôvodnený,   vyjadreného   v napadnutomuznesení ústavný súd považoval za potrebné posúdiť z ústavných hľadísk aj odôvodnenienapadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 289/2011 z 8. novembra 2011, ktorýmpotvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   v   časti,   v   ktorej   žalobusťažovateľky zamietol.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahustotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, v súlade s § 219 ods. 2 OSP poukázalna jeho odôvodnenie a na potvrdenie vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody:

«Platí, že v pracovnoprávnych vzťahoch sa predpokladá, že k diskriminácii došlo (§ 11 ods. 2 zákona číslo 365/2004 Z. z...) a žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu   rovnakého   zaobchádzania.   V   súdenej   veci   diskriminácia   pri   „prístupe k zamestnaniu“ (§ 6 ods. 2 písm. a/ ADZ) pre „príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine“ (§ 2 ods. 1 ADZ) nebola preukázaná tak ako to v podrobnostiach vysvetľuje okresný súd. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.»

Pri   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdua argumentácie v   ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho   ustáleného právnehonázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňovéa odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názorzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov(tak   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušnéhosúdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdusp. zn.   5 C 171/2010   z 8. augusta   2011,   ktorý   po podrobnom opise skutkového stavua príslušných zákonných ustanovení interpretovaných v posudzovanej veci (§ 2 ods. 1 a 2,§ 2a ods. 1, 2 a 8, § 6 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 antidiskriminačného zákona, § 6 ods. 2zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov,§ 13 ods. 1 a 2 a § 41 ods. 8 Zákonníka práce a § 62 zákona č. 5/2004 Z. z. o službáchzamestnanosti v znení neskorších predpisov) v relevantnej časti uviedol:

«Pri sporoch vychádzajúcich z antidiskriminačného zákona sa súd primárne musí zaoberať splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, ods. 2 ADZ.

Paragraf 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC   z   29.   júna   2000   (Smernica   Rady   2000/43/ES   z   29.   júna   2000,   ktorou   sa ustanovuje zásada rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo   etnický   pôvod   do   občianskeho   súdneho   konania   Slovenskej   republiky   ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii.

V prípade vnútroštátnych právnych   úprav (bývalý § 13 ods. 7 Zákonníka práce a súčasný § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne   žalovanú   stranu,   ale   ťaží   aj   žalobcu.   Žalobca   musí   prioritne   uniesť   dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť   také   dôkazy   (uniesť   dôkazné   bremeno),   z   ktorých   možno   dôvodne   usúdiť,   že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného   konania   je   jeho   rasa,   či   etnická   príslušnosť   (pôvod).   Až   následne   sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného o rasovej, či etnickej príslušnosti žalobcu; pohnútku (resp. motív) konania   žalovaného   žalobca   nedokazuje.   Ak   žalobca   nepreukáže,   že   s   ním   bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný.

Na základe vyššie uvedeného je predovšetkým potrebné vyrovnať sa s otázkou čo je porušením   zásady   rovnakého   zaobchádzania,   teda   čo   sa   rozumie   znevýhodnením v porovnaní   s   inými   osobami.   Súd   má   za   to,   že   týmto   znevýhodnením   nemôže   byť bez ďalšieho iba rozhodnutie zamestnávateľa o tom, že určitý uchádzač o zamestnanie bol odmietnutý, zatiaľ čo iný zamestnanec bol prijatý. Takýmto výkladom by došlo až k príliš extenzívnemu   chápaniu   posunu   dôkazného   bremena   na   osobu,   o   ktorej   sa   tvrdí,   že diskriminovala.   Je   totiž   otázkou,   či   k   presunu   dôkazného   bremena   môže   prísť pri akomkoľvek odlišnom zachádzaní medzi napríklad rómom a nerómom. Podľa súdu vedľa skutočnosti samotného rozdielneho zaobchádzania je nutné, aby takéto zaobchádzanie na prvý   pohľad   vyvolávalo   dojem,   že   k   odlišnému   zaobchádzaniu   došlo   práve   z   dôvodu zakázanej diskriminácie (v danej veci z dôvodu príslušnosti k rómskemu etniku).

Je zrejmé, že presun dôkazného bremena je iný v situáciách keď určité plnenie má byť poskytnuté komukoľvek bez ohľadu na jeho rasu, etnicitu alebo iné ďalšie zakázané dôvody (napríklad ak róm preukáže, že ako jediný z plne obsadenej reštaurácie nebol obslúžený, pričom všetci ostatní hostia nerómovia obslúžení boli a kde je teda zrejmé, že už samá   skutočnosť   rozdielneho   zaobchádzania   mala   diskriminačný   charakter)   oproti prípadom   keď   určité   situácie   obnášajú   už   samé   o   sebe   výber   medzi   celou   škálou kandidátov; tu samotná skutočnosť, že bol vybraný niektorý z kandidátov bez pristúpenia ďalších relevantných okolností podozrivá nie je. Nemožno ani tvrdiť, že takéto rozhodnutie má znevýhodňujúci charakter, teda ak bude róm iba tvrdiť, že nebol prijatý na určité miesto, nemožno o tom hovoriť bez ďalšieho ako o tom, že s ním nebolo zaobchádzané obvyklým, teda neznevýhodňujúcim spôsobom.

Tak napríklad podľa britskej judikatúry, ktorá má s antidiskriminačnými spormi asi najväčšie skúsenosti v rámci Európy, samotná skutočnosť, že v konkurze nebola vybraná osoba určitej farby pleti ešte sama o sebe k presunu dôkazného bremena nestačí, ale k tejto skutočnosti   musí   pristúpiť   ešte   ďalší   relevantný   dôkaz   (napríklad   neférový   priebeh konkurzu,   horšia   kvalifikácia   prijatého   uchádzača   atď.),   inými   slovami   povedané,   ide o povinnosť   žalobcu   preukázať   znevýhodňujúce   zaobchádzanie   pomocou   porovnania s komparátorom, kde žalobca tvrdí, že bol s týmto komparátorom v porovnateľnej situácii, ale bolo s ním zaobchádzané znevýhodňujúcim spôsobom práve pre tvrdený diskriminačný dôvod.

Pre daný prípad to znamená, že v súlade s účelom § 11 ods. 2 ADZ je potrebné konštatovať, že tvrdením žalobkyne o tom, že napriek vyššej kvalifikácii ako mal prijatý uchádzač o zamestnanie jej žiadosti vyhovené nebolo, došlo k presunu dôkazného bremena na   žalovaného.   Zároveň   súd   prenesenie   dôkazného   bremena   v   danej   veci   považuje za hraničný prípad, kde v snahe zabezpečiť ochranu predpokladanú antidiskriminačnou legislatívou, tento prenos ešte uznal.

Následne potom v spore žalovaný môže uspieť iba vtedy, ak preukáže alebo z konania a vykonaných dôkazov vyplynie, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, teda že pohnútka jeho konania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode.»

Aplikujúc   citované   všeobecné   východiská   na vec sťažovateľky,   okresný   súd   ďalej v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 5 C 171/2010 z 8. augusta 2011 najmä uviedol: «V   danej   veci   je   zrejmé,   že   prijatý   uchádzač   s   úplným   stredoškolským nepedagogickým   vzdelaním   mal   na   prvý   pohľad   nižšie   vzdelanie   ako   je   vysokoškolské pedagogické vzdelanie žalobkyne, čo bez znalostí ďalších okolností môže vzbudzovať dojem nerovnakého zaobchádzania, o ktorom žalobkyňa tvrdila, že sa udialo z dôvodu jej etnickej príslušnosti.

Je   však   faktom,   že   v   prípade   ak   sa   obsadzuje   pracovné   miesto,   pre   ktoré   ako kvalifikačný predpoklad postačuje úplné stredoškolské vzdelanie nemožno to, že prijatý uchádzač   má   vzdelanie   také   a   nie   vysokoškolské   chápať   ako   porušenie   povinnosti zamestnávateľa. Uvedený záver vyplýva aj zo stanoviska MŠ SR zo dňa 20. 06. 2011, podľa ktorého   právne   predpisy   neukladajú   zamestnávateľovi   povinnosť   prijať   do   pracovného pomeru na miesto pedagogického zamestnanca uchádzača so získaným vyšším stupňom vzdelania...

Z konania ďalej vyplynulo, že okrem žiadosti o prijatie do zamestnania žalobkyne boli u zamestnávateľa (žalovaného) evidované ďalšie 3 žiadosti, či už na miesto učiteľa, vychovávateľa   alebo   všeobecne   pedagogického   pracovníka.   Týmto   žiadostiam   taktiež vyhovené   nebolo,   pričom   to   boli   žiadosti   aj   uchádzačov   s   vysokoškolským   vzdelaním, prípadne s praxou v školstve a podľa priezvísk išlo o nerómov, ktorí by sa teda tiež mohli cítiť diskriminovaní z dôvodu neprijatia.

Zároveň,   a   to   je   pre   konanie   rozhodujúce,   bolo   preukázané,   že   žiadosť bola u žalovaného podaná a prísľub zamestnania jej bol daný pred doručením žiadosti žalobkyne, resp. ostatných uchádzačov.

Je   teda   zrejmé,   že   žalobkyňa   nemôže   otázku   prijatia   do   zamestnania porovnávať so sebou, pretože a) o prijatí ⬛⬛⬛⬛ (resp. o prísľube jej zamestnania)   sa   rozhodlo   už   v   čase,   keď   žiadosť   žalobkyne   žalovaný   ešte   nemal, b) stredoškolské   vzdelanie ⬛⬛⬛⬛ túto   z   hľadiska   finančnej   únosnosti pre žalovaného   „zvýhodňovalo“,   pretože   bola   pre   žalovaného   pri   splnení   všetkých predpokladov stanovených právnymi predpismi lacnejším zamestnancom a c) žalovaný sa rovnako zachoval aj voči ostatným trom vyššie spomenutým uchádzačom o zamestnanie a ich žiadostiam nevyhovel.

Ďalej   v   prospech   žalovaného   je   aj   to,   že   a)   zamestnáva   ako   pedagogických zamestnancov aj príslušníkov rómskeho etnika, b) v roku 2006 mal záujem zamestnať aj žalobkyňu a c) na žiadosť žalobkyne zamestnal v roku 2006 jej sestru ⬛⬛⬛⬛. To, že pracovná zmluva ⬛⬛⬛⬛ (sestry žalobkyne) nebola podľa jej tvrdení predĺžená preto, že sa jej musel doplácať plat, je iba ničím nepodloženou úvahou, keďže z dokazovania vyplynulo, že ⬛⬛⬛⬛ o toto predĺženie ani nežiadala. Súd   sa   ďalej   pri   riešení   tejto   veci   opieral   napríklad   aj   o   judikatúru   britského odvolacieho súdu v kauze Barton v. Investec Securities Ltd (2003), kde bolo vyslovené v súvislosti   s   výkladom   vyššie   citovanej   smernice,   že po   presunutí   dôkazného   bremena k preukázaniu,   že   nedošlo   k   porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   postačí,   aby žalovaný zamestnávateľ preukázal, že je pravdepodobnejšie, že k diskriminácii nedošlo ako že   k   nej   došlo.   Musí   byť   teda   pravdepodobné,   že   diskriminačný   faktor   nehral pri rozhodovaní   zamestnávateľa   žiadnu   úlohu   a   že   jeho   rozhodnutie   bolo   založené na dôvodoch nemajúcich s diskrimináciou nič spoločné...

V antidiskriminačných sporoch britské súdy teda akceptujú, že nie je na nich, aby nahradzovali   svojou   právnou   argumentáciou   rozhodovacie   úvahy   zamestnávateľa, eventuálne,   aby   sa   mu   snažili   vnútiť   takú   stratégiu   výberu   zamestnancov,   ktorá   je (z pohľadu súdu) jedine objektívna a vylučujúca akúkoľvek pochybnosť o diskriminácii. Súdy musia rešpektovať úsudok zamestnávateľa a poskytnúť mu istú mieru uváženia.

Pre daný prípad to znamená, že ⬛⬛⬛⬛ bola prijatím do zamestnania v bežnom slova zmysle zvýhodnená oproti ostatným uchádzačom (už len preto, že títo prácu u žalovaného nezískali). Je však zrejmé, že k prísľubu zamestnania formou predbežnej pracovnej zmluvy došlo v čase, keď žalovaný iné žiadosti o prijatie do zamestnania nemal a pri vhodnosti tohto kandidáta teda nebol dôvod si ho nejakým spôsobom „nerezervovať“ a spoliehať sa na to, že tento si do času predpokladaného nástupu k žalovanému inú prácu nenájde, prípadne že sa objavia ďalší, možno vhodnejší uchádzači o zamestnanie. Pre   konanie   je   ďalej   bez   významu,   či   tzv.   predbežná   pracovná   zmluva   uzavretá s ⬛⬛⬛⬛ bola alebo nebola platná... Rozhodujúce je, že vo vedomí žalovaného existovala či už právna alebo morálna povinnosť ako aj záujem zamestnať z dôvodu dania prísľubu zamestnania.

Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na § 2a ods. 8 ADZ, tak je na prvý pohľad zrejmé, že u nej nešlo o neoprávnený postih, pretože neprijatie žalobkyne do zamestnania nesúviselo s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby (písm. a/ - zo strany žalobkyne nebolo ani len tvrdené, že konanie žalovaného súvisí s domáhaním sa ochrany pred diskrimináciou v inej veci), nesúviselo s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania (písm. b/ - splnenie uvedených skutočností nebolo zo strany žalobkyne ani tvrdené), nesúviselo so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (písm. c/ - splnenie uvedenej skutočnosti nebolo zo strany žalobkyne ani tvrdené).

Pokiaľ žalobkyňa tvrdený neoprávnený postih dáva do súvisu so žiadosťou jej sestry o doplatenie platu z dôvodu nesprávneho platového zaradenia, tak tu súd uvádza, že ani samotná ⬛⬛⬛⬛ ani len netvrdila, že jej nesprávne platové zaradenie bolo výsledkom diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.»

Sumarizujúc   svoje   závery,   okresný   súd   v rozsudku   sp. zn.   5   C   171/2010 z 8. augusta 2011 tiež uviedol:

„Na záver súd uvádza, že ADZ v § 6 ods. 2 písm. a) hovorí, že zásada rovnakého zaobchádzania sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v   oblasti   prístupu   k   zamestnaniu   vrátane   požiadaviek   pri   prijímaní   do   zamestnania a podmienok   a   spôsobu   uskutočňovania   výberu   do   zamestnania.   Touto   formuláciou   sa zdôrazňuje, že o diskrimináciu v prezentovanej oblasti môže ísť len vtedy, ak je namietaná v súvislosti   s   uplatňovaním   niektorého   práva   alebo   výkonu   povinnosti,   ktoré   vyplývajú z osobitných zákonov. Účelom takejto formulácie je jasne a jednoznačne stanoviť, že nie všetky   situácie,   v   rámci   ktorých   dochádza   k   odlišnému   zaobchádzaniu   s   konkrétnymi osobami,   aj   keď   k   nemu   dochádza   v   rámci   ich   pracovnoprávnych   vzťahov,   je   možné charakterizovať ako diskriminačné a protiprávne. Najširšiu ochranu pred diskrimináciou pri predzmluvných vzťahoch predstavuje § 41 ods. 8 ZP.

Súd má tiež za to, že právny nárok na prijatie do zamestnania z dôvodu spĺňania predpokladov   vyžadovaných   na   konkrétne   pracovné   miesto,   tak   ako   to   prezentuje žalobkyňa, jej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva.

Pokiaľ   ide   o   prístup   k   zamestnaniu,   tak   zákon   č.   5/2004   Z.   z.   o   službách zamestnanosti v § 14 ods. 1 uvádza, že právo na prístup k zamestnaniu je právo občana, ktorý chce pracovať, môže pracovať a hľadá zamestnanie, na služby podľa tohto zákona zamerané   na   pomoc   a   podporu   uľahčenia   jeho   vstupu   na   trh   práce   vrátane   pomoci a podpory vstupu a zotrvania znevýhodneného uchádzača o zamestnanie na trhu práce najmenej počas obdobia šiestich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov.

Pre prijatie za vychovávateľa zákon nepredpisuje vykonanie výberového konania a ani nijak neupravuje ako má zamestnávateľ postupovať. Takouto normou nie je ani § 41 ods. 8 Zákonníka práce alebo § 62 zákona č. 5/2004 Z. z. (tie sa v podstate týkajú iba otázok   vyžadovania   informácii   od   uchádzača   o   zamestnanie   a   kritérií   na   výber zamestnanca) a ani § 6 ods. 2 zákona o výkone práce vo verejnom záujme, ktorý obsahuje iba   všeobecnú   formuláciu,   že   zamestnávateľ   rozhodne   o   obsadení   voľného   pracovného miesta na základe posúdenia vhodnosti jednotlivých uchádzačov z hľadiska ich znalostí a schopností na výkon práce vo verejnom záujme. Zároveň nebolo preukázané, že výber stredoškoláčky ⬛⬛⬛⬛, resp. presnejšie nevyhovenie žiadosti o prijatie žalobkyne bolo v rozpore s dovtedajšou praxou žalovaného pri prijímaní zamestnancov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov má súd za to, že nárok uplatnený žalobou nie je daný a preto žalobu zamietol. Keďže nebol daný základ nároku, súd logicky zároveň zamietol   návrhy   na   dokazovanie   ohľadom   jeho   výšky   v   časti   požiadavky   o   zaplatenie nemajetkovej ujmy.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd po oboznámení sa so všetkýmirozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré boli vo veci sťažovateľky vydané, konštatuje, žezáver najvyššieho súdu, podľa ktorého napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolací súd neodňal sťažovateľke možnosť konať predsúdom z dôvodu, že svoj rozsudok náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svojprávny záver v napadnutom uznesení primerane odôvodnil, preto ho nemožno považovaťza zjavne neodôvodnený a podľa názoru ústavného súdu je z ústavného hľadiska udržateľnýa akceptovateľný. K právnemu záveru, ktorý najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil,dospel ústavne konformnou interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej užkonštantne uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymia hmotnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   alebotrestnoprávnom konaní, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušeniazákladného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013. Skutočnosť, žesťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor svojímvlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdupredmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyššímsúdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sumarizujúc   už   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanom   prípadeneexistujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   reálnu   možnosť   vysloviť   porušeniezákladných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a jej práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013v časti odmietnutia dovolania po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pripredbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov dovolacieho konania

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruvýrokom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013, ktorýmju zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume 118,70 € k rukámjej právneho zástupcu.

Sťažovateľka argumentuje tým, že „v jej prípade boli aj v dovolacom konaní splnené predpoklady   na   rozhodnutie   podľa   §   150   ods.   1   OSP,   čomu   dovolací   súd   nevenoval dostatočnú pozornosť“.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmäna okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnostia dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tietoskutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňaplatia i pre odvolacie konanie. Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenie § 224 ods. 1 platípre konanie na dovolacom súde obdobne.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   pretovšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základnéprávo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základnéhopráva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods.   1   ústavy je   teda ratione   materiae aj právona rozhodnutie   o   trovách   konania,   resp.   o   náhrade   trov   konania   v   súlade   so   zákonom(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997). Právo na súdnu ochranu a v jehorámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona,ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelýchprípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje lenza celkom   výnimočných   okolností   (IV.   ÚS   248/08,   IV.   ÚS   182/09).   Vychádza   pritomz toho, že je v zásade vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechustrán podľa čl. 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebovyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Ústavný súd môže zasiahnuťdo rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého súdneho konania.

Ustanovenie   §   150   ods.   1   OSP   umožňuje   súdu,   aby   v   rámci   svojho   uváženiav medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trovkonania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada.Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitnéhozreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo všakneznamená, že tým vytvára priestor pre voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvodyhodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť najmä na osobné, zárobkové, majetkové a inépomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti,ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Hranice sudcovskej   úvahy sú dané účelomprávnej úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie náhrady trov konania úspešnémuúčastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednostiza výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Dovolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   v   súvislosti   s   rozhodnutímo trovách konania dospel k záveru, že „v dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1a § 142 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení do 30. júna 2013 základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. V   konkrétnej   veci   ide   o   spor   podľa   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene a doplnení   niektorých   predpisov,   v   ktorom   sa   žalobkyňa   domáhala   od   žalovanej ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €. Aj v takomto spore ide o príslušné imateriálne hodnoty, ktoré vyjadriť v peniazoch nie je možné (najmä dôstojnosť, spoločenskú vážnosť alebo spoločenské uplatnenie), a žalobkyňa uplatňuje podľa cit. zákona (§ 9) právne prostriedky, kde je zjavná zhoda s tými, aké sú v spore o ochranu osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka). Chýba racionálny dôvod, pre ktorý by práve tento druh veci nemal byť určujúcim pri stanovenie tarifnej hodnoty aj v tomto prípade, t. j. treba aj tu /obdobne/ aplikovať § 10 ods. 8 vyhlášky. Podľa tohto ustanovenia vo veciach ochrany osobnosti   podľa   Občianskeho   zákonníka,   vo   veciach   ochrany   podľa   predpisov o masovokomunikačných   prostriedkoch,   vo   veciach   ochrany   osobných   údajov   alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Tarifnou hodnotou je tak 2000 eur a podľa tejto hodnoty sa určí (stanoví) základná sadzba tarifnej odmeny advokáta.

Žalovaná náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, že právny zástupca žalovanej zastupoval túto účastníčku už v konaní pred obomi nižšími stupňami súdov. Žalovanej preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za úkon právnej služby advokáta, ktorý poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 25. januára 2012. Za jeden úkon právnej služby s tarifnou hodnotou 2000 € je podľa § 10 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny 91,29 €. Pretože úkon advokáta žalovanej v dovolacom konaní je vyjadrením k dovolaniu vo veci samej, odmena za tento úkon patrí podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny. K tejto odmene (91,29 €) priznal dovolací súd podľa § 16 ods. 3 vyhlášky sumu 7,63 € ako náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pričom odmenu a uvedenú náhradu zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorá činí 19,78 €. Spolu takto náhrada trov dovolacieho konania za právne zastúpenie žalovanej predstavuje 118,70 € (91,29 + 7,63 + 19,78).“.

Citovanú   časť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nemožnopovažovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúcu základnému právu podľa čl. 46ods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že odôvodnenie výrokuo trovách   konania   treba   posudzovať   v   kontexte   celého   rozhodnutia   (I.   ÚS   230/04,III. ÚS 53/06). Ak najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia akcentoval najmä to,že podľa záverov, ku ktorým dospel, vzniklo procesne úspešnej účastníčke – žalovanejprávo na náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade trov jej právnej zastúpenia, tak ideo argumentáciu,   ktorá   je   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   ústavneakceptovateľná.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   výrokomnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu o trovách konania a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsťk   jeho   porušeniu.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosťsťažovateľky   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

K porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsťtým, že súdy jej neposkytli účinnú právnu ochranu, nedostatočne bola implementovanálegislatíva a štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní.

Ako   už   bolo   uvedené   vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti   sťažovateľky   týkajúcej   sanamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdnekonanie,   ústavný   súd   nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vysloviťporušenie   týchto   práv,   a preto   vyhodnotil   argumentáciu   najvyššieho   súdu   ako   ústavnekonformnú.

Sťažovateľka mala k dispozícii antidiskriminačnú žalobu, ktorú považuje ústavnýsúd   v okolnostiach   posudzovanej   veci   za   účinný   prostriedok   nápravy   v   zmysle   čl.   13dohovoru.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   podliehalo   prieskumu   odvolacím   súdom,ktorý odvolanie sťažovateľky meritórne a riadne prerokoval. Sťažovateľka preto nielenžemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, tento i riadne využila. To, že sťažovateľkenebola poskytnutá v súdnom konaní ochrana podľa jej predstáv (sťažovateľka podala v danejveci aj dovolanie, ktoré však dovolací súd odmietol ako neprípustné, keď konštatoval, že vjej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom), nemôže viesť k záveru o tom, žebolo porušené jej právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že účinný prostriedok nápravy jej bol odňatý„nedostatočnou   implementáciou   legislatívy“,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy takúto námietku nie je oprávnený preskúmavať,keďže   tvorí   predmet   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy   (konanie   o súlade   právnychpredpisov). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorejuvádza,   že   „každé   konanie   možno   začať   len   ako   samostatné   konanie   a len   na   návrhoprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania predústavným   súdom   a na   základe   jeho   vlastného   rozhodnutia. Ústavná   a zákonná   úpravakonaní   pred   ústavným   súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konaniaa nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavynemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v konaní   o súlade   právnychpredpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver   vyplývajúci   z citovaného   právneho   názoru   mánesporne   aj   ústavnú   relevanciu,   a to   zvlášť   v prípadoch,   ak   by   sa   v konaní,   ktoré   patrív zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniťprávomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípadsťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavnéhosúdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a toani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práva slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   navyše   svojetvrdenie   o porušení   čl.   13   dohovoru   dostatočne   neodôvodnila.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6,   čl.   8   a   čl.   13   dohovoru   a   čl.   5   písm.   e)   a čl.   6   dohovoru   o odstránení diskriminácie

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnýmipovinnosťami vyhlásenými v čl. 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážua odstránia   rasovú   diskrimináciu   vo   všetkých   jej   formách   a   že   zaručia   právo   každéhona rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farba pleti, národnostného aleboetnického pôvodu, najmä potom pri používaní... hospodárskych, sociálnych a kultúrnychpráv, najmä práva na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivépracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácua na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu...

Podľa   čl.   6   dohovoru   o   odstránení   diskriminácie   zmluvné   štáty   zabezpečiaprostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkýmosobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovejdiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základnéslobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a   primeranú   náhraduza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy,čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoruo odstránení   diskriminácie   majú   charakter   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinnérešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tietoustanovenia ústavy (dohovoru, dohovoru o odstránení diskriminácie) sú vždy implicitnousúčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základnýchpráv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súdnedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, neexistuje anidôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohtodôvodu   ústavný   súd   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní   aj   túto   časť   sťažnostisťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

6.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru a tiež základného práva podľa čl. 35 ods. 3 ústavy

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo   ochranyzdravia a slobôd iných.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahuhmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať,Podmienky stanoví zákon.

Ústavný súd v doterajšej judikatúre už mnohokrát vyslovil, že absencia porušeniaústavnoprocesných   princípov   v napadnutých   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ako   ajpostupoch, ktoré predchádzali ich vydaniu, v zásade vylučuje založenie ich sekundárnejzodpovednosti základných práv a slobôd hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria ajsťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 116/05)a práva podľa čl. 8 dohovoru a tiež základné právo podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Ústavný súdv súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, ževšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práva slobôd   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadnez čl.   6   dohovoru.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštitúciou   vočivšeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavyv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmto postupom nahradzoval skutkovéa právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonaldokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujúskutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   právsťažovateľky   podľa   čl.   19   ods.   2,   čl.   35   ods.   3   ústavy   a   práva   podľa   čl.   8   dohovoruuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013 po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejtočasti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberalďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015