znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 65/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 2 S 319/2005 a Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžf 4/2011, ako aj sp. zn. 1 Sdo 24/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 28. decembra 2012 a poštou 31. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   2   S   319/2005   a   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžf 4/2011, ako aj sp. zn. 1 Sdo 24/2012. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti   a z doplňujúceho podania doručeného ústavnému súdu   elektronicky 22. januára 2013 a poštou 28. januára 2013 vyplýva, že sťažovateľ 7. októbra 2005 podal krajskému   súdu   žalobu   proti   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaný“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. MF/016595/2005-961/439.   Krajský   súd   uznesením   z 30.   novembra   2005 nariadil   sťažovateľovi   odstrániť nedostatky   žaloby,   čo   sťažovateľ   podaním   z 2.   januára   2006   aj urobil.   Ďalšou   výzvou z 12. apríla 2007 krajský súd požadoval pod následkom zastavenia konania, aby sťažovateľ v lehote 15 dní doložil do súdneho spisu s poukazom na ustanovenie § 250a Občianskeho súdneho   poriadku   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   udelené   advokátovi,   prípadne doklad preukazujúci jeho právnické vzdelanie. Žalobca podaním z 12. apríla 2007 predložil kópiu diplomu z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý preukazoval jeho právnické vzdelanie. Po týchto úkonoch sa v konaní pokračovalo a nariaďovali sa aj pojednávania. V súvislosti s pojednávaním 6. apríla 2009 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť s tým, že je dlhodobo práceneschopný, zároveň uviedol, že v prípade zhoršenia jeho zdravotného stavu splnomocní advokáta na právne zastupovanie. To sa aj stalo, pričom splnomocnil advokáta JUDr. M. B.

Uznesením krajského súdu č. k. 2 S 319/2005-87 z 8. septembra 2010 bolo konanie zastavené, keďže podľa krajského súdu právny zástupca sťažovateľa 17. mája 2010 oznámil krajskému súdu, že ešte 16. novembra 209 vypovedal sťažovateľovi plnú moc. S poukazom na túto skutočnosť sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 19. mája 2010. Krajský súd sťažovateľa vyzval, aby v lehote 15 dní oznámil meno právneho zástupcu, ktorý ho bude v konaní zastupovať, a to pod hrozbou zastavenia konania. Hoci sťažovateľ výzvu   prevzal   9.   júna   2010,   meno   právneho   zástupcu   neoznámil.   Preto   podľa   názoru krajského súdu požiadavka kvalifikovaného zastúpenia sťažovateľa advokátom v zmysle § 250a Občianskeho súdneho poriadku nie je splnená a platí, že sťažovateľ nie je v konaní kvalifikovane zastúpený, pričom ani neoznámil, že sa bude zastupovať sám, a nepreukázal súdu právnické vzdelanie.

Sťažovateľ považoval postup a uznesenie krajského súdu za nezákonné a podal proti uzneseniu   28.   októbra   2010   odvolanie.   V   doplňujúcom   podaní   ústavnému   súdu z 22. januára 2013 spresnil, že odvolanie zaslal 28. októbra 2010 faxom a následne aj ako poštovú listovú zásielku. Zároveň opakovane už druhýkrát predložil vysokoškolský diplom s   tým,   že   spĺňa   podmienky   konania   v   zmysle   §   250a   Občianskeho   súdneho   poriadku. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   4/2011   z   3.   októbra   2011   bolo   odvolanie sťažovateľa odmietnuté bez toho, aby sa najvyšší súd zákonným spôsobom vysporiadal so spornou otázkou splnenia podmienok konania. V odôvodnení uznesenia sa zaoberal iba opakovaným   druhýkrát   doloženým   dokladom   –   diplomom   z   dôvodu,   že   podanie   bolo oneskorené.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom opakovane ozrejmil rozhodné skutočnosti (okolnosti splnenia podmienok konania na krajskom súde, o čom svedčia jeho podania, ktoré sú založené v súdnom spise). Uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Sdo   24/2012   z   27.   septembra   2012   bolo   dovolacie   konanie   zastavené. Uznesenie sa stalo právoplatným 29. októbra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd tým, že konanie zastavil, odňal mu možnosť konať pred súdom a zároveň vec aj nesprávne právne posúdil. V konaní podľa piatej časti druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   žalobca   musí   byť   obligatórne   zastúpený advokátom,   pokiaľ   nemá   právnické   vzdelanie   buď sám,   alebo   jeho   zamestnanec,   ktorý zaňho koná na súde. Sťažovateľ preukázal, že právnické vzdelanie má. Krajský súd preto postupoval nesprávne, keď ho opakovane vyzval na preukázanie splnenia podmienok podľa § 250a Občianskeho súdneho poriadku. Následným zastavením konania došlo k odmietnutiu spravodlivosti a porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Postup posudzovania podmienok a skúmanie právnického vzdelania sťažovateľa v odvolacom konaní boli tiež v rozpore so zákonom. To isté sa vzťahuje aj na dovolacie uznesenie najvyššieho súdu z 27. septembra 2012.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 2 S 319/2005 a najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf 4/2011, ako aj sp. zn. 1 Sdo 24/2012 s tým,   aby   boli   uznesenia   krajského   súdu   z   8.   septembra   2010   a   najvyššieho   súdu z 3. októbra 2011, ako aj z 27. septembra 2012 zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu na   ďalšie   konanie.   Napokon   sa   domáha   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom. Žiada, aby sťažnosť bola prioritne vybavená.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 4/2011 z 3. októbra 2011 vyplýva, že ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 S 319/2005-87   z   8.   septembra   2010,   keďže   podľa   zistenia   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   prevzal uznesenie krajského súdu 13. októbra 2010, v dôsledku čoho posledným dňom zákonnej lehoty   na   podanie   odvolania   bol   28.   október   2010,   avšak   sťažovateľ   podal   odvolanie na poštovú prepravu až 2. novembra 2010, teda po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Odvolanie   bolo   preto   potrebné   odmietnuť   ako   oneskorene   podané   podľa   §   218   ods.   1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 24/2012 z 27. septembra 2012 vyplýva, že   ním   bolo   zastavené   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   podanom   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 4/2011 z 3. októbra 2011, keďže vo veciach správneho súdnictva nie je dovolanie prípustné a najvyšší súd ako dovolací súd nemá v tomto rozsahu právomoc   konať.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   podľa   doložky   právoplatnosti 29. októbra 2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 S 319/2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal najvyšší   súd   v   rámci   odvolacieho   konania.   Tým   je   zároveň   vylúčená   v   tomto   rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie, a to aspoň formálne vzaté (ako o tom bude zmienka ešte v ďalšom), aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf 4/2011, ako aj sp. zn. 1 Sdo 24/2012. Tieto časti sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Najvyšší súd ako odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 4/2011 vo svojom uznesení z 3. októbra 2011 ustálil, že sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu odvolanie oneskorene vychádzajúc z toho, že uznesenie krajského súdu prevzal 13. októbra 2010 a odvolanie podal na poštovú prepravu až 2. novembra 2010.

Ústavný súd z dôkazov, ktoré mal k dispozícii, považuje uvedený záver najvyššieho súdu   z   odvolacieho   konania   za   dostatočne   podložený   a   presvedčivý.   Z   rukou   písanej poznámky na uznesení krajského súdu č. k. 2 S 319/2005-87 z 8. septembra 2010 vyplýva, že toto uznesenie sťažovateľ prevzal (tak ako to konštatuje najvyšší súd) 13. októbra 2010. Hoci podľa najvyššieho súdu bolo odvolanie podané na poštovú prepravu až 2. novembra 2010,   sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdil,   že odvolanie   odoslal   ešte 28. októbra 2010 (čo by bolo v zákonnej lehote). Ústavný súd preto sťažovateľa vyzval, aby predložil dôkaz o tom, že odvolanie v skutočnosti podal ešte 28. októbra 2010. Sťažovateľ v doplňujúcom podaní z 22. januára 2013 spresnil, že odvolanie zaslal faxom 28. októbra 2010 a následne ho doručil aj ako listovú zásielku. Nepredložil však nijaký dôkaz o zaslaní odvolania faxom. Rovnako nevyvrátil záver najvyššieho súdu, podľa ktorého na poštovú prepravu odovzdal odvolanie až 2. novembra 2010.

K uvedeným zisteniam ústavný súd ešte dodáva, že v dovolaní, ktoré sťažovateľ podal proti odvolaciemu uzneseniu sp. zn. 3 Sžf 4/2011 z 3. októbra 2011, nijako nebrojí proti   odvolaciemu   záveru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   odvolanie   proti   uzneseniu krajského súdu podal oneskorene. Proti tomuto ustáleniu neuplatnil v podanom dovolaní žiadne   námietky.   V   konečnom   dôsledku   preto   treba   považovať   odvolacie   uznesenie najvyššieho súdu za dostatočne odôvodnené a presvedčivé. Nejaví znaky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.

Vo   vzťahu   k   dovolaciemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo   24/2012 z 27. septembra 2012 považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že dovolacie konanie bolo zastavené v podstate preto, že v rámci správneho súdnictva nie je dovolanie vôbec prípustné.   Proti   takejto   argumentácii   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu   nič   nenamietal   a   nijako   nespochybňoval   vyslovený   právny   názor.   Ani ústavný súd nemôže tento záver kvalifikovať ako arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Preto uznesenie najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanie vo veciach správneho súdnictva nie je prípustné, treba akceptovať.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že sťažovateľ, ktorý je presvedčený, že krajský súd protizákonne zastavil konanie pre údajné nesplnenie podmienok konania, v ďalšom postupoval   nekonzistentne   a   nedôsledne,   pretože   hoci   formálne   podal   proti   uzneseniu krajského súdu odvolanie, v skutočnosti tak urobil oneskorene (včasnosť podania odvolania nepreukázal).   Tým   sám   spôsobil,   že   najvyšší   súd   v   odvolacom   konaní nemal   možnosť skúmať, či postup krajského súdu bol alebo nebol v súlade so zákonom. V následnom dovolacom konaní už nebolo možné chybu, ktorú sťažovateľ urobil oneskoreným podaním odvolania, napraviť, keďže dovolanie v rámci správneho súdnictva nie je prípustné.

Za   situácie,   keď   tak   odvolacie,   ako   aj   dovolacie   uznesenie   najvyššieho   súdu   je v súlade so zákonom, ani ústavný súd už nemohol skúmať, či závery krajského súdu možno alebo nemožno považovať za akceptovateľné. Súdna ochrana práv účastníka konania nie je totiž jednostrannou záležitosťou súdov, pretože je aj vecou samotných účastníkov, ktorí tiež nesú v zákonom vymedzenom rozsahu časť procesno-právnej zodpovednosti za výsledok konania.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013