znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 65/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.   a.   s.,   právne   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou T., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Cob 51/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaní vedenom   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 2 Cob 51/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. februára 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   42   Cb   349/2009-123   zo   17.   augusta   2009   bola   sťažovateľka   ako žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 3 165,90 € z titulu nezaplatenia ceny za práce navyše. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 51/2011-144 zo 6. decembra 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie.

Za   porušenie   označeného   práva   považuje   sťažovateľka   skutočnosť,   že   sa so žalobcom   nikdy   na   žiadnych   prácach   navyše   nedohodla,   žalobcu   nikdy   nežiadala o vykonanie zmeny diela, a to ani ústne, ani písomne. Sťažovateľka dokonca ani nevedela, že existuje potreba zmeny diela a že žalobca vykonal dielo v zmenenom rozsahu. Tento fakt potvrdzuje aj výsledok dokazovania, v ktorom nebol predložený žiadny dôkaz o vedomosti sťažovateľky   o vykonávaní zmeny diela, ale ani o tom, že by niekedy   došlo   k dohode účastníkov konania o zmene diela a zmene ceny. Preto je rozsudok krajského súdu podľa názoru sťažovateľky arbitrárny. Je tiež v rozpore so skutočným skutkovým stavom, ktorý sa v konaní dokázal. Došlo aj k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Cob 51/2011 s tým, aby bol rozsudok zo 6. decembra 2011 zrušený spolu s rozsudkom okresného súdu zo 7. októbra 2010 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 323,49 €.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 51/2011-144 zo 6. decembra 2011 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ako to sťažovateľka sama v sťažnosti uviedla, podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   toto   tvrdenie   sťažovateľky   zodpovedá skutočnosti. Vzhľadom na uvedenú situáciu v danom štádiu konania právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor (podobne   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká republika,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012