znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 65/2010-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa o sťažnosti Mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, zastúpeného advokátom JUDr.   D.   A.,   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 43/08 z 29. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mesta Košice na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 43/08 z 29. októbra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžo   43/08 z 29. októbra 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Mestu Košice p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 373,14 € (slovom   tristosedemdesiattri   eur   a   štrnásť   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. A., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 65/2010-20 zo 16. februára 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mesta   Košice,   Košice   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 43/08 z 29. októbra 2008.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   podaním   doručeným   Krajskému   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   rozhodnutia Katastrálneho úradu v Košiciach (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. H-2/97/d-Bj z 20. júna 2007, a to na základe opravného prostriedku podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd rozsudkom   sp. zn. 6 Sp 18/07 z 22. novembra 2007 žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 43/08 z 29. októbra 2008 odmietnuté ako oneskorene podané.

V   súvislosti   s   napádaným   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... odvolanie v podstate bolo odmietnuté z dôvodu, že pri počítaní lehôt na podanie odvolania odvolací súd vychádzal nie z lehoty odo dňa skutočného doručenia napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ale z domnienky doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p. Podľa   odvolacieho   súdu   citujem:   „Odvolací   súd   zistil,   že   právny   zástupca navrhovateľa prevzal napadnuté rozhodnutie krajského súdu dňa 7. januára 2008, avšak zásielka bola už predtým dňa 27. decembra 2007 uložená na pošte a adresát šiju do troch dní od uloženia neprevzal, preto sa považuje za deň jej doručenia /§ 47 ods. 2 O. s. p./ posledný deň tejto lehoty, t. j. 31. decembra 2007“, koniec citátu.

Poznamenávame,   že   vychádzajúc   z   citovaného   ustanovenia   a   platného   právneho stavu   vyplýva,   že   zásielka   súdu   doručená   účastníkom   konania   poštou   sa   považuje   za doručenú uplynutím 3. dňa od jej uloženia pri dodržaní postupu predpokladaného § 47 ods. 2 O. s. p. len vtedy, ak sa adresát zásielky v čase plynutia trojdňovej úložnej lehoty v mieste doručovania zdržiaval a zároveň mal reálnu možnosť si písomnosť v tejto lehote vyzdvihnúť.

Musíme žiaľ konštatovať, že odvolací súd vôbec neskúmal, či zákonný postup pri doručovaní bol dodržaný a či adresát mal v čase výzvy a uloženia zásielky reálnu možnosť si písomnosť vyzdvihnúť.

Vzhľadom na uvedené nezákonné posúdenie sme k dovolaniu predložili príjmový pokladničný doklad č. 1/01/2008 zo dňa 5. januára 2008, z ktorého vyplýva, že v dňoch 20. 12. 2007 až 05. 01. 2008 náš právny zástupca dovolenkoval a bol ubytovaný v zariadení M.   B.,  ...   Z.   /okres   T./.   Ďalej   ako   podporný   dôkaz   predkladáme   súdu   aj   Žiadosť   o poskytnutie informácie – odpoveď od Slovenskej pošty a. s.... zo dňa 6. 11. 2008 a Žiadosť o doplnenie poskytnutej informácie – odpoveď č. 1795-OPT/2008 zo dňa 11. 11. 2008 z ktorých jednoznačne vyplýva, že náš právny zástupca v inkriminovanom období t. j. od 20. 12. 2007 do 6. 1. 2008 nepreberal doručované zásielky ale všetky zásielky uložené z tohto obdobia prevzal až dňa 7. 1. 2008. Poznamenávame ďalej, že nášmu právnemu zástupcovi okrem oznámení o uložení zásielky, neboli zanechané výzvy na opakované doručenie. (V poštovej schránke rodinného domu na ul.... V., v ktorom advokát má sídlo kancelárie, pri návrate z dovolenky 6. 1. 2008 nenašiel advokát v schránke modrý lístok – Výzvu, ktorá mala   advokáta   upozorniť,   že   bolo   náhradné   doručenie.   A   keďže   advokát   nemá   iných zamestnancov   a   manželka   s   advokátom   bola   na   dovolenke,   nemal   reálnu   možnosť   si písomnosť vyzdvihnúť v lehote 3 dní od jej uloženia. Vychádzajúc z uvedeného, advokát prevzal 7. 1. 08 pri poštovom priečinku na Pošte V. tri doporučené zásielky medzi nimi aj predmetnú zásielku bez toho, aby sa zamýšľal nad náhradným doručením.)

Najvyšší súd SR ako odvolací súd aj keď z obsahu spisu bolo zrejmé, že rozsudok KS Košice v tejto veci bol doručený tesne pred Vianočnými sviatkami a že náhradné doručenie malo byť vykonané cez Vianočné sviatky, nepreskúmal domnienku náhradného doručenia a ani   nedotazoval   advokáta   na   vysvetlenie,   prípadne   doloženie   dôkazov,   že domnienka   o náhradnom doručení je nesprávna a či vôbec došlo k účinnému náhradnému doručeniu. Domnienka náhradného doručenia bola advokátom vyvrátená. Od 15. 10. 2008 je účinná novela OSP, ktorá vypustila už domnienku náhradného doručenia (§ 47 ods. 2 OSP) s tým, že zásielka sa považuje za doručenú, až keď sa vráti súdu. Už aj z tohto titulu najvyšší súd ako   odvolací   a   dovolací   nepostupoval   citlivo   a   v   súlade   už   s   existujúcimi   Nálezmi Ústavného súdu SR.

Keďže náš právny zástupca prevzal zásielku v riadnej odbernej, či úložnej lehote a odvolacia lehota začala bežať po prevzatí zásielky, za týchto okolností pri podaní odvolania sme nemali najmenší dôvod sa bližšie zaoberať s otázkou doručovania zásielky.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo/43/2008 a jeho uznesením z 29. októbra 2008 vo veci navrhovateľa Mesto Košice, proti odporcovi Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Košice - okolie, so sídlom..., za účasti obce S. v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu z 20. júna 2007 číslo H-2/97/d-Bj v katastrálnej veci bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžo/43/2008   zo   dňa 29. októbra 2008 ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   na   Ústavnom   súde   SR   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   1   mesiaca   od právoplatnosti rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd predseda dotknutého senátu listom č. k. KP 4/2010-46 z 31. mája 2010 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 28. júla 2010.

2.1 Predseda dotknutého senátu najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „K námietkam uvádzaným sťažovateľom považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že advokát v občianskom súdnom konaní vystupuje ako profesionálny zástupca účastníka konania a tomu zodpovedá rozsah jednotlivých úprav v Občianskom súdnom   poriadku.   Právny   zástupca   v   ústavnej   sťažnosti   uvádzané   skutočnosti   ohľadne nezdržiavania   sa   v   mieste   doručenia   počas   doručovania   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   6   Sp   18/2007-29   z   22.   novembra   2007   neuviedol   a   ani   nepreukázal   v odvolaní   podanom   proti   citovanému   rozsudku,   i   keď   z   údajov   na   doručenke,   ktorú vlastnoručne podpísal, mal vedomosť o dátume neúspešného pokusu o doručenie, ako aj o následnom uložení zásielky na pošte, mal teda dostatočne preukázané, že sa konštruovala právna fikcia o doručení písomnosti dňa 31. decembra 2007, bez ohľadu na jej skutočné prevzatie dňa 7. januára 2008. Pokiaľ sťažovateľ podal odvolanie až dňa 17. januára 2008, urobil tak po uplynutí zákonnej 15-dňovej odvolacej lehoty.

Vychádzajúc z uvedeného máme za to, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani porušené jeho právo na súdnu ochranu.

Súhlasíme   s   tým,   aby...   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej sťažnosti.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k   vyjadreniu   najvyššieho súdu uviedol:

«K   citovanej   časti   vyjadrenia   môžeme   uviesť,   že   sa   stotožňujeme   iba   v   tom,   že advokát   v   občianskom   súdnom   konaní   vystupuje   ako   profesionálny   zástupca   účastníka konania a tomu zodpovedá rozsah jednotlivých úprav v Občianskom súdnom poriadku. Ďalej   ale   poznamenávame,   že   dňa   7.   januára   2008   došlo   ku   skutočnému   doručeniu písomnosti a nie iba jej prevzatiu.

Nevieme, čo považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení pod tým,   „že   sa   konštruovala   právna   fikcia   o   doručení   písomnosti“,   ale   právny   zástupca sťažovateľa pri prevzatí doručovaných a uložených písomností dňa 7. januára 2008, medzi ktorými   sa nachádzal   aj   rozsudok Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   6Sp   18/2007-29 z 22. novembra 2007 postupoval v dobrej viere a preto pri odvolaní nemal ani nemohol mať najmenší dôvod bližšie sa špekulatívne zaoberať s otázkou doručovania zásielky a vôbec s tým, že za vtedajších okolností, ktoré sa udiali „sa konštruuje právna fikcia o doručení písomnosti“.

Použité zákonné ustanovenie § 47 ods. 2 OSP v znení účinnom do 15. 10. 2008 na ktoré   sa   účastník   konania   odvoláva   sa   podľa   vyjadrenia   účastníka   konania   mala „konštruovať právna fikcia doručovania písomnosti“ v otázke právnej fikcie doručenia bolo jednoznačné a ju viazala na kumulatívne splnenie zákonných podmienok.

Podľa citovaného ustanovenia „Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a   hodinu   uvedenú   v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne,   považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.“

Z uvedených jednoznačne vyplýva, že upovedomenie o uložení zásielky na pošte „ku konštruovaniu   právnej   fikcie   doručenia   písomnosti“   predchádzajú   ďalšie   dôležité skutočnosti a to predovšetkým preukázaná skutočnosť, že adresát písomnosti sa v mieste doručenia   zdržuje,   ďalej   preukázaná   skutočnosť,   že   v   prípade,   ak   sa   adresát   v   mieste doručenia zdržiaval bol pri prvom neúspešnom pokuse o doručení zásielky upovedomený vhodným spôsobom o tom, že zásielka mu bude opakovane doručená v mieste doručenia v deň a hodinu uvedenom v oznámení. A iba v prípade splnenia týchto skutočností a toho, že i nový pokus o doručenie bolo bezvýsledným sa uloží zásielka na pošte a o tom má byť adresát písomnosti tiež vhodným spôsobom upovedomený. Teda samotné uloženie zásielky na pošte bez splnenia predchádzajúcich predpokladov a skutočností nezakladá právo na domnienku   doručenia.   Nehovoriac   o   tom,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   v   období   od 20. 12. 2007 do 5. januára 2008 bol na dovolenke a že advokát ako profesionálny zástupca účastníka   konania   nemôže   a   nemá   záujem   poštové   zásielky   neprevziať   vyplýva   to   aj   z obsahu odôvodnenia   rozsudku Najvyššieho súdu   SR   z 29.   januára 2008 sp.   zn.   1 Cdo 88/2007 (judikát č. 49 JUD34215SK) podľa ktorého zákonná fikcia doručenia podľa § 48 ods. 3 O. s. p. sa neuplatní v prípade doručenia písomnosti advokátovi, ktorý je zástupcom účastníka konania. Pripomíname to z toho dôvodu, že v danej veci bolo použité ustanovenie § 47 ods. 2 O. s. p. a na základe tohto ustanovenia voči advokátovi nesprávne konštruovaná právna fikcia doručenia....

Žiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neriadil dôsledne týmto ustanovením pred odmietnutím nášho odvolania a neskúmal vôbec splnenie týchto predpokladov, teda riadne a predpisom zodpovedajúce doručenie písomnosti a preto nám bola odňatá možnosť konať pred súdom a porušené naše právo na súdnu ochranu.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv zaručených v ústave a dohovore.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podstata námietok sťažovateľa proti napádanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 43/08 z 29. októbra 2008 je založená na jeho tvrdení, že najvyšší súd predmetným uznesením ako oneskorene podané odmietol jeho odvolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Sp 18/07 z 22. novembra 2007, a to na základe fikcie doručenia tohto rozsudku krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa, pričom najvyšší súd podľa sťažovateľa vôbec neskúmal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie takejto fikcie.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 214 ods. 2 písm. a/ OSP) a dospel k záveru; že odvolanie navrhovateľa je potrebné odmietnuť.

Odvolací súd zistil, že právny zástupca navrhovateľa prevzal napadnuté rozhodnutie krajského súdu dňa 7. januára 2008, avšak zásielka bola úž predtým dňa 27. decembra 2007 uložená na pošte a adresát si ju do troch dní od uloženia neprevzal, preto sa považuje za deň jej doručenia (§ 47 ods. 2 OSP) posledný deň tejto lehoty, t. j., 31. december 2007. Rozsudok   obsahoval   správne   poučenie   o   možností   podať   proti   nemu   odvolanie v lehote   15   dní   odo   dňa   jeho   doručenia   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.

Lehota   na   podanie   odvolania   stanovená   v   §   204   ods.   1   OSP   (účinného   od 1. septembra 2005) začala navrhovateľovi plynúť 1. januára 2008 a uplynula 15. januára 2008, ktorý bol jej posledným dňom.

Navrhovateľ odvolanie podal na Krajskom súde v Košiciach osobne dňa 17. januára 2008, teda oneskorene po uplynutí lehoty na podanie odvolania

Podľa   §   218   ods.   1   písm.   a/   OSP   odvolací   súd   odmietne   odvolanie,   ktoré   bolo podané oneskorene.

Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľ   podal   odvolanie   oneskorene,   odvolací   súd postupujúc podľa citovaného zákonného ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ OSP odvolanie navrhovateľa   odmietol.   Odvolací   súd   sa   nemohol   zaoberať   obsahom   napadnutého rozhodnutia, pretože zistil niektorý z dôvodov, ktorý vedie k nemeritórnemu rozhodnutiu, a preto odvolanie navrhovateľa nebolo možné vecne prejednať a o ňom rozhodnúť.“

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa na základe znenia ustanovenia § 47 ods. 2 OSP v jeho znení účinnom v rozhodnom   čase, podľa   ktorého „Ak   nebol adresát písomnosti,   ktorá sa   má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným   spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a   hodinu uvedenú   v   oznámení.   Ak   zostane   i   nový   pokus   o   doručenie   bezvýsledným,   uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.   Ak   si   adresát   zásielku   do   troch   dní   od   uloženia   nevyzdvihne,   považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.“. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že využitie fikcie doručenia podľa poslednej vety citovaného § 47 ods. 2 OSP prichádza do úvahy iba v prípade splnenia všetkých   týmto   ustanovením   stanovených   zákonných   predpokladov,   t. j.   preukázanie skutočnosti, že adresát zásielky určenej do vlastných rúk sa v čase jej doručovania v mieste doručovania aj skutočne zdržoval, a teda mal aj reálnu možnosť dozvedieť sa o pokusoch poštového   doručovateľa   predmetnú   zásielku   mu   doručiť   (napr.   stanovisko   uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2001), tiež preukázanie, že poštový doručovateľ dodržal postup   pri   doručovaní zásielky   adresovanej   do   vlastných   rúk,   pretože ak napr. poštový doručovateľ po prvom neúspešnom doručovaní zásielky určenej do vlastných rúk zásielku hneď uložil na pošte bez tohto, aby sa pokúsil ju doručovať opakovane potom, ako o tom adresáta vhodným spôsobom upovedomil, nemôže dôjsť k naplneniu zákonných podmienok na   uplatnenie   fikcie   doručenia   (napr.   Výber   rozhodnutí   a   stanovísk   najvyššieho   súdu 1/1971, Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí najvyššieho súdu č. IV, s. 699, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu č. 52/1996). Obdobne, ak doručenka zásielky určenej adresátovi do vlastných rúk, ktorá bola uložená na pošte, obsahuje iba jeden podpis poštového doručovateľa, nemá povahu verejnej listiny, pretože neobsahuje všetky predpísané náležitosti (C. H. BECK č. RNs C 155/2001).

V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu,   kto   písomnosť   fakticky   neprevzal.   Právna   fikcia   je   právno-technický   postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj   odmietnutia   reality   právom,   je   nástrojom   výnimočným,   striktne   určeným   pre naplnenie   tohto   jedného   z hlavných   ústavných   postulátov   právneho   poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky   právne   náležitosti   splnené,   súd   nie   je   oprávnený   naplnenie   fikcie   konštatovať. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon (m. m. I. ÚS 119/07).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,   ktorej   súčasťou   je   aj   právo   účastníka   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Sžo 43/08 z 29. októbra 2008 však nevyplýva, že by sa najvyšší súd bol vôbec zaoberal, resp.   že   by   skúmal   splnenie   zákonných   predpokladov   na   uplatnenie   fikcie   doručenia predpokladanej citovaným ustanovením § 47 ods. 2 OSP. Z tohto hľadiska sa predmetné rozhodnutie   najvyššieho   súdu   javí   ako   neodôvodnené,   svojvoľné   a   predčasne   vydané, v dôsledku čoho ním došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručených v označených článkoch ústavy, ako aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

4.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Sžo 43/08 z 29. októbra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označené uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 245,70 € vrátane režijného paušálu a náhrada za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu) v sume 127,44 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 373,14 € tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010