znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 65/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 (pôvodne pod sp. zn. 12 C 142/99) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a akad.   mal.   a soch.   M.   T. o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2007 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 (pôvodne pod sp. zn. 12 C 142/99).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 17. decembra 1999 podali okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   domáhali   vyslovenia   neplatnosti právnych   úkonov - kúpnopredajných   zmlúv   týkajúcich   sa   nehnuteľnosti   (ubytovacieho baraku) parc. č. 15115/16 zapísanej v celosti na LV č. 3288, kat. úz. B., proti odporcom: 1. JUDr. J. J., B.– správca konkurznej podstaty spoločnosti Ž., s. r. o., B., 2. E., spol. s r. o., P., 3.   A.   L.,   B.   (ďalej   len   „odporkyňa   v 3.   rade“),   a 4.   N.   L.,   B.   (ďalej   len   „odporca   vo 4. rade“).   Zároveň   sa   sťažovatelia   týmto   návrhom   domáhali   aj   vypratania   tejto nehnuteľnosti proti všetkým odporcom. Návrh bol zaregistrovaný pod sp. zn. 12 C 142/99. Okresný súd 14. februára 2000 konštatoval, že na prerokovanie a rozhodnutie tejto právnej veci   nie   je   vecne   príslušný,   preto   spis   napriek   nesúhlasnému   stanovisku   sťažovateľov odstúpil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Z podnetu krajského súdu napokon o vecnej príslušnosti okresného súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ndob 1063/2000 z 19. decembra 2000. Po vrátení spisu okresnému súdu bola vec zaregistrovaná pod novou spisovou značkou 12 C 39/01. Na pojednávaní 30. apríla 2002 okresný súd rozsudkom návrh sťažovateľov zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd   22. septembra   2005   rozhodol   uznesením sp. zn. 13 Co 575/2002 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Pretože   v ďalšom   priebehu   konania   odporcovia   v 3.   a vo   4.   rade   odpredali nehnuteľnosť týkajúcu sa predmetu sporu, sťažovatelia navrhli pribrať do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu - spoločnosť E., spol. s r. o., B.. Tomuto návrhu okresný súd vyhovel uznesením z 12. mája 2006. Sťažovatelia namietajú, že súdne konanie nie je ani po viac   ako   siedmich   rokoch   právoplatne   skončené,   čo   podľa   ich   názoru   predstavuje jednoznačné prieťahy v konaní.

Sťažovatelia   v sťažnosti   ďalej   uvádzajú: „Dňa   15.   8.   2001   sme   podali   naše vyjadrenie k (...) prípisom odporcu. Týmto prípisom sme do spisu založili Rozsudky KS č. 27 S 17/98 a NS SR č. M-Sždov 4/99 a Rozhodnutie Krajského úradu v B. č. Katastr-41

-621-/99-LK (...). Týmito rozhodnutiami sme poukázali na nezákonnosť prevodu v prospech odporcu v 1. rade. Týmto prevodom bol porušený čl. Č. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR, ako aj článok 1 Ochrana majetku, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Nevieme z akých dôvodov, súd konanie vo veci úmyselne predlžuje, keď rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 27 S 17/98, ktorý bol potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. M-Sždov 4/99 bolo dokázané, že pri prevode vlastníctva na žalovaného v 1. rade bol porušený zákon!!

Ďalším   nezvratným   dôkazom   je   Rozhodnutie   Krajského   úradu   v   Bratislave   pod sp. zn.   Katastr-41-621-2/99-LK   zo   dňa   12.   11.   2001,   ktorým   boli   zrušené   rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorých sa prevod vlastníctva zrealizoval v prospech odporcu v 1. rade. (...)

Vyššie   uvedenými   rozhodnutiami   súd   mal   a   má   vyriešenú   predbežnú   otázku, nezákonného prevodu vlastníctva na žalovaného v 1. rade.

Vyššie   uvedené   skutočnosti   opísané   v   tejto   sťažnosti   sa   nedajú   iným   spôsobom označiť, ako bezdôvodné prieťahy v súdnom konaní. (...)

Primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   v   prípade   vyhovenia   sťažnosti   môže Ústavný súd SR podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznať každému, koho práva boli porušené, si   uplatňujeme   pre   každého   sťažovateľa   vo   výške   450   000,-   Sk,   čo   odôvodňujeme nasledovne:

Od podania žalobného návrhu uplynulo viac ako 7 rokov, kedy sťažovatelia podali návrh na začatie konania.

Ďalším   dôvodom   je   skutočnosť,   že   vplyvom   bezdôvodných   prieťahov   v   súdnom konaní došlo k situácii, že sťažovatelia nemohli nerušene užívať svoj vlastný majetok, bolo porušené vlastnícke právo čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR (...).

Ďalej   poukazujeme,   že   ani   doterajší   priebeh   nenaznačuje   skoré   skončenie   veci, nakoľko súd po viac ako 7-tich rokoch vytýčil pojednávanie na deň 12. 1. 2007, ktoré konanie nebude právoplatne ukončené.

Máme za to, že v tomto konaní došlo k bezdôvodným prieťahom, a v danom prípade sa nedá hovoriť ani o nezávislosti súdu, porušovateľ nerozhodoval v primeranej lehote, bez zbytočných   prieťahov   a   že   navrhovatelia   tieto   prieťahy   nespôsobili   a   súd   rozhodujúci vo veci cítil sa byť viazaný rozhodnutiami, ktorými viazaný nikdy nebol a nebude.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   v ich   veci   takto rozhodol: „Okresný súd Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 porušil právo sťažovateľa v 1. rade: JUDr. Ing. D. Ď. – S., (...) a sťažovateľky v 2. rade: Akad. mal. a soch. M. T., (...), aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov ako nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a Akad.   mal.   a soch.   M.   T.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   každému   sťažovateľovi   vo   výške   450   000,-   Sk   a náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 12 147,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H. (...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, I. ÚS 65/04).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   190/05). Odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je dôvodné aj v prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02, IV. ÚS 36/06).

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a v súvislosti s tým konaním (postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných   práv   (čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy)   a v iných   konaniach,   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (III. ÚS 149/04).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C 39/01   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za účelom posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal z okresného súdu   spis   sp.   zn.   12   C   39/01,   z ktorého   zistil,   že   v jeho   postupe   sa   nevyskytli   také skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možné   porušenie   označených   práv   sťažovateľov. Okresný súd nebol nečinný a úkony vykonával priebežne reagujúc na vzniknutú procesnú situáciu.   Pokiaľ   sťažovatelia   namietali   celkovú,   viac   ako   sedemročnú   dĺžku   konania, ústavný súd poznamenáva, že dobu, počas ktorej vo veci rozhodovali súdy vyšších stupňov (ako odvolacie súdy), okresný súd nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, preto túto dĺžku trvania konania nemožno pričítať na jeho ťarchu. V tomto zmysle ide o konanie, v ktorom sa   rozhodovalo   o vecnej   príslušnosti   (od   20.   marca   2000   do   5.   marca   2001)   a konania o odvolaní proti rozsudku   okresného súdu z 30. apríla 2002 (od 23. decembra 2002 do 1. decembra 2005), čo spolu predstavuje takmer štyri roky. Nedostatky v postupe okresného súdu súvisiace s oneskoreným doručovaním rozsudku z 30. apríla 2002 účastníkom konania (doručované 10. septembra 2002) ústavný súd nepovažuje za tak významný prieťah, ktorý by bol spôsobilý porušiť označené základné práva sťažovateľov, a to o to viac, že lehota na písomné   vyhotovenie   rozsudku,   ako   to   vyplýva   z listu   podpredsedu   okresného   súdu zo 14. októbra 2002, bola predĺžená do 30. júla 2002.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach   ústavný   súd   totiž   prihliada   aj   na   účel   základného   práva   zaručeného   uvedeným článkom. Z účelu tohto práva vyplýva pre súd požiadavka postupovať v konaní tak, aby sa čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu (II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil: „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01).

Ústavný súd teda nezistil v doterajšom postupe okresného súdu prieťahy, ktoré by bolo   možné   považovať   za   zbytočné   a znamenali   by   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Z toho dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007