znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 65/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho prerokoval prijatú sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. E 182/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   E 182/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. I. K. K. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 65/06 z 12. apríla 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K. (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 182/98.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že označené konanie začaté na základe jeho návrhu na súdny výkon rozhodnutia, doručeného okresnému súdu 25. mája 1998, nie je ani napriek viac než sedem a pol ročnej dĺžke jeho konania právoplatne skončené.

Vzhľadom na to sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti v konaní vo veci samej nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne navrhol, aby ústavný súd prikázal porušovateľovi jeho práv konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a úhradu trov konania.

V súlade s § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde zaslal ústavný súd 25. apríla 2006 sťažnosť   sťažovateľa   okresnému   súdu   s   výzvou,   aby   sa   k nej   vyjadril   v určenej dvadsaťdňovej lehote.

Na uvedenú výzvu odpovedal okresný súd prostredníctvom jeho predsedu podaním č. Spr. 518/06 doručeným ústavnému súdu 26. mája 2005, v ktorom okrem iného uviedol:

„Konanie vo veci sp. zn. E 182/98 bolo začaté dňa 25. 5. 1998 na základe návrhu podaného   sťažovateľom,   ktorým   sa   sťažovateľ   domáhal   výkonu   rozhodnutia   na   základe rozsudku   Okresného   súdu   Bardejov   zo   dňa   16. 1. 1991   č. k.   4 C 184/89-191   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 7. 1991 č. k. 18 Co 25/91-224, ktorými bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi jeho zamestnávateľom je neplatná.

Dňa 13. 12. 2005 bolo zistené, že došlo k strate spisu a tak bola nariadená jeho rekonštrukcia.   Sťažovateľ odmietol poskytnúť súdu potrebnú súčinnosť pri rekonštrukcii spisu, v dôsledku čoho nebolo a ani nie je možné zistiť, aké úkony a v akom časovom slede boli   súdom   v   konaní   urobené.   Je   však   pravdou,   že   o   návrhu   sťažovateľa   meritórne rozhodnuté nebolo.

Podaním zo dňa 25. 1. 2006 sťažovateľ v súlade s ustanovením § 372m O. s. p. súdu oznámil, že podal návrh na vykonanie exekúcie, na základe ktorého súd dňa 20. 3. 2006 poveril súdneho exekútora JUDr. B. vykonaním exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného akceptujem tvrdenie sťažovateľa o prieťahoch v konaní spôsobených súdom. Zistené prieťahy považujem za zbytočné a preto postupom súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky i práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto časti preto navrhujeme sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.

Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho,   skôr   uvedených,   základných   práv sa domáha aj ďalších nárokov. V tejto zvyšujúcej časti sťažnosť navrhujeme zamietnuť. Sťažovateľ   dňa   12. 1. 2006   podal   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   tak   v   súlade s ustanovením § 251 ods. 1 v spojení s § 372m O. s. p. v znení zákona č. 241/2005 Z. z. vec sp. zn.   E 182/98   o   výkon   rozhodnutia   bola   postúpená   súdnemu   exekútorovi   súdom poverenému na vykonanie exekúcie. Tým dňom 20. 3. 2006, ktorým dňom bol spis o výkon rozhodnutia postúpený súdnemu exekútorovi, je treba konanie o výkon rozhodnutia vedené pod sp. zn. E 182/98 považovať za skončené. Nemožno preto vyhovieť tej časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej žiada prikázať Okresnému súdu Bardejov bez prieťahov vo veci konať a rozhodnúť.

Rovnako   tak   nie   je   možné   vyhovieť   tej   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   žiada priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   150.000,- Sk   a   to   napriek   tomu, že v konaní k zbytočným prieťahom došlo. Sťažovateľ totiž výkonu rozhodnutia sa domáhal na základe   rozsudku   Okresného   súdu   Bardejov   zo   dňa   16. 1. 1991   č. k.   4 C 184/89-191 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 7. 1991 č. k. 18 Co 25/91- 224, ktorými však bolo iba určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi jeho zamestnávateľom je neplatná a teda sťažovateľovi nimi nebolo priznané konkrétne právo (okrem priznania náhrady trov konania v sume 188,- Sk, vymoženie ktorých sa však sťažovateľ svojim návrhom nedomáhal), vymoženie ktorého by bolo možné prostredníctvom výkonu rozhodnutia v zmysle § 251 a nasl. O. s. p. v znení vtedy platnom. Ak aj súd o návrhu   sťažovateľa   na   výkon   rozhodnutia   nerozhodol,   sťažovateľovi   nielenže   nevznikla ujma,   ale   nečinnosťou   súdu   sťažovateľ   netrpel   stavom   právnej   neistoty.   Priznanie sťažovateľom   žiadanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   by   bolo   neprimerané   okolnostiam prípadu i ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. Postačujúcim sa vzhľadom na okolnosti prípadu   javí   samotné   konštatovanie   porušenia   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich   z   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Citované   stanovisko   zaslal   ústavný   súd   23. júna 2006   na   vyjadrenie   právnemu zástupcovi   sťažovateľa.   Na   stanovisko   okresného   súdu   reagoval   samotný   sťažovateľ podaním z 27. júna 2006, v ktorom poukázal na to, že priznanie predsedu okresného súdu o strate   spisu   po   viac   ako   siedmich   rokoch   od   podania   návrhu   svedčí   o tom,   že   jeho „nadmieru dôležitej kauze“ nebola venovaná žiadna pozornosť. Podľa sťažovateľa predseda okresného   súdu   zavádzajúco   uvádza,   že   20. marca 2006   bol   dotknutý   spis   postúpený súdnemu   exekútorovi,   pretože   v skutočnosti   okresný   súd   súdneho   exekútora   síce „... poveril, ale iba na vymoženie trov konania vo výške 188,- Sk, takže vôbec ho nepoveril na to podstatné, aby súdny exekútor vymohol pre mňa predovšetkým a najsamprv moju právoplatne vysúdenú prácu, čo bardejovský súd podľa mňa do nadobudnutia účinnosti zákona čís. 341/05 Z. z. urobiť mohol, ale súdny exekútor už to urobiť údajne v zmysle tohto zákona v spojení s exekučným zákonom už urobiť nemôže. A v tom vlastne spočíva základný problém, ktorý sa tu snaží čelný funkcionár bardejovského súdu zakamuflovať!“.

Sťažovateľ   po   prehodnotení   všetkých   skutočností   dospel   k názoru,   že   finančné zadosťučinenie,   ktoré   pôvodne   požadoval   priznať   v sume   150 000 Sk   je „... hlboko poddimenzované...“, a preto požiadal o jeho viacnásobné zvýšenie.

S názorom   predsedu   okresného   súdu,   že   mu na základe   právoplatného rozsudku, ktorý   bol   podkladom   pre   výkon   rozhodnutia,   nebolo   prisúdené   žiadne   právo   na prácu, sťažovateľ nesúhlasí. Podľa neho „v ods. 1), §-u 61 v tom čase platného zákonníka práce sa explicitne   uvádza,   že   pokiaľ   organizácia   dala   pracovníkovi   neplatnú   výpoveď z pracovného pomeru, čo je bezpochyby aj môj prípad, pracovný pomer trvá i naďalej!“. Z toho dôvodu, sťažovateľ tvrdí, že nebolo „... potrebné vo výroku rozsudku, určujúcom, že výpoveď   je   neplatná,   ešte   aj   osobitne   vysloviť   povinnosť   zamestnávateľovi   vziať neprávom prepusteného zamestnanca späť do práce...“.

Napokon sťažovateľ odmieta tvrdenie predsedu okresného súdu, že „... mne v tejto kauze nevznikla žiadna ujma“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich podaniami, ktoré mu zaslali v priebehu konania, dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného   v čl. 48   ods. 2 ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 79/05, II. ÚS 167/06).

Z obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v napadnutom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. E 182/98 od jeho začatia 25. mája 1998 [na základe   návrhu   podaného   sťažovateľom,   ktorým   sa   domáhal   výkonu   rozhodnutia na podklade   rozsudku   okresného   súdu   zo   16. januára 1991   sp. zn.   4 C 184/89   v   spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd) z 19. júla 1991 sp. zn. 18 Co 25/91, ktorými bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi jeho zamestnávateľom je neplatná] až do 13. decembra 2005, keď bolo zistené, že došlo k strate spisu, nebol vo veci urobený žiaden procesný úkon.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   a)   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v   prípadoch,   v   ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03). Keďže takto   tomu   bolo   aj   v danej   veci,   nepovažoval   už   ústavný   súd   vzhľadom   na   viac   než sedemročnú nečinnosť okresného súdu za účelné analyzovať napadnuté konanie z hľadiska uvedených   kritérií.   Navyše,   sťažovateľ   sa   na   predĺžení   konania   žiadnym   spôsobom nepodieľal.

Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol, že v konaní pred okresným súdom vedeným pod   sp. zn.   E 182/98   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože   v zmysle   zákona   č. 341/2005   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „OSP) okresný súd už od 1. septembra 2005 nemá právomoc konať o predmetnom návrhu sťažovateľa na výkon rozhodnutia, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd v danej veci rozhodol podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu konať podľa osobitných predpisov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie pôvodne v sume 150 000 Sk a v podaní z 27. júna 2006 žiadal o jeho viacnásobné zvýšenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to z ďalej uvedených dôvodov.

Z vyžiadaného   zrekonštruovaného   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. O E 182/1998 vyplýva, že podkladom výkonu rozhodnutia (exekučným titulom) na základe návrhu sťažovateľa na výkon rozhodnutia z 25. mája 1998 mal byť rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 184/89 zo 16. januára 1991 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 25/91   z   19. júla 1991.   Uvedený   rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. augusta 1991.

Obsah výroku označeného rozhodnutia okresného súdu je nasledovný:„Určuje, že výpoveď z pracovného pomeru daná odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 14. 11. 1988 je neplatná.

Pripúšťa   späťvzatie   návrhu   navrhovateľom   v časti   o náhradu   mzdy   a v tej   časti konanie vo veci zastavuje.

Ukladá odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na trovách konania 140,- Kčs v lehote 3 dní po právoplatnosti rozsudku.“

Výrok označeného rozsudku krajského súdu znie:„Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o neplatnosti výpovede a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   na   trovách   odvolacieho   konania 48,- Kčs do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

V napadnutom   vykonávacom   konaní   sa   sťažovateľ   domáhal „... aby   súd   uložil povinnému   povinnosť   prideľovať   mi   prácu   podľa   pracovnej   zmluvy,   na   ktorú   mám predovšetkým zo zákona nárok alebo takú prácu, ktorá jej najviac zodpovedá“.

V návrhu   na   výkon   rozhodnutia   z   25. mája 1998   argumentoval   sťažovateľ   tým, že na základe predmetného rozsudku mu vzniklo právo na pridelenie práce podľa pracovnej zmluvy, pretože jeho pracovný pomer trvá.

Sťažovateľ   sa   teda   v danej   veci   domáhal   nariadenia   výkonu   rozhodnutia,   ktorý súvisel   výlučne s prvým   výrokom   citovaných   rozhodnutí znejúcim   na určenie   právneho vzťahu a nie na plnenie.

V tejto súvislosti   ústavný súd poukazuje aj na svoju   doterajšiu   judikatúru, podľa ktorej   požiadavka   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy (resp. konanie   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   môže   mať   svoju   plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. I. ÚS 122/04, I. ÚS 4/06, II. ÚS 142/06).

Podľa   § 257   OSP   nariadiť   a uskutočniť   výkon   rozhodnutia   možno   len   spôsobmi uvedenými v tomto zákone.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že v danom prípade prima faciae nemôže ísť o výkon   rozhodnutia   žiadnym   zo   spôsobov   uvedených   v Občianskom   súdnom   poriadku v znení účinnom v relevantnom čase. Sťažovateľ teda nepodal návrh na výkon súdneho rozhodnutia, na základe ktorého by prichádzalo do úvahy dožadovať sa plnenia povinnosti, ale domáhal sa výkonu rozhodnutia týkajúceho sa výroku rozhodnutia znejúceho na určenie, (teda nie na vykonateľné plnenie), čo je okolnosť, ktorú ústavný súd nemôže nezohľadniť pri posudzovaní nároku na priznanie finančného zadosťučinenia.

Takáto okolnosť totiž v zásade bráni súdi konať vo veci, t. j. nariadiť a uskutočniť výkon rozhodnutia.

Ústavný súd poznamenáva, že z iného spisu ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 226/06) zistil,   že   sťažovateľ   sa   s odvolaním   na   rozsudok okresného   súdu   sp. zn.   4 C 184/89 zo 16. januára 1991 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 25/91 z 19. júla 1991 domáha prideľovania práce podľa pracovnej zmluvy a ďalších nárokov súvisiacich s neplatným rozviazaním pracovného pomeru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 263/95, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností rozhodol, že sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho trovy.

Sťažovateľ, ktorý predložil spolu so sťažnosťou splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie pred ústavným súdom, si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú nešpecifikoval ani nevyčíslil.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a) až h) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   patrí   advokátovi   odmena vo výške   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   právne   úkon   uvedené   v označenom ustanovení   vyhlášky.   Pretože   v predmetnom   ústavnoprávnom   konaní   právny   zástupca sťažovateľa neurobil žiadne písomné podanie a zo spisového materiálu taktiež nevyplýva, že by bol v spojitosti so sťažnosťou osobne vykonal nejaký úkon právnej služby, ústavný súd dospel záveru, že v danom prípade aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde nie je odôvodnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006