znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 65/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   apríla   2004 prerokoval sťažnosť Ing. J. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 858/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 858/99   b o l o   p o r u š e n é.

2.   Krajskému   súdu   v   Žiline   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn 19 Cb 858/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4.   Krajský   súd   v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   H.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 4. marca 2004 prijal sťažnosť Ing. J. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), na ďalšie konanie, ktorou namietal   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 858/99.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a svojím meritórnym rozhodnutím vyslovil:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   Krajský   súd   v   Žiline   v konaní vedenom pod spis. zn. 19 Cb 858/99 porušil svojou nečinnosťou právo navrhovateľa, Ing. J. H. priznané čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi,   Ing.   J.   H.   z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na tomto súde pod spis. zn. 19 Cb 858/99, finančné zadosťučinenie vo výške: = 150 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú je odporca povinný navrhovateľovi zaplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh a zo zhodných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ 28. decembra 1999 podal žalobu o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia   spoločnosti,   v   ktorej   bol   spoločníkom   (ďalej   len   „uznesenia   valného zhromaždenia“).

Obaja účastníci zhodne uviedli, že v doterajšom priebehu konania sa rozhodovalo len o námietkach zaujatosti, resp. o oznámeniach zákonných sudcov, že sa cítia byť vo veci sťažovateľa   zaujatí.   V   prvom   prípade   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením z 27. júla 2000 sp. zn. Ndob 666/2000 nevylúčil zákonných sudcov. Napriek tomu bola vec pridelená 12. marca 2002 inej predsedníčke senátu a iným členom senátu kvôli žalobe sťažovateľa proti zákonným sudcom o ochranu osobnosti, ktorá najvyšší   súd   viedla   k   vydaniu   uznesenia   z   30.   januára   2002   sp.   zn.   Ndob   901/2001 o vylúčení zákonných sudcov. Určená predsedníčka senátu 24. septembra 2002 požiadala predsedu   krajského   súdu   o   vylúčenie   z   veci   sťažovateľa.   Predseda   krajského   súdu   jej nevyhovel   a   najvyšší   súd   13.   januára   2003   spis   vrátil   s   tým,   že   sa   nemal   predložiť na rozhodovanie podľa § 15 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 13. mája 2003 sťažovateľ   namietol   zaujatosť   zákonných   sudcov   a   súčasne   navrhol   delegovanie   veci na Krajský súd v Bratislave. Predseda krajského súdu nezistil dôvod na vylúčenie, a preto bola vec predložená najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. Ndob 380/03 z 29. októbra 2003 nevylúčil zákonných sudcov a nevyhovel návrhu na prikázanie veci. Spis sa vrátil na krajský súd 27. januára 2004.

V tejto veci nebolo dosiaľ nariadené žiadne pojednávanie zo strany krajského súdu a úkony   krajského   súdu   sa   obmedzili   len   na   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a po vrátení spisu z najvyššieho súdu 27. januára 2004 sa vykonala príprava pojednávania, po ktorej podľa vyjadrenia predsedníčky senátu bude nariadené pojednávanie vo veci samej.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené podľa ods. 1 citovaného článku ústavy, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00 a IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, b) správania účastníka konania, c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Sťažovateľ podal žalobu o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia. Ochrana pred   nezákonnými   uzneseniami   valných   zhromaždení   obchodných   spoločností   je predmetom úpravy Obchodného zákonníka, ktorá je interpretovaná v stabilnej judikatúre najvyššieho súdu a zásadne nevyvoláva právne otázky. Skutková zložitosť veci sa nedá posúdiť, pretože krajský súd ešte nepristúpil k dokazovaniu, avšak podľa obsahu žaloby postačujú   na   preukázanie   nároku   sťažovateľa   listinné   dôkazy,   prípadne   výsluchy   osôb pôsobiacich v spoločnosti. Krajský súd netvrdil, že spor je právne alebo skutkovo zložitý. Skutková a právna zložitosť veci nemohla mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,   či   v   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Postup   sťažovateľa   voči   zákonným sudcom vyústil do žaloby o ochranu osobnosti, ktorej podanie sa muselo vyriešiť zmenou zákonných   sudcov,   a napokon   sťažovateľ   13.   mája 2003 namietol   zaujatosť zákonných sudcov a súčasne navrhol delegovanie veci na Krajský súd v Bratislave. Ústavný súd síce pripúšťa, že účastník konania má právo podávať námietky zaujatosti a navrhovať prikázanie veci inému príslušnému súdu a nemožno mu uprieť ani právo žalovať zákonných sudcov o ochranu osobnosti, ale takéto úkony súčasne znamenajú spomalenie konania a prieťahy, ktoré v celkovom kontexte sa nedajú pričítať len konajúcemu súdu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v spore. Ako vyplýva z podaní oboch účastníkov, vo veci sa zatiaľ nevykonalo ani jedno pojednávanie a postup súdu sa sústredil na riešenie otázok zaplatenia súdneho poplatku, námietok zaujatosti a vyhlásenie sudcov o ich zaujatosti vo veci sťažovateľa z dôvodov, ktoré už boli uvedené. Teraz sa vo veci vykonáva príprava pojednávania.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu za taký, ktorý je poznačený zbytočnými prieťahmi.   Medzi   jednotlivými   úkonmi   zákonných   sudcov,   predsedu   krajského   súdu, najvyššieho súdu a sťažovateľa, ktorými sa riešili otázky nestrannosti zákonných sudcov, bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   času   na   prípravu   pojednávania   vrátane pojednávania a vykonávania dôkazov bez ohľadu na to, že v konečnom dôsledku by sa museli dôkazy pre zmeny senátov a zákonných sudcov opakovať.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   postupom   krajského   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. 19 Cb 858/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk. Vzhľadom na závery ústavného súdu o jeho podiele na   spomalení   postupu   krajského   súdu   sa   sťažovateľovi   nárok   na   primerané   finančné zadosťučinenia nepriznal. Ústavný súd považuje za dostatočnú ochranu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov to, že sa krajskému súdu prikázalo konať bez zbytočných prieťahov a súčasne sa sťažovateľovi priznala úhradu trov tohto konania.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 8 800   Sk za dva právne úkony v hodnote 4 270 Sk (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie podania a odstránenie nedostatkov podania). Základom za dva úkony právnej pomoci   bola nominálna mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom   polroku   2002   vo   výške   11   693   Sk.   Ústavný   súd   súčasne   priznal   právnemu zástupcovi   sťažovateľov   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   130   Sk   (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).