znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 65/03-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a   zo sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti PhDr. M. H., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. R. G.,   so   sídlom   Advokátska   kancelária   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.   20 C 105/96 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   PhDr.   M.   H.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 20C 105/96 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu v Trnave   p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 20 C 105/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. M. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Okresný   súd   v Trnave   povinný   zaplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. PhDr. M. H.   p r i z n á v a   náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. G., Advokátska kancelária B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2003 doručená   sťažnosť   PhDr.   M.   H.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   G.,   so   sídlom   B.   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 105/96.

Predmetom   namietaného   konania   je   návrh   o určenie   povinnosti   odporcom v 1. a 2. rade   (Správe   mestského   majetku   Trnava   a mestu   Trnava)   uzatvoriť   so sťažovateľkou   kúpnopredajnú   zmluvu   o odpredaji   bytu   do   osobného   vlastníctva,   ktorý sťažovateľka   spolu   s dvoma   ďalšími   navrhovateľmi   (ďalej   len   „navrhovatelia   v 1.   a 2. rade“)   doručila okresnému súdu 10. júna 1996. V namietanom konaní doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v doterajšom   priebehu   konania   sťažovateľka   dvakrát uplatnila sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje názor, že okresný súd „svojím postupom v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   105/96   porušil   a naďalej   porušuje   jej   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tak uviedol sťažovateľku do právnej neistoty“.   Vzhľadom na „pocit   právnej neistoty   a osobného poníženia   z pocitu   bezmocnosti“ žiada   sťažovateľka   aj   o primerané   finančné zadosťučinenie.  

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 105/96 porušil právo PhDr. M. H., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 105/96 prikazuje konať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. PhDr. M. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000,- Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť PhDr. M. H. trovy právneho zastúpenia vo výške 8.800,- Sk (dva úkony po 4.270,- Sk + 2 x 128,- Sk režijný paušál, podľa § 13 ods. 8 Vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z.) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. G., advokáta, zriadený   vo   VÚB   Bratislava   a.   s.,   č.   ú.:   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia Ústavného súdu SR.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a keďže   nezistil   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   prijal   ju uznesením z 2. apríla 2003 na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a okresný súd na oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd vyzval tiež na vyjadrenie k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   aj   okresný   súd   oznámili,   že   netrvajú   na   ústnom pojednávaní.

Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol nasledovné:„Dňa 10. 6. 1996 bol na tun. súd podaný návrh PhDr. M. H.j ako navrhovateľky v 3. rade o určenie povinnosti odporcom v 1. a 2. rade (SMM Trnava a Mesto Trnava) uzatvoriť s navrhovateľkou kúpnopredajnú zmluvu o odpredaji bytu do osobného vlastníctva. Okresný súd Trnava rozhodol dňa 27. 6. 1996, uznesením nariadil odporcom v 1. a 2.   rade   zákaz   disponovať   predmetnou   nehnuteľnosťou   na   Hviezdoslavovej   ul.   č.   3, vstavať, vykonávať nadstavbu, výstavbu, prestavbu domu do doby právoplatného skončenia v predmetnej veci.

Krajský súd v Bratislave zamietol svojim uznesením zo dňa 14. 5. 1997 predbežné opatrenie.   V priebehu   konania   navrhovatelia   upresňovali   návrh   (24.   11.   1997), navrhovateľka žiadala pripustenie zmeny žalobného petitu tak, že je výlučnou vlastníčkou bytu a zo zákona výlučnou vlastníčkou pivnice a podielovou spoluvlastníčkou na spoločných častiach domu.

Okresný súd Trnava dňa 18. 6. 1999 rozhodol tak, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní uzatvoriť s navrhovateľmi v 1. a 2. rade kúpno-predajnú zmluvu o prevode bytu do osobného vlastníctva a určil, že navrhovateľka v 3. rade po zaplatení kúpnej ceny je zo zákona výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti (viď rozsudok výroková časť). Voči rozsudku podali odvolanie obaja žalovaní.

Krajský súd v Trnave sp. zn. 11 Co 63/00 zo dňa 27. 4. 2000 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

V odôvodnení uviedol, že napadnutý rozsudok má vady, a to nedostatok podmienky konania spočívajúci v riadne ustálenom okruhu účastníkov ako i v nedostatku podmienky konania   v riadnej   žalobe.   Pokiaľ   tieto   nedostatky   neboli   odstránené   nezodpovedalo rozhodnutie požiadavkám zákona na určitosť a vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Žaloba proti   žalovanému   v prvom   rade   mala byť   zamietnutá   ako   celkom bezzákladná hneď   na prvom pojednávaní. Proti rozhodnutiu o možnosti vyhovenia žalobe proti žalovanému v 2. rade   je   rozhodujúce   vyriešenie   si   skutkových   otázok   počtu   pivníc,   otázku   nebytových priestorov a ďalších skutočností vznesených odporcom.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd 1. stupňa je povinný bezodkladne rozhodnúť o návrhu   na   prístup   ďalších   žalovaných   do   konania,   vykonať   pokus   o odstránenie   vád žaloby,   doplniť   dokazovanie,   výsledky   náležite   zhodnotiť   (napr.   u žalobkyne   3   nebol preukázaný jej naliehavý právny záujem na podaní práve takejto žaloby).

Dňa 22. 1. 2001 súd rozhodol, že návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na vylúčenie veci na samostatné konanie zamietol.

Dňa 1. 6. 2001 sudkyňa JUDr. B. M. opätovne rozhodla vo veci rozsudkom, ktorý písomne vypracovala dňa 29. 6. 2001, doručovala ho 12-tim účastníkom, posledný dátum prevzatia bol 23. 7. 2001.

Následne bolo podané odvolanie odporcu v 2. rade, odvolanie navrhovateľov v 1. a 2. rade, k odvolaniam sa vyjadrovali aj ďalší účastníci konania (5. 11. 2001, 12. 1. 2001, 13. 11. 2001, 22. 11. 2001, 6. 12. 2001, 1. 1. 2002).

Zákonná   sudkyňa   JUDr.   B.   M.   k 1.   7.   2001   odišla   na   starobný   dôchodok,   celé oddelenie prevzala novoprijatá sudkyňa JUDr. M. M., ktorá v tomto oddelení k 1. 12. 2001 mala len v agende C nevybavených 523 vecí, obdobný stav bol aj v ostatných oddeleniach, 11 C – 584, 12 C – 500, 15 C – 549, 17 C – 603, 19 C – 416.

Sudkyňa JUDr. M. M. zostala od 25. 10. 2001 v stave práceneschopných, opatrením predsedu súdu bola vec 20 C 105/96 v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti pridelená na ďalšie konanie Mgr. M. B.. Sudkyňa po preštudovaní spisu dala vyhotoviť predkladaciu správu na Krajský súd v Trnave. Spis bol na KS Trnava od. 21. 5. 2002 do 11. 11. 2002. Krajský   súd   v Trnave   v dôsledku   podaného   odvolania   účastníkov   konania (navrhovateľov v 1. a 2. rade, odporcu Mesto Trnava), dňa 30. 9. 2002 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie   Krajského   súdu   Trnava   dala   sudkyňa   doručiť   všetkým   účastníkom konania, problém nastal v doručovaní keď právny zástupca PhDr. M. H., JUDr. R. G. mal v spise uvedenú adresu AK Bratislava Ružová dolina a na tejto adrese uznesenie neprevzal. Právny zástupca si prevzal uznesenie KS Trnava osobne na tunajšom súde dňa 11. 2. 2003 a Mgr. B. P. dňa 24. 3. 2003.

Ďalej v uznesení KS Trnava sp. zn. 8 Co 194/02 – 414 bolo nesprávne uvedené meno odporcu v 6. rade, a to J. N., správne má byť N. N..

V súčasnej dobe sudkyňa vyhotovila predkladaciu správu na KS Trnava za účelom vydania opravného uznesenia, po vrátení spisu bude tento predložený Ústavnému súdu SR k číslu II. ÚS 65/03 – 11.

Subjektívne prieťahy zo strany konajúcej sudkyne vzhľadom na množstvo vecí, ktoré vybavuje som nezistila.

Prieťahy v konaní vznikli aj na strane účastníkov, keď upresňovali návrh, žiadali pripustenie   zmeny   žalobného   petitu,   posledná   formulácia   žaloby   žalobkyne   v 3.   rade nezodpovedala   zákonu,   bolo   nutné   odstraňovať   vady   žaloby,   rozhodovať   o návrhu   na vylúčenie veci na samostatné konanie navrhovateľov v 1. a 2. rade, lebo navrhovateľka – žalobkyňa v 3. rade upravovala a menila žalobný petit vlastnými úkonmi.“.

Zo spisu sp. zn. 20C 105/96 ústavný súd zistil nad rámec vyjadrenia okresného súdu nasledovné:

1. Dňa 27. júna 1996 okresný súd prijal uznesenie č. k. 20C 105/96 – 34, ktorým zakázal odporcom disponovať spornou nehnuteľnosťou (predbežné opatrenie) a zároveň vyzval navrhovateľov na upresnenie petitu.2. Dňa 19. júla 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu v 1. rade proti uzneseniu z 27. júna 1996.

3. Dňa 4. októbra 19996 bol spis Krajským súdom v Bratislave vrátený okresnému súdu s upozornením, že uznesenie nebolo doručené odporcovi v 2. rade.4. Dňa   10.   decembra   1996   okresný   súd   opätovne   predložil   spis   Krajskému   súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní (Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní uznesením z 14. mája 1997).5. Navrhovatelia upresnili petit v podaní doručenom okresnému súdu 24. novembra 1997.6.   Dňa   23.   decembra   1997   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   navrhovateľov   na mimosúdne vyriešenie sporu.7. Dňa 13. marca 1998 bola vec prikázaná novej sudkyni.8. Dňa 19. marca 1998 sudkyňa vyzvala odporcov na zaujatie stanoviska a určila termín pojednávania.9. Dňa 24. júna 1998 sa uskutočnilo pojednávanie, po vypočutí prítomných bolo odročené na neurčito (odporcovi v 1. rade bolo uložené predložiť potrebné doklady, ku ktorým sa mali vyjadriť žalobcovia – uskutočnené dňa 23. novembra 1998).10. V spise sa nachádza úradný záznam o práceneschopnosti sudkyne (od 26. januára 1999 do 5. marca 1999).11. Dňa 14. júna 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky „na pripustenie zmeny výroku rozsudku“.12. Dňa 18. júna 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.13.   Dňa 19.   augusta   1999 bolo okresnému súdu   doručené   odvolanie odporcu   v 1.   rade a nasledujúci   deň   aj   odvolanie   odporcu   v 2.   rade   (vyjadrenia   navrhovateľov k odvolaniam boli okresnému súdu doručené 28. septembra, resp. 1. októbra 1999).14. Dňa 2. februára 2000 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní   (Krajský   súd   v Trnave   uznesením   z 27.   apríla   2000   napadnutý   rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie; uznesenie bolo okresnému súdu doručené 27. júna 2000).15.   Dňa   27.   septembra   2000   okresný   súd   vyzval   navrhovateľov   v 1.   a 2.   rade   na odstránenie vád návrhu (úprava petitu), ktorí svoj návrh doručili okresnému súdu 22. decembra 2000.

16. Dňa 22. januára 2001 okresný súd uznesením zamietol návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade o vylúčení ich veci na samostatné konanie a zároveň uznesením pribral do konania ďalších šiestich účastníkov na strane odporcu.17.   Dňa   5.   marca   2001   bola   doručená   okresnému   súdu   ďalšia   úprava   petitu   zo   strany navrhovateľov.18.   Dňa   13.   marca   2001   bol   okresnému   súdu   doručený   opätovný   návrh   navrhovateľov v 1. a 2. rade o vylúčení ich veci na samostatné konanie.19.   Dňa 14.   marca 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že mesto Trnava sa vyjadrí k zmeneným návrhom a k obsahu dokazovania do jedného mesiaca.20.   Dňa   30.   mája   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom vyhlásenia rozsudku (rozsudok bol vyhlásený 1. júna 2001).21.   Dňa   17.   júla   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   mesta   Trnava a 21. septembra   2001   odvolanie   navrhovateľov   a odporcov   v 1.   a 3.   až   9.   rade (vyjadrenia   účastníkov   konania   k odvolaniam   boli   doručované   okresnému   súdu v období od 5. novembra 2001 do 9. januára 2002).22. Pre odchod konajúcej sudkyne do dôchodku bola opatrením predsedníčky súdu   vec pridelená   najprv   12.   januára   2002   sudkyni   JUDr.   M.   M.   a následne   v dôsledku   jej dlhodobej práceneschopnosti Mgr. M. B..23.   Dňa   23.   mája   2002   bol   spis   doručený   na   rozhodnutie   o odvolaní   Krajskému   súdu v Trnave, ktorý uznesením z 30. septembra 2002 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (uznesenie   bolo   okresnému   súdu   doručené

11. novembra 2002).24. Po odstránení problémov s doručovaním (pozri vyjadrenie okresného súdu) bol spis

13. marca 2003 zaslaný Krajskému súdu v Trnave na vyhotovenie opravného uznesenia (nesprávne uvedenie mena odporcu v 6. rade).25. Krajský súd v Trnave vydal opravné uznesenie 18. júna 2003 a spis vrátil okresnému súdu.II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a porušenia práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným...rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ústavný   súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS 74/97,   II.   ÚS   813/00)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zo   sťažnosti   a aj z predloženého   spisu   zistil,   že   v konaní   sp.   zn.   20   C   105/96   ide   o určenie   povinnosti uzatvoriť   so   sťažovateľkou   a ďalšími   navrhovateľmi   kúpnopredajnú   zmluvu   o odpredaji bytu do osobného vlastníctva. Ide o konanie, ktoré už niekoľko rokov tvorí stabilnú súčasť rozhodovacej   agendy   prvostupňových   súdov,   a preto   ho   nemožno   považovať za   právne zložité.

Faktickú zložitosť tohto typu konania pred súdom prvého stupňa nemožno vylúčiť s ohľadom na počet účastníkov konania, charakter ich návrhov, ako aj rozsah dokazovania, ktoré   treba   vykonať.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vzhľadom   na   návrhy jednotlivých navrhovateľov vrátane sťažovateľky, najmä po pribratí ďalších účastníkov do konania na strane odporcov, má faktická zložitosť konania sp. zn. 20 C 105/96 určitý, ale nie rozhodujúci vplyv na jeho celkovú dĺžku.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. V tejto súvislosti ústavný súd, zohľadňujúc i stanovisko okresného súdu, vzal do úvahy, že právne nedostatky v žalobe ako celku a najmä v samotnom návrhu na rozhodnutie (petite), ako aj návrhy na jeho zmenu, resp. úpravu predkladané zo strany sťažovateľky v doterajšom priebehu   konania   mali   objektívne   určitý   vplyv   na   celkovú   dĺžku   konania,   a to   napriek rešpektovaniu   skutočnosti,   že   právo   na   úpravu   petitu   patrí   k procesným   oprávneniam účastníka   súdneho   konania   priznaným   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Pri konštatovaní tejto skutočnosti ale ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa   ktorej „Prieťahy   v konaní,   ktoré   možno   pripísať   správaniu   účastníka   konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu“ (II. ÚS 26/95, tiež II. ÚS 22/96), a prihliadal aj na skutočnosť, že okresný súd mal možnosť, ale aj povinnosť právne vady žaloby, resp. petitu v doterajšom priebehu konania v súčinnosti so sťažovateľkou odstrániť.

3.   Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup okresného súdu.

Doterajší priebeh konania ústavný súd posudzoval v troch   relatívne samostatných etapách:

a) v etape od podania žaloby, t. j. 10. júna 1996, do 18. júna 1999, keď bol vyhlásený rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 105/96 – 174,

b) v etape od doručenia uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 63/00-211 z 27. apríla 2000, t. j od 27. júna 2000, do vydania rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 105/96-351 z 1. júna 2001,

c) v etape od doručenia uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 8 Co 194/02-414 z 30. septembra 2002, t. j. od 11. novembra 2002, po súčasnosť.

  Ad a) V prvej etape síce okresný súd vydal v zákonnej lehote predbežné opatrenie, ale samotnú prípravu prvého pojednávania zo strany okresného súdu hodnotil ústavný súd aj vzhľadom na čas, ktorý uplynul od podania žaloby (uskutočnilo sa po uplynutí viac ako 24 mesiacov   od   podania   žaloby),   ako nedostatočne   efektívnu,   najmä z hľadiska   získavania dôkazov a iných podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci, odstraňovania vád žaloby a vykonaných   procesných   úkonov,   ktorá   sa   v konečnom   dôsledku   prejavila   v doterajšej neprimeranej dĺžke konania vo veci.   Prvé rozhodnutie vo veci samej prijal okresný súd s odstupom takmer jedného roka od prvého pojednávania, pričom ani toto obdobie nevyužil na náležité zistenie skutkového stavu a tomu zodpovedajúce právne posúdenie veci, čo sa prejavilo   v množstve   závažných   nedostatkov,   ktoré   rozsudku   okresného   súdu   vytkol odvolací súd. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil, že v tejto etape konania došlo zo strany okresného súdu k zbytočným prieťahom v konaní.

Ad b) V druhej etape konania sa okresný súd sústredil na odstraňovanie nedostatkov vytknutých   mu   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   a musel   sa   zároveň   vysporiadať s rozšírením počtu účastníkov konania, ako aj návrhmi navrhovateľov na úpravu petitu. Aj keď   bolo   konanie   v tejto   etape   z hľadiska   požiadaviek   na   zisťovanie   faktického   stavu zložité, mohol sa s nimi okresný súd pri intenzívnejšom úsilí vysporiadať podľa názoru ústavného súdu efektívnejšie. Nedostatočne zistený skutkový stav vytkol okresnému súdu aj Krajský   súd   v Trnave v uznesení č.   k.   8 Co 194/02-414 z 30.   septembra   2002 a uložil okresnému   súdu   vykonať ďalšie   dokazovanie.   Odstraňovanie   nedostatkov   v   dokazovaní v súlade s týmto uznesením bude mať nesporne vplyv na celkovú dĺžku konania a predĺži čas po vydanie právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Pri hodnotení tejto etapy   ústavný súd okrem už vyššie uvedeného pri hodnotení postupu okresného súdu v tejto časovej etape zobral do úvahy najmä neprimerane dlhý čas, ktorý uplynul od vyhlásenia rozsudku okresného súdu (1. júna 2001) po doručenie spisu Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní (23. mája 2002), a to aj napriek tomu, že v tejto fáze došlo k dvom zmenám v určení konajúcej sudkyne vyvolaným objektívnymi okolnosťami   (odchod   do   dôchodku   a dlhodobá   práceneschopnosť).   Na   základe   vyššie uvedeného ústavný súd uzavrel, že aj v tejto etape došlo k zbytočným prieťahom v konaní zo strany okresného súdu.  

Ad c) V tejto etape podľa názoru ústavného súdu nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.   Po   odstránení   problémov   s doručovaním   bol   spis   zaslaný   Krajskému   súdu v Trnave, ktorý ho vrátil okresnému súdu po vydaní opravného uznesenia 18. júna 2003.

Na   základe   vyššie   uvedeného   zhodnotenia   ústavný   súd   uzavrel,   že   okresný   súd svojím postupom v označenom konaní porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 20 C 105/96 konal bez zbytočných prieťahov.

2.   V súvislosti   s rozhodnutím   o porušení   základného   práva   čl.   127   ods.   3   ústavy ustanovuje: „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde: „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“. Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka sa domáhala finančného zadosťučinenia vo výške 250.000 Sk.

Požadovanú výšku finančného zadosťučinenia zdôvodňuje sťažovateľka tým, že ani po vyše šiestich rokoch nie je právoplatne rozhodnuté o jej návrhu. Ešte stále nie je z tohto dôvodu vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, hoci už v roku 1996 splnila všetky zákonné podmienky pre jej odkúpenie, nemôže ňou disponovať a nemá právo zasahovať do zmien, ktoré   sa   vykonávajú   na   spoločných   priestoroch,   zariadeniach   domu   i na   spoločnom pozemku. Táto skutočnosť jej spôsobuje stresovú situáciu, vyvoláva obavy z budúcnosti, pocit právnej neistoty a osobného poníženia z pocitu bezmocnosti.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   riadil   pritom   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   dobu   trvania   zbytočných   prieťahov   v konaní   sp.   zn.   20   C   105/96 a zohľadňujúc jeho konkrétne okolnosti vrátane jeho faktickej zložitosti, ako aj správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol v súlade s návrhom sťažovateľky podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   aj o náhrade trov konania, ktoré jej vzišli z jej právneho zastupovania v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   8   800   Sk   (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   (vypočítanou   zo   základu   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk, t. j. 4 270 Sk za jeden úkon a 130 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2003).  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2003