znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 65/01-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   septembra 2001 predbežne prerokoval podnet M. Č., bytom P. B., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. A. S., P. B., vo veci porušenia jeho základných práv upravených čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   z 25. októbra 1999 vo veci sp. zn. 7 C 1567/98 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 20. apríla 2000 vo veci sp. zn. 17 Co 100/00 a takto

r o z h o d o l :

Podnet M. Č. na začatie konania   o d m i e t a   pre nepríslušnosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. marca 2001 doručené podanie M. Č. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom P. B., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. A. S., P. B., označené ako „Podanie podnetu – čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. Na základe výzvy ústavného súdu zo 4. mája 2001 navrhovateľ 14. mája 2001 doručil ústavnému súdu plnomocenstvo pre komerčného právnika JUDr. A. S.   Po   opätovnej   výzve   ústavného   súdu   z 20.   júla   2001   právny   zástupca   navrhovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2001 odstránil nedostatky podnetu.Z obsahu podania a z predložených príloh k nemu vyplynulo, že navrhovateľ ním namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia upraveného v čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 20   ods.   3   ústavy,   a žiada   zrušenie   rozsudku   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici z 25. októbra 1999 (sp. zn. 7 C 1567/98) a zrušenie rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 20.   apríla   2000   (sp.   zn.   17   Co   100/00),   pričom   súčasne   žiada,   aby   ústavný   súd   vec navrhovateľa znovu prikázal na prvostupňové konanie.

II.

Ústavný   súd   posúdil   podanie   navrhovateľa   podľa   ústavného   stavu   platného a účinného   v čase   jeho   doručenia.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti   je v tom   zmysle   podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   oprávnený   konať o podnetoch, ktorými   fyzické   alebo   právnické   osoby   namietajú   porušenie   svojich   práv   (tak   ako   sú uvedené   v druhej   hlave   ústavy),   pokiaľ   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   orgán.   Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho predpísané náležitosti, ktoré upravuje § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj ďalšie dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Medzi   podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj to, či nejde o podnet, na prerokovanie ktorého nie je ústavný súd príslušný.

1. Navrhovateľ vo svojom podnete uvádza, že „prvostupňový ani odvolací súd sa nevysporiadali   s protiprávnosťou   konania   odporcov“.   Taktiež   polemizuje   s jednotlivými argumentmi použitými v odôvodneniach jednotlivých súdov.

Ústavný   súd   už   viackrát   konštatoval,   že   nie   je   oprávnený   na   preskúmanie a hodnotenie   zákonnosti   postupu   alebo   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (I.   ÚS   6/97, I. ÚS 18/97)   a   že   nemá   právomoc   na   konanie   o podnete,   ktorým   sa   žiada   vysloviť,   že právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu základného práva fyzickej alebo   právnickej   osoby,   pokiaľ   by   vysloveniu   takéhoto   porušenia   malo   predchádzať hodnotenie zákonnosti postupu alebo rozhodnutia všeobecného súdu.

Ústavný súd môže pri svojom rozhodovaní i v štádiu predbežného prerokovania veci vychádzať (a v konečnom dôsledku prijať záver) iba z konkrétneho obsahu podnetu a jeho petitu   (I.   ÚS   7/98).   Ak   jeho   obsah   nepoukazuje na   skutočnosti   predstavujúce   možnosť ingerencie ústavného súdu do konania pred všeobecnými súdmi, chýba pre konštatovanie o oprávnení   ústavného   súdu   vo   veci   konať   jedna   z podstatných   podmienok   –   jeho príslušnosť.

V občianskoprávnych sporoch – ako to eo ipso vyplýva z ich povahy, keďže ide o „spory“ - rozhodnutie súdu priznáva právo jednej z proti sebe stojacich strán. Pri dodržaní zákonnosti v postupe všeobecných súdov ide teda o neúspech v spore jedného z účastníkov, nie   o porušenie   jeho ústavných   práv.   Naviac,   výpočet   –   akokoľvek   obsiahly   –   článkov ústavy či uvedenie ústavy alebo „ústavných práv“ všeobecne a paušálne ako porušených neznamená   pre   ústavný   súd   povinnosť   takéto   porušenie   hľadať   v prípade,   ak   medzi obsahom podnetu a ústavnými právami nemôže existovať príčinná súvislosť (I. ÚS 7/98).

2. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd z dôvodu svojej nepríslušnosti nie je oprávnený   v konaní o podnete fyzickej   osoby   určiť,   ktorý   hmotnoprávny   predpis   má tvoriť základ pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, akým spôsobom ho mal súd vykladať   a uplatňovať,   ani   zrušiť,   ani   potvrdiť   rozhodnutia   všeobecných   súdov (I. ÚS 38/97, I. ÚS 36/97, I. ÚS 75/97). Podnet na začatie konania pred ústavným súdom podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   nemožno   považovať   za   ďalší   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiam všeobecných súdov.

Nakoľko   navrhovateľ   vo   svojom   podnete   požiadal   o zrušenie   oboch   označených rozsudkov všeobecných súdov, ako aj o opätovné prikázanie veci na prvostupňové konanie, bolo   potrebné   jeho   podnet   po   predbežnom   prerokovaní   aj   v tejto   časti   odmietnuť   pre nepríslušnosť, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.