znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 649/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13 C 4/2013 z 29.   novembra   2013   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   4   Co   45/2014 zo 17. decembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 4/2013 z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 45/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   procesnom   postavení   žalobkyne   bola účastníčkou   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   4/2013,   ktorého predmetom bolo peňažné plnenie s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 4/2013 z 29. novembra 2013 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 45/2014 zo 17. decembra 2014 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Predmetom konania, ktoré predchádzalo konaniu pred Ústavným súdom na základe tejto   sťažnosti,   bolo   domáhanie   sa   nároku   sťažovateľa   na   zaplatenie   kúpnej   ceny od kupujúceho   (hoci   spotrebiteľa)   na   základe   slobodne,   vážne,   určito   a   zrozumiteľne uzatvorenej kúpnej zmluvy so spotrebiteľom (ďalej len „zmluva“). V súlade so zmluvou a ňou dojednaných zmluvných podmienok bol medzi stranami zmluvy dojednaný spôsob zaplatenia vo forme splátok z čoho jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ si so spotrebiteľom ako   kupujúcim   dohodol   spôsob   úhrady   odlišný   od   pravidelne   obvyklého   spôsobu   - zaplatením celej kúpnej ceny jednorázovo. Synalagmaticky, sťažovateľ sa zaviazal dodať spotrebiteľovi tovar v lehote 28 dní od zaplatenia kúpnej ceny pripísaním poslednej splátky. Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   stranami   v   zmysle   zmluvy   bola   dohodnutá   výhrada vlastníckeho práva v súlade s ust. § 601 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“), nakoľko inak sa vlastnícke právo k hnuteľnej veci, ktorá sa prevádza na základe zmluvy, nadobúda   prevzatím   veci   podľa   ustanovenia   §   133   ods.   1   OZ   (kedy   sa   predpokladá základný princíp kúpy a   predaja,   že kupujúci aj predávajúci   si   plnia   svoje   povinnosti v jeden a ten istý časový moment).

Vychádzajúc z odôvodnení napadnutých Rozsudkov I a II, práve uvedený zákonný inštitút   výhrady   vlastníctva   považujú   porušovatelia   I   a   II   za   rozhodujúci   argument odôvodňujúci   zamietnutie   dôvodného   nároku   sťažovateľa   na   zaplatenie   kúpnej   ceny spotrebiteľom a to na základe ochrany spotrebiteľa zo strany súdov, garantovanej platnou právnou   úpravou   SR,   v   čom   sťažovateľ   vidí   porušenie   jeho   základných   práv   a   slobôd vymenovaných vyššie.

Porušovatelia   síce   správne   právne   uzavreli,   že   k   platnému   uzatvoreniu   zmluvy so spotrebiteľom   došlo,   avšak   predmetná   výhrada   je   z   ich   pohľadu   znevýhodňujúca postavenie spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu, ktoré musí požívať súdnu ochranu práve tak, že nárok sťažovateľovi nemožno priznať, pretože by sa tak stalo na škodu spotrebiteľa, ktorý je v pozícii slabšieho. Takýto záver porušovateľov považujeme za neprijateľný a v rozpore s Občianskym zákonníkom a príslušnými zákonmi o ochrane spotrebiteľa.»

Podľa názoru sťažovateľky „Síce porušovatelia I a II na predmetnú kúpnu zmluvu aplikovali správne ust. § 7 a § 8 z. č. 108/2000 Z. z., zjavne ich rozhodnutia odrážajú nesprávne   právne   posúdenie   skutkového   stavu   veci   a   svojvoľnú   interpretáciu   zákonnej úpravy bez opory v akomkoľvek zákone.

Spotrebiteľ je v súlade s ust. § 7 ods. 1 písm. d) z. č. 108/2000 Z. z. oprávnený od zmluvy odstúpiť v lehote 7 pracovných dní odo dňa prevzatia predmetu kúpy. Keďže k reálnemu   odovzdaniu   tovaru   nedošlo,   nedošlo   ani   len   k   základnému   zákonnému predpokladu   na   odstúpenie   od   zmluvy,   preto   nebolo   podľa   nášho   názoru   zo   strany porušovateľov   potrebné   a   ani   nevyhnutné   skúmať   tieto   skutočnosti,   pretože   právo na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľovi ešte ani nevzniklo...

Konštatovanie súdu o tom, že spotrebiteľ si svojim konkludentným správaním — nezaplatením ani jednej splátky na kúpnu cenu — uplatnil právo na odstúpenie od zmluvy je v absolútnom rozpore so zákonom, nehovoriac o nedodržaní kogentnej písomnej formy takéhoto jednostranného úkonu...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:„...   rozhodnutia   porušovateľov   nemajú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a   teda porušovatelia   zo   zisteného   skutkového   stavu   dospeli   k   vágnemu   právnemu   záveru,   čím merito   veci   bolo   posúdené   svojvoľne,   na   základe   domnienok   a   predpokladov   oboch porušovateľov, čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a zásadným porušením princípu právnej istoty...

... spotrebiteľ, ktorému porušovatelia poskytli nimi deklarovanú ochranu na úkor sťažovateľa,   bol   v   súdnom   konaní   (rovnako   ako   pri   plnení   svojej   právnej   povinnosti) pasívny... svoje práva nebránil, k žalobnému návrhu či odvolaniu sťažovateľa sa nevyjadril, písomne   ani   ústne   nerozporoval   skutočnosti   tvrdené   sťažovateľom,   ani   len   obyčajným tvrdením pred porušovateľmi I a II nespôsobil žiadne pochybnosti o konaní sťažovateľa a napriek tomu porušovatelia I a II poskytli pasívnemu spotrebiteľovi, ignorujúcemu tak záväzky zo zmluvy ako aj súdne konanie vedené proti nemu, súdnu ochranu bez akéhokoľvek dôkazu,   tvrdenia,   len   na   základe   domnienok,   predpokladov,   údajných   charakteristík priemerného spotrebiteľa s odkazom na jeho vek, údajné zmýšľanie, ničím nepodloženú majetkovú, psychickú a inú situáciu.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13 C/4/2014 (správne má byť 13 C/4/2013, pozn.) zo dňa 19. 11. 2013 a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co/45/2014-56 zo dňa 17. 12. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13 C/4/2014 (správne má byť 13 C/4/2013, pozn.) zo dňa 19. 11. 2013 ako aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co/45/2014-56 zo dňa 17. 12. 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 846,- EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €, ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu -

uvedený   v   prednej   strane   tejto   sťažnosti,   a   to   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jej žaloba. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných   zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Zásada   rovnosti   strán   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   sa   prejavuje   vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).

Z   už   uvedeného   (pozri   najmä   časť   I   tohto   uznesenia)   vyplýva,   že podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 4/2013 z 29. novembra 2013.

V nadväznosti   na   sťažnostnú   argumentáciu   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, z ktorého vyplynulo, že medzi   účastníkmi   konania   bola   uzavretá   kúpna   zmluva   č.   30100922   dňa   6.   5.   2010, predmetom   ktorej   bol   presne   špecifikovaný   tovar,   ktorý   sa   zaviazala   žalovaná   zaplatiť v celkovej výške 846,- Eur, a to v 7 mesačných splátkach. Kúpna zmluva bola uzavretá mimo prevádzkových priestorov žalobcu vo večerných hodinách a k odovzdaniu tovaru predávajúcim   a   následnému   zaplateniu   kúpnej   ceny   kupujúcou   nedošlo   i   napriek dojednaniu o zaplatení kúpnej ceny v splátkach. Súd prvého stupňa správne poukázal na okolnosti uzavretia zmluvy, ako aj podmienky predaja, vrátane nesplnenia povinnosti dodať tovar predávajúcim a t. j. následnej povinnosti žalovanej zaplatiť kúpnu cenu, resp. využitia jej práva na odstúpenie od zmluvy. V tejto časti sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa, na ktorý správne poukázal.

Súd v závere len zdôraznil, že vzhľadom na všetky okolnosti sa dá predpokladať, že žalovaná následným konaním a zvážením si svojich sociálnych a majetkových pomerov už nemá záujem o predmet kúpy. Je pravdou, že písomne od kúpnej zmluvy neodstúpila, avšak bez splnenia povinnosti dodať predmet kúpy vyplývajúci z ust. § 588 Občianskeho zákonníka,   nie   je   možné   uložiť   túto   povinnosť   žalovanej   vzhľadom   k   tomu, že medzi účastníkmi boli dohodnuté iné podmienky predaja. Súd prvého stupňa správne postupoval, ak vykladal obsah zmluvy v prospech spotrebiteľa v súlade s ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho   zákonníka.   Namietaná   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia,   jeho odôvodnenia,   vrátane   arbitrárnosti   neboli   opodstatnené.   Súd   prvého   stupňa   správne vychádzal   z predložených   listinných   dôkazov,   citoval   príslušnú   právnu   úpravu,   vrátane zmluvných   podmienok   predaja   uzatvorenej   zmluvy   medzi   účastníkmi   konania, ako aj osobitných   právnych   predpisov   na   ochranu   práv   spotrebiteľa.   Správne   uzavrel, že žaloba   je   predčasná,   lebo   nedošlo   k   zaplateniu   ani   jednej   splátky   žalovanou,   lebo na základe kúpnej zmluvy a podmienok predaja bola povinná najprv zaplatiť žalovanú istinu v splátkach a následne až vzniká povinnosť žalobcovi dodať tovar, a to v lehote maximálne 28   dní   od   pripísania   poslednej   splátky   a   následne   vzniká   žalovanej   právo   odstúpiť od zmluvy. Ak sa právo na odstúpenie od zmluvy viaže okamihom odovzdania tovaru, nie je možné uprieť právo žalovanej na odstúpenie od zmluvy za predpokladu, pokiaľ jej tovar samotným žalobcom dodaný nebol. V tejto časti preto súd prvého stupňa správne uplatnený nárok posúdil ak žalobu zamietol ako predčasnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, je jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné.

Namietané   nesprávne   skutkové   zistenia,   ako   aj   námietka   nesprávneho   právneho posúdenia   nebola   opodstatnená.   Kúpna   zmluva   je   dvojstranný   právny   úkon, synalagmatický, spojený s odovzdaním predmetu kúpy a povinnosťou zaplatiť dohodnutú cenu za predmet kúpy. Zákonné podmienky vyplývajúce z tohto dvojstranného právneho úkonu   v   danom   prípade   splnené   neboli,   a   preto   ďalšie   práva   oprávnenej   osoby,   t.   j. žalovanej z titulu kúpnej zmluvy, t. j. napr. právo na odstúpenie od zmluvy nemožno uprieť pred dodaním tovaru.“

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovanej   časti   napadnutého   rozsudku   odvolacieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam   Občianskeho   zákonníka,   zákona   č. 250/2007   Z.   z.   o ochrane   spotrebiteľa a o zmene   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení neskorších predpisov a zákona č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji   a zásielkovom   predaji   v znení   účinnom   v čase   uzavretia   zmluvy.   Krajský   súd, potvrdzujúc napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, nad rámec jeho odôvodnenia poukázal na   osobitosti   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   sťažovateľkou   a žalovanou,   pričom zrozumiteľne   odôvodnil   svoj   právny   názor   v súvislosti   s posúdením   otázky   odstúpenia od zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy poskytli „spotrebiteľovi... ochranu na úkor sťažovateľa“, ústavný súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej právnej veci   nezistil   porušenie   zásady   rovnosti   účastníkov   konania,   a pripomína,   že   ústavnému právu na autonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny aspekt,   ktorého   obsahom   je   právo   účastníka   konania   oprávňujúce   ho   na   slobodné disponovanie   hmotnými   a procesnými   právami   v občianskom   súdnom   konaní.   Samotná skutočnosť,   že   žalovaná   vystupovala   v konaní „pasívne“, a napriek   tomu   rozhodol všeobecný súd v jej prospech, nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov v konaní, pretože podstatou tejto zásady je vytváranie rovnakých procesných podmienok a procesného   postavenia   subjektov,   o ktorých   právach   a povinnostiach   sa   rozhoduje zo strany občianskoprávneho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom (III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04),   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   k   záveru,   že   medzi rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   45/2014   zo   17.   decembra   2014   a   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k   záveru   o   ich porušení. Ústavný súd preto   sťažnosť   v tejto časti odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015