znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 649/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. H., M. H., a B. S., zastúpených   advokátom   JUDr.   Timotejom   Minarovičom,   Advokátska   kancelária, A. Žarnova 1, Trnava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave č. k. 21 CoKR 16/2012-583 z 28. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H., M. H. a B. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2013 doručená sťažnosť Miroslava Hrušovského, Magdalény Hrušovskej a Ing. Beáty Slobodovej (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   Timotejom   Minarovičom, Advokátska   kancelária,   A. Žarnova   1,   Trnava,   ktorou   namietajú   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoKR 16/2012-583 z 28. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia v podstatnej časti sťažnosti uviedli:«Žalobou   podanou   na   Okresný   súd   Trnava   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby   súd z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Trnava, IČO: 00 009 199, v konkurznej veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25K/2/2007 vylúčil nasledovný majetok : nehnuteľnosť – pozemok, zapísaný katastri nehnuteľností Správy katastra... na liste č...

Okresný súd Trnava rozsudkom č. 25Cbi/8/2007- 475, zo dňa 27. 4. 2011 žalobe nevyhovel a v celom rozsahu ju zamietol. Sťažovatelia sa proti tomuto rozsudku odvolali. Krajský súd v Trnave uznesením tento rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Okresný súd Trnava rozsudkom č. 25Cbi/8/2007-547, zo dňa 19. 9. 2012 žalobu opäť v celom rozsahu zamietol.   Sťažovatelia sa proti tomuto rozsudku odvolali.   Krajský súd v Trnave   rozsudkom   č.   21CoKR/16/2012-583   z   28.   5.   2013,   rozsudok   Okresného   súdu Trnava č. 25Cbi/8/2007-547, zo dňa 19. 9. 2012 potvrdil.

Rozsudok a Krajského súdu v Trnave č. 21CoKR/16/2012-583v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava č. 25Cbi/8/2007-547, nadobudol právoplatnosť dňa 3. 6. 2013... Sťažovatelia kúpili nehnuteľnosť – pozemok, ktorý bol predmetom súdneho sporu o vylúčenie z konkurznej podstaty, zapísaný katastri nehnuteľností Správy katastra... na liste vlastníctva č..., pre obec..., katastrálne územie... ako parcela č..., o výmere 13 280 m2, zastavané plochy a nádvoria do svojho podielového spoluvlastníctva, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 6. 9. 2001...

Nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia   súdu   sa   žalobcovia   bez   akéhokoľvek vlastného zavinenia, ale z dôvodu údajného pochybenia orgánov štátu, dostali do situácie, že v súčasnosti nie sú vlastníkmi majetku ktorý riadne kúpili uvedenou zmluvou a nemajú ani peniaze ktoré zaplatili za kúpu...

...   Pri   kúpe   v   roku   2001   nemali   sťažovatelia   možnosť   vedieť,   že   vlastníctvo predávajúceho   z   dôvodu   „údajného   pochybenia   štátnych   orgánov“   (Ministerstvo   pre správu a privatizáciu národného majetku SR, Fond národného majetku, Katastrálne úrady) v roku 1991 pri privatizácii podniku TAZ, š. p. môže byť spochybnené...

Teda ešte pred tým ako sťažovatelia nadobudli predmetný majetok, orgány štátu (Ministerstvo   pre   správu   privatizáciu   národného   majetku,   Fond   národného   majetku, Katastrálne úrady), vydali právoplatné rozhodnutia ktorými schválili prevod vlastníctva k predmetnému majetku...

Okresný súd Trnava svoje rozhodnutie zdôvodnil najmä tým, že žalobcovia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti ktorej vylúčenia z konkurznej podstaty sa domáhali   a   to   z   toho   dôvodu,   že   vlastníctvo   predmetnej   veci   neprešlo   na   základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu na Fond národného majetku SR a preto FNM   nemohol   preniesť   vlastnícke   práva   na   právnych   predchodcov   žalobcov   a   právny predchodcovia   žalobcov   ďalej   na   žalobcov.   V   zdôvodnení   súd   uvádza,   že   predmetná nehnuteľnosť sa nenachádza ani v pôvodnej ani v spresnenej špecifikácii majetku, ktorý bol predmetom   privatizácie   Trnavských   automobilových   závodov,   š.   p.   a   v   podstate   celé rozsiahle odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa nesie v tomto zmysle. Ďalej súd svoje rozhodnutie opiera i o to, že žalobcovia nemohli nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť ani v dobrej viere, resp. vydržaním...

Krajský súd v Trnave a aj Okresný súd Trnava, ignoroval ďalší inštitút ochrany vlastníckeho práva a to inštitút vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka.

Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom   veci,   ak   ju   má   nepretržitej   držbe   po   dobu   3   rokov   ak   ide   o   hnuteľnú   vec a po dobu 10 rokov ako ide o nehnuteľnosť.

Z citovaného textu zákona jasne vyplýva, že vlastnícke právo k pozemku nadobudne vydržaním   osoba,   ktorá   kedykoľvek   splní   podmienky   stanovené   §   134   Občianskeho zákonníka (doba držby a vec spôsobilá na vydržanie).

Sťažovateľ splnil všetky zákonné predpoklady aby nadobudol vydržaním vlastníctvo k nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   incidenčného   sporu,   a   to   oprávnenosť a nepretržitosť držby počas desiatich rokov a vec spôsobilá na vydržanie.

K zákonným predpokladom vydržania patria:

a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov. Držiteľ musí byť v dobrej viere nielen v okamihu, kedy sa stal držiteľom veci, ale po celú vydržaciu dobu...

Je absolútne nespochybniteľné, že sťažovatelia splnil všetky atribúty vydržania a že súd pochybil, keď použitie inštitútu vydržania ako obranu sťažovateľa v súdnom konaní neprijal, resp. neaplikoval.

Nie   je   možné   prijať   argumentáciu   Krajského   súdu   v   Trnave   a   Okresného   súdu Trnava, že sťažovatelia nesplnili podmienky vydržania.

Obsah   vlastníctva   tvorí   súhrn   subjektívnych   vlastníckych   oprávnení,   medzi   ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 Ústavy SR teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne ako čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd) realizáciu   vlastníckych   oprávnení   vyplývajúcich   z   príslušných   ustanovení   Občianskeho zákonníka, teda ustanovenia § 134 -vydržanie, ďalej právo prenajať alebo neprenajať, ktoré si uplatnil sťažovateľ v tejto veci.

Sťažovatelia sú toho názoru, že súdy si nesprávne vyložili inštitút vydržania a tým poškodili ich vlastnícke práva.

Neakceptovaním obrany sťažovateľov v rámci súdneho konania a to nezohľadnením inštitútu   vydržania   podľa   §   134   Občianskeho   zákonníka,   boli   porušené   práva sťažovateľov...

Tým   že   sťažovatelia   v   dôsledku   rozhodnutia   súdu,   bez   akéhokoľvek   vlastného pochybenia   ale   v   dôsledku   „údajného   pochybenia   orgánov   štátu“   teraz   nevlastnia nehnuteľnosť ktorú si riadne kúpili, nemajú ani peniaze ktoré vynaložili na kúpu zaplatením kúpnej   ceny,   podľa   názoru   sťažovateľov   súd   postupoval   v   rozpore   s   dobrými   mravmi, v rozpore so základnými ústavou garantovanými princípmi spravodlivosti a spravodlivosti súdneho procesu a jeho výsledku, ktorý by mal byť spravodlivý...

Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, rozsudok č. k. 21CoKR/16/2012- 583 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Trnava, rozsudok č. k. 25Cbi8/2007-547, ako je uvedené a popísané vyššie, došlo k porušeniu práv sťažovateľov a to práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   ochranu   majetku   (pokojne   užívať   svoj   majetok)   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   keď   mu   odňal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam legálne nadobudnutým na základe kúpnej zmluvy, resp. mu odňal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam legálne nadobudnutým na základe vydržania – zákonné nadobudnutie vlastníckeho práva.

Dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   21CoKR/16/2012-583 z 28. 152013   sťažovatelia   nepodali,   nakoľko   neboli   splnené   zákonné   podmienky   podľa O. s. p. na podanie dovolania.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva sťažovateľov M. H..., M. H... a B. S... na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   právo   na   pokojné   užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   21CoKR/16/2012-583 28. mája 2013, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoKR/16/2012-583 28. mája 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľom M. H., M. H. a B. S. trovy konania v sume 1 201,54 EUR na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. Timoteja Minaroviča, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Dňa 17. septembra 2013 sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť o „ďalšie dôvody“.Poukázali najmä na „tú závažnú skutočnosť a pochybenie súdu, že úpadcom je štátny podnik,   Trnavské   automobilové   závody,   š.   p.,   ktorý   má   spravovať   majetok   štátu,   teda spravuje majetok, ktorý nevlastní (Podľa § 6 ods. 1, 2 druhá veta, zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom   podniku.   Podnik   hospodári   s   vecami   a   majetkovými   právami   zverenými   mu pri jeho založení a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve. Majetok sa môže podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom.)

Takýto majetok je vylúčený z konkurzu (podľa § 6 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze   a   vyrovnaní,   do   podstaty   nepatrí   majetok,   ktorého   sa   nemôže   týkať   výkon rozhodnutia, colná zábezpeka do výšky colného dlhu, mzda a obdobné príjmy. Majetok slúžiaci na podnikateľskú činnosť z podstaty nie je vylúčený. Podľa § 72 ods. 1 zákona NR SR č. 7/20015 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, konkurzu nepodlieha majetok, ktorý nemožno   postihnúť   súdnym   výkonom   rozhodnutia   alebo   exekúciou,   colná   zábezpeka do výšky   colného   dlhu,   zábezpeka   na   daň   podľa   osobitného   predpisu,   ani   majetok nepodliehajúci   konkurzu   podľa   osobitných   predpisov),   nakoľko   nehnuteľnosti   výkonu rozhodnutia   (exekúcii)   nepodliehali   a   v   súčasnosti   nepodliehajú.   Napriek   uvedeným zákonným   obmedzeniam   správca   zahrnul   majetok   štátu   do   majetkovej   podstaty   úpadcu za účelom jeho speňažovania.

Správca teda koná protizákonne a súd sa tomuto konaniu prispôsobil, resp. neurobil nič aby zasiahol do tohto proti právneho konania.“.

Sťažovatelia   poukázali   tiež   na   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 3 CoKR 1/2011-482 z 24. apríla 2013, ktorým rozhodol vo veci žalobcov V. S. a spol., proti P. K., správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, Trnava, tak, že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 31 Cbi 3/2008-400 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

„V   tomto   spore   ide   o   identický   prípad   -   spor,   v   akom   vystupovali   sťažovatelia voči P. K., SKP TAZ, š. p. (rovnaký žalovaný, rovnaké domáhanie sa petitu z rovnakých dôvodov,   rovnaký   výsledok   na   prvostupňovom   Okresnom   súde   Trnava,   rovnaké odôvodnenie rozhodnutia) a preto dôvody pre ktoré Krajský súd v Bratislave, rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil pokladáme za dôležité pre posúdenie sťažnosti a sťažovatelia čerpali z odôvodnení tohto rozsudku pri podávaní tohto podania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   namietajúcej   porušenie   nimi   označených   práv rozsudkom krajského súdu č. k. 21 CoKR 16/2012-583 z 28. mája 2013 je ich tvrdenie, že krajský súd „ignoroval ďalší inštitút ochrany vlastníckeho práva a to inštitút vydržania podľa   §   134   Občianskeho   zákonníka“.   Tým,   že   krajský   súd   neprijal ich   argumentáciu, podľa   ktorej „nemá   kompetenciu   preskúmavať   rozhodnutia   o   privatizácii“,   porušil   ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo   na   ochranu   majetku   (pokojne   užívať   svoj   majetok)   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu, keď im odňal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:«Súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie,   pričom   vzal   do   úvahy   i   zistenia vyplývajúce   z   konaní   vedených   na   Okresnom   súde   Trnava   pod   sp.   zn.   13C   279/99, 12C 70/96, 19C 180/99, 11Nc 5029/99, 11C 275/99, 16C 96/99 a 11C 292/1999.

Súčasťou   spisu   vedeného   pod   spis.   zn.   11C   292/99   je   fotokópia   privatizačného projektu TAZ, š.p. vyhotovená Fondom národného majetku SR, s ktorým sa prvostupňový súd   oboznámil   a   zistil,   že   je   tvorený   časťou   označenou   názvom   „Privatizačný   projekt TAZ, š.p. Trnava“...

Súd prvého stupňa poukázal na to, že z takéhoto privatizačného projektu ako dôkazu nie   je   možné   ustáliť,   ktoré   časti   materiálu   označeného   ako   privatizačný   projekt   boli schválené,   pretože   súčasťou projektu   bol i   konkurenčný projekt   Zlieváreň   TAZ   Trnava. Z takéhoto podkladového materiálu tiež nie je zrejmé, aký majetok alebo ktorá časť majetku štátneho   podniku   vstupuje   do   privatizácie.   Z   rozhodnutia   Ministerstva   pre   správu a privatizáciu   národného   majetku   SR   č.   j.   329/92   zo   dňa   11.4.1992,   ktoré   nie   je rozhodnutím vydaným v správnom konaní a preto nepodlieha preskúmaniu súdom podľa piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   na   jeho   základe   malo   prejsť vlastníctvo   majetku   štátu   na   Fond   národného   majetku   SR   podľa   ust.   §   11   ods.   3   zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Súd po oboznámení sa s jeho obsahom v spojení s privatizačným projektom ustálil, že takéto rozhodnutie nie je spôsobilé privodiť vznik, zmenu alebo zánik vlastníckych práv, ako listina je nezrozumiteľná, nejasná a ani výkladom nie je možne upresniť jej obsah tak, aby sa dal majetok, ktorý má byť privatizovaný presne identifikovať. Takéto rozhodnutie a ani privatizačný projekt nie sú v súlade s úpravou vyžadovanou zák. č. 92/1991 Zb., pretože neobsahujú   jednoznačné   vymedzenie   majetku   určeného   na   privatizáciu   a   ani   v   súlade so zák. č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, preto na základe   takéhoto   úkonu   nemohol   byť   ani   vykonaný   zápis   v   katastri   nehnuteľností na Fond   národného   majetku   a   následne   na   TAZ   a.   s,.   V   súvislosti   s   týmto   záverom prvostupňový súd poukázal na právnu úpravu uvedenú v ust. § 34, §35, §37 a 39 Obč. zák., ktorá   definuje   právne   úkony   v   súvislosti   s   ich   platnosťou   a   neplatnosťou   a   z   ktorej pri rozhodovaní a posudzovaní pre rozhodnutie podstatných skutočností vychádzal. V   roku   1995   bol   nezistenou   osobou   doplnený   privatizačný   projekt   v   časti majetkoprávnej   o   listy   vlastníctva   a   dodatočne   bola   vytvorená   i   špecifikácia   majetku označená názvom „upresnená špecifikácia majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti TAZ   /čiastková/“,   z   dôvodu   „dopracovania   technickej   dokumentácie   tvoriacej   podklad pre zápis   do   katastra   nehnuteľnosti“.   Uvedená   upresnená   špecifikácia   je   ale   v   dvoch verziách a je súčasťou spisu vedeného pod spis. zn. MC 292/99 na č. l. 364 a č. l. 627. Z uvedeného   vyplýva,   že   pôvodný   privatizačný   projekt   ako   i   rozhodnutie   o   schválení privatizačného projektu trpelo takými vadami, pre ktoré nebolo možné majetok vstupujúci do akciovej spoločnosti jednoznačne identifikovať a do katastra nehnuteľnosti zapísať, čo práve vykonaná „dodatočná špecifikácia“ potvrdzuje, ktorá ale nebola v zhode s pôvodným privatizačným projektom a rozhodnutím o jeho schválení, nebola ani súčasťou notárskej zápisnice o založení akciovej spoločnosti, o čom svedčí i spis Okresného úradu Trnava, odbor   katastrálny   č.   j.   Z   3811/999,   ktorý   je   pripojený   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11C 292/99, ale ani v pôvodnej ani v upresnenej špecifikácii sa nenachádza nehnuteľnosť, ktorá   je   predmetom   tejto   žaloby.   K   zápisom   na   listy   vlastníctva   došlo   až   neskôr,   čo preukázalo vykonané dokazovanie. Za neurčitý a nezrozumiteľný označil súd i právny úkon, o   ktorom   bola   spísaná   notárkou   JUDr.   Jarmilou   Polakovičovou   notárska   zápisnica N 72/1992 Nz 75/1992 zo dňa 21.4.1992, ktorý trpí v časti vkladaného majetku neurčitosťou a   nejasnosťou.   Ďalším dôkazom   o neurčitosti   a nezrozumiteľnosti   Špecifikácie   majetku, ktorý sa vkladá do akciovej spoločnosti je potvrdenie Fondu národného majetku zo dňa 15.11.1993,   nachádzajúce   sa   v   spise   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava pod sp. zn. 11C 292/1999 na čl. 626-629, ktorým Fond národného majetku potvrdzuje, že časť majetku TAZ s. p. bude potrebné špecifikáciou upresniť a dopracovať k nemu technickú dokumentáciu   tvoriacu   podklad   pre   zápis   do   katastra   nehnuteľností.   „Upresnená špecifikácia“   obsahuje   rukou   dopisované   čísla   listov   vlastníctva,   prepisované   výmery, bez autorizácie, čo vzbudzuje dôvodne pochybnosti pre kvalifikované určenie prevádzaného majetku, ktorá bola spochybnená i listom FNM SR adresovanom Trnavským automobilovým závodom š. p. zo dňa 3.3.1994, nachádzajúcom sa na č. l. 630 spisu vedeného na Okresnom súde Trnava   pod   spis.   zn.   13 C 292/1999,   ktorý   vzal súd   tiež pri   svojom rozhodovaní do úvahy a uviedol, že nedostatky privatizačného projektu a rozhodnutia FNM SR nemohli byť   odstránené   dodatočným   vypracovaním   špecifikácie   prevádzaného   majetku,   ktorá   by zahŕňala   aj   iný   majetok,   ako   bol   uvedený   v   pôvodnom   privatizačnom   projekte a v rozhodnutí, preto nemohlo ani týmto úkonom dôjsť ku konvalidácii takéhoto nejasného a neurčitého   právneho   úkonu,   ktorý   je   z   toho   dôvodu   absolútne   neplatný   a   ako   taký nemohol   spôsobiť   ani   právne   následky,   na   základe   ktorých   by   bolo   vlastnícke   právo zapísané v katastri nehnuteľnosti v prospech TAZ a.s., Po vyhodnotení z konania vzídených skutočností a predložených dôkazov súd zápis vlastníctva žalobcov na LV č... nepovažoval za   dôvodný   práve   s   poukazom   na   vyššie   popísané   zistenia,   podľa   ktorých   vlastníctvo predmetných   nehnuteľností   na   základe   rozhodnutia   o   schválení   privatizačného   projektu neprešlo na Fond národného majetku SR, ktorý tak nemohol následne previesť vlastnícke práva   na   právnych   predchodcov   žalobcov   a   títo   na   žalobcov.   Rovnako   sa   takéto zdôvodnenie   týka   i   tej   časti   parcely,   ktorú   žalobcovi   získali   kúpou   od   spoločnosti Farmatex s.r.o., ktorá bola rovnakým spôsobom získaná právnymi predchodcami žalobcov v rámci privatizácie majetku úpadcu...

Prvostupňový súd skonštatoval, že parcela, ktorá je predmetom žaloby o jej vylúčenie zo   súpisu   majetku   konkurznej   podstaty   úpadcu   pod   takým   číselným   označením   ako   je uvedená v žalobe sa v rozhodnutiach o privatizácii nenachádzala, pretože bola súčasťou inej   parcely.   Z   dôvodu   rozdelenia   na   základe   geometrických   plánov   došlo   k   jej prečíslovaniu   ako   parcely   novovytvorenej,   ktoré   skutočnosti   účastníci   konania nerozporovali,   ale   ani   ďalšie   dokazovanie   a   právne   posúdenie   tejto   skutočnosti nepreukázalo,   že   zmena   v   označení   parcelným   číslom   by   bola   relevantná   vo   vzťahu k právnym úkonom, na základe ktorých mal prejsť majetok štátneho podniku do majetku novovzniknutej akciovej spoločnosti a ktoré úkony by privodili zmenu vlastníckych práv. Podrobná špecifikácia majetku, ktorý sa prevádzal bola doložená až dodatočne s časovým odstupom vykonanými právnymi úkonmi, ktoré ale nemohli spôsobiť zmenu vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam.

Súd prvého stupňa zaujal stanovisko i k otázke privatizovaného majetku k čomu uviedol, že hoci sa jednalo o majetok veľkého rozsahu, ktorého identifikácia by obsahovala 1500 strán, táto skutočnosť nemôže byť dôvodom, ktorý by zakladal právo na nedostatok špecifikácie a presného označenia pozemkov, ktoré sa vkladali do novovzniknutej akciovej spoločnosti. Práve nedostatky privatizačného projektu, ktorý trpí nepresnou špecifikácia majetku, skutočnosť, že listy vlastníctva boli doplnené až v roku 1995, notárska zápisnica, ktorou bola založená akciová spoločnosť žiadnu konkrétnu špecifikáciu majetku neobsahuje z   čoho   vyplýva,   že   privatizačné   konanie   TAZ   š.   p.   IČO:   00   009   199   je   poznamenané nejasnosťou, nezrozumiteľnosťou a zmätočnosťou, je v nesúlade so spôsobom a postupom privatizácie, ktorý vyžadovali príslušné právne predpisy a takúto nezrozumiteľnosť nie je možné následne ničím konvalidovať a ospravedlňovať.

V závere súd skonštatoval, že žalobcovi neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali existenciu   práva   založeného   na   skutočnostiach,   ktoré   by   zapísanie   majetku   do   súpisu žalovaného   vylučovali,   ako   vyžaduje   ust.   §   78   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii   v   znení   neskorších   predpisov   a   žalobu   z   tohto   dôvodu   zamietol. Z hľadiska   právneho   posúdenia   súd   vychádzal   z   ustanovení   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácií,   z   ust.   §   132,   §   34,   §   35,   §   37   a   §   39   Obč.   zák.,   ktoré   aplikoval na posúdenie nadobudnutia vlastníctva a súvisiace právne úkony a z ust. § 134 Obč. zák. vo vzťahu k vydržaniu ako i zák. č. 92/1991 Zb. pri posúdení prevodu majetku v rámci privatizačného projektu.

Vo výrokovej časti rozsudku napadnutého odvolaním súd vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku a poukázal na ust. § 151 ods. 3 O. s. p...

Odvolatelia   namietali,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodnutie   zdôvodnil   tým,   že žalobcovia   nemohli   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   ktorej   vylúčenia z konkurznej   podstaty   majetku   úpadcu   sa   domáhali   s   odôvodnením,   že   vlastníctvo predmetnej   nehnuteľnosti   neprešlo   na   základe   rozhodnutia   o   schválení   privatizačného projektu   na   FNM   SR,   preto   tento   nemohol   následne   ani   previesť   vlastnícke   práva na právnych predchodcov žalobcov a právni predchodcovia ďalej na žalobcov a nemohli predmetnú nehnuteľnosť nadobudnúť ani v dobrej viere.

S   takýmto   skutkovým   a   právnym   záverom,   ale   odvolatelia   vyjadrili   nesúhlas a opätovne poukázali na to, že v čase privatizácie nehnuteľnosť tak, ako ju označujú v petite žaloby   neexistovala,   až   v   roku   1995   bola   vytvorená   na   základe   geometrického   plánu č. 11854278-182/95, ktorý bol vypracovaný geodetom R. S. nová parcela a až podľa tohto geometrického plánu bola predmetná nehnuteľnosť v roku 1995 zapísaná na LV č... v k. ú... ako   parc.   č...   o   výmere   46009m2 zastavaná   plocha,   dvor.   Rozdiel   výmery   v   súčasnosti a oproti roku 1995 vznikol z dôvodu, že z novovytvorenej parcely... sa v ďalších rokoch odčleňovali   časti   do   iných   parciel,   ktoré   vlastnia   iné   subjekty.   Novovytvorená   parcela zahŕňa pôvodné parcely, ktoré v rámci privatizácie boli zahrnuté do parc. č... o výmere 162256m2 v k. ú... a v rámci tejto parcely prešli do vlastníctva FNM, ktorý ich následne vložil do majetku akciovej spoločnosti. Je logické, že ak uvedené parcely vznikli až v roku 1995,   nemohli   byť   súčasťou   privatizačného   projektu   ani   v   ňom   špecifikované.   Všetky dôkazy,   ktoré   boli   v konaní   odvolateľmi   prezentované   ale   potvrdzujú,   že   predmetná nehnuteľnosť,   z ktorej   sa   vytvorila   i   parcela   vylúčenia   ktorej   z majetku   žalovaného   sa žalobcovia domáhajú bola zahrnutá do privatizačného projektu, ale nebola v uvedených dokladoch označená ako parc. č... Okolnosti svedčiace v prospech žalobcov sú zachytené i v zápisnici z pojednávania a právny zástupca ich na pojednávaní vysvetlil...

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním   (§   212   ods.   1   O.   s.   p.),   podľa   ktorého   je   odvolací   súd   viazaný   návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   obmedziť   len   na   skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu spis zn. II. ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné,   v   ktorom   sa   prvostupňový   súd   podrobne   zaoberal   všetkými   účastníkmi tvrdenými   skutočnosťami   a   vznesenými   námietkami,   tieto   správne   jednotlivo   i   v   ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel keď konštatoval, že žalobcovi nepreukázali opodstatnenosť žaloby a neuniesli ku svojim tvrdeniam bremeno dôkazu je správny.

Odvolací   súd   na   zvýraznenie   správnosti   rozhodnutia   prvostupňového   súdu konštatuje, že ani doplnené dokazovanie nepreukázalo, ktoré nehnuteľnosti boli súčasťou privatizačného projektu, kedyže ich špecifikácia sa doplnila nepreukázaným spôsobom až v roku 1995, ktorou mali byť dodatočne bližšie identifikované nehnuteľnosti, ktoré mali byť vložené do majetku akciovej spoločnosti v roku 1992.

Odvolací   súd   sa   po   preskúmaní   procesného   postupu   a   skutkových   zistení   tak po stránke skutkovej ako i právnej v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa   a   jeho   odôvodnením,   na   ktoré   v   podrobnostiach   poukazuje.   Z   obsahu   spisuje preukázané,   že   súd   prvého   stupňa   pre   svoje   skutkové   zistenia   vzal   do   úvahy   všetky skutočnosti,   ktoré   vyplynuli   z   vykonaných   dôkazov,   prednesov   účastníkov,   listinných dôkazov, žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenula vec i správne právne posúdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovatelia   krajskému   súdu   vyčítajú,   že „ignoroval   ďalší   inštitút   ochrany vlastníckeho práva a to inštitút vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka“. Podľa nich „nie je možné prijať argumentáciu Krajského súdu v Trnave a Okresného súdu Trnava, že sťažovatelia nesplnili podmienky vydržania“.

Tým,   že   všeobecné   súdy   neakceptovali „obranu   sťažovateľov   v   rámci   súdneho konania a to nezohľadnením inštitútu vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka,... došlo k porušeniu práv sťažovateľov a to práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva na ochranu majetku (pokojne užívať svoj majetok) podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď mu odňal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.“. Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   poukázali   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 162/2011, v ktorom, podľa nich išlo o podobný prípad.

V zmysle uvedeného sa ústavný súd nezaoberal skutkovými zisteniami všeobecných súdov, ale napadnuté rozhodnutie podrobil ústavnoprávnemu prieskumu v rozsahu, v akom ho sťažovatelia   namietali, teda   posúdeniu,   či   je opodstatnené   tvrdenie   sťažovateľov,   že krajský súd ústavne neakceptovateľným spôsobom vykladal a aplikoval ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka.

Napadnutý rozsudok a ani v ňom uplatnená aplikácia § 134 Občianskeho zákonníka nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   prejavom   interpretačnej   alebo   aplikačnej   svojvôle a sťažovateľmi   uvedená   sťažnostná   argumentácia   nie   je   spôsobilá   vyvolať   zásadnejšie pochybnosti o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska, a to napriek tomu, že krajským súdom uplatnená interpretácia § 134 Občianskeho zákonníka je aj podľa názoru ústavného súdu len jedna z možných, ale akceptovateľných.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s interpretáciou a aplikáciou právnej normy, tak ako to urobil krajský súd, nestotožňujú, nezakladá dôvod na vybavenie ich sťažnosti.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   262/2011,   na   ktoré sťažovatelia poukazujú, ústavný súd konštatuje, že sa v ňom síce zaoberal správnosťou aplikácie právnej normy, išlo však o prípad, keď sa stotožnil s tvrdením sťažovateľa, že rozhodcovský   súd   právnu   normu   nesprávne   aplikoval,   čo   nemožno   tvrdiť   o veci sťažovateľov.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté rozhodnutie nevybočilo z medzí ustanovených označenými článkami ústavy a dohovoru, a preto   je   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   21   CoKR   16/2012-583   z   28.   mája   2013 z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej obsiahnutými.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 30. septembra 2014