znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 649/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   K.,   P.,   zastúpenej   A.,   spol.   s.   r.   o.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Trenčíne   pod   sp.   zn. 17 Co 131/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2013   elektronicky   doručená   sťažnosť   D.   K.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 131/2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobou   z   11.   novembra   2008   sa   V.   K.   (ďalej   len „žalobkyňa“)   domáhala   voči   sťažovateľke   ako   žalovanej   určenia,   že   k   parc.   č.   1445/6 a parc. č. 1445/13 v kat. území H. existuje právo užívania zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytov v obytnom dome č. 1236. Počas konania došlo k zmene žaloby, a to tak, že žalobkyňa sa domáhala uvedeného určenia len vo svoj prospech ako výlučnej vlastníčky bytu č. 1 vo vchode č. 27 obytného domu č. 1236, resp. spoluvlastníčky v 67/402 k spoločným častiam a spoločným zariadeniam obytného domu. Argumentovala tým, že označené parcely treba považovať za priľahlé pozemky k parc. č. 1446, na ktorej je obytný dom   postavený,   pričom   označené   parcely   sú   výlučným   vlastníctvom   sťažovateľky. Žalobkyňa vychádzala z tvrdenia, že pôvodný vlastník obytného domu (stavebné bytové družstvo) nesplnilo svoju zákonnú povinnosť riadne upraviť práva k priľahlému pozemku, a preto sa domáhala určenia, že vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) existuje na ťarchu sťažovateľky s tým, že táto predmetné vecné bremeno porušuje.

Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 157/2008 z 18. februára 2013 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 131/2013-264 zo14. augusta 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľky   všeobecné   súdy   nesprávne   právne   posúdili   režim priľahlého pozemku podľa § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov, keďže v skutočnosti parc. č.   1445/6   vo   výmere   291   m²   nie   je   priľahlým   pozemkom,   keďže   nezodpovedá   presne zákonnej definícii. Priľahlý pozemok je iba taký, ktorý slúži obytnému domu, je určený na spoločné   užívanie   a   slúži   výlučne   tomuto   obytnému   domu.   Priľahlý   pozemok   nemusí hraničiť s priľahlým domom, ale musí byť určený na spoločné užívanie (musí výlučne slúžiť tomuto domu), pričom nie je stavebnou súčasťou domu. Najpodstatnejšie je, že sa musí nachádzať na pozemku patriacom k obytnému domu. Stavebné bytové družstvo nebolo vlastníkom   pozemku   pod   obytným   domom,   a   preto   v   zmysle   §   23   ods.   6   zákona o vlastníctve bytov vzniklo k pozemku parc. č. 1446 vecné bremeno, a to zo zákona. Pod pojmom priľahlý pozemok sa rozumie pozemok patriaci k obytnému domu, na ktorom je oplotená   záhrada,   oplotené   nádvorie   a   ktorý   (ako   taký)   je   právne   a   fakticky   priradený k obytnému   domu.   Aby   mohli   byť   sporné   pozemky   považované   za   priľahlé   pozemky, muselo   by   to   vyplývať z   projektu   realizácie   obytného   domu   č.   1236   na   parc.   č.   1446 a z riešenia záujmového územia na základe územného plánu, na ktorom sa obytný dom nachádza, pričom v rámci územného rozhodnutia musel by byť pozemok zakompovaný ako priľahlý   pozemok.   Preto   je   rozhodujúce,   či   v   rámci   pozemkových   dispozícií   projektu výstavby obytného domu bolo rozhodnuté, že sa tu umiestňujú iné stavby (garáž, resp. trávnaté   plochy,   detské   ihriská,   záhrady   a   pod.).   Bez   takéhoto   rozhodnutia   vydaného v stavebnom konaní nemôže vzniknúť režim priľahlého pozemku s následkom zásahu do vlastníckeho   práva   subjektu   vlastniaceho   pozemky   v   susedstve   pozemku,   na   ktorom   je postavený obytný dom. Pozemok patriaci sťažovateľke by musel mať dohodnutý právny titul na vybudovanie vnútorných komunikácií, záhradiek, trávnatých plôch, detských ihrísk a pod. Len inštitút priľahlého pozemku dáva investorovi možnosť zabezpečiť pre budúcich vlastníkov bytov a nebytových priestorov v obytnom dome právo priameho a efektívneho rozhodovania o osude takéhoto priľahlého pozemku, a to v rámci schváleného projektu obytného domu. Preto iba investor mohol zabezpečiť právny režim priľahlého pozemku na sťažovateľkiných   parcelách.   To   sa   však   nestalo,   a   preto   tieto   pozemky   nemôžu   byť kvalifikované ako priľahlé pozemky.   V súvislosti   s pojmom   priľahlý pozemok   v znení vymedzenom v ustanovení § 2 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov sú významné zistenia, či ide o pozemok určený na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne tomuto obytnému domu a jeho obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia   a   pod.,   či   ide   o   pozemok,   ktorý   susedí   so   zastavanou   plochou   pod   obytným domom (čo však nie je jediné kritérium), a či pozemok slúži na prístup do obytného domu (čo   tiež   nie   je   jediné   kritérium).   V   prípade   sťažovateľky   je   vstup   do   obytného   domu zo susednej   parcely   č.   1445/1,   kde   je   dvor   a   vyasfaltovaný   chodník   z   ulice,   ktorá   je miestnou   komunikáciou,   preto   žiadni   vlastníci   obytného   domu   nevstupujú   na sťažovateľkine parcely, pričom žalobkyňa jednu z parciel neoprávnene zastavala garážou bez stavebného povolenia, odstránenia ktorej sa sťažovateľka domáha v osobitnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 53/2009. Zo zistenia krajského súdu, podľa ktorého po výstavbe obytného domu bol sporný priestor využívaný na prášenie kobercov, sušenie bielizne a hry detí, nevyplýva, že by tým bol pozemok určený na spoločné užívanie obyvateľov   bytov   a   že   by   mal   slúžiť   výlučne   tomuto   obytnému   domu.   Z   vykonaného dokazovania vyplynula len skutočnosť, že obyvatelia na pozemku prášili koberce, sušili prádlo,   ale   nebolo   z dokazovania   zistené,   že   by   pozemok   po   výstavbe   bol   určený   na spoločné užívanie.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 131/2013 s tým, aby bol rozsudok zo 14. augusta 2013 zrušený   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Domáha   sa   aj   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   5   000   €,   ako   aj   náhrady   trov   konania   vzniknutých   právnym zastúpením   advokátom.   Napokon   sťažovateľka   žiada   o   vydanie   dočasného   opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 131/2013 zo 14. augusta 2013.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 131/2013-264 zo 14. augusta 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 157/2008-250 z 18. februára 2013. Žalobkyňa sa domáhala aplikácie ustanovenia § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorého s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku. V tejto súvislosti   je podľa   názoru krajského súdu   nevyhnutné ustáliť význam pojmu priľahlý pozemok   podľa   § 2   ods.   6 zákona o   vlastníctve   bytov. V predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu už bolo uvedené, že pre ustálenie pojmu   priľahlý   pozemok   je   významné   zistenie,   či   ide   o   pozemok,   ktorý   bol   určený na spoločné   užívanie,   či   mal od   postavenia   stavby   slúžiť   výlučne   tomuto   domu   a   jeho obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia a pod., pričom má ísť o pozemok susediaci so zastavanou plochou pod domom, hoci to nie je jediným kritériom. Rovnako pozemok často môže slúžiť na prístup do bytového domu, ale ani to nemusí byť jediné kritérium. Taktiež nie je možné priľahlý pozemok posudzovať analogicky   podľa ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže tu zákonodarca upravil výslovne otázku zriaďovania vecných bremien na účely prístupu vlastníka k stavbe, avšak v prípade zákona o vlastníctve bytov mienil upraviť vzťah aj k pozemkom, ktoré sa postupom času od vzniku domu v dôsledku spôsobu užívania domu a jeho okolia pôvodne nájomcami a neskôr vlastníkmi bytov môžu považovať za priľahlé. Sťažovateľka (ako to vyplýva z podaného odvolania) chápe pod priľahlým pozemkom totožne interpretovaný pojem, aký vyplýva z už judikovaného   názoru   krajského   súdu.   Skutočnosť,   či   predpoklady   judikované   krajským súdom   boli   v   danom   prípade   naplnené,   je   vecou   dokazovania   a   hodnotenia   dôkazov. Okresný súd zisťoval, ako bolo v územnom pláne v čase výstavby domu riešené priestorové usporiadanie a funkčné užívanie pozemkov parc. č. 1445/6 a parc. č. 1445/13 v kat. území H. a aký bol v územnom pláne záver. Zo štátneho archívu v B. zistil, že územný plán mesta je k dispozícii, a preto nie je možné otázku o zámeroch a možnostiach využitia pozemku z pohľadu   archívnych   dokumentov   kvalifikovane   zodpovedať.   Z   listín   predložených archívom vyplýva, že stavba bola povolená v roku 1966, a to podľa predloženého projektu. V roku 1968 došlo k vydaniu povolenia na užívanie šiestich bytových jednotiek s tým, že ich   prevádzkovanie   je   podmienené   vykonaním   funkčných   skúšok,   inštalácií   a   zariadení a pravidelnými kontrolami hromozvodného zariadenia. Podľa oznámenia Mestského úradu v P. bolo stavebné povolenie vydané v súlade so zákonom, čo predpokladá, že stavba bola v súlade s priestorovým a funkčným využívaním sporných pozemkov a s vtedy platnými normami. Z kópie pozemnoknižnej mapy vyhotovenej v roku 1951 je zrejmé, že bývalá pozemnoknižná parc. č. 803/17, z ktorej boli vytvorené sporné parcely, ako aj parcela, na ktorej   bol   postavený   dom,   sa   nachádza   vedľa   cesty   a   je   pokračovaním   parciel zastavaných   už   vtedy   domami.   Podľa   kópie   katastrálnej   mapy   z   roku   2012   sú   sporné pozemky naďalej zakreslené tak, že sú umiestnené medzi cestou a susednými pozemkami, na ktorých sú postavené ďalšie domy. Z konfigurácie terénu uvedenej na týchto snímkoch, ako aj na výkaze plôch ku geometrickému plánu z roku 1966 je zrejmé, že účelové určenie plochy nachádzajúcej sa okolo domu č. 1236 bolo ako okolie domu postaveného na tejto parcele. Rovnako to bolo aj na všetkých ďalších pozemkoch nachádzajúcich sa z oboch strán ulice – cesty. Pokiaľ nepochybne nebol vyhotovený územný plán, tak možno vyvodiť aj z predložených mapových podkladov, že pozemok nachádzajúci sa v bezprostrednom okolí obytného domu č. 1236, tak ako je vymedzený cestou a susediacimi pozemkami, bol určený výlučne na užívanie zo strany užívateľov, resp. vlastníkov bytov v obytnom dome. Nevyplýva   ani   z polohy   pozemku,   zo   žiadnych   listinných   dôkazov,   ale ani   z   výpovedí svedkov, že by kedykoľvek v minulosti bol tento priestor užívaný iným spôsobom, prípadne že by existovala okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť odlišné účelové využitie, a to najmä pre verejnosť, teda subjekty odlišné od užívateľov bytov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spôsob využitia pozemkov bol determinovaný zvyklosťami, prevládajúcimi v tom-ktorom období. Pôvodne, t. j. bezprostredne po výstavbe domu, bol podľa výpovedí svedkov tento priestor využívaný na prášenie kobercov, sušenie bielizne a hry detí. Neskôr si   užívatelia,   resp.   vlastníci   bytov   vytvorili   miesta   pre   posedenie,   prípadne   pestovanie okrasných rastlín. Pokiaľ ide o stanovenie definície priľahlého pozemku, možno sa stotožniť so   stanoviskom   sťažovateľky,   že   ide   o   pozemok,   ktorý   je   právne   a   fakticky   priradený k obytnému   domu.   Vykonaným   dokazovaním   bolo   nepochybne   preukázané,   že   sporný pozemok je priradený k obytnému domu, s ktorým susedí a ktorý obyvatelia po celú dobu od výstavby domu užívali. Za právne priradenie je možné považovať tú skutočnosť, že táto plocha bola vždy vedená ako parcela zakreslená v súvislosti s výstavbou a neskôr užívaním obytného domu. Na jej charaktere nemôže nič meniť tá skutočnosť, že nebola vo vlastníctve toho,   kto   byty   odpredával.   Vykonaným   dokazovaním   zistený   spôsob   užívania   spornej plochy zodpovedá všeobecným poznatkom o tom, akým spôsobom sa vytváralo a užívalo okolie   bytových   domov,   ktoré   sa   líšilo   najmä   konfiguráciou   terénu   a   umiestnením jednotlivých stavieb. Pritom je nepochybné, že v malých obciach a mestách, prípadne na ich okraji boli uvedené plochy veľkorysejšie než v centrách miest.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ústavný   súd   považuje   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   za   dostatočné a presvedčivé.   V   nijakom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   má   na   vec   odlišný   názor,   nemôže   sama   osebe   znamenať porušenie označených práv.

Ústavný   súd   sformuloval   svoj   uvedený   záver,   vychádzajúc   z   námietok,   ktoré sťažovateľka v podanej sťažnosti uplatnila. Svoj prieskum teda obmedzil iba na uplatnené námietky.

V   uvedenej   súvislosti   sa   javí   ako   najpodstatnejšie,   že   sťažovateľka   sa   v   plnom rozsahu stotožnila so skutkovými a právnymi kritériami charakterizujúcimi pojem priľahlý pozemok   v   zmysle   zákona   o   vlastníctve   bytov,   a   to   tak,   ako   tieto   kritériá   vymedzil (definoval) krajský súd vo svojom skoršom uznesení, ktorým zrušil predchádzajúci (skorší) rozsudok okresného súdu. Ako na to správne poukázal už krajský súd, vzhľadom na takto koncipovaný   postoj   sťažovateľky   ako   podstatná   sa   javila   otázka,   či   vykonaným dokazovaním bola existencia definovaných kritérií preukázaná. Jadrom sporu v odvolacom konaní   (a   rovnako   aj   teraz   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom)   nebola   preto   otázka právneho   posúdenia,   ale   rozsahu   vykonaného   dokazovania   a   hodnotenia   vykonaných dôkazov. Práve v tejto súvislosti platí, že skutkové zistenia všeobecných súdov nejavia známky svojvôle či nedostatku dôvodov.

Hlavným argumentom sťažovateľky je námietka, podľa ktorej pre záver o tom, že ide o   priľahlé   pozemky,   bola   nevyhnutná   existencia   projektu   realizácie   obytného   domu a riešenia záujmového územia na základe územného plánu. Sťažovateľka považovala za rozhodujúce, aby v rámci pozemkových dispozícií projektu výstavby obytného domu bolo rozhodnuté, že sa na sporných pozemkoch majú umiestniť iné stavby, napr. garáž, trávnatá plocha, detské ihrisko, záhrada, pričom bez takéhoto rozhodnutia v stavebnom konaní režim priľahlého pozemku umožňujúci zásah do vlastníckeho práva vlastníka takéhoto pozemku nemôže vzniknúť.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery krajského súdu uvedenej téze sťažovateľky   neprotirečia.   Skutočnosť,   že   pozemkové   dispozície   projektu   výstavby bytového domu sa nepodarilo získať (keďže v archívnych materiáloch sa nenachádzali), ešte bez ďalšieho neznamená, že existenciu týchto projektových dispozícií nemožno vyvodiť z iných dôkazov, ktoré sa všeobecným súdom podarilo získať a vykonať. V tomto smere krajský   súd   veľmi   podrobne   zdôvodnil,   na   základe   akých   dôkazov   a   úvah   dospel k prijatému záveru.  

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013