znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 648/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Co 4/2014 z 31. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. októbra 2014 osobne doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou,   Kováčska   28,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 4/2014 z 31. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom konania   vedeného   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 38 C 210/2007   v procesnom   postavení   odporcu,   voči   ktorému   sa   navrhovateľ   (otec sťažovateľa) domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti určenej mu rozsudkom okresného súdu   sp.   zn.   26   C   24/2004   z 13.   septembra   2004.   Okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 38 C 210/2007   zo   7. decembra   2009   rozhodol   tak,   že   vyživovaciu   povinnosť navrhovateľa   voči   odporcovi   zrušil   s účinnosťou   od   8.   októbra   2007.   Na   základe sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   CoP   339/2011 z 29. decembra 2011 označené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na   opätovné   prerokovanie.   Okresný   súd   následne rozsudkom   č. k. 38   C 210/2007-169 z 5. novembra   2013   (ďalej   len   „rozsudok   z 5.   novembra   2013“)   zrušil   vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi s účinnosťou od 8. októbra 2007 a odporcu zaviazal nahradiť   navrhovateľovi   trovy   konania   v sume   755,90   €.   O odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu z 5. novembra 2013 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým označené rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku   o zrušení vyživovacej povinnosti od 8. októbra 2007 potvrdil a výrok o náhrade trov konania tohto rozhodnutia zmenil tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza, že:„Sťažovateľ vo vyššie označenom konaní tvrdil, že vyživovacia povinnosť k nemu trvá vzhľadom   na   to,   že   pokračuje   vo   vzdelávaní   na   doktorandskom   štúdiu   dennou   formou od augusta 2009, ktoré štúdium nadväzuje na predchádzajúce štúdium. Sťažovateľ ďalej v konaní   tvrdil,   že   pre   výkon   povolania   vysokoškolského   pedagóga,   je   absolvovanie súčasného   štúdia   nevyhnutnou   podmienkou.   V   konaní   sťažovateľ   predložil   potvrdenie ⬛⬛⬛⬛ o tom, že od počiatku ide o štúdium denné, nie externé, že sa zúčastňuje   prednášok   a   seminárov.   Zároveň   z   uvedených   potvrdení   za   jednotlivé akademické roky vyplývajú náklady dochádzky, ktoré mu v súvislosti so štúdiom vznikajú. Potvrdenie obsahuje aj prehľad federálnych študentských pôžičiek, ktorými sú čiastočne pokrývané náklady dochádzky. Z potvrdení je zrejmé, že z denného štúdia nemal sťažovateľ žiaden príjem, resp. mzdu. Z potvrdení vyplýva, že ⬛⬛⬛⬛ poskytla študentovi - sťažovateľovi počas jednotlivých rokov štúdia pôžičky, ktoré bude musieť vrátiť a zároveň tak, ako u iných študentov predpokladá finančnú podporu rodičov, teda de facto pri štúdiu počíta s vyživovacou povinnosťou rodičov. Náklady dochádzky v akademickom roku sa pohybovali v rozpätí od 24.630 USD do 29.000 USD. Sťažovateľ z dôvodu výšky nákladov   na   dochádzku   a   dennej   formy   štúdia   tvrdil,   že   výživné   zo   strany   žalobcu je vzhľadom na svoju výšku len podporného charakteru a nie je dôvod pre jeho zrušenie. Posúdenie formy štúdia, nákladov spojených so štúdiom, prípadne príjmov sú zásadnými skutočnosťami   pri   rozhodovaní   o   tom,   či   je   sťažovateľ   schopný   sám   sa   živiť   v   zmysle ustanovenia § 62 zákona o rodine.“

Podľa   sťažovateľa   prvostupňový   súd   aplikoval   na   vec   vo   vzťahu   k posúdeniu zásadných skutočností týkajúcich sa štúdia na ⬛⬛⬛⬛ ustanovenia zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysokých školách“), a to § 54 ods. 11 a 18 citovaného zákona, podľa ktorých v spojení s «§ 9 ods. 2 písm. j) zákona o dani z príjmov, podľa   ktorého   je   štipendium   príjem   študenta,   prvostupňový   súd   právne   uzavrel,   že „povinnosti   interného   doktoranda   sa   viažu   len   na   4   hodiny   týždenne,   čo   umožňuje študentovi si zabezpečiť popri štúdiu vhodnú prácu, hoc na polovičný úväzok...» a ktorý „evidentne upravuje podmienky doktorandského štúdia na území Slovenskej republiky a nie na území USA. V odôvodnení rozsudku mi tak chýba hlbšia úvaha prvostupňového súdu prečo sa rozhodol aplikovať slovenský právny predpis na štúdium vykonávané v USA...“.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práv podľa ústavy a dohovoru došlo zo strany okresného súdu, ktorý „na denné štúdium v zahraničí aplikoval slovenskú právnu normu upravujúcu rozsah doktoranského štúdia na území Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní teda nebolo rozhodujúce potvrdenie ⬛⬛⬛⬛ o forme denného štúdia, príjmoch   a   výdavkoch   študenta,   ale   to,   že   v   zmysle   slovenskej   právnej   úpravy   je doktoranské štúdium na vysokej škole v rozsahu 4 hodín týždenne a sťažovateľ by mal obdržať štipendium vo výške 9. alebo 10. platovej triedy. So sťažovateľovou námietkou arbitrárnosti aplikácie slovenskej právnej normy na štúdium v zahraničí spôsobom, akým to urobil prvostupňový súd, sa krajský súd nevysporiadal, čím sa sám stal porušovateľom sťažovateľovho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Co 4/2014-191 zo dňa 31. 07. 2014 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 Co 4/2014-191 zo dňa 31. 07. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s (podľa jeho názoru) arbitrárnou aplikáciou vnútroštátnej právnej úpravy pri posudzovaní formy štúdia a nákladov spojených so štúdiom ako skutočnosťami, ktoré majú zásadný význam pri rozhodovaní o tom, či je sťažovateľ schopný sám sa živiť v zmysle § 62 zákona č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov, okresným súdom, a preto je aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu arbitrárne a neodôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K sťažovateľom namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo vzťahu k zrušeniu vyživovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a vo veci správne a zákonne rozhodol,   keď   žalobe   žalobcu   vyhovel.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje so závermi   súdu   prvého   stupňa   a   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia dodáva, že z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Zmenou pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane,   t.   j.   oprávneného   alebo   povinného,   ktoré   boli   podkladom   predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Z ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine o vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov trvá do tej doby, pokiaľ dieťa nie je schopné samo sa živiť. Ide o najobvyklejší dôvod zániku vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu patriaci k dôvodom, ktoré nepôsobia samy o sebe, ale iba ako podklad pre rozhodnutie súdu. Podmienka stanovená pre zrušenie vyživovacej povinnosti   je   v   zákone   definovaná   ako   schopnosť   dieťaťa,   aby   sa   živilo   samo.   Táto schopnosť   nie   je   viazaná   na   dosiahnutie   určitej   vekovej   hranice,   konkrétne   ani na dosiahnutie plnoletosti. Schopnosť dieťaťa, aby sa živilo samo je závislé na tom, kedy sa dieťa stane spôsobilým hradiť svoje odôvodnené potreby. Pre stanovenie momentu, kedy vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu zaniká, je podstatné, kedy dieťa nadobudlo všetky schopnosti samé sa živiť, za ktoré sa tradične akceptuje ukončenie štúdia, keďže dieťa získalo všetky predpoklady na uplatnenie sa v pracovnom pomere. Nie je podstatné, či dieťa aj v skutočnosti do pracovného pomeru nastúpi. V takomto prípade je potrebné vyhodnotiť dôvody, pre ktoré dieťa aj napriek nadobudnutiu všetkých schopností samé sa živiť žiaden príjem nedosahuje. V sporovom konaní, ktorým nepochybne je konanie o zmenu výživného pre plnoleté dieťa, platí takzvaná prejednacia zásada, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli a táto zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z ust. § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy   súd   vykoná   a preukážu   sa   tým   skutkové   okolnosti   tvrdené   účastníkom,   možno skonštatovať,   že   účastník   uniesol   dôkazné   bremeno   ohľadom   svojich   tvrdení,   čo   má za následok   jeho   úspech   v   konaní.   Prejednacia   zásada   teda   predstavuje   istý   stimul pre účastníkov konania, pretože v prípade, ak zostanú pasívny a nepreukážu svoje tvrdenia, môže im to priniesť negatívne dôsledky v konaní, napríklad prehru v spore. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho   rozhodnutia.   V   danom   prípade   žalovaný   v   odvolaní   namietal,   že   štúdium na Masarykovej univerzite v Brne ukončil až v januári 2009, a nie dňa 30. 06. 2007 ako to v napadnutom rozsudku uviedol súd prvého stupňa, nakoľko na univerzite študoval len v rámci výmenného pobytu počas štúdia na univerzite v Brne. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že predmetné konanie je sporovým konaním, kde sa uplatňuje práve   prejednacia   zásada,   preto   dôkazná   povinnosť   týkajúca   sa   preukázania   dátumu ukončenia štúdia spočívala na žalovanom, ktorý v konaní predložil len potvrdenie ⬛⬛⬛⬛ (USA) o jeho zaradení na doktorandské štúdium a žiadnym spôsobom nezdokladoval štúdium a jeho ukončenie na Masarykovej univerzite v Brne. Navyše diplom zo dňa 11. 05. 2007, ktorý žalovaný získal na ⬛⬛⬛⬛ predložil v konaní žalobca. Z tohto dôvodu je neopodstatnená odvolacia námietka žalovaného, že získanie diplomu   v   rámci   výmenného   pobytu   neznamená   ukončenie   riadneho   vysokoškolského štúdia.   Pokiaľ   ide   o   odvolaciu   námietku   žalovaného,   že   absolvovanie   denného doktorandského   štúdia   je   podmienkou   získania   práce   vysokoškolského   pedagóga   na univerzite   v,   odvolací   súd   uvádza,   že   v   zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   sú   pre nadobudnutie schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť dané podmienky ukončením jedného štúdia najvyššieho stupňa a z tohto hľadiska nie je relevantné napríklad ďalšie štúdium na vysokej škole, ktoré nie je riadnym pokračovaním v štúdiu. Doktorandské štúdium preto možno považovať za nadstavbové štúdium, ktoré nie je sústavnou prípravou na budúce povolanie. Z tohto dôvodu súd správne zrušil vyživovaciu povinnosť žalobcu k žalovanému ku dňu podania návrhu t. j. 8. 10. 2007. Odvolací súd považuje za neopodstatnenú aj odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvého stupňa nezisťoval príjem jeho manželky a jeho   návrh   na doplnenie   dokazovania   v   tomto   smere   zamietol.   Vzhľadom   na   sporový charakter tohto konania totiž nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa zisťovať majetkové pomery ani príjem manželky žalovaného, ale bolo práve povinnosťou žalovaného preukázať súdu   tieto   skutočnosti.   Uvedené   okolnosti   však   žalovaný   nepreukázal   ani   v   odvolacom konaní napriek tomu, že súdom prvého stupňa bol poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p., že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým   sa   končí   dokazovanie,   pretože   na   dôkazy   a skutočnosti   predložené   a   označené neskôr súd neprihliada. Tieto skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr môžu byť odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a O. s. p.). K odvolacej námietke žalovaného, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že jeho manželstvo uzavreté v zahraničí je platné aj na území Slovenskej republiky, keďže nie je zapísané v osobitnej matrike, odvolací súd uvádza, že zápis uzavretia manželstva štátnych občanov   SR   na   území   cudzieho   štátu   do   osobitnej   matriky   podľa   ust.   §   23   zákona č. 154/1994 Z. z. a vystavenie sobášneho listu nie je predpokladom platnosti uzavretia manželstva. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne prihliadal na to, že žalovaný uzavrel manželstvo, pričom Zákon o rodine spája s touto skutočnosťou zánik vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu, keďže vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi má prednosť pred vyživovacou   povinnosťou   rodičov   k   deťom.   Z vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení vyživovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.“

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   rozsudok   okresného   súdu   z 5.   novembra   2013 s prihliadnutím na charakter kľúčovej námietky sťažovateľa, a v tejto súvislosti poukazuje na podstatnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:

«Ak   sa   odporca   sám   rozhodol   pre   výkon   povolania   vysokoškolského   pedagóga, pre ktoré   sa   vyžaduje   dosiahnutie   vyššej   formy   vzdelania   tzv.   tretieho   stupňa   formou doktorandského   štúdia,   tak   musel   si   byť   vedomý,   že   tretí   stupeň   vzdelania   sa už podľa zákona o rodine nepovažuje za prípravu na budúce povolanie a toto doplnkové štúdium nie je relevantné pre získanie možnosti a schopnosti sa samostatne živiť. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozdiel medzi dosiahnutím „schopnosti sa samostatne živiť“ a dosiahnutím schopnosti získať „výhodnejšiu pracovnú pozíciu“, pričom pre dosiahnutie schopnosti   sa   samostatne   živiť   sa   vyžaduje   ukončenie   stredoškolského,   alebo aj vysokoškolského   štúdia   (I. a II.   stupeň)   a získaním   kvalifikačných   predpokladov   pre výkon povolania, čo predpokladá riadne ukončenie štúdia predpísanou záverečnou skúškou. Avšak v 2. prípade, pre dosiahnutie schopnosti získať výhodnejšiu pracovnú pozíciu vo svojom   odbore   sa   vyžaduje   okrem   získania   kvalifikačných   predpokladov   pre   výkon povolania ukončením riadneho stredoškolského, či vysokoškolského štúdia (I. a II. stupňa) aj ďalšie, doplnkové odborné vzdelávanie, založené na súčasnom stave vedeckého poznania už na vyššej,   nadstavbovej   úrovni   (nad   riadnym   vysokoškolských   štúdiom)   vlastnými vedeckými a odbornými prácami, napr. štúdiom doktorandského štúdia.... rozhodujúcou skutočnosťou   pre   zánik   vyživovacej   povinnosti   navrhovateľa   voči   odporcovi   nastala momentom   ukončenia   riadneho   vysokoškolského   štúdia   dňa   30.   6.   2007,   čím   odporca nadobudol   schopnosť   sa   samostatne   živiť,   druhou   dôležitou   skutočnosťou   pre   zánik vyživovacej   povinnosti   navrhovateľa   je   uzavretie   manželstva   odporcom   (1.   5.   2008) a narodenie dieťaťa, čím sa sám stal živiteľom rodiny a čím jemu vznikla mu vyživovacia povinnosť   voči   jeho   vlastnej   rodine,   ale   súčasne   mu   voči   manželke   vznikol   nárok na vyživovaciu   povinnosť,   ktorá   má   prednosť   pred   vyživovacou   povinnosťou   od   rodiča (navrhovateľa) a treťou podstatnou zmenenou okolnosťou pre zánik vyživovacej povinnosti navrhovateľa   avšak   na   strane   navrhovateľa   je   uzavretie   manželstva   navrhovateľa a narodenie detí z druhého manželstva, z ktorých jedno je maloleté (13 r.) a druhé plnoleté (18 r.).»

Ústavný súd považuje za diskutabilnú aplikáciu vnútroštátneho právneho predpisu (zákona o vysokých školách) okresným súdom (a na jej základe formulovaný právny názor, podľa   ktorého „doktoranské   štúdium   na   vysokej   škole   v   rozsahu   4   hodín   týždenne, čo umožňuje študentovi si zabezpečiť popri štúdiu vhodnú prácu a sťažovateľ by mal obdržať štipendium   vo   výške   9. alebo   10.   platovej   triedy“),   a to   najmä   vzhľadom   na zásadu teritoriálnej pôsobnosti právnych noriem, ktorá vylučuje aplikáciu príslušných ustanovení zákona o vysokých školách na právne vzťahy vyplývajúce z vysokoškolského štúdia tretieho stupňa vykonávaného na vysokej škole v Spojených štátoch amerických (§ 2 ods. 2 a 5 zákona o vysokých školách).

Napriek uvedenému, zohľadňujúc ústavne akceptovateľný právny záver vyjadrený v rozsudku okresného súdu z 5. novembra 2013, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi dosiahnutím „schopnosti sa samostatne živiť“ a dosiahnutím „schopnosti získať výhodnejšiu pracovnú pozíciu“ (pričom v prípade vysokoškolského štúdia tretieho stupňa ide zjavne o dosiahnutie   schopnosti   získať   výhodnejšiu   pracovnú   pozíciu),   ústavný   súd   považuje zjavne spochybniteľnú „arbitrárnu aplikáciu vnútroštátnej právnej úpravy“ za indiferentnú z hľadiska kľúčového záveru okresného súdu, podľa ktorého odporca (sťažovateľ) nadobudol schopnosť   samostatne   sa   živiť   momentom   ukončenia   riadneho   vysokoškolského   štúdia. Navyše ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že posudzovanie doktorandského štúdia pre účely určenia vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu nebolo vo veci sťažovateľa jedinou a rozhodujúcou okolnosťou pre záver o zásadnej zmene pomerov, z ktorých vychádzalo pôvodné rozhodnutie okresného súdu o určení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči sťažovateľovi (vznik vyživovacej povinnosti medzi manželmi, ktorá predchádza vyživovacej povinnosti medzi rodičmi a deťmi, pozn.).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   aj   pri   akceptovaní   tvrdenia   sťažovateľa,   že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou týkajúcou sa „arbitrárnej aplikácie   právnej   normy   okresným   súdom“,   zastáva   názor,   že   tento   nedostatok v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nebol   spôsobilý   na   to,   aby   mohol sťažovateľovi privodiť ujmu na jeho právach.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci,   ústavný   súd   zastáva   názor, že napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nie   je   svojvoľný,   keďže   právne   závery   v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to,   aby prehodnocoval závery krajského súdu.   Ústavný   súd   zastáva názor, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam   a   ktoré   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu. V nadväznosti   na   námietku   sťažovateľa   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I.   ÚS   241/07).   Nevysporiadanie   sa   s argumentáciou   sťažovateľa   o arbitrárnej aplikácii zákona o vysokých školách, nemôže podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015