znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 648/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. S., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 11 Co 228/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 Co 228/2012.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 189/2008 zo 16. januára 2009 bolo na základe   žaloby   sťažovateľa   ako   žalobcu   proti   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „žalovaná“),   určené,   že   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   sťažovateľa   zo   strany žalovanej z 19. júna 2008 je neplatné. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 160/2009 z 8. júna 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Po právoplatnosti rozsudku 9. septembra 2013 (správne má byť zrejme 9. septembra 2009, pozn.) žalovaná podala návrh na obnovu konania. Uznesením okresného súdu sp. zn. 36 C 398/2009 z 25. januára 2010 bol návrh na obnovu konania zamietnutý. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 95/2010 z 29. júna 2010 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Následným   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 36 C 398/2009 z 3. mája 2011 vyhláseným na pojednávaní bola obnova konania povolená. Toto uznesenie nebolo sťažovateľovi doručené. Sťažovateľ bol na pojednávaní konanom 3. mája   2011   prítomný   spolu   s   Ing.   JUDr.   J.   B.,   ktorý   sa   mu   predstavil   ako   advokát. Sťažovateľ potom, ako mu bola doručená výzva žalovanej pred začatím exekúcie, a potom, ako mu bol súdnym exekútorom zablokovaný účet, zistil, že Ing. JUDr. B. prevzal v jeho mene   uznesenie   okresného   súdu   z   3.   mája   2011,   odvolanie   proti   uzneseniu   nepodal a následne   žiadal   o   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   na   základe lekárskeho potvrdenia o tom, že nebol zdravotne v poriadku. O týchto jeho úkonoch nemal sťažovateľ žiadnu vedomosť. Sťažovateľ zistil, že Ing. JUDr. B. je v podstate zatajujúci sa podvodník, resp. psychicky chorá osoba, nikdy nebol advokátom a nebol ani odborne, ale ani zdravotne spôsobilý na jeho zastupovanie. Jeho konanie preto nemohlo vyvolať platné účinky voči osobe sťažovateľa. Sťažovateľ podaním svojej právnej zástupkyne z 23. mája 2012 požiadal okresný súd o právne účinné doručenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 36 C 398/2009 z 3. mája 2011. Uznesenie bolo aj skutočne doručené 4. júna 2012. Dňa 13. júna 2012 podal sťažovateľ proti uzneseniu odvolanie.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 36 C 398/2009 z 15. júna 2012 bola zrušená doložka   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   na   prvopise   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 36 C 398/2009 z 3. mája 2011, ktorým bola na návrh žalovanej povolená obnova konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   189/2008   a   ktorým   bolo   rozhodnuté o povinnosti sťažovateľa nahradiť žalovanej trovy   konania. Uznesenie bolo odôvodnené zistením, že splnomocnením   z 13. februára 2011 založeným v spise   sťažovateľ poveril Ing. JUDr. B. na zastupovanie v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 189/2008. Nebol teda oprávnený na zastupovanie sťažovateľa v konaní o obnove vedenom pod sp. zn. 36 C 398/2009. Uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 228/2012 zo 7. júna 2013 bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 36 C 398/2009 z 15. júna 2012 zmenené tak, že sa doložka právoplatnosti   a   vykonateľnosti   na   prvopise   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 36 C 398/2009   z   3.   mája   2011   nezrušuje.   Toto   uznesenie   bolo   právnej   zástupkyni sťažovateľa doručené 11. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu splnomocnenie udelené Ing. JUDr. B. bolo všeobecným procesným splnomocnením vzťahujúcim sa tak na konanie vedené pod sp. zn. 12 C 189/2008, ako aj sp. zn. 36 C 389/2009, keďže bolo udelené na všetky súdne konania, v ktorých by inak sťažovateľ konal osobne ako účastník konania.   Krajský   súd   poukazuje   na   to,   že   na   pojednávaní   konanom   3.   mája   2011   sa sťažovateľ   na   otázku   okresného   súdu   týkajúcu   sa   právneho   zastúpenia   vyjadril   tak,   že splnomocnenie   pre   JUDr.   F.   odvolal.   Podľa   zápisnice   potom   okresný   súd   konal s Ing. JUDr. B. ako splnomocneným zástupcom sťažovateľa a postupoval tak aj neskôr, keď mu doručil uznesenie z 3. mája 2011, ktorým bola povolená obnova konania. Sťažovateľ udelil plnú moc na zastupovanie Ing. JUDr. B., nie ako advokátovi, keďže to z listiny nevyplýva. Ing. JUDr. B. takto formulované splnomocnenie prijal a vystupoval ako fyzická osoba.   Bol   oprávnený   na   všetky   procesné   úkony   za   sťažovateľa,   teda   aj   na   prevzatie uznesenia z 3. mája 2011. Krajský súd poukazuje tiež na znenie podania z 5. septembra 2011,   v   ktorom   mal   samotný   sťažovateľ   uvádzať,   že   napriek   tomu,   že   zdravotný   stav Ing. JUDr. B. nie je celkom v poriadku, rozhodol sa ponechať mu plnú moc.

Sťažovateľ konštatuje, že podanie z 5. septembra 2011 nepísal, nepodpísal, nevidel a ani   o   ňom   nevedel.   Toto   podanie   bez   jeho   vedomia   chaoticky   napísal   a   podpísal Ing. JUDr.   B.   predstierajúc,   že   to   píše   sťažovateľ.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   je   nedostatočné,   nezrozumiteľné,   a   teda   aj nepreskúmateľné, pričom sa miešajú viaceré aspekty posudzovania predmetu konania, ktoré by mali byť logicky   striktne oddelené.   Z   argumentačného   hľadiska   bolo totiž potrebné postupne sa zaoberať existenciou, resp. platnosťou splnomocnenia pre Ing. JUDr. B., či bolo udelené ako právnemu zástupcovi alebo ako zástupcovi – fyzickej osobe, či bolo udelené na celé konanie alebo len na jednotlivý   úkon, či   Ing.   JUDr.   B. platne akceptoval udelené splnomocnenie,   či   bol   spôsobilý   na   právne   úkony,   a   napokon   platnosťou   doručenia uznesenia okresného súdu z 3. mája 2011 Ing. JUDr. B. s účinkami pre sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že Ing. JUDr. B. je podvodník a osoba psychicky chorá, ktorý sa mu prezentoval ako advokát a takto si účtoval aj odmenu. To, že advokátom nie je a   ani   nikdy   nebol,   sťažovateľ   zistil   oveľa   neskôr.   Nemal   ani   vedomosť   o   tom,   že   ide o psychicky   chorú   osobu.   Podanie   z   5.   septembra   2011,   ktoré   by   malo   o   vedomosti sťažovateľa svedčiť, nielenže nepísal, ale ho ani nikdy nevidel a nepodpísal. Vykonštruoval ho Ing. JUDr. B., ktorý ho aj podpísal akoby v mene sťažovateľa, pričom pravdepodobne neuviedol, že tak robí v zastúpení. O tom, že prevzal akoby v mene sťažovateľa uznesenie o povolení   obnovy   konania,   že   nepodal   odvolanie   a   následne   podával   nejaké   žiadosti o odpustenie   zmeškania   lehoty,   sťažovateľ   nemal   potuchy.   Rovnako   nemal   žiadnu vedomosť o tom, že Ing. JUDr. B. nie je osobou odborne, ale ani zdravotne spôsobilou na jeho zastupovanie.

Udelenie splnomocnenia Ing. JUDr. B. sťažovateľom nie je možné považovať za platný   právny   úkon.   V   súvislosti   s   názorom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ nepochybne   udelil   splnomocnenie   zástupcovi   –   fyzickej   osobe,   pretože   udelenie splnomocnenia advokátovi z textu nevyplýva, sťažovateľ zdôrazňuje, že on nevie, ako má vyzerať splnomocnenie udeľované advokátovi, ale ani to, aký je rozdiel vo formulácii pri udeľovaní   splnomocnenia   inej   fyzickej   osobe   než   advokátovi.   Znenie   splnomocnenia pripravoval Ing. JUDr. B. na iné konanie (resp. s inou spisovou značkou), pravdepodobne vo svojej vlastnej zmätenosti. Keď bol na pojednávaní konanom 3. mája 2011 dopytovaný na otázku   svojho právneho   zastúpenia, hovoril   o právnom   zastúpení,   a nie   o zastúpení odborne a zdravotne nespôsobilou fyzickou osobou. Z jeho odpovede na otázku sudkyne nie je možné vyvodiť záver, že vedel o podvodnom, resp. chorom konaní Ing. JUDr. B. a o tom, že v skutočnosti nie je právnym zástupcom. Zo zápisnice o pojednávaní z 3. mája 2011 nijako nevyplýva udelenie splnomocnenia na celé konanie. Splnomocnenie založené na č. l. 80   spisu   nie   je   určité   a   určiteľné,   a   preto   nemôže   byť   interpretované   tak,   že   bolo nepochybne udelené na celé konanie vrátane konania vedeného pod sp. zn. 36 C 398/2009. V súvislosti s platnosťou, resp. neplatnosťou akceptovania splnomocnenia Ing. JUDr. B. je podstatné,   či   bol   tento   pre   svoju   duševnú   poruchu   na tento   úkon   spôsobilý.   Pritom z predložených lekárskych potvrdení sa javí, že Ing. JUDr. B. nebol osobou spôsobilou na právne úkony. Celkom zjavne trpel duševnou poruchou a nebol spôsobilý posúdiť slobodne a   vážne   význam   úkonov,   ktoré   vykonal.   Preto   ani   nikdy   nenastali   účinky   doručenia písomností do jeho rúk.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že krajský súd   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   žiadne   relevantné   dôkazy. Interpretoval   len   domnienky,   ktoré   vyvodil   z   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v   spise, avšak veľmi skresleným spôsobom. Dospel takto k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré navyše   nesprávne   právne   posúdil.   Následkom   toho   porušil   ústavné   právo   sťažovateľa na spravodlivé   prerokovanie   veci   a   jeho   postupom   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 228/2012 s tým, aby bolo uznesenie zo 7. júna 2013 zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   nepodal   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 11 Co 228/2012 zo 7. júna 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho súdneho   poriadku   aj vtedy,   ak nekoná zákonný   sudca,   resp.   zákonní sudcovia   (mutatis mutandis II. ÚS 136/08, II. ÚS 539/2013).

Sťažnosť   smeruje   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   11   Co   228/2012-149 zo 7. júna 2013, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 36 C 398/2009-127 z 15.   júna   2012   tak,   že   doložka   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   na   prvopise   uznesenia okresného súdu č. k. 36 C 398/2009-86 z 3. mája 2011 sa nezrušuje. Sťažovateľ zhrnul svoje viaceré námietky do konečného názoru, podľa ktorého postupom všeobecných súdov mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   zakladá   možnosť   podania   dovolania, prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 237 písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku.   Ak   bol   sťažovateľ   podľa   vlastného   presvedčenia   toho   názoru,   že   postupom všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, mal ešte možnosť domáhať sa ochrany svojich tvrdených práv v rámci dovolacieho konania, čo sa však podľa zistenia ústavného súdu nestalo. Dovolanie pritom treba považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon poskytuje a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený. Nevyužitie tohto prostriedku zakladá neprípustnosť sťažnosti.V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ sa domáha popri vyslovení porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj vyslovenia porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, teda porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

K tomu treba poznamenať, že porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom znamená spravidla zároveň aj odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom   v   zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda i namietané porušenie čl.   48 ods.   2 ústavy indikuje možnosť bránenia porušených   práv v dovolacom konaní.

Tu   treba   tiež   poznamenať,   že   zo   skutkového   stavu   uvedeného   sťažovateľom nevyplýva žiadne také tvrdenie, ktoré by bolo prípadne subsumovateľné pod ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sa sťažovateľom tvrdené porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy nejaví ako dostatočne podložené konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

Ďalej je podstatné, že sťažovateľ sa   domáha aj vyslovenia   porušenia základného práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Porušenie   základného   práva na zákonného   sudcu   treba   považovať   za   taký   stav,   keď   bol   súd   nesprávne   obsadený v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Takéto namietané porušenie práva preto dáva možnosť na podanie dovolania, ktorého prípustnosť by sa mohla argumentačne opierať o citované ustanovenie. Aj v tomto prípade platí (rovnako ako pri namietanom porušení čl. 48 ods.   2 ústavy), že z podanej sťažnosti   nevyplývajú žiadne konkrétne   okolnosti,   ktoré   by   mali   zakladať   porušenie   označeného   základného   práva na zákonného sudcu. Preto ani toto tvrdené porušenie základného práva nie je podložené konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

Napokon treba zdôrazniť, že sťažovateľ (a to tak v súvislosti s namietaným odňatím možnosti   konať   pred   súdom,   ako   aj   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na zákonného sudcu) ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že dovolanie proti uzneseniu krajského súdu nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádza zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013