znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 647/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného práva   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 124/2010 z 24. februára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr 39/2014 zo 16. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 124/2010 z 24. februára 2014 (ďalej len „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžr 39/2014 zo 16. júla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením sp. zn. 11   S   124/2010   z   29.   decembra   2011   priznal žalobkyni   oslobodenie   od   platenia súdnych   poplatkov   a zároveň   jej   ustanovil   ako   právneho   zástupcu   z radov   advokátov sťažovateľa.   Konanie   v merite   veci   bolo   krajským   súdom   zastavené   uznesením sp. zn. 11 S 124/2010 z 30. apríla 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej predovšetkým uvádza:«O trovách konania súd rozhodol tak, že nárok na ich náhradu nepriznal žiadnemu z účastníkov konania. Uvedené rozhodnutie potvrdil aj Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 13. 12. 2013, sp. zn. 9 Sžr/23/2013...

Sťažovateľ   bol   následne   vyzvaný   Krajským   súdom   v   Nitre   v   zmysle   právnych predpisov   platných   a   účinných   v   čase   ustanovenia   za   právneho   zástupcu   žalobkyne, in concreto v zmysle ustanovenia § 140 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok s účinnosťou k 31. 12. 2011, podľa ktorého „ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát“, aby si vyčíslil hotové výdavky a odmenu, na ktoré mu vznikol nárok v súvislosti s predmetným konaním. Samotný nárok advokáta ako právneho zástupcu na odmenu a náhradu hotových výdavkov v prípade, kedy ten bol za zástupcu ustanovený bol v čase ustanovenia zakotvený už vyššie citovaným ustanovením § 140 O. s. p.. Výšku odmeny ako aj to čo možno považovať za hotové výdavky advokáta určuje...

Vyhláška ustanovením § 15 písm. a): „Advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na   náhradu   hotových   výdavkov   účelne   a   preukázateľne   vynaložených   v   súvislosti s poskytovaním   právnych   služieb.“   Ustanovenie   ďalej   pokračuje   demonštratívnym výpočtom, čo sa rozumie na účely Vyhlášky pojmom „hotové výdavky advokáta“, o. i. možno   za   hotové   výdavky   advokáta   považovať   aj   cestovné.   V   otázke   určenia   výšky cestovného odkazuje Vyhláška na osobitný právny predpis – predpis č. 283/2002 Z. z. V spojení s cestovaním Vyhláška priznáva advokátovi za splnenia určitých predpokladov aj nárok na náhradu stratu času – podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Vyhlášky: „Pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času...»

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   namieta,   že   jedným   z úkonov   právnej   služby poskytnutých   žalobkyni   bolo   aj   rokovanie   so   žalobkyňou,   ktoré   sa   uskutočnilo 13. septembra   2014   v Bratislave,   teda   mimo   sídla   sťažovateľa,   ktorým   bola   Nitra. V súvislosti   s vykonaním   tohto   úkonu   právnej   služby   si   sťažovateľ   uplatnil   v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) náhradu hotových výdavkov, a to náhradu cestovného a náhradu straty času, spojených s cestovaním do miesta poskytnutia úkonu právnej služby a späť, táto mu   však   krajským   súdom   napadnutým   uznesením   priznaná   nebola.   Krajský   súd v napadnutom uznesení   pritom konštatoval,   že „neboli príslušným právnym predpisom, teda Vyhláškou stanovené predpoklady na priznanie takejto náhrady advokátovi splnené. Rovnaký právny názor vyslovil aj príslušný senát Najvyššieho súdu SR, ktorý ako odvolací súd... vydal Uznesenie zo dňa 16. 07. 2014, sp. zn. 9 Sžr/39/2014, ktorým potvrdil vyššie uvedené uznesenie Krajského súdu v Nitre. Oba súdy však konali svojvoľne, v rozpore so zákonom a ich rozhodnutiami boli porušené Ústavou SR garantované práva sťažovateľa, nakoľko boli splnené všetky podmienky na priznanie nároku na náhradu, ako ich požadoval sťažovateľ! Nemožno totiž spochybniť fakt, že rozhodnutia voči ktorým táto sťažnosť smeruje majú   ústavnoprávny   rozmer,   nakoľko   nárok   na   priznanie   uvedených   náhrad   (legitímna nádej na náhradu) je súčasťou základného práva vlastniť majetok prameniaceho z Čl. 20 Ústavy SR, za predpokladu, že v čase ustanovenia advokáta môže legitímne očakávať, že nadobudne   náhradu   vo   výške   určenej   predpismi   účinnými   v tomto   čase,   a to v prípade riadneho poskytnutia právnej služby.“.

Sťažovateľ považuje za «... potrebné opätovne zdôrazniť, že vznik nároku na náhradu požadovanú sťažovateľom nebol závislý od úvahy súdu, ale jediným predpokladom na vznik a   existenciu   nároku   sťažovateľa   bolo   splnenie   predpokladov   stanovených   príslušnými právnymi predpismi, a tie ako plynie z vyššie uvedeného splnené boli! Majetok sťažovateľa sa však napriek jeho legitímnemu očakávaniu nerozšíril, ba naopak, nakoľko sa jednalo o nahradenie vynaložených nákladov sťažovateľa, jeho majetok sa rozhodnutím Krajského súdu v Nitre voči ktorému smeruje táto sťažnosť, zmenšil!...

Pritom treba poukázať najmä na to, že obdobne ako aj prvostupňový súd aj Najvyšší súd   SR sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   voči   ktorému   smeruje   sťažnosť,   odvoláva na záznamy v evidencii Slovenskej advokátskej komory (ďalej len ako „SAK“). Na tomto mieste je potrebné ešte raz zdôrazniť, že sťažovateľ nielen, že v čase vydania rozhodnutí, voči   ktorým   táto   sťažnosť   smeruje,   nemal   v   evidencii   vedenej   SAK   zapísané   sídlo v Bratislave, ale ani nikdy predtým a ani nikdy potom sťažovateľ nemal a ani v súčasnosti nemá   v   sídlo   v   Bratislave!   Okrem   toho,   rozhodnutie   súdov   odporuje   a   skutkovému a skutočnému   stavu   veci,   kedy   úkon,   resp.   cesta   bola   v   skutočnosti   aj   vykonaná,   čím sťažovateľovi   preukázateľne   vznikli   výdavky,   ktoré   mu   štát,   napriek   svojej   zákonnej povinnosti, odmietol nahradiť...

S poukazom na uvedené preto sťažovateľ konštatuje, že Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší súd SR svojimi rozhodnutiami porušili Ústavou SR garantované základné práva sťažovateľa, konkrétne právo vlastniť majetok zakotvené Čl. 20 Ústavy SR a právo podnikať vyplývajúce z Čl. 35 Ústavy SR.».

K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľ uviedol, že „vzhľadom ku skutočnosti, že... bol v čase poskytovania právnych služieb v predmetnom konaní fyzická osoba – podnikateľ, podnikajúca na základe iného ako živnostenského zákona, a uvedené právne služby boli poskytnuté v rámci podnikania sťažovateľa,   je   nepochybné,   že   rozhodnutia   súdov   voči   ktorým   smeruje   táto   sťažnosť predstavujú rovnako aj nezákonný zásah do práva sťažovateľa podnikať... nakoľko tieto rozhodnutia   nezákonným   spôsobom   zasahujú   a obmedzujú   sťažovateľa   vo   výkone   tohto práva“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo podnikať vyplývajúce z Čl. 35 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 02. 2014, sp. zn. 11 S/124/2010-107 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 07. 2014, sp. zn. 9 Sžr/39/2014 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 02. 2014, sp. zn. 11 S/124/2010-107 a   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.   07.   2014,   sp.   zn. 9 Sžr/39/2014 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Nitre/Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť sťažovateľovi trovy konania, a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie krajského súdu, ktorým mu tento priznal odmenu a hotové výdavky v sume 242,64 €.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   najvyšší   súd,   ktorý   napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd konal svojvoľne a arbitrárne, keď v napadnutom rozhodnutí vyslovil nesplnenie zákonom ustanovených predpokladov na priznanie náhrady hotových   výdavkov   sťažovateľovi   ako   ustanovenému   zástupcovi   z radov   advokátov, „nakoľko   boli   splnené   všetky   podmienky   na   priznanie   nároku   na   náhradu,   ako   ich požadoval   sťažovateľ!“. Sťažovateľ   v konkrétnostiach   argumentuje,   že   jedným   z úkonov právnej   služby   poskytnutých   žalobkyni   bolo   aj   rokovanie   s ňou,   ktoré   sa   uskutočnilo 13. septembra 2012 v Bratislave, teda mimo sídla sťažovateľa, ktorým bola Nitra, pričom najvyšší súd napadnutým uznesením sťažovateľovi nepriznal odmenu za tento úkon právnej služby a ani náhradu hotových výdavkov súvisiacich s týmto právnym úkonom.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Do pojmu majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy patria veci, práva a pohľadávky. Ústavný   súd   preto   považuje   náhradu   trov   konania,   ktorá   patrí   advokátovi   v   prípade zastupovania účastníka konania pred všeobecným súdom za majetok, ktorý sa nadobúda právoplatným výrokom tohto súdu o jeho priznaní. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože náhrada trov konania je nesporne pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je dokonca nútene vymožiteľná ako   každý   peňažný   nárok   (m.   m.   II.   ÚS   31/04).   Uvedené   sa   vzťahuje   aj   na   prípady ustanoveného   zastupovania   účastníka   konania   advokátom,   ktorému   hotové   výdavky a odmenu   platí   štát   (§   140   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   účinnom do 31. decembra 2011).

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš   zdržanlivo a   k prípadnému   zrušeniu   napadaného výroku   o trovách   konania   sa   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že   došlo   k   porušeniu označených základných práv zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Uvedené východiská možno analogicky plne uplatniť aj v prípadoch rozhodovania všeobecných súdov o náhrade odmeny a hotových výdavkov ustanovenému advokátovi.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   ustálenej   judikatúry konštatuje, že námietky sťažovateľa ako ustanoveného zástupcu žalobkyne odôvodňujúce porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu smerujú proti rozhodnutiu o priznaní odmeny a hotových výdavkov, resp. proti ich výške, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva,   že sťažovateľovi tento priznal odmenu a hotové výdavky v sume 242,64 €. S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu možno vyvodiť, že suma, ktorú mu krajský súd v rozpore   s   príslušnými   ustanoveniami   právnych   predpisov   nepriznal   a ktorú   sťažovateľ rozporoval (odmena za úkon právnej služby z 13. septembra 2012 v sume 58,69 € a režijný paušál v sume 7,63 € zvýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty, náhrada cestovných výdavkov a náhrada za stratu času za vykonanie cesty z Nitry do Bratislavy a späť v sume 117,03 € spojených s týmto právnym úkonom) predstavuje spolu sumu 196,61 €. V súlade s § 238 ods.   5   Občianskeho   súdneho   poriadku   ide   o   sumu,   ktorá   neprevyšuje   trojnásobok minimálnej mzdy v sume platnej v čase rozhodovania všeobecných súdov, čo je vo sfére všeobecného   súdnictva   dôvodom   na   odmietnutie   dovolania   z   dôvodu   neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát formuloval právny názor, podľa   ktorého   ak   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje   u   bagateľných   vecí   prieskum rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi,   bolo   by   proti   logike   pripustiť,   aby   ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytuje   ústavnoprávnu   ochranu sťažovateľom   len   v   celkom   výnimočných   prípadoch,   ak   sťažnosť   signalizuje,   že   došlo k zásahu   do   základných   práv   alebo   slobôd   v   mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite (IV. ÚS 414/2010,   IV.   ÚS 79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].   Vo   veci sťažovateľa   o   takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Najvyšší   súd   k námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nepriznania   odmeny   za   úkon právnej služby v napadnutom uznesení uvádza:

„Podľa   §   20c   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1. júlom 2013, patrí advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna 2013. Ustanovený právny zástupca žiadal priznať odmenu v zmysle § 13a ods. 1 písm.   b)   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   za   úkon   právnej   služby   –   rokovanie   s klientom z 13. septembra 2012, pričom však opomenul, že ustanovenie § 13a vyhlášky č. 655/2004 Z. z. platí až od 1. júla 2013 a podľa § 20c vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nie je možné podľa tohto ustanovenia priznať odmenu za úkony vykonané pred 1. júlom 2013. Vykonanie tohto úkonu   dodatočne   preukazoval   Zápisom   z rokovania   s klientom   z 13.   septembra   2012, pričom   z obsahu   spisu   a zápisu   vyplýva,   že   ide   o prvú   poradu   s klientom   a prevzatie spisového materiálu a všetkých potrebných dokumentov súvisiacich s predmetným konaním, pričom odmena za tento úkon je podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.   júna   2013   obsiahnutá   v ods.   1   písm.   a/   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   alebo obhajoby   vrátane   prvej   porady   s klientom),   za   ktorý   mu   bola   napadnutým   uznesením krajského súdu odmena priznaná.“

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   jeho   záver   považuje   za   ústavne   udržateľný,   nevykazujúci   znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní o tom, prečo   považoval   rokovanie   s klientom   z 13.   septembra   2012   za   úkon   právnej   služby, za ktorý   krajský   súd   odmenu   už   priznal.   Aplikácia   a   výklad   príslušných   ustanovení právneho predpisu preto podľa názoru ústavného súdu nemohli neprípustným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ani do jeho základného práva vykonávať povolanie alebo inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou náhrady hotových výdavkov, ktoré neboli   sťažovateľovi   priznané,   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť   odôvodnenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

„... advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb a pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času. Takéto náhrady ustanovenému advokátovi nepatria, nakoľko zo zoznamu advokátov Advokátskej komory   SR,   ako   a j   zo   všetkých   písomností   predkladaných   advokátom   vyplýva, že ustanovený   advokát   má   sídlo   aj   v Bratislave   (aj   v Nitre),   v dôsledku   čoho   nešlo o poskytovanie advokátskych služieb a vykonávanie úkonov právnej služby v mieste, ktoré nie   je   sídlom   advokáta.   Z toho   dôvodu   nie   je   možné   priznať   mu   náhradu   cestovných výdavkom   z Nitry   do   Bratislavy   a späť   a náhradu   za   stratu   času   súvisiacich   s týmto úkonom.“

V zmysle § 15 vyhlášky má advokát popri nároku na odmenu aj nárok a) na náhradu hotových   výdavkov   účelne   a   preukázateľne   vynaložených   v   súvislosti   s   poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17).

V súlade s § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

Aj keby ústavný súd akceptoval tvrdenie sťažovateľa, že ako advokát v Bratislave nikdy   nemal   sídlo,   čo   by   v konečnom   dôsledku   spochybňovalo   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   z hľadiska   nerešpektovania   zákonných   kritérií   na   priznanie   náhrady hotových výdavkov podľa § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 31. decembra 2011, sťažovateľom namietané pochybenie najvyššieho súdu pri aplikácii príslušných   ustanovení   vyhlášky   (§   15   a   §   17   vyhlášky)   by   zjavne   nemalo   ústavnú relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že   v   danom   prípade   nejde   o pochybenie   takej   intenzity,   na   základe   ktorého   by   mohol po prípadnom   prijatí   sťažnosti   reálne   dospieť   k   záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Opačný prístup k posudzovaniu námietky sťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015