znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 647/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RINGIER   AXEL SPRINGER   Slovakia,   a.   s.,   Prievozská   ulica   14,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 190/2012 z 27. septembra 2012 a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 9 Co 212/2010-365 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RINGIER   AXEL   SPRINGER   Slovakia,   a.   s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Podstatou sťažnosti je hlavne tvrdenie sťažovateľa, vydavateľa denníka Nový čas, že   všeobecnými   súdmi   stanovená   povinnosť získať   súhlas   a   uhradiť   autorskú   odmenu za použitie autorského diela na účely jeho publikovania je porušením jeho slobody prejavu. V danom   prípade   je   autorským   dielom   fotografia   Ladislava   Bielika Muž   s   odhalenou hruďou   pred   okupačným   tankom z roku   1968,   svetoznáme   dielo,   súčasť   slovenskej historickej identity (porov. Ladislav Bielik, August 68, Slovart, O.K.O., Bratislava 2008).

2.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 14. januára   2013   a   17.   januára   2013   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., Prievozská ulica 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 190/2012 z 27. septembra 2012 (dostupné na www.nsud.sk), ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27. 09. 2012 sp. zn. 2 Cdo 190/2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 09. 2012 sp. zn. 2 Cdo 190/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

3. Konaniu o tejto sťažnosti bola ústavným súdom pridelená sp. zn. Rvp 80/2013.

4. Sťažovateľ doručil 17. januára 2013 ďalšiu sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2   dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9 Co 212/2010-365 z 28. apríla 2011 a žiada vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn. 9 Co 212/2010 porušil základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie garantované čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.04.2011 sp. zn. 9 Co 212/2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

5. Konaniu o tejto sťažnosti bola ústavným súdom pridelená sp. zn. Rvp 133/2013.

6.   Ústavný   súd   po   zistení,   že   obe   sťažnosti   spolu   skutkovo   súvisia,   pretože   ich predmetom   je   rovnaké   konanie „o   porušenie   autorských   práv   a   náhradu   nemajetkovej ujmy“, v záujme hospodárnosti konania podľa   § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   a   §   112   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) konania o oboch sťažnostiach uznesením č. k. PLs. ÚS 1/2013-7 zo 6. februára 2013 spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 80/2013 (II. ÚS 647/2014).

7. Ako vyplýva zo sťažností sťažovateľa a z k nim pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   pod sp. zn. 20 C   165/2006,   v   ktorom   sa   domáhali   proti   sťažovateľovi žalobcovia   A. B. (ďalej len „žalobkyňa v 1. rade“), P. B. (ďalej len „žalobca v 2. rade“) a T. B. (ďalej len „žalobca v 3. rade“; spolu len „žalobcovia“) žalobou z 21. augusta 2006 uloženia povinnosti stiahnuť z použitia rozmnoženinu fotografie autora Ladislava Bielika z 21. augusta 1968 nazvanú „Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku“ (ďalej len „fotografia“),   odovzdať   ju   žalobcom,   oznámiť   žalobcom   údaje   o   pôvode   tejto rozmnoženiny, o spôsobe a rozsahu jej požitia a náhrady nemajetkovej ujmy 4 046,77 €. Žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že sú dedičmi autorských práv k fotografii, ktorá bola bez ich súhlasu opakovane uverejnená v denníku Nový čas, ktorého vydavateľom je odporca. Fotografia patrí do stovky najznámejších fotografií 20. storočia, v priebehu rokov 1989   až   2004   sa   uskutočnilo   deväť   autorizovaných   výstav   diel   Ladislava   Bielika. Sťažovateľ fotografiu uverejnil bez súhlasu žalobcov, a to 21. augusta 2003 na stranách 2 a 3 denníka Nový čas, neuviedol názov fotografie ani ďalšie identifikátory podľa autorského zákona,   fotografia   v   zlej   kvalite   tvorila   súčasť   článku „35.   Výročie   okupácie Československa“ s podtitulkom „Vasiľ Biľak oslavuje v Tatrách“. Dňa 20. augusta 2005 sťažovateľ fotografiu znova uverejnil na strane 15 denníka Nový čas bez súhlasu žalobcov a doplnil ju textom „Mladík sa postavil proti tanku okupačných vojsk na bratislavskom Šafárikovom námestí“.

8. Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 20 C 165/2006-287 z 18. februára 2010   žalobe   vyhovel   a   uložil   sťažovateľovi   stiahnuť   z   použitia   a   odovzdať   žalobcom rozmnoženinu   fotografie,   oznámiť   údaje   o   jej   pôvode,   spôsobe   a   rozsahu   jej   použitia a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcom spolu 4 046,77 €, ako aj nahradiť žalobcom trovy konania (každému po 1 527,80 € a spoločne a nerozdielne všetkým 898,69 €).

9. Okresný súd považoval za preukázané, že sťažovateľ použil fotografiu spôsobom, ako to uviedli žalobcovia, ako i to, že žalobcovia sú dedičmi autorských práv Ladislava Bielika. Fotografiu považoval s poukazom na závery nariadeného znaleckého dokazovania za autorské dielo, pretože obsahuje tvorivý prvok a nejde iba o fotografiu spravodajskú. Pri posúdení   vzniku   autorského   práva   použil   zákon   č.   383/1997   Z.   z.   Autorský   zákon a zákon,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Colný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   v   znení k 21. augustu   2003   [ďalej   len   „zákon   č.   383/1997   Z.   z.“   alebo   „AutZ(1997)“] s odôvodnením,   že   tak   je   potrebné   postupovať   s   ohľadom   na   absenciu   prechodného ustanovenia v tejto norme, ktorá by ukladala na túto otázku aplikovať ustanovenia zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon), ktorý bol účinný   do 31. decembra   1997   [ďalej   len   „zákon   č.   35/1965   Zb.“   alebo   „AutZ(1965)“]. Pokiaľ   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   bol   oprávnený   použiť   na informačné   účely fotografiu aj bez súhlasu dedičov autorských práv, okresný súd dospel k záveru, že to tak nie   je.   Vo vzťahu   k   uverejneniu   fotografie   sťažovateľom   21.   augusta   2003 neboli totiž splnené podmienky uvedené v § 25 AutZ(1997), keďže išlo o fotografiu, a nie o článok, prednášku alebo príhovor, na ktoré sa táto zákonná licencia vzťahuje, a s poukazom na to, že   od udalostí   zachytených   na   fotografii   uplynulo   už   35   rokov,   a   preto   nemôže   ísť o aktuálnu   politickú   udalosť.   Vo   vzťahu   k   uverejneniu   fotografie   sťažovateľom 20. augusta 2005 neboli splnené podmienky podľa § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení k 20. augustu 2005 [ďalej len „zákon č. 618/2003 Z. z.“ alebo „AutZ(2003)“], ktorý už síce dovoľoval vyhotoviť rozmnoženiny fotografického diela už prv zverejneného v novinách, avšak iba na informačné účely a iba spôsobom v súlade s § 33 ods. 2 AutZ(2003) (najmä označiť dielo menom autora a uviesť prameň, z ktorého pochádza). V prípade uverejnenia fotografie sťažovateľom 20. augusta 2005 nebolo vôbec uvedené meno autora a ani zdroj a navyše do fotografie bol vpísaný text. V oboch prípadoch bola navyše fotografia upravená oproti podobe, do akej ju autor upravil pred prvým zverejnením. Okresný súd preto dospel k záveru, že sťažovateľ porušil autorské práva žalobcov a s poukazom na § 44 AutZ(1997) (vo vzťahu k prvému uverejneniu fotografie) a § 56 a nasl. AutZ(2003) v spojení s § 442a Občianskeho   zákonníka   (vo vzťahu   k   druhému   uverejneniu   fotografie)   žalobe   vyhovel. Pri posudzovaní   dôvodnosti   a   určení   výšky   náhrady   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej neoprávneným   zverejnením   fotografie   vzal   do   úvahy   to,   že   denník   sťažovateľa   je najčítanejším   denníkom,   sťažovateľ   fotografiu   uverejnil   napriek   nesúhlasu   žalobcov opakovane, nerešpektoval pri tom osobnostné právo autora na nedotknuteľnosť diela, keď najmä do diela vpísal text, v prípade uverejnenia fotografie 20. augusta 2005 ani osobnostné právo autora   na označenie diela, keď meno autora neuviedol   vôbec,   a navyše nakladal s dielom hanlivo – uverejnil ho v nedostatočnej kvalite, neuverejnil ho v podobe, v akej bolo   autorom   upravené   pred   prvým   zverejnením,   hoci   ide   o jedno   z   najznámejších fotografických diel na Slovensku, a požíva preto vážnosť. Navyše dielo bolo sťažovateľom uverejnené v nepatričnom kontexte článkov, ktorých obsahom boli bulvárne informácie.

10. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 165/2006-287 z 18. februára 2010 podal odvolanie   sťažovateľ   a   žiadal   napadnutý   rozsudok   zrušiť   a   vec   vrátiť   okresnému   súdu na ďalšie konanie, resp. ho zmeniť a návrh žalobcov zamietnuť. Argumentoval tým, že:

-   vznik   právnych   vzťahov,   ktoré   sú   dôsledkom   vytvorenia   predmetnej   fotografie Ladislava Bielika v auguste 1968, je potrebné posudzovať podľa zákona č. 35/1965 Zb., a to s ohľadom na prechodné ustanovenia zákona č. 383/1997 Z. z. a zákona č. 618/2003 Z. z., čo   konštatoval   už v skoršom   zrušujúcom   uznesení sp.   zn.   9 Co 407/2007   krajský   súd, od ktorého   záväzného   právneho   názoru   sa   súd   prvého   stupňa   neprípustným   spôsobom odchýlil;

- fotografia, ktorá je predmetom konania, nemá pojmové znaky autorského diela podľa § 2 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. Nie každá fotografia je súčasne aj autorským dielom; takým sú len tie fotografie, ktoré spĺňajú pojmový znak umeleckého diela, čo platí aj pre fotografie dokumentárne alebo reportážne. Fotografia, ktorá je predmetom konania nie je výsledkom tvorivej duševnej činnosti a nemá ani charakter literárneho, vedeckého a ani umeleckého diela. Rozlíšenie medzi fotografiou, ktorá je autorským dielom a „iba“ fotografiou, spočíva v jedinečnosti, t. j. neopakovateľnosti výtvoru, pretože tento znak je daný práve tvorivou duševnou činnosťou autora; pokiaľ tvorivý prvok duševnej činnosti absentuje, fotografia autorským dielom nie je. Výsledkom tvorivej činnosti autora je prejav osobnosti   autora,   avšak   nielen   zachytenie   objektívne   existujúcej   reality   bez   tvorivého stvárnenia. Predmetná fotografia však nie je prejavom autorovej tvorivej fantázie, nespočíva v   prejave   autorovej   individuality,   ale   len   vo   vernom   zachytení   určitej   situácie   bez   jej tvorivého stvárnenia. Je zrejmé, že ak by sa na tom istom mieste ako pôvodca fotografie nachádzala   iná   osoba   s   fotoaparátom,   zachytili   by   situáciu   úplne   rovnako.   Jedinečnosť predmetnej fotografie je daná jedinečnosťou historického okamihu v roku 1968 a toho, že fotograf   stál   tam,   kde   stál;   ide   v   podstate   o   momentku.   Splnená   nie   je   ani   ďalšia z podmienok, a to, že ide o umelecké dielo. Pre objektívneho pozorovateľa z fotografie nevyplýva   žiadny   umelecký,   ale čisto   reportážny   zámer.   Svedčí   o   tom,   skutočnosť,   že fotografia bola bezprostredne po vyhotovení dňa 22. augusta 1968 uverejnená vo vydaní denníka SMENA na informovanie verejnosti, ale aj to, že bola vystavovaná v rámci výstav dokumentárneho   charakteru.   S   touto   argumentáciou   sťažovateľa   sa   okresný   súd nevysporiadal žiadnym spôsobom;

- aj pokiaľ by išlo   o autorské dielo,   sťažovateľ bol oprávnený fotografiu   použiť na základe § 33 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 618/2003 Z. z., ktorý upravuje použitie diela pre   informačné   účely.   Keďže   fotografia   bola   22.   augusta   1968   uverejnená   v   denníku SMENA,   ide   podľa   §   33   ods.   1   a   2   zákona   č.   618/2003   Z.   z.   o   zverejnené   dielo. So zverejneným dielom § 33 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. spája obmedzenie majetkových práv;   §   33   ods.   1   písm.   a)   a d)   zákona   č.   618/2003   Z.   z.   vyjadruje   to,   že   v   prípade zverejneného   diela   má   právo   verejnosti   na   informácie   prednosť   pred   právom   autora na ochranu jeho diela. Fotografia bola sťažovateľom uverejnená v súvislosti s informovaním o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, a to pri príležitosti výročia tejto udalosti (21. augusta 2003 a 20. augusta 2005). Pripomínať túto udalosť mimoriadneho významu je vo verejnom záujme, keďže sleduje záujem verejnosti na informáciách. Podmienky použitia diela   bez   súhlasu   autora   na informačné   účely   podľa   §   33   ods.   1 písm.   a)   a d)   zákona č. 618/2003   Z.   z.   boli   splnené,   pretože   sťažovateľ   vyhotovil   a   šíril   rozmnoženinu zverejneného diela; dielo vypovedalo o politickej udalosti a bolo použité na informačné účely;

- ustanovenie § 33 zákona č. 618/2003 Z. z. nie je formulované tak, že použitie diela na informačné účely je podmienené tým, že ide o dielo len o aktuálnych ekonomických, politických   alebo   náboženských   udalostiach   alebo   otázkach;   výpočet   tém   v tomto ustanovení   je   demonštratívny   a   z   tohto   ustanovenia   nevyplýva,   že   musí   ísť   o   diela vnímateľné pri aktuálnych udalostiach;

- okresný súd vo vzťahu k uverejneniu fotografie 21. augusta 2003 aplikoval § 25 zákona č. 383/1997 Z. z. nesprávne, pretože toto ustanovenie nie je formulované tak, že použitie diela na informačné účely podmieňuje uvedením autora a zdroja. Právo na použitie diela   na   informačné   účely   je   podmienené   iba   tým,   že   dielo   bolo   už   prv   zverejnené v novinách pri informovaní o aktuálnych ekonomických, politických alebo náboženských udalostiach alebo otázkach;

-   okresný   súd   nesprávne   vyriešil   otázku   prechodu   údajných   autorských   práv z Ladislava   Bielika   na   žalobcov,   pretože   k   prechodu   práv   došlo   za   účinnosti   zákona č. 35/1965 Zb., podľa ktorého mal byť prechod aj posúdený;

-   okresný   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   stiahnuť   z   použitia   a   odovzdať rozmnoženinu fotografie v takom rozsahu, že sa vzťahuje aj na rozmnoženinu uverejnenú dňa 21. augusta 2003, hoci nemal preukázané, že ide o tú istú rozmnoženinu, ako bola uverejnená dňa 20. augusta 2005. Na rozdiel od § 56 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. podľa § 44 zákona č. 383/1997 Z. z. medzi oprávnenia autora však nemožno zahrnúť aj právo domáhať   sa   stiahnutia   z   použitia   a   odovzdania   rozmnoženiny   fotografie.   Uvedené analogicky   platí   aj   o   druhom   výroku   vo   vzťahu   k   rozmnoženine   uverejnenej   dňa 21. augusta 2003;

- pre priznanie primeraného zadosťučinenia vyžaduje zákon kumulatívne splnenie podmienok podľa § 44 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z. z., resp. § 56 ods. 1 písm. d) zákona č. 618/2003   Z.   z.,   tieto   podmienky   však   splnené   neboli.   Dôkazné bremeno   týkajúce sa preukázania   vzniku,   rozsahu   a   intenzity   ujmy   zaťažovalo   žalobcov;   títo   však   netvrdili žiadne skutočnosti relevantné pre posúdenie toho, či im ujma vznikla a v akom rozsahu. Náhrada   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   má   subsidiárny   charakter,   pretože   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   možno   priznať   iba   vtedy,   ak   by   sa   priznanie   iného zadosťučinenia neukázalo postačujúcim. Prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal ani s   týmto   základným   predpokladom   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch. V konaní nebolo vôbec preukázané, že   by Ladislav Bielik alebo jeho fotografia   utrpeli nejakú, čo i len najmenšiu stratu prestíže;

- argumentácia okresného súdu týkajúca sa podstatných okolností prípadu je vágna a spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku, ale aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom;

-   okresný   súd   svojím   postupom   porušil   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivý   proces   sťažovateľa   aj   tým,   že   nevypočul   svedkov,   ktorých   písomné vyhlásenia len prečítal. Vzhľadom na zásadu priamosti a bezprostrednosti mal súd tieto osoby vypočuť a umožniť tak odporcovi klásť im otázky, a nie vychádzať z písomných vyjadrení. Sťažovateľ zdôrazňoval, že trvá na vypočutí ním navrhovaných svedkov V. M. a P. M. na účely preukázania dôveryhodnosti svedka S. K., ktorý ukončil svoj pracovný pomer u odporcu za okolností, ktoré odôvodňujú tvrdenie, že svedok mal dôvod nepravdivo svedčiť proti odporcovi. V. M. bol tiež prítomný pri rozhovore žalobcu so svedkom S. K., takže môže verifikovať alebo, naopak, vyvrátiť tvrdenia tohto svedka.

11. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 165/2006-287 z 18. februára   2010   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   212/2010-365 z 28. apríla 2011   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   potvrdil,   vo   výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobcom priznal spoločne a nerozdielne náhradu trov prvostupňového   konania   vo   výške   5   482,09   €   a   sťažovateľa   zaviazal   na   náhradu   trov odvolacieho konania žalobcom vo výške 1 074,12 €.

12. Vo výroku vo veci samej potvrdil krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny, hoci čiastočne z iných právnych dôvodov, pokiaľ ide o použitie noriem autorského   práva   pri   kvalifikácii   autorského   diela   z   hľadiska   ich   časovej   pôsobnosti. Krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého predmetná fotografia je autorským dielom, avšak nie v zmysle zákona č. 383/1997 Z. z., ako to ustálil okresný súd, ale podľa § 2 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. Pri posúdení neoprávnenosti zásahu aj krajský súd prisvedčil názoru okresného   súdu,   v   zmysle   ktorého   podmienky   tejto   neoprávnenosti   zásahu   je   potrebné vo vzťahu   k   uverejneniu   fotografie   sťažovateľom   21.   augusta   2003   posudzovať   podľa zákona   č.   383/1997   Z.   z.   a   vo   vzťahu   k   uverejneniu   fotografie   sťažovateľom 20. augusta 2005 podľa zákona č. 618/2003 Z. z., pretože príslušný právny vzťah vznikol ku dňu uverejnenia fotografie sťažovateľom. Krajský súd sa stotožnil aj s výkladom týchto ustanovení   okresným   súdom,   a   teda   aj   so   záverom,   že   sťažovateľ   fotografie   uverejnil v oboch   prípadoch   neoprávnene,   keďže   neboli   splnené   podmienky   zákonnej   licencie dovoľujúcej   použiť dielo   aj bez súhlasu   autora.   Odmietnutie   argumentácie   sťažovateľa, podľa ktorej ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. nie je formulované tak, že by použitie diela na informačné účely bolo podmienené uvedením autora, odôvodnil poukazom na znenie § 25 zákona č. 618/2003 Z. z. Pokiaľ ide o priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, krajský súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu.

13. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 212/2010-365 z 28. apríla 2011 nadobudol právoplatnosť   7.   júla   2011.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   212/2010-365 z 28. apríla 2011 podal sťažovateľ dovolanie, ktorým žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania sťažovateľ vyvodzoval z § 237 písm.   f)   OSP,   t.   j.   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   a   naplnenie   tohto   dôvodu prípustnosti dovolania videl v tom, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a nereaguje na odvolacie námietky sťažovateľa. Sťažovateľ zopakoval svoju argumentáciu uvedenú   už   v odvolaní,   najmä   pokiaľ   ide   o   tvrdenie,   že   predmetná   fotografia   nie   je autorským dielom. Odňatie možnosti konať pred súdom bolo naplnené i tým, že neboli vypočutí svedkovia, ktorých výsluch navrhoval sťažovateľ.

14. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 190/2012 z 27. septembra 2012 dovolanie sťažovateľa   odmietol   a   zaviazal   ho   nahradiť   žalobcom   trovy   dovolacieho   konania vo výške 191,81   €.   Odmietnutie   dovolania   najvyšší   súd   odôvodnil   tým,   že   dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pretože postupom nižších súdov nedošlo   k   odňatiu   možnosti   sťažovateľa   konať   pred   súdom.   Dospel   k   záveru,   že odôvodnenia oboch rozsudkov zodpovedajú zákonným požiadavkám a za odňatie možnosti konať   pred   súdom   nemožno   považovať   ani   nevypočutie   sťažovateľom   navrhovaných svedkov,   keďže   nevypočutie   svedkov   môže   viesť   nanajvýš   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam,   ale   nie   k   zmätočnosti   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f)   OSP.   Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 190/2012 z 27. septembra 2012 nadobudlo právoplatnosť 19. novembra 2012.

15. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 190/2012 z 27. septembra 2012 odôvodnil tým, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho námietkami z hľadiska ich podstaty, ale iba nekonkrétne a   vágne,   v   dôsledku   čoho   je   jeho   rozhodnutie   svojvoľné   a   arbitrárne.   Najvyšší   súd neposkytol ochranu právu sťažovateľa na riadne odôvodnenie garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru, keď z porušenia tohto práva nevyvodil žiadne dôsledky. Sťažovateľ poukázal na to, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá tým, že mu bolo odňaté právo právne a skutkovo argumentovať. Okresný súd ani krajský súd nijako nereagovali na jeho argumentáciu, podľa ktorej keďže fotografia má charakter dennej správy, ex lege nepodlieha   ochrane   autorského   zákona,   a   nereagovali   ani   na   jeho   námietky   proti znaleckému posudku. Sťažovateľ odôvodnil okrem iného podané dovolanie aj tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj z dôvodu, že súdy nevypočuli svedkov, ktorých navrhoval, a uspokojili sa iba s prečítaním ich vyhlásení. Najvyšší súd k tomu však uviedol, že nevypočutie navrhovaných svedkov nemôže viesť k naplneniu § 237 písm. f) OSP, hoci opačnému záveru nasvedčuje rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4 Cdo 38/2004.

16.   V   sťažnosti   na   porušenie   základného   práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl. 26 ods. 1,   2   a   4   ústavy   a   čl.   10   ods.   1   a   2   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co 212/2010-365 z 28. apríla 2011 sťažovateľ zopakoval najprv dôvody uvedené v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu s tým, že na týchto zotrváva, a ďalej uviedol:

„Ústava SR zaručuje podľa čl. 26 ods. 2 aj slobodu tlače alebo masmédií. Sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi   ako   jeho základné právo.   Slobodou prejavu sa   človeku umožňuje   vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať   idey   a   informácie   sa   každému   umožňuje   dozvedieť   sa   informáciu   a   získať informáciu do   svojej dispozičnej   sféry   a v nej   informáciu spracovať   pre svoju potrebu i potrebu iných (II. ÚS 28/96).

Všeobecné   súdy   postihli   sťažovateľa   za   obsah   periodickej   tlače,   ktorej   je vydavateľom. Uloženie sankcie za šírenie myšlienok či informácii, bez ohľadu na to, či sú v slovnej,   obrazovej   alebo   v   inej   podobe,   je   obmedzením   slobody   prejavu   a   práva na informácie garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, ktoré ustanovenia sú preto aplikovateľné v tejto veci.

Sťažovateľ   sa   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bránil   tým,   že   bol   oprávnený uverejniť   fotografiu   muža   s   odhalenou   hruďou   a   nebol   pritom   obmedzený   existujúcim autorským právom k nej, pretože:

(i) s poukazom na názory právnej doktríny a predchádzajúcu judikatúru Krajského súdu v BRATISLAVE fotografia nemá povahu autorského diela;

(ii) aj keby fotografia spĺňala definičné znaky autorského diela, ochrana autorského zákona sa na ňu nevzťahuje, pretože má povahu dennej správy;

(iii) vydavateľ   v   danom   prípade   realizoval   oprávnenie   na   použitie   diela na informačné účely.

Sťažovateľ   sa   teda   v   podstate   domáhal   práv   podľa   čl.   26   Ústavy   SR   a   čl.   10 Dohovoru, ktoré okrem iného zaručujú aj právo šíriť obrazové informácie....

Ako bolo uvedené, súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku opomenul vysporiadať s viacerými relevantnými argumentmi odporcu, okrem iného žiadnym spôsobom nereagoval na   argumentáciu   odporcu,   že   nakoľko   fotografia   má   charakter   dennej   správy,   ex   lege nepodlieha ochrane autorského zákona (SAutZ).

Hoci odvolací súd sa k tejto otázke vyjadril, ani jeho argumentáciu však nemožno považovať   za   takú,   ktorá   by   sa   riadne   vysporiadavala   s   argumentáciou   odporcu. Argumentácia odvolacieho súdu je totiž nekonzistentná a priam protirečivá. Hoci odvolací súd správne uvádza, že dennou správou je správa o denných udalostiach a hoci (rovnako správne) uvádza, že predmetná fotografia zobrazovala dianie v uliciach Bratislavy v určitý deň, úplne nepochopiteľne a nelogicky dospieva k (nesprávnemu) záveru, že fotografia nie je dennou správou.

Odvolací   súd   tvrdí,   že   fotografia   dennou   správou   nebola,   pretože   neobsahovala oznam o tom, čo sa stalo, t. j. oznam o dianí. Toto tvrdenie je však v zjavnom rozpore so skutočnosťou a aj so samotným tvrdením odvolacieho súdu len o niekoľko riadkov vyššie, kde   uvádza,   že   fotografia   dokumentovala   vtedajšie   spoločenské   dianie.   Ako   mohla fotografia neobsahovať oznam o dianí, keď jednoznačne zobrazovala násilný vpád tankov cudzích štátov na naše územie a odpor spoločnosti proti tomuto vpádu, ktorý sa udial na konkrétnom   mieste   v   Bratislave?   Veď   predsa   takúto   správu   fotografia   verejnosti sprostredkúva!   Nakoniec   sám   súd   priznal,   že   fotografia   podávala   správu   o   aktuálnom spoločenskom dianí! Ako to môže byť fotografia správou len v prenesenom slova zmysle, keď zobrazovala reálne dianie na uliciach?

Možno sa stotožniť s tým, že fotografia vypovedala o konfrontácii človeka a hrubej sily, lenže táto výpoveď bola o tom, čo sa udialo v konkrétny deň a na konkrétnom mieste, t. j. správou o udalosti konkrétneho dňa. To, že fotografia symbolizovala to, čo sa dialo na území vtedajšej ČSSR, symbolizovala práve preto, že sa podarilo zachytiť konkrétnu udalosť na konkrétnom mieste a v konkrétny deň (nebolo to v dôsledku tvorivej činnosti pôvodcu fotografie). Opäť sa teda dostávame k podstate, a to, že fotografia bola dennou správou. Skutočnosť, že fotografia je nadčasová, nič nemení na skutočnosti, že jej obsahom je oznam o dianí v určitý deň. Inými slovami povedané, ak súd najprv v podstate priznal, že fotografia má povahu dennej správy, ním tvrdené ďalšie skutočnosti nie sú spôsobilé tento záver spochybniť.

Vzhľadom na uvedené považujeme argumentáciu súdu za absolútne nepochopiteľnú, nelogickú a protirečivú, čo je prejav svojvôle a arbitrárnosti.

Ani   súd   prvého   stupňa   a   ani   odvolací   súd   sa   nevysporiadali   s   námietkami sťažovateľa proti znaleckému posudku, ale sa so znaleckým posudkom nekriticky stotožnil. Sťažovateľ od počiatku argumentoval, poukazujúc na ustálenú právnu doktrínu, že fotografia nespĺňala pojmové znaky diela (podľa § 2 ods. 1 SAutZ predmetom autorského práva sú literárne, vedecké a umelecké diela, ktoré sú výsledkom tvorivej činnosti autora, najmä slovesné, divadelné, hudobné, výtvarné diela, vrátane diel architektonického umenia a diel užitého umenia, filmové, fotografické a kartografické diela). Ani súd prvého stupňa a ani súd druhého stupňa neposkytli konzistentnú odpoveď na túto námietku. Odvolací súd uvádza, že obvykle sa na tvorivosť pri fotografiách usudzuje podľa zvoleného objektu, podľa toho, ako je objekt usporiadaný, podľa zvoleného uhla záberu, vzdialenosti od objektu, zvoleného svetla, tieňa a podľa celkového dojmu. Žiadny zo súdov však nevysvetlili, ako tieto prvky pôvodca fotografie tvorivo použil. Poukazujeme na to, že pôvodca fotografie si síce objekt zvolil, ale preto, že stál bezprostredne pred ním a nezávisle od neho vytvoril, pričom objekt neusporiadal. Pôvodca nevolil žiadny tieň, ani svetlo, ani uhol záberu a ani vzdialenosť od objektu, nič také nebolo preukázané; tieto prvky boli a museli byť dané tým, kde pôvodca v okamihu vzniku objektívnej reality stál; na voľbu týchto prvkov nakoniec pôvodca   ani   nemohol   mať   čas,   pretože   išlo   o   krátko   trvajúci   okamih.   Dojem,   ktorý fotografia   vyvoláva,   je   spôsobený   výlučne   tým,   čo   zachytáva   (tak,   ako   bolo   podrobne odôvodnené vyššie); žiadny zo súdov nedokázali odôvodniť, ako k tomuto dojmu prispela autorova tvorivosť.

Predmetná fotografia bola v denníku NOVÝ ČAS použitá v súvislosti s informovaním o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, a to vždy pri príležitosti výročia tejto udalosti (21. 08. 2003, 20. 08. 2005). Pripomínať túto udalosť mimoriadneho významu je vždy   vo   verejnom   záujme,   nakoľko   sleduje   záujem   verejnosti   na   informáciách.   Je   teda zrejmé,   že   sťažovateľ   uverejnením   fotografie   prinášal   verejnosti   obrazové   informácie o otázkach   legitímneho   verejného   záujmu,   pretože   prinášať   informácie   o   významných historických udalostiach je kompatibilné s účelom slobody prejavu a práva na informácie (rozsudok Európskeho súdu vo veci Lexideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998). Základnou podmienkou obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie je to, že k obmedzeniu dochádza na základe zákona (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, čl. 10 Dohovoru). Obmedzenie   teda   musí   mať   zákonný   podklad,   t.   j.   musí   byť   v   súlade   s   každým aplikovateľným prameňom práva s právnou silou zákona. Súlad so zákonom v podmienkach demokratického a právneho štátu súčasne znamená, že obmedzenie sa musí opierať o taký výklad a aplikáciu zákona, ktoré sú v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu, ktorými   sú   okrem   iného   zákaz   svojvôle   (PL.   ÚS   17/00)   a   predvídateľnosť   práva (III. ÚS 231/2010).

Z judikatúry Európskeho súdu ďalej vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu sa musí zakladať na posúdení, ktoré sa opiera o rozumné dôvody a ktoré je vykonané v dobrej viere (Európsky súd vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992).

V danom prípade bolo obmedzenie ústavných práv sťažovateľa založené na takej interpretácii   autorského   zákona,   ktorá   bola   nelogická,   protirečivá,   nepredvídateľná, svojvoľná,   arbitrárna   a   v   konečnom   dôsledku   nekompatibilná   so   slobodou   prejavu a právom na informácie:

(1) súdy sa nedokázali konzistentne a logicky vysporiadať s námietkou sťažovateľa, že fotografia nespĺňala pojmové znaky diela podľa § 2 ods. 1 SAutZ, t. j. najmä s námietkou, že   fotografia   nie   je   výsledkom   tvorivej   činnosti   pôvodcu   fotografie   a nedokázali konzistentne a logicky odôvodniť, akú tvorivú duševnú činnosť pôvodca fotografie vykonal, ako   sa   prejavila   v   jedinečnosti   fotografie   (príčinná   súvislosť)   a   vyvrátiť,   že   dve   osoby nachádzajúce sa na rovnakom mieste by pri zachytení diania dospeli k rovnakému výsledku, ergo   že   výsledok   bol   natoľko   determinovaný   objektívne   existujúcou   realitou,   že   pre tvorivosť jednoducho nezostal priestor. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že súdy sa vôbec nevysporiadali s námietkami sťažovateľa voči znaleckému posudku;

(2) súdy sa nedokázali konzistentne a logicky vysporiadať s námietkou sťažovateľa, že fotografia má charakter dennej správy a preto je absencia autorskoprávnej ochrany objektívnym právnym dôsledkom ex lege a úplne nezávislým od vôle autora. Paradoxne hoci odvolací   súd   sám   dospel   k   takému   (logickému)   výkladu   pojmu   denná   správa,   ktorý predmetná fotografia bezozbytku napĺňala, v konečnom dôsledku tvrdí, že dennou správou nie   je.   Odvolací   súd   k   tomuto   záveru   dospel   popretím   svojich   vlastných   argumentov a súčasne aj zmyslu a účelu zákona. Účelom vylúčenia ochrany denným správam podľa § 2 ods.   2   SAutZ   je   zabezpečenie   voľného   šírenia   správ   o   dianí   v   ten   ktorý   deň   a   tým uspokojenie práva verejnosti na informácie podľa č1. 26 Ústavy SR a č1. 10 Dohovoru, ktoré v prípade politických historických udalostí nadobúda osobitný význam a ktorý záujem pretrváva v čase. Tento legitímny záujem prevažuje nad záujmom autora na ochrane jeho diela a je vopred daným a teda predvídateľným obmedzením autorského práva.

Nikto nikdy nemôže Ladislavovi BIELIKOVI uprieť, že prejavil nesmiernu osobnú statočnosť a že je pôvodcom predmetnej fotografie. Sťažovateľ to ani nerobí,   avšak sa nemôže   stotožniť   s   tým,   že   v   demokratickom   a   právnom   štáte   súdy   takýmto   spôsobom deziterpretovali zákon a prejavili taký stupeň svojvôle a arbitrárnosti, ako v tomto prípade. Na základe uvedeného sme teda toho názoru, že došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru.“

17. Krajský súd rozsudok č. k. 9 Co 212/2010-365 z 28. apríla 2011 odôvodnil takto: «Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t.j. v celom) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nutné potvrdiť ako vecne správny, hoci čiastočne z iných právnych   dôvodov   (použitia   právnych   noriem   autorského   práva   z   hľadiska   ich   časovej pôsobnosti).

Odporca   vytýkal   súdu   prvého   stupňa   nesprávnu   aplikáciu   predpisov   autorského práva z časového hľadiska, podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne. Predovšetkým súd prvého stupňa nesprávne otázku vzniku autorského práva k fotografii Ladislava Bielika „Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku“, ktorú vytvoril v auguste 1968, posudzoval podľa zákona č. 383/1997 Z. z., keď mal aplikovať zákon č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon), jeho ust. § 2 ods. 1, 2.

Podľa § 87a ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. v platnom znení ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. 3. 2007; vznik týchto právnych vzťahov vrátane nárokov z nich vzniknutých, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie zmlúv   uzatvorených   pred   1.   3.   2007,   sa   posudzujú   podľa   právnej   úpravy   účinnej do 1. 3. 2007.

Citované ust. § 87a ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. v platnom znení ukladá posudzovať vznik právnych vzťahov (t. j. vznik autorského práva k označenej fotografii) podľa práva platného v čase, kedy vznikli, v danom prípade teda v čase vzniku tejto fotografie, t. j. podľa práva platného ku dňu 21. 8. 1968. V uvedenom období bol účinný zákon č. 35/1965 Zb. autorský zákon, ktorý v ust. § 2 ods. 1, 2 upravoval, čo je predmetom autorského práva. To, či   predmetná   fotografia   je   autorským   dielom,   bolo   preto   nutné   skúmať   podľa   §   2 ods. 1, 2 zák. č. 35/1965 Zb. a nie v zmysle zák. č. 383/1997 Z. z., ako to urobil súd prvého stupňa.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. predmetom autorského práva sú literárne, vedecké a umelecké diela, ktoré sú výsledkom tvorivej činnosti autora, najmä slovesné, divadelné, hudobné, výtvarné diela, vrátane diel architektonického umenia a diel užitého umenia, filmové, fotografické a kartografické diela. Za predmet ochrany sa považujú aj programy počítačov, pokiaľ spĺňajú pojmové znaky diel podľa tohto zákona.

Základným   pojmovým znakom diela je,   že   dielo   je výsledkom   jedinečnej tvorivej činnosti autora a že je vyjadrené v akejkoľvek objektívne vnímateľnej podobe. Autorské dielo ako nehmotný statok je odrazom osobnosti autora.

Fotografickým dielam priznáva zákon č. 35/1965 Zb. rovnako ochranu autorského práva, za predpokladu, že spĺňajú kritériá ochrany podľa autorského zákona. Pri každej fotografii je potrebné skúmať tvorivú a umeleckú činnosť autora – fotografa. V praxi býva zisťovanie, či konkrétna fotografia spĺňa podmienky autorského diela dosť obtiažne, pretože všeobecné záväzné kritériá, podľa ktorých je možno rozlišovať medzi fotografiami, ktorým prináleží   autorská   ochrana   a   fotografiami,   ktorým   takáto   ochrana   neprináleží   (tzv. remeselnými fotografiami) nie sú dané. Obvykle sa umelecká tvorivosť pri fotografiách posudzuje podľa zvoleného objektu, podľa toho, ako je objekt usporiadaný, podľa zvoleného uhla záberu, vzdialenosti od objektu, zvoleného svetla, tieňa a podľa celkového umeleckého dojmu   fotografie.   V   súdenej   právnej   veci   umeleckú   tvorivú   činnosť   autora   fotografie posudzoval súd s pribratím znalca. Znalec M. Š. v znaleckom posudku dospel k záveru, že fotografia   „Muž   s   odhalenou   hruďou   pred   okupačným   tankom“   je   výsledkom   tvorivej duševnej činnosti autora.

Odporca v odvolaní vo vzťahu k pojmovým znakom posudzovanej fotografie ako autorského diela poukazoval na to, že podstata tvorivej duševnej činnosti spočíva v tom, že dielo je výsledkom celkom individuálneho a neopakovateľného výsledku tvorivej duševnej činnosti   a   teda   je   vylúčené,   aby   dve   osoby   vytvorili   rovnaké   dielo.   Jedinečnosť posudzovanej   fotografie   je   podľa   odporcu   nie   výsledkom   tvorivej   duševnej   činnosti Ladislava Bielika, ale výsledkom jedinečnosti historického okamihu vr. 1968 a toho, že fotograf   sa   v   danej   chvíli   nachádzal   práve   tam,   kde   stál.   Podľa   odporcu   nejde   ani o umelecké dielo, pretože autor nesledoval pri vzniku fotografie žiadne umelecké ciele, išlo mu len o verné (objektívne) zachytenie situácie v uliciach Bratislavy dňa 21. 8. 1968. Fotografia   je   v   zásade   vždy   výsledkom   snahy   autora   o   „zvečnenie“   okamihu. Predmetná fotografia zachytáva dianie v uliciach Bratislavy po vpáde okupačných vojsk na územie   bývalého   Československa   v   auguste   1968.   Pri   vzniku   fotografie   jej   autor nepochybne prejavil veľkú dávku pohotovosti, vďaka ktorej na nej zachytil daný historický okamih.   Jedinečnosť   predmetnej   fotografie   však   nespočíva   výlučne   v   pohotovej   reakcii fotografa (bez ktorej by vznik tejto fotografie určite nebol možný), ale predovšetkým v tom, čo fotografia zobrazuje a vyjadruje. Uvedená fotografia sa stala verejnosti známou práve pre silu emócií, ktoré sprostredkuje. Niet sporu o tom, že autor posudzovanej fotografie do objektu, ktorý v tom momente fotografoval, aktívne nezasahoval tým, že by ho štylizoval, alebo   aranžoval.   Neznamená   to   však,   že by   sa   účasť   autora   na   vzniku   tejto   fotografie obmedzila len na to, že v pravý moment stlačil spúšť fotoaparátu, aby zachytil od neho nezávisle existujúcu realitu. Ako už bolo uvedené v texte vyššie, umelecká tvorivosť autora sa v prípade fotografických diel posudzuje podľa toho, aký objekt si pôvodca fotografie zvolil, ako ho usporiadal, aký uhol záberu zvolil, akú zvolil vzdialenosť od fotografovaného objektu, svetlo a pod. Nemožno pritom zabúdať, že v prípade fotografií musí vykonať ich autor uvedené rozhodnutia často veľmi rýchlo. Hoci aj bol objekt posudzovanej fotografie objektívne daný, neznamená to, že ho autor tvorivo (t. j. bez vlastného osobného prínosu) nespracoval - okrem toho, že si daný objekt „vybral“ (nepochybne preto, že ho zaujal a tiež zjavne vycítil, že zachytenie tohto momentu na fotografii dokáže iným sprostredkovať silnú myšlienku), on zvolil uhol záberu, vzdialenosť od fotografovaného objektu, dopad svetla. Fotografia   „Muž   s   odhalenou   hruďou   pred   hlavňou   tanku“   je   preto   výsledkom individuálnej   tvorivej   duševnej   činnosti   jej   autora,   odvolací   súd   sa   s   týmto   záverom prvostupňového súdu stotožnil.

Ako je uvedené vyššie, to čo predmetnú fotografiu preslávilo, je však predovšetkým to, aké pocity a emócie muža, zachyteného na zábere, sprostredkuje a aké pocity a emócie zároveň vyvoláva u samotných pozorovateľov, V tomto smere nie je táto fotografia len dokumentom o historických udalostiach z augusta 1968; sila tejto fotografie, spočíva v tom, že (napriek výraznému časovému odstupu od jej vzniku) aj v súčasnosti pôsobí na pocitové vnímanie pozorovateľa veľmi emotívne a sprostredkuje veľmi vypäté emócie. Schopnosť vyvolávať emócie, vplývať na pocity ľudí je jednou z eminentných súčastí umenia a keďže fotografia „Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku“ má práve schopnosť vypovedať o hraničnom   citovom   prežívaní   človeka   zachyteného   na   zábere   a   súčasne   vzbudzovať emócie   aj   u   pozorovateľa   fotografie,   nemožno   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   uprieť fotografii aj umeleckú hodnotu. V prípade predmetnej fotografie nepochybne platí, že patrí do   žánru   dokumentárnej   fotografie,   príp.   obrazového   spravodajstva,   kde   na   rozdiel od umeleckej fotografie, autor nemusí byť a spravidla ani nie je pri práci vedený výslovne umeleckými ambíciami. To však nemôže ani tento druh fotografií automaticky vylučovať z diel,   na   ktoré   sa   vzťahuje   autorská   ochrana,   v   prípadoch,   keď   sa   aj   fotografia dokumentárneho   žánru   vyznačuje   tvorivou   a   umeleckou   činnosťou   jej   autora.   Práve posudzovaná   fotografia   predstavuje   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   hraničný   prípad dokumentárnej fotografie, ktorej je nutné priznať aj tvorivú i umeleckú hodnotu, z dôvodov uvedených vyššie.

Odporca zároveň v odvolaní namietal, že aj keby uvedená fotografia mala znaky diela,   zároveň   mala   charakter   dennej   správy,   ktorá   skutočnosť   ju   vylučovala   z   rámca ochrany autorského práva.

Podľa   §   2   ods.   2   zák.   č.   35/1965   Zb.   ustanovenia   tohto   zákona   sa   nevzťahujú na právne   predpisy   a   rozhodnutia,   verejné   listiny,   úradné   spisy,   denné   správy,   ani na prejavy   prednesené   pri   prerokúvaní   verejných   vecí;   na   súborné   vydanie   takýchto prejavov alebo na ich zaradenie do zborníka treba však privolenie toho, kto ich predniesol. Autorskoprávna ochrana neobsahuje definíciu pojmu denné správy, zákon (§ 2 ods. 2 zák. č. 35/1965 Zb.) má pod pojmom denné správy na mysli zjavne hlavne správy o denných udalostiach,   zaujímajúcich   verejnosť,   ktoré   sú   uverejňované   v   masovokomunikačných prostriedkoch,   t.   j.   novinách,   rozhlase,   televízii   a   pod.   Dennou   správou   je   nepochybne aktuálna informácia z rôznych oblastí spoločenského diania, predovšetkým v podobe textu, t. j. tlačeného slova. Denná správa však nemusí spočívať výlučne v písanom slove, napr. v prípade rozhlasového vysielania bude dennou správou logicky čítané slovo, v prípade televízneho vysielania čítané slovo kombinované s obrazovým spravodajstvom. V súdenej právnej veci tak vznikla otázka, či označená fotografia - ktorá jednoznačne dokumentovala - vtedajšie spoločenské dianie - tiež nebola obrazovou správou, obrazovým spravodajstvom. Odvolací súd v tejto súvislosti za významnú považuje skutočnosť, že pod pojmom „správa“ je nutné chápať poskytnutie údajov o tom, čo sa stalo, kde, kedy, z akých príčin, t. j. oznam o dianí.   Fotografia   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   (dennou)   správou   nebola,   pretože takýto oznam sama osebe neobsahovala; to, čo autor na fotografii zachytil, však slúžilo na dokreslenie   vtedajších   udalostí,   vypovedalo   o   náladách   v   spoločnosti,   o   dobovej atmosfére. V tomto - vyslovene prenesenom zmysle slova fotografia aj podávala správu o aktuálnom   spoločenskom   dianí,   avšak   bez   toho,   aby   takouto   (dennou)   správou   v klasickom   zmysle   slova   (oznam,   informácia)   aj   naozaj   bola,   pretože   podstatou   tejto fotografie bola (nadčasová a tiež symbolická) výpoveď o konfrontácii bezbranného človeka a hrubej vojenskej sily. Odporca teda nebol oprávnený použiť predmetnú fotografiu ako dennú správu, bez súhlasu navrhovateľov.

Odvolací   súd   preto   zhodne   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že fotografia Ladislava Bielika „Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku“ je autorským dielom, nie však podľa zák. č. 383/1997 Z. z., ako ustálil prvostupňový súd, ale podľa § 2 ods. 1 zák. č. 35/1965 Zb.

Navrhovatelia v konaní namietali, že k zásahu do autorských práv zo strany odporcu došlo použitím predmetnej fotografie bez ich súhlasu dňa 21. 8. 2003 a dňa 20. 8. 2005. Odporca sa v konaní bránil tým, že aj keby fotografia bola autorským dielom, odporca bol oprávnený fotografiu použiť na základe ust. § 33 ods. 1 písm. a/, d/ AutZ, ktorý upravuje použitie   diela   pre   informačné   účely.   To,   či   boli   splnené   podmienky   použitia   fotografie bez súhlasu navrhovateľov   na   informačné   účely,   bolo nutné skúmať z hľadiska   právnej úpravy, účinnej ku dňu tvrdeného zásahu, t. j. z hľadiska právnej úpravy autorského práva účinnej ku dňu 21. 8. 2003 a v prípade tvrdeného zásahu dňa 20. 8. 2005, k tomuto dňu, t. j. podľa ust. § 25 ods. 1 zák. č. 383/1997 Z. z. (v znení účinnom ku dňu 21. 8. 2003) v prípade použitia fotografie odporcom dňa 21. 8. 2003 a podľa ust. § 33 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. v prípade použitia fotografie odporcom dňa 20. 8. 2005. V dňoch zverejnenia fotografie odporcom   totiž   vznikol   právny   vzťah   medzi   odporcom   a   navrhovateľmi   (ako   právnymi nástupcami   autora   fotografie),   založený   na   tvrdení   o   neoprávnenom   zásahu   do   práv chránených   autorským   zákonom.   Či   bol   tento   zásah   skutočne   neoprávneným,   je   nutné skúmať   z   hľadiska   naplnenia   podmienok,   stanovených   zákonom,   a   to   v   znení   toho (autorského) zákona, ktoré bolo účinné ku dňu tvrdeného neoprávneného zásahu.

Podľa ust. § 87 ods. 2 zák. č. 618/2003 Z. z. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj   právne   vzťahy   vzniknuté   pred   nadobudnutím   jeho   účinnosti;   vznik   týchto   právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Prvostupňový súd tak správne hodnotil otázku (ne)oprávnenosti použitia fotografie Ladislava Bielika z hľadiska § 25 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z. z. v súvislosti so zverejnením fotografie dňa 21. 8. 2003 a na základe ust. § 33 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. v prípade zverejnenia predmetnej fotografie dňa 20. 8. 2005.

Podľa § 25 ods. 1 zák. č. 383/1997 Z. z. (v znení účinnom ku dňu 21. 8. 2003) ak sa uvedie zdroj a meno autora alebo jeho pseudonym, súhlas autora sa nevyžaduje pri a/   rozmnožovaní   článku   zverejneného   v   novinách   alebo   v   inom   informačnom prostriedku o aktuálnych ekonomických, politických alebo náboženských udalostiach alebo otázkach,   pri   vysielaní   s   takýmto   obsahom   alebo   pri   prevzatom   vysielaní,   káblovej retransmisii alebo inom prenose; to neplatí, ak si autor diela alebo iný nositeľ práv k dielu vyhradil právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, vysielanie, prevzaté vysielanie, káblovú retransmisiu alebo iný prenos diela,

b/ rozmnožovaní, vysielaní, prevzatom vysielaní, káblovej retransmisii alebo inom prenose krátkych častí diel vnímateľných pri aktuálnych udalostiach, ktoré sú predmetom spravodajstva,

c/   rozmnožovaní   prednášky,   príhovoru   alebo   iného   diela   podobnej   povahy predneseného na verejnosti.

Podľa § 33 ods. 1 zák. č. 618/2004 Z. z. (účinného ku dňu 20. 8. 2005) súhlas autora sa nevyžaduje na

a/   vyhotovenie   rozmnoženiny   diela   zverejneného   v   novinách   alebo   v   inom informačnom   prostriedku,   najmä   o   aktuálnych   ekonomických,   politických   alebo náboženských   udalostiach   alebo   otázkach   a   na   verejný   prenos   s   takýmto   obsahom;   to neplatí,   ak   si   autor   v   jednotlivých   prípadoch   vyhradil   právo   udeľovať   súhlas na rozmnožovanie a na verejný prenos tohto diela;

b/   vyhotovenie   rozmnoženiny   a   verejný   prenos   krátkej   časti   diela   vnímateľného pri aktuálnych udalostiach, ktoré sú predmetom spravodajstva,

c/ vyhotovenie rozmnoženiny a verejný prenos prednášky,   príhovoru alebo iného diela podobnej povahy predneseného na verejnosti,

d/ verejné rozširovanie rozmnoženiny vyhotovenej podľa písmena a/ až c/ predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, ak si autor diela takéto právo nevyhradil. Závery prvostupňového súdu o nesplnení podmienok zákonnej licencie na použitie fotografického   diela   pre   informačné   účely,   ktorá   dovoľuje   použiť   dielo   aj   bez   súhlasu autora v   zmysle   ust.   §   25 ods.   1 zák.   č.   383/1997   Z.   z.,   ako aj   ust.   § 33   ods.   1   zák. č. 618/2003   Z.   z.,   sú   správne.   Odvolací   súd   sa   s   týmito   závermi   súdu   prvého   stupňa stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. Ako cit. ust. § 25 ods. 1 zák. č. 383/1997 Z. z., tak aj ust. § 33 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. podmieňujú použitie diela bez privolenia autora (oprávnených osôb) na informačné účely uvedením autora (alebo jeho pseudonymu), ako aj názvu diela a prameňa (§ 25 ods. 1 zák. č. 383/1997 Z. z.). Námietka odporcu, že ust. §   33   ods.   1   zák.   č.   618/2003   Z.   z.   nie   je   formulované   tak,   že   by   použitie   diela na informačné účely podmieňovalo uvedením autora a zdroja neobstojí. Ust. § 33 ods. 2 zák.   č.   618/2003   Z.   z.   (v znení   účinnom   ku   dňu   20.   8.   2003)   totiž   odkazuje   na   to,   že na použitie podľa odseku 1 sa primerane vzťahuje ust. § 25 tretia veta tohto zákona. Podľa § 25 zák. č. 618/2003 Z. z. (v znení účinnom k 20. 8. 2005) bez súhlasu autora možno použiť krátku časť zverejneného diela vo forme citácie v inom diele len na účel recenzenta   alebo   kritiky   tohto   zverejneného   diela   alebo   na   vyučovacie   účely, vedeckovýskumné   účely   alebo   umelecké   účely.   Takéto   použitie   musí   byť   v   súlade so zvyklosťami   a   jeho   rozsah   nesmie   presiahnuť   rámec   odôvodnený   účelom   citácie. Pri citácii sa musí uviesť meno autora alebo jeho pseudonym, ak nejde o anonymné dielo, alebo meno osoby, pod ktorej menom sa dielo uvádza na verejnosti, ako aj názov diela a prameň. Za takéto použitie nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu.

Aj použitie diela na informačné účely v zmysle cit. ust. § 33 ods. 1 bez privolenia autora by si teda v spojení s cit. ust. § 25 zák. č. 618/2003 Z. z. vyžadovalo uvedenie autora fotografie,   názor   diela   ako   aj   prameň.   Uvedené   podmienky,   stanovené   zákonom   však odporca nesplnil; fotografia bola odporcom dňa 21. 8. 2003 zverejnená tak, že bola síce označená   menom   autora,   avšak   chýbal   uvedený   zdroj,   z   ktorého   fotografia   pochádza; navyše do fotografie bol vpísaný text. Fotografia, zverejnená odporcom dňa 20. 8. 2005, bola bez akéhokoľvek označenia autora, rovnako s textom vpísaným do fotografie, rovnako chýbalo uvedenie prameňa, z ktorého fotografia pochádza.

Podľa   §   16   ods.   1   zák.   č.   383/1997   Z.   z.   autor   má   právo   na   ochranu   svojho autorstva, najmä má právo

a) označiť menom svoje dielo, a aby sa uvádzalo na všetkých rozmnoženinách diela náležitým spôsobom, pri každom verejnom použití tohto diela, a to podľa povahy tohto použitia,

b)   označiť   pseudonymom   svoje   dielo,   a   aby   sa   pseudonym   uvádzal   na   všetkých rozmnoženinách diela náležitým spôsobom, a to pri každom verejnom použití podľa povahy tohto použitia,

c) neoznačiť svoje dielo menom,

d) na nedotknuteľnosť svojho diela, najmä na ochranu pred akýmkoľvek zásahom do svojho diela alebo pred akýmkoľvek hanlivým nakladaním s jeho dielom, ktoré by malo za následok narušenie jeho cti a dobrej povesti,

e) rozhodnúť o zverejnení svojho diela. Podľa § 16 ods. 2 zák. č. 383/1997 Z. z. autor diela má výhradné právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na

a) rozmnožovanie diela,

b) preklad diela,

c) adaptáciu, usporiadanie alebo iné spracovanie diela,

d) použitie diela alebo jeho časti na vytvorenie nového diela,

e) verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny predajom, nájmom, vypožičiavaním alebo akoukoľvek formou prevodu vlastníckych práv alebo práva držby,

f) verejné vystavenie diela alebo jeho rozmnoženiny,

g) verejné vykonanie diela,

h) vysielanie diela,

i) káblovú retransmisiu diela,

j) prenos diela iným spôsobom. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. autor má právo

a) označiť svoje dielo menom alebo pseudonymom a žiadať, aby sa jeho meno alebo pseudonym uvádzalo na všetkých rozmnoženinách diela náležitým spôsobom pri každom použití diela na verejnosti, a to podľa spôsobu použitia,

b) neoznačiť svoje dielo menom alebo pseudonymom,

c) rozhodnúť o zverejnení svojho diela,

d) na nedotknuteľnosť svojho diela, najmä na ochranu pred akoukoľvek nedovolenou zmenou   alebo   iným   nedovoleným   zásahom   do   svojho   diela,   ako   aj   pred   akýmkoľvek hanlivým   nakladaním   so   svojím   dielom,   ktoré   by   malo   za   následok   narušenie   jeho   cti a dobrej povesti. Ak to povaha diela alebo spôsob použitia diela nevylučuje, autor má právo na   autorský   dohľad   (autorskú   korektúru)   nad   nakladaním   so   svojím   dielom;   v prípade architektonického diela je autorským dohľadom dozor nad zhotovením stavby.

Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 618/2003 Z. z. autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na

a) vyhotovenie rozmnoženiny diela,

b) verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva,

c)   verejné   rozširovanie   originálu   diela   alebo   jeho   rozmnoženiny   nájmom   alebo vypožičaním,

d) spracovanie, preklad a adaptáciu diela,

e)zaradenie diela do súborného diela,

f) verejné vystavenie diela,

g) verejné vykonanie diela,

h) verejný prenos diela. Zverejnením fotografie Ladislava Bielika „Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku“ v dňoch 21. 8. 2003 a 20. 8. 2005 teda odporca neoprávnene zasiahol do autorských práv autora fotografie v zmysle § 16 ods. 1, 2 zák. č. 383/1997 Z. z., resp. v zmysle § 17, § 18 zák. č. 618/2003 Z. z., ako správne uzavrel súd prvého stupňa.

Podľa § 56 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä

a) určenia svojho autorstva,

b) zákazu ohrozenia svojho práva vrátane zákazu opakovania takéhoto ohrozenia, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na ohrození tohto práva,

c) zákazu neoprávneného zásahu do svojho práva, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na neoprávnenom zásahu do tohto práva vrátane zákazu zásahu podľa § 59 a 60,

d) poskytnutia informácií o pôvode rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, o spôsobe a rozsahu jej použitia a o službách porušujúcich právo autora vrátane

1. údajov o vlastníkovi, vydavateľovi, výrobcovi, distributérovi, dodávateľovi alebo predajcovi   takej   rozmnoženiny diela   alebo   napodobeniny diela   alebo   o   poskytovateľovi služieb,

2. údajov   o   vydanom,   vyrobenom,   dodanom,   poskytnutom,   prijatom   alebo objednanom   množstve   alebo   cene   takej   rozmnoženiny   diela,   napodobeniny   diela   alebo služby,

e) odstránenia následkov zásahu do práva na náklady osoby, ktorá neoprávnene zasiahla alebo hrozila neoprávneným zásahom, a to

1. zničením neoprávnene vyhotovenej rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, jej stiahnutím z obehu alebo z iného použitia alebo

2.   zničením   materiálov,   nástrojov   a   pomôcok   podľa   §   59   a   60   použitých   pri neoprávnenom zásahu alebo hrozbe neoprávneného zásahu, ich stiahnutím z obehu alebo z iného použitia,

e) náhrady ujmy podľa osobitného predpisu. Navrhovatelia 1/, 2/, 3/ sa ako oprávnené osoby po smrti autora fotografie domáhali uloženia povinnosti odporcovi stiahnuť a odovzdať navrhovateľom rozmnoženinu fotografie „Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku“, oznámiť im údaje o pôvode rozmnoženiny a zaplatenia im nemajetkovej ujmy v sume 4.046,77 € spoločne a nerozdielne, t. j. domáhali sa   nárokov   v   zmysle   ust.   §   56   ods.   1   písm.   e/   (stiahnutia   z   použitia   a   odovzdania rozmnoženiny fotografie), ďalej podľa § 56 ods. 1 písm. d/ (oznámenia údajov o pôvode, spôsobe a rozsahu použitia rozmnoženiny fotografie) a napokon na základe § 56 ods. 1 písm. f/ zákona č. 618/2003 Z. z. (náhrady nemajetkovej ujmy). Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým   záverom   prvostupňového   súdu,   že   odporca   disponuje   rozmnoženinou označenej   fotografie   (túto   opakovane   neoprávnene   zverejnil).   Uložením   povinnosti odporcovi stiahnuť z použitia, odovzdať rozmnoženinu ako aj oznámiť údaje ojej pôvode, spôsobe   a   rozsahu   jej   použitia   sa   odstráni   zdroj   porušovania   autorských   práv   autora fotografie. Odvolací súd preto uvedené uplatnené nároky navrhovateľov vyhodnotil v zhode so súdom prvého stupňa ako dôvodné.

Podľa § 442a Obč. zák. pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce.

Občiansky zákonník v § 442a vychádza z toho, že ak zásahom došlo k porušeniu autorských práv, má postihnutý právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú však možno uplatniť, len ak iné zadosťučinenie nebolo postačujúce. Náhradu nemajetkovej ujmy možno na   základe   analogického   použitia   ustanovenia   §   13   ods.   2   Obč.   zák.   požadovať   aj v peniazoch.

V súdenej právnej veci ani odvolací súd nepovažoval za dostačujúce priznanie iného zadosťučinenia (formou ospravedlnenia, či zverejnenia rozsudku súdu na náklady odporcu). Odporca   zasiahol   do   autorských   práv   pôvodcu   fotografie   opakovane,   dvakrát,   pričom druhý raz fotografiu uverejnil po tom, ako ho navrhovateľ 2/ upozornil na nesprávnosť jeho konania a požiadal ho, aby od takéhoto konania upustil. Neoprávnenosť zásahu odporcu nespočívala len v tom, že fotografiu uverejnil opakovane, autorské práva neváhal porušiť aj tým, že priamo do fotografie (jej rozmnoženiny) zasiahol vpísaním textu, uverejnením ju v nedostatočnej   kvalite,   ako   aj   umiestnením   fotografie   vedľa   správ   bulvárnej   povahy. Odporca teda fotografiu nielen použil neoprávnenie, ale autorské práva porušil aj ďalšími nedovolenými   zásahmi.   Každý autor   má   právo na zachovávanie úcty   a   rešpektu   k ním vytvorenému   dielu;   avšak   spôsob,   akým   odporca   (opakovane)   narábal   s   fotografiou Ladislava Bielika „Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku“ takúto úctu a rešpekt nepreukazuje.   Uvedené   konanie   odporcu   museli   navrhovatelia,   ako   osoby   oprávnené uplatňovať nároky plynúce zo zákonom stanovenej ochrany autorských práv, vnímať o to intenzívnejšie,   že   sa   v   prípade   autora   fotografie   jedná   o   ich   najbližšieho   príbuzného (manžel a otec), ktorý bol v súvislosti s jeho občianskym postojom k politickým udalostiam vr. 1968, a v tejto súvislosti aj s vytvorením predmetnej fotografie - pracovne postihovaný. Používanie fotografií,   ako prípadného   autorského diela,   si vzhľadom   na   skutočnosť,   že odporca je tlačovým   vydavateľom,   žiada   logicky   z jeho   strany profesionálnejší pristúp, ktorý však odporca v danom prípade neprejavil, a to ani po tom, ako sa navrhovatelia prostredníctvom navrhovateľa 2/ voči jeho konaniu ohradili. Jeho konanie tak muselo nutne budiť dojem arogantnosti. Neoprávnený zásah do autorských práv bol v predmetnej právnej veci o to väčší, že je notoricky známou skutočnosťou, že práve denník Nový Čas, v ktorom bola fotografia v rozpore s autorskoprávnou ochranou použitá, patrí na území Slovenska medzi najčítanejšie denníky. Ospravedlnenie, resp. uverejnenie rozsudku súdu na náklady odporcu, by tak ani podľa odvolacieho súdu vzhľadom na spôsob neoprávneného zásahu, jeho   rozsah   a   samotné   okolnosti,   za   akých   k   porušenie   autorských   práv   došlo, nepredstavovalo   pre   navrhovateľov   dostatočné   zadosťučinenie.   Nemajetková   ujma v priznanej   výške   4.046,77   €   spoločne   a   nerozdielne   trom   navrhovateľom   v   konečnom dôsledku nepredstavuje plnenie v premrštenej výške, naopak, podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia svoj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy uplatňovali skôr na dolnej hranici. Odvolací súd ho preto považoval v priznanej výške za primerané.

Odvolací   súd   vyhodnotil   ako   neopodstatnenú   námietku   odporcu   o   nedoplnení dokazovania vypočutím svedkov V. M. a P. M., keď dokazovanie vykonané vo veci súdom prvého   stupňa   považoval   za   dostatočné   pre   ustálenie   skutkového   stavu.   Rovnako   tak dokazovanie listinnými dôkazmi tým, že ich obsah bol na pojednávaní súdom prvého stupňa oboznámený ich prečítaním, považuje odvolací súd za dostatočné a v súlade s ust. § 129 ods. 1 O. s. p. Nevykonanie všetkých, účastníkom navrhnutých dôkazov, neznamená postup, ktorým by súd odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom.

Odvolací súd zároveň nepripustil dovolanie na otázku zásadného právneho významu, týkajúcej sa výkladu pojmu denná správa (§ 238 ods. 3 O. s. p.), keď mal za to, že výklad tohto   pojmu   právnej   úpravy   autorskej   ochrany je vždy závislý   od   konkrétneho prípadu a jeho individuálnych okolností.

Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci samej potvrdil, keď síce prvostupňový súd svoje rozhodnutie sčasti oprel o nesprávne právne posúdenie veci (z hľadiska časového pôsobenia autorského zákona,   tak   ako   je   uvedené   v   texte   vyššie),   uvedené   nesprávne   právne   posúdenie   však nemalo vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku vo veci samej (§ 219 ods. 1 O. s. p.).»

II.

18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo iným, spôsobom,   ako aj slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 43 ods. 1 ústavy sa sloboda vedeckého bádania a umenia zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

Podľa   čl.   43   ods.   2   ústavy   sa   zaručuje   právo   prístupu   ku   kultúrnemu   bohatstvu za podmienok ustanovených zákonom.

21. Ústavný súd už mal príležitosť prezentovať, že považuje prípady týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania — obvykle s právom na ochranu osobnosti — za veľmi dôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup (II. ÚS 152/08, bod 21; IV. ÚS 492/2012).

22. Predmetná vec sa však týka vyvažovania slobody prejavu (tiež a v prvom rade preto, že svoj právny spor takto vníma a právne artikuloval sťažovateľ), na jednej strane a na druhej   strane (ústavným súdom   identifikovaným) právom   na ochranu oprávnených záujmov držiteľov autorských práv, ktoré je konkretizáciou čl. 43 ústavy, podľa ktorého sa sloboda umenia zaručuje a práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon. Vec je   vo   svojom   podhubí   aj   ekonomickým   sporom   dvoch   súkromných   subjektov,   pretože sťažovateľovi nikto nebránil publikovať fotografie, ak by si práva usporiadal s držiteľom autorských práv. Ide o odlišnú situáciu v porovnaní s tou, ak verejná moc ekonomicky zasahuje do slobody prejavu (porov. II. ÚS 410/06, I. ÚS 29/2012, II. ÚS 307/2014), avšak je potrebné venovať pozornosť aj prípadom, pri ktorých hrozí, že verejná moc bude mať cenzúrne   sklony   v   súkromnoprávnom   kabáte.   Vec   vzbudila   pozornosť   aj na bádateľských pracoviskách   –   porov.   http://kluwercopyrightblog.com/2013/08/28/tank-man-wins-copyright-dispute-in-slovakia/.

- najvyšší súd

23. Sťažovateľ, vychádzajúc z princípu subsidiarity, napáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 190/2012 z 27. septembra 2012, ktorým bolo odmietnuté dovolanie namietajúce zmätočnosť spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd vníma, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje nepreskúmateľnosť   napadnutých   rozhodnutí   pre   nedostatok   odôvodnenia   ako   dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a iné nie (porov. napr. 3 Cdo 158/2012), čo však nie je predmetom   tohto   konania.   V   danej   veci   teda   najvyšší   súd   preskúmal   procesnú (ne)arbitrárnosť odôvodnenia a akceptoval odôvodnenie krajského súdu. Ústavný súd nemá ústavný dôvod toto spochybňovať, zvlášť z toho hľadiska, že sa sústredí na skutočnosť, či nebolo rozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu porušené hmotné základné právo na slobodu   prejavu.   Ústavný   súd   teda   v   tejto   časti   sťažnosť   odmieta   ako   zjavne neopodstatnenú. Ústavný   súd,   vnímajúc danú   vec ako celok,   nepovažoval pre výsledok za relevantnú otázku nevypočutia dvoch svedkov, namiesto prečítania ich vyhlásení.

- krajský súd

24.   Ako   z   citovaného   čl.   26   ods.   4   ústavy   vyplýva,   slobodu   prejavu   a   právo vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o opatrenia v   demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia   a   mravnosti.   Vychádzajúc z   uvedeného ustanovenia, musel ústavný súd preskúmať, (1) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (2) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ (4), či mal daný zásah legitímny cieľ (5), bol daný zásah nevyhnutný (6) a či bol proporcionálny v užšom slova zmysle (7).

25.   Je   potrebné   uviesť,   že   zákonná   úprava   v   autorskoprávnom   kontexte   nie   je rovnako otvorená ako to je pri vyvažovaní v prípade ochrany osobnosti, kde zákonná úprava prakticky v zásade kopíruje ústavnú. Naopak, zistenie, či došlo k porušeniu „jednoduchého“ (einfaches)   práva   autorského,   zvyčajne   vyžaduje   niekoľkovrstvovú   analýzu   podrobne sledujúc jeho zákonnú konštrukciu.

26. Ústavný súd konštatuje, že nutnosť získať súhlas a uhradiť autorskú odmenu za použitie autorského diela na účely jeho publikovania je v (i) rozsahu (scope) slobody prejavu. Právny následok, a síce, že súd zaviazal sťažovateľa na náhradu spôsobenej ujmy a poskytnutie určitých informácií o porušení, je (ii) zásahom (interference) do jeho slobody.

(iii) Test legality

27. Zložitosť zákonnej právnej úpravy vrátane súvislostí jej temporality a európsko-právneho pozadia si výnimočne vynútila ísť v teste legality ďalej, než by bolo jednoduché konštatovanie, že príslušné ustanovenia mali legálny základ v autorskom zákone, čo bolo v danom prípade splnené. Je, žiaľ, nutné priznať, že všeobecné súdy nepoukázali úplne dokonale na pramene, ktoré robili ich výklad príhodným. Ústavný súd sa tu, vychádzajúc z ojedinelosti danej veci a bez snahy nahrádzať všeobecné súdy, snaží v základnom rozsahu len pre zodpovedanie otázky legality poukázať práve na ne. Výsledkom by malo byť, že to rozhodnutie   je   do   budúcna   užitočné   celkovo   pre   to,   ako   posudzovať   legalitu   zásahu do slobody prejavu, kopírujúc komplikovanú autorskoprávnu štruktúru, ktorá sa v tomto rozhodnutí zhodou okolností objavila na viacerých stupňoch. Z hľadiska ústavnoprávneho prieskumu teda mnoho sporných otázok vzniklo už v otázke legality, t. j. či súdy aplikovali správny zákon, zákonnú licenciu a pod. Je zrejmé, že ústavný súd nie je odvolacia inštancia, takže nie je cieľom moderovať aplikáciu v tomto smere, ale ústavný súd sa v tomto kroku pozerá len na to, či je názor všeobecného súdu plauzibilný z hľadiska existujúcich metód výkladu. Toto bolo podstatné aj pri otázke vylúčenia z ochrany, ako aj pri otázke zákonnej licencie.   Dôvod to má však   ešte   jeden.   Ak   by všeobecný   súd síce   uplatnil plauzibilnú interpretáciu v kroku legality, je možné, že ak by test proporcionality poodhalil rozpor dosiahnutého   výsledku   s   ústavou,   ústavný   súd   by   mohol   prostredníctvom ústavnokonformného výkladu vyžadovať ústavne konformnejšiu verziu výkladu autorského práva. Podrobná analýza v tomto kroku preto slúži aj na to, aby ústavný súd identifikoval možné   miesta   priesaku   základných   práv   do   jednoduchého   práva   autorského.   Ak   by napríklad ústavný súd dospel k tomu, že v tomto prípade bola neprimerane obmedzená sloboda prejavu, tak by sa mohla inak akceptovateľná diskrécia identifikovaná v kroku legality zúžiť vyžadovaním „ústavnokonformnejšieho“ spôsobu výkladu.

28. K porušeniu základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu malo dôjsť tým, že krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   212/2010-365   z   28.   apríla   2011   potvrdil   rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 165/2006-287 z 18. februára 2010, ktorým žalobe žalobcov vyhovel,   uložil   sťažovateľovi   stiahnuť   z   použitia   a   odovzdať   žalobcom   rozmnoženinu fotografie,   oznámiť   údaje   o   jej   pôvode,   spôsobe   a   rozsahu   jej   použitia   a   zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcom spolu 4 046,77 €, ako i nahradiť im trovy konania.

30. Autorský zákon priznáva autorom rôzne vylúčené práva k určitým spôsobom použitia   ich   diel   tretími   osobami   na   vopred   stanovený   čas.   Keďže   autor   takto   získava možnosť zakázať šíriť jeho dielo inými, na jemu zverené práva je nutné nahliadať ako na spôsob   obmedzenia   všeobecnej   slobody   prejavu   (Európsky   súd   pre   ľudské   práva v rozhodnutiach: Ashby Donald a ďalší v. Francúzsko, 36769/08; Neij a Sunde Kolmisoppi v. Švédsko, 40397/12).

31.   V   tomto   prípade   je   nepochybné,   že   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 9 Co 212/2010-365 z 28. apríla 2011 slobodu prejavu sťažovateľa obmedzil, otázne je, či tak urobil aj na základe zákona. Krajský súd obmedzil slobodu prejavu, dovolávajúc sa ustanovení   niekoľkých   autorských   zákonov,   ktoré   predpokladajú,   že   slobodné   použitie fotografií môže byť obmedzené, ak (i) fotografia spĺňa pojmové znaky autorského diela, (ii) nie   je   vylúčená   z   ochrany,   (iii)   táto   ochrana   ešte   trvá,   (iv)   pričom   dielo   bolo   použité spôsobom, ktorý je zakázaný, bez súhlasu autora a (v) jeho používateľ sa nemôže dovolať žiadneho z obmedzení práv autora. Iba v takom prípade možno hovoriť o tom, že sloboda prejavu je obmedzená na základe autorského zákona.

32. Samozrejme, súčasťou je aj posúdenie, či bol použitý zákon platný a účinný pre danú   situáciu.   Vzhľadom   na   absenciu   intertemporálnych   ustanovení   s   odlišným obsahom postupoval krajský súd podľa   názoru ústavného súdu správne, keď na otázku spôsobilosti autorskoprávnej ochrany aplikoval ustanovenia zákona platného a účinného v čase   vytvorenia   diela   [zákon   č. 35/1965   Zb. — AutZ(1965)]   a   na   otázku   porušenia autorských   práv   ustanovenia   zákona   platného   a   účinného   v   čase   jednotlivých   zásahov z 21. augusta 2003 [zákon č. 383/1997 Z. z. — AutZ(1997)] a 20. augusta 2005 [zákon č. 618/2003 — AutZ(2003)].

33.   S   otázkou   splnenia   predpokladov   autorskoprávnej   ochrany   podľa   §   2   ods.   1 AutZ(1965)   sa   krajský   súd   vysporiadal   dostatočne,   keď   konštatoval,   že   predmetnú fotografiu je potrebné považovať za autorské dielo, pretože je výsledkom jedinečnej tvorivej činnosti autora, ktorá nespočíva iba v pohotovej reakcii autora, bez ktorej by fotografia nevznikla, ale predovšetkým v tom, čo fotografia zobrazuje a vyjadruje — emócie, ktoré sprostredkúva v pocitoch muža zachyteného na zábere, pričom umelecká sila tejto fotografie spočíva v tom, že dodnes tak pôsobí na pocitové vnímanie pozorovateľa, pretože vypovedá o hraničnom citovom prežívaní človeka zachyteného na zábere. Toto posúdenie je v súlade s vtedy pretrvávajúcou doktrínou, ktorá chránila takú duševnú a tvorivú činnosť autora, ktorá je „jedinečná a neopakovateľná, lebo je výrazom osobnosti autora samého a jeho schopností“ (Luby, Štefan. Autorské právo. Bratislava: SAV 1962, s. 193 a 196).

34. Treba tiež dodať, že dané dielo by z pohľadu dnešného § 7 ods. 1 AutZ(2003) vo svetle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) túto podmienku spĺňalo určite.   Už z rozhodnutia SDEÚ vo   veci   Painer C-145/10 je zrejmé, že sa   viac nevyžaduje štatistická jedinečnosť diela. Potrebné je posúdiť originálnosť tých častí, ktoré poskytovali   autorovi   slobodu   tvorivých   rozhodnutí,   do   akej   miery   bol   tento   priestor   aj využitý a či tieto tvorivé rozhodnutia autora zanechali na jeho diele „osobný otlačok“, resp. „tvorivú   osobnú   stopu“   (Husovec,   Martin,   Judikatórna   harmonizácia   pojmu   autorského diela v únijnom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie č. 12/2012). To je podstatné najmä s poukazom na retroaktívne ustanovenie článku 10 ods. 2 smernice 2006/116/EC, ktoré by za určitých okolností aj nechráneným fotografiám v čase ich vzniku mohla priznať autorské práva od momentu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (Sony Music v Falcon C-240/07, bod 25).

35. S otázkou možného vylúčenia ochrany fotografie z dôvodu povahy dennej správy podľa   §   2   ods.   2   AutZ(1965)   sa   krajský   súd   taktiež   vysporiadal,   keď   uviedol   že pod pojmom „správa“ je nutné chápať poskytnutie údajov o tom, čo sa stalo, kde, kedy, z akých   príčin,   t.   j.   oznam   o   dianí.   Fotografia   podľa   názoru   krajského   súdu   (dennou) správou nebola, pretože takýto oznam sama osebe neobsahovala; to, čo autor na fotografii zachytil, totiž podľa krajského súdu slúžilo na dokreslenie vtedajších udalostí, vypovedalo o náladách   v   spoločnosti,   o   dobovej   atmosfére.   Ustanovenie   §   2   ods.   2   AutZ(1965)   je potrebné   vykladať   vo   svetle   čl.   2   ods.   8   Bernského   dohovoru   o   ochrane   literárnych a umeleckých   diel,   ktorý   ustanovuje,   že   „ochrana...   sa   nevzťahuje na   denné   správy   ani na rozličné skutočnosti, ktoré majú povahu iba tlačových informácií“. Cieľom ustanovenia nie je vylúčiť inak autorskoprávne chránené predmety z ochrany, ale len zdôrazniť povahu predmetov, ktoré sa pod túto ochranu nekvalifikujú (pozri WIPO – Guide to the Berne Convention, WIPO, Ženeva, 1978, s. 22 - 23). Aj diela obsahujúce denné správy sú tak predmetom ochrany, ak spĺňajú podmienky na jej nadobudnutie vo vnútroštátnom práve. Aj preto literatúra o čl. 2 ods. 8 Bernského dohovoru zvykne hovoriť aj ako o tzv. „nepravom obmedzení“ (Manfred,   Rehbinder, Nachrichten als Sprachwerke, Zeitschrift für Urheber und Medienrecht, 2000, č. 1, s. 2). Znamená to, že aj § 2 ods. 2 AutZ(1965) treba vo svetle čl. 2 ods. 8 Bernského dohovoru vykladať napriek negatívnej formulácii („ustanovenia tohto zákona sa nevzťahujú“) tak, že pojem denné správy zahŕňa len vyjadrenie informácií v takej forme, ktorá sa nekvalifikovala pod autorskoprávnu ochranu podľa § 2 ods. 1 AutZ(1965). Treba povedať, že samotný dôvod, prečo autorské právo nezahŕňa tieto predmety pod svoju ochranu, má svoj základ práve v slobode prejavu. Jeho cieľom je totiž vylúčiť z výlučného práva   jednej   osoby   také   predmety,   ktoré   by   svojou   povahou   mohli   neprimerane   škrtiť spoločenskú diskusiu. Sloboda prejavu tu teda prežaruje do jednoduchého práva autorského.

36. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané nevysporiadanie sa s námietkami proti znaleckému posudku zo strany krajského súdu, je potrebné poukázať na to, že splnenie pojmových znakov diela je primárne otázkou právnou (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Co 2/2010 a 6 Co 3/2010: „otázka, či sú v konkrétnom prípade splnené pojmové znaky diela podľa autorského zákona, je otázkou právnou, posúdenie ktorej prislúcha súdu a ktorá otázka je tak vylúčená z odborného posúdenia“). Z toho vyplýva, že súd ani nemohol byť viazaný   znaleckým   posudkom   vo   veci   posúdenia   autorskoprávnej   ochrany.   Znalecký posudok mohol slúžiť len na odhaľovanie mimoprávnych otázok.

37.   Taktiež   bolo   riadne   preukázané,   že   žalobcom   v   konaní   svedčili   tak   doteraz „nevypršané“ majetkové autorské práva, ktoré získali ako dedičia autora, ako aj osobnostné práva ako blízkym osobám zosnulého autora.

38. Krajský súd tiež dostatočne sťažovateľovi ozrejmil, prečo zverejnenie fotografií v novinách predstavuje porušenie výlučných majetkových práv autora podľa § 16 ods. 2 AutZ(1997) a § 18 AutZ(2003). Krajský súd však podľa názoru ústavného súdu až príliš extenzívne posúdil ochranu osobnostných práv, keď za hanlivé nakladanie podľa § 16 ods. 1 AutZ(1997) a § 17 ods. 3 AutZ(2003) označil už aj samotné uverejnenie v bulvárnom denníku. Post-mortálna ochrana osobnostných práv autora nemôže zabrániť akémukoľvek použitiu, ktoré by si autor nebol býval želal. Namietať možno len proti takým použitiam diela, ktoré znižujú jeho hodnotu objektívne, a teda nielen zo subjektívneho pocitového hľadiska. Rozsah post-mortálnej ochrany a jej výkon musí byť vykladaný vo svetle slobody prejavu. Jej cieľom musí byť poskytnúť čo najširšiu možnosť korektného spoločenského dialógu.   Záver   krajského   súdu   na   tomto   mieste   ale   nie   je   potrebné   revidovať,   pretože k porušeniu   osobnostných   práv   jednoznačne   došlo   už   tým,   že   sťažovateľ   protiprávne neuviedol meno autora fotografie.

39. Aj s otázkou   možného obmedzenia autorského práva žalobcu sa   krajský súd vysporiadal   uspokojujúco.   Autorské   právo   obmedzuje   v   prospech   slobody   prejavu oprávnenie autora namietať právne relevantné použitie svojich fotografií, ak spoločnosť potrebuje informovať o aktuálnych udalostiach za splnenia určitých ďalších podmienok. Keďže toto ustanovenie je miestom   prežarovania slobody prejavu do autorského práva, uplatňovaný výklad nemusí byť nijako reštriktívny, naopak, musí sledovať spoločenský účel,   ktorému   má slúžiť [obdobne rozhodnutie Nemeckého spolkového   súdu   (BVerfG), Germania   3,   1   BvR   825/98   a   BverfG,   1   BvR   1145/11,   bod   17;   rozhodnutie   SDEÚ, Deckmyn C-201/13, bod 23; tiež Husovec, Martin. Verejný záujem v autorskom práve. Výnimky a obmedzenia, reštriktívne? In: Právny obzor Vol. 5/2013, s. 484-486]. Zákonná licencia pre použitie diela na informačné účely či už v znení § 25 ods. 1 AutZ(1997), alebo § 33 ods. 1 AutZ(2003) sa nemôže aplikovať už preto, že sťažovateľ neoznačil fotografické dielo menom jeho autora. Táto povinnosť je explicitne upravená v § 25 ods. 1 AutZ(1997), zatiaľ čo v rozsahu § 33 ods. 1 AutZ(2003) vyplýva z odkazu § 33 ods. 2 na tzv. citačnú licenciu podľa § 25 AutZ(2003). Obidve ustanovenia pritom treba interpretovať vo svetle čl. 10 bis Bernského dohovoru a čl. 5 ods. 3 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, ktoré súhlasne uvedenie zdroja taktiež explicitne vyžadujú. Nie   je   tu   už   potrebné   ani   uvažovať   o   podpore   doterajšej   argumentácie   (akademicky zaujímavým) názorom, že v prípade ustanovenia § 25 ods. 1 AutZ(1997), ktorého porušenie nastalo pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, mohla povinnosť vyplývať z časovej   pôsobnosti   ústavného   zákona   č.   90/2001   Z.   z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť   už 1. júla 2001 (Jánošíková, Martina. Komunitárne právo v judikatúre ústavných súdov SR a ČR.   mesto:   Bratislava   Iura   Edition,   2009,   s.   40),   a   to   (prípadne)   spolu   s   asociačnou dohodou.

40.   Prirodzene,   §   33   ods.   1   AutZ(2003)   nemožno   vykladať   tak,   že   by   paušálne umožňoval   médiám   kedykoľvek   využívať   akékoľvek   fotografie   bez   potreby   uhradiť licenčnú odmenu autorovi diela. Ani z hľadiska slobody prejavu alebo slobody tlače to nie je nevyhnutné. Ustanovenie § 33 ods. 1 AutZ(2003) nie úplne presne implementuje čl. 5 ods. 3 písm. c) smernice 2001/29/ES, keď nevyžaduje, aby použitie chránených fotografií bolo možné len vtedy, ak ide (i) o informovanie o aktuálnych udalostiach, (ii) v rozsahu odôvodnenom informačným účelom a (iii) ak je to možné, za podmienky uvedenia mena autora.   Preto   je   nutné   vnútroštátne   ustanovenie   vykladať   vo   svetle   únijného.   Použitie fotografie iba na účel ilustrácie bez toho, aby to bolo nevyhnutné z dôvodu aktuálnych spoločenských   udalostí,   a   bez   uvedenia   mena   autora   zjavne   nespadá   pod   túto   zákonnú licenciu, a teda ho nemožno uskutočniť bez zaplatenia autorskej odmeny. K obmedzeniu slobody prejavu preto došlo na základe zákona.

(iv) Legitímny cieľ

41.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   identifikuje,   či   a aký   ústavný   cieľ   reflektuje zákonná   úprava   (porov.   bod   22)   a či   v zákonom   vymedzenom   normatívnom   priestore, v ktorom   zákonodarca   vyvážil   ústavné   princípy,   všeobecné   súdy   nepopreli   svojím výkladom a aplikáciou zákona tento cieľ.

42. Sloboda prejavu so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha podmienkam   a   obmedzeniam,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré nepochybne patrí aj ochrana práv a slobôd iných.

43. Ústava vo svojom čl. 43 ods. 1 vytvára rámec pre slobodu vedeckého bádania a umenia. Na rozdiel od zahraničných úprav, ale aj federálnej Listiny, systematika v ústave jasne a progresívne vyjadruje silné puto medzi ochranou práv na výsledky tvorivej duševnej činnosti   a   slobodou   vedeckého   bádania   a   ochranou   kultúrneho   dedičstva. Ústava   tak zaväzuje   štát,   aby   pre   realizovanie   slobody   vedeckého   a   umeleckého   bádania   vytváral vynálezcom a tvorcom určité materiálne podmienky. A to tak, že im bude v spoločenskom záujme prenechávať rôzne práva k výsledkom ich tvorivej duševnej činnosti. Je na štáte, ako zhmotní tento záväzok. Autorské právo je len jedným z možných spôsobov. Akákoľvek poskytnutá   ochrana   v   každom   prípade   nie   je   cieľom   o   sebe,   ale   len   prostriedkom k spoločenskému účelu napredovania vedy a umenia [pozri Geiger, Christophe, The Social Function of Intellectual Property Rights, or How Ethics can Influence the Shape and Use of IP Law. In: Dinwoodie G. B. (ed.), Intellectual Property Law: Methods and Perspectives, Cheltenham, UK/Northampton, MA, Edward Elgar, 2013, s. 153 - 176; Geiger, Christophe, Implementing   Intellectual   Property   Provisions   in   Human   Rights   Instruments:   Towards a New Social Contract for the Protection of Intangibles. In: Ch. Geiger (ed.), Research Handbook on Human Rights and Intellectual Property   (Cheltenham, UK/ Northampton, MA, Edward Elgar, 2014; Peukert, Alexander, Intellectual Property as an End in Itself? In: European   Intellectual   Property   Review   (E.I.P.R.),   č.   33,   s.   67   -   71,   2011;   Felix, Leinemann,   Die   Sozialbindung   des   Geistigen   Eigentums,   Nomos,   Baden-Baden   1998; Michel, Vivant, In: Michel, Vivant (ed.), Les grands arrêts de la propriété intellectuelle, Paris, Dalloz, 2004; Eric, Pahud, Die Sozialbindung des Urheberrechts, Stämpfli, Berne Verlag 2000].

44.   Článok   43   ods.   2   ústavy   obmedzuje   poskytnuté   prostriedky   ochrany garantovaním   práva   verejnosti   na   prístupu   ku   kultúrnemu   dedičstvu.   Ustanovenie   je odrazom čl. 27 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa ktorej má každý právo slobodne sa účastniť na kultúrnom živote spoločnosti, užívať plodov umenia a účastniť sa na   vedeckom   pokroku   a   jeho   výťažkoch.   Záujem   spoločnosti   je   teda   nielen   dôvodom vzniku, ale aj zdrojom obmedzenia ochrany poskytnutej vynálezcom a tvorcom. Zákonným vyjadrením tohto princípu v autorskom práve je časová limitácia práv autorov, ich jasná šírka, ako aj tzv. zákonné licencie.

45. Majetkové práva poskytnuté na účely napredovania vedy a umenia podľa čl. 43 ústavy   následne   podliehajú   vo   vopred   ustanovených   podústavných   kontúrach   aj ústavnoprávnej ochrane majetku podľa čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   (Európsky   súd   pre   ľudské   práva:   Dima   v.   Rumunsko,   58472/00,   Balan v. Moldavsko, 19247/03, Ashby Donald a ďalší v. Francúzsko, 36769/08; Neij a Sunde Kolmisoppi   v.   Švédsko,   40397/12).   Ústava   však   prostredníctvom   čl.   43   negarantuje možnosť   benefitovať   z   akékoľvek   využívania   výtvorov   (UN   Committee   on   Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 17: The Right of Everyone to Benefit   from   the   Protection   of   the   Moral   and   Material   Interests   Resulting   from   any Scientific, Literary or Artistic Production of Which He or She is the Author (Art. 15, Para. 1 (c) of the Covenant), body 10 a 16; podobne aj BVerfG, 1 BvR 765/66; Bernd, Grzeszick, Geistiges Eigentum und Art. 14 GG, Zeitschrift für Urheber und Medienrecht, 2007, s. 353; Andreas, Paulus, Schutz des geistigen Eigentums, In: J. Isensee, P. Kirchhof (ed). Handbuch des   Staatsrechts   der   Bundesrepublik   Deutschland,   Band   X,   Heildeberg,   2013,   s.   832). Rešpektujúc ústavnoprávne minimum tejto ochrany (čl. 43 nepatrí do režimu čl. 51 ods. 1 ústavy),   je na zákonodarcovi,   aby stanovil   konkrétne   presné   kontúry   práv   k výsledkom tvorivej   duševnej   činnosti.   V   prípade   osobnostných   práv   je   potrebné   mať   popri   čl.   43 na zreteli aj možnú aplikáciu autorovho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na jeho ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

46. Z toho vyplýva, že ochrana poskytnutá podľa čl. 43 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ústavy je právom tretích osôb, ktoré za splnenia predpokladov čl. 43 ods. 2 a čl. 26 ods.   4   ústavy   môže   obmedzovať   slobodu   prejavu   a   celkový   prístup   ku   kultúrnemu dedičstvu.

(v,   vi)   test   nevyhnutnosti   v spojení   s testom   proporcionality   v užšom   slova zmysle

47. Test nevyhnutnosti má v režime ústavnej sťažnosti (na rozdiel od súladu podľa čl. 125 ústavy) preveriť,   či výklad zákonného obmedzenia je naozaj nevyhnutný v tom zmysle, či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menej invazívny prostriedok,   prirodzene, ak všeobecný   súd má zákonný priestor   na diskréciu, pričom sa pohybujeme na pôdoryse riadnych metód výkladu zákonných ustanovení. Preto sa tu prelínajú závery z testu   legality, kde   ústavný súd   diskréciu   akceptoval, s metodikou proporcionality v užšom slova zmysle, ktorá vylučuje fanatický, jednostranný, extrémny výklad (porov. Bröstl, A. O činnosti Ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko. Teória právnych princípov a prax. In: Justičná revue č. 8-9/1992, s. 69). Zásah do slobody prejavu je totiž systémovo úplne inej intenzity, keď k nemu dochádza „len“ priznaním ústavne neprimeraných   prostriedkov   ochrany   v   jednotlivom   prípade   (ako   napr.   SDEÚ:   Scarlet Extended C-70/10, bod 43, Sabam C-360/10, UPC Telekabel Wien C-314/12) než v prípade opakovaného priznávania ochrany predmetom, ktoré ústavne neprimerane škrtia slobodu prejavu   za   každých   okolností   (napr.   informácie   v   rámci   denných   správ).   Viacvrstvová konštrukcia   autorského   práva   umožňuje   vhodne   vyvažovať   jednotlivé   prípady   ústavnej neprimeranosti na svojich rôznych stupňoch.

48. Pre posúdenie nevyhnutnosti a užšej proporcionality zásahu do slobody prejavu treba   za   významné   posudzovať   i   to,   uložením   akej   povinnosti   bola   sloboda   prejavu obmedzená.   Sťažovateľovi   bola   napadnutým   rozhodnutím   uložená   povinnosť   zaplatiť žalobcom spolu 4 046,77 € z titulu nemajetkovej ujmy, odovzdať rozmnoženinu fotografie a oznámiť určité informácie o jej pôvode a spôsobe použitia.

49.   Autorské   právo   sa   snaží   vytvoriť   právny   rámec   na   vytvorenie   podmienok pre umeleckých fotografov tým, že im dočasne prepožičiava určité práva k ich výtvorom. Potreba súhlasu pri použití ich fotografií im pomáha zabezpečiť ich živobytie. Vďaka tomu sa   autori   nemusia   spoliehať   na   podporu   od   mocných,   ale   môžu   svoje   výtvory   tvoriť slobodne   a   následne   voľne   zhodnocovať   na   trhu.   Sloboda   informovania   o   udalostiach roku 1968 nebude nijako ohrozená, ak si sťažovateľ bude musieť vopred zabezpečiť súhlas od autora fotografií a následne pri ich použití dbať na ich označenie. Z charakteru použitia je zrejmé, že takýto súhlas nie je znemožnený ani okolnosťami na strane žalobcu a ani situáciou   časovej   alebo   inej   oznamovacej   tiesne,   ktorá   by   našla   svoje   posúdenie   už v rozsahu   §   33   ods.   1   AutZ(2003).   Rovnako   nie   sú   neprimerané   následky   porušenia autorského   práva,   ktoré   musí   niesť   sťažovateľ.   Výška   nemajetkovej   ujmy   je primeraná spôsobu porušenia a ani sťažovateľ netvrdí, že by zaviazanie na sprístupnenie informácií o pôvode a použití rozmnoženiny mohlo ohroziť jeho práva (napr. novinársky zdroj). Zásah teda splnil aj posledné kroky testu proporcionality, a preto je ústavne akceptovateľný.

50. Ústavný súd teda odmieta vec ako zjavne neopodstatnenú, pretože bez nutnosti prijatia veci na ďalšie konanie vníma, že nevykazuje nedostatok proporcie medzi cieľom a prostriedkami,   a   teda   tu   zjavne   absentuje   porušenie   základných   práv   sťažovateľa. Rozhodnutie by nebolo odlišné ani z hľadiska čl. 10 dohovoru.

51. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014