znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 647/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. A.   C.,   Z.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 4 Cdo 139/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 139/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. októbra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“), vedie proti sťažovateľke ako žalovanej 1 a proti   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   ako   žalovanej   2   konanie   o   určenie   vlastníckeho   práva k bytovému domu súp. č. 400 stojacemu na parc. č. 309/2 v kat. území R. Konanie prebieha na   Okresnom   súde   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   5 C 106/2008. Uznesením okresného súdu č. k. 5 C 106/2008-275 zo 4. augusta 2011 bolo konanie proti sťažovateľke ako žalovanej 1 zastavené, a to v dôsledku späťvzatia žaloby proti nej v celom rozsahu,   ku   ktorej   došlo   pred   otvorením   pojednávania   konaného   28. septembra   2010. Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   9 Co   359/2011 z 13. októbra   2011   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Napokon   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   139/2013   z   24.   júla   2013   bolo   odmietnuté   dovolanie sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo sťažovateľke doručené 2. septembra 2013.

Nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   konania   vedeného   všeobecnými   súdmi,   boli zahrnuté do súpisu majetku úpadcu A., s. r. o. (ďalej len „úpadca“). Žalobkyňa pôvodne podala žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam len proti sťažovateľke, a to aj napriek   tomu, že   v   tomto čase   boli už nehnuteľnosti   zapísané správcom   konkurznej podstaty   do   konkurznej   podstaty   úpadcu,   pričom   aj   napriek   tomu   správca   konkurznej podstaty nebol za účastníka konania označený. Podľa názoru sťažovateľky začatie konania o   určenie   vlastníckeho   práva   k   majetku   podliehajúcemu   konkurzu   bez   účasti   správcu konkurznej   podstaty   je   priamo   vylúčené   zákonom   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Napriek uvedenému však takéto konanie naďalej prebieha, pričom sťažovateľka vyčerpala všetky možnosti právnej ochrany pred nezákonnosťou uvedeného postupu zo strany všeobecných súdov.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   4.   júna 2009   žalobkyňa   požiadala,   aby   do konania bola pripustená ako ďalšia účastníčka žalovaná 2, keďže v rámci speňažovania majetku   v   konkurznom   konaní   vedenom   proti   úpadcovi   došlo   k   prevodu   sporných nehnuteľností na žalovanú 2. Uznesením okresného súdu č. k. 5 C 106/2008-126 z 5. júna 2009 bola žalovaná 2 pripustená do konania. Potom následne 28. septembra 2010 (ako to je už uvedené, pozn.) žalobkyňa vzala späť žalobu proti sťažovateľke.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s   právnou   argumentáciou   krajského   súdu,   podľa   ktorej úpadca   nikdy   nebol   účastníkom   konania,   a   pokiaľ   sa   súdne   konanie   týkalo   majetku patriaceho do konkurznej podstaty iného subjektu (úpadcu), nemá táto skutočnosť vplyv na samotné začatie konania a jeho priebeh, keď účastníkmi súdneho konania sú úplne iné subjekty, na majetok ktorých v čase začatia súdneho konania konkurz vyhlásený nebol. Krajský súd namiesto nápravy nezákonného stavu tento stav odobril, pričom sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s otázkou samotnej možnosti, resp. nemožnosti takéto konanie začať a viesť.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému najvyšším súdom sťažovateľka poukazuje na to, že prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku   (nebol   podaný   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný). Namietala tiež existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci.   Najvyšší   súd   na   jednej   strane   považoval sťažovateľkou namietaný protiprávny stav (okresný súd začal predmetné konanie na základe návrhu žalobkyne, teda inej osoby ako správcu konkurznej podstaty úpadcu) za zistený a preukázaný, na druhej strane sa však protiprávnosťou daného stavu v zmysle ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku vôbec nezaoberal a konštatoval, že dovolanie je potrebné odmietnuť. Pritom predmetné súdne konanie na majetok podliehajúci konkurzu na návrh žalobkyne nebolo možné ani len začať, keďže žalobkyňa nebola osobou aktívne vecne legitimovanou na podanie určovacej žaloby s daným predmetom konania. Následkom tohto protiústavného konania najvyššieho súdu je skutočnosť, že súdne konanie i naďalej prebieha,   vo   veci   sa   koná,   nariaďujú   sa   termíny   súdnych   pojednávaní   a   vydávajú   sa rozhodnutia, a to napriek tomu, že celé súdne konanie trpí neodstrániteľnou vadou, pretože sa začalo na návrh osoby nemajúcej aktívnu procesnú legitimáciu. Znamená to, že zo strany najvyššieho   súdu   došlo   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   svojvoľnému   právnemu posúdeniu veci, čím došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   nespĺňa   ani   požiadavky   na   riadne   odôvodnenie uznesenia podľa § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Uznesenie sa nevysporiadalo   so   zásadnými   otázkami   predloženými   sťažovateľkou   a   dôležitými   pre správne   rozhodnutie.   Ide   o   otázku   týkajúcu   sa   možnosti   začať   a   viesť   súdne   konanie o určenie vlastníckeho práva k majetku podliehajúcemu konkurzu, ako aj o otázku možnosti začať   a viesť   súdne   konanie   týkajúce   sa   majetku   podliehajúceho   konkurzu   bez   účasti správcu dotknutej konkurznej podstaty.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 139/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 24. júla 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 359/2011 z 13. októbra 2011 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 106/2008-275 zo 4. augusta 2011. Podľa   názoru   krajského   súdu   ustanovenie   §   96   Občianskeho   súdneho   poriadku   síce rešpektuje navrhovateľa ako pána sporu (dominus litis), avšak výnimočne, ak navrhovateľ zoberie návrh späť a odporca so späťvzatím návrhu nesúhlasí z vážnych dôvodov, súd jeho dispozičnému návrhu za splnenia ďalších zákonných predpokladov nevyhovie a konanie nezastaví. Úvaha súdu o tom, či ide o skutočne vážne dôvody, ktoré bránia zastaveniu konania,   vychádza   predovšetkým   z   predmetu   sporu,   z   preukázania   pasívnej   legitimácie účastníka konania, zo záujmu odporcu, aby sa vec vo vzťahu k nemu definitívne rozhodla s tým, aby týmto rozhodnutím bola založená vo vzťahu k nemu prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva k bytovému domu. Podľa aktuálneho výpisu z listu vlastníctva vlastníčkou je žalovaná 2. Zásadne platí, že ak sa   navrhovateľ   domáha   určenia,   že   je   vlastníkom   nehnuteľnosti,   ktorej   je   v   katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Otázkou však je, či má naliehavý právny záujem na požadovanom určení i vo vzťahu k osobe, ktorá v čase sporu nie je zapísaná ako vlastníčka   v   katastri   nehnuteľností.   V   tomto   smere   je   i   krajský   súd   toho   názoru,   že vo vzťahu   k   osobe,   ktorá   nie   je   zapísaná   v   katastri   nehnuteľností   ako   vlastníčka nehnuteľnosti,   resp.   o   vlastníctvo   ktorej   je   vedený   spor,   nemá   navrhovateľ   vo   vzťahu k takejto osobe naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže na jeho právnom postavení by sa fakticky nič nezmenilo, keďže osobou zapísanou v katastri nehnuteľností by i naďalej zostal už zapísaný vlastník. Morálny záujem sťažovateľky na tom, aby žaloba bola vo vzťahu k nej zamietnutá, keďže v priebehu sporu stratila vlastníctvo k predmetu sporu, nie   je   pre   posúdenie   vážnosti   dôvodov,   pre   ktoré   sťažovateľka   so   späťvzatím   návrhu nesúhlasí, relevantný. Je potrebné vychádzať zo stavu, ktorý tu momentálne je. Ten je taký, že sťažovateľka evidenčne ako vlastníčka predmetu sporu vedená nie je, zrejme nejde ani o majetok, ktorý by podliehal konkurzu, ktorý by jej ako úpadcovi, na majetok ktorého bol vyhlásený   konkurz,   patril,   a   teda   na   jej   právnom   postavení   by   sa   ani   prípadným vyhovujúcim   rozsudkom,   ale   ani   prípadným   zamietnutím   žaloby   nič   nezmenilo. Za zavádzajúce a irelevantné považoval krajský súd námietky sťažovateľky, podľa ktorých už   pred   začatím   konania   boli   nehnuteľnosti   tvoriace   predmet   konania   majetkom   iného subjektu,   a   to   úpadcu,   a   teda   zákonný predpoklad   týkajúci   sa   začatia   vedenia   súdneho konania   od   počiatku   absentoval,   keďže   už   v   čase   konania   existovala   neodstrániteľná zákonná prekážka, pre ktorú nebolo možné konanie začať, ale ani viesť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že úpadca účastníkom tohto konania nebol a nie je. Pokiaľ sa preto súdne   konanie   týkalo   majetku   podliehajúceho   konkurzu   (vedeného   voči   nejakej   inej obchodnej spoločnosti než úpadcovi, ktorá účastníkom tohto konania nebola), môže táto skutočnosť ovplyvniť eventuálne otázku vlastníctva k predmetu sporu, nemá však vplyv na samotné začatie súdneho konania a na jeho priebeh, keď účastníkmi súdneho konania sú úplne iné subjekty, na majetok ktorých v čase začatia súdneho konania konkurz vyhlásený nebol.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 139/2013 z 24. júla 2013 vyplýva, že ním bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 359/2011 z 13. októbra 2011. Sťažovateľka v dovolaní uviedla, že uznesenie krajského súdu   napáda   v zmysle § 237   písm.   e)   v spojení s   ustanovením   § 241   ods.   2   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku, teda preto, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ale tiež preto, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   ako   aj   preto,   že   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku]. V odôvodnení dovolania uviedla, že v čase začatia konania boli nehnuteľnosti tvoriace   predmet   konania   majetkom   podliehajúcim   konkurzu,   ktorý   patril   úpadcovi, a žalobkyňa   podala   návrh   na   začatie   konania   proti   sťažovateľke,   ktorá   bola   evidovaná na príslušnom liste vlastníctva, a v čase, keď už bola prípadná spornosť zápisu majetku do konkurznej podstaty úpadcu odstránená. Ďalej podrobne rozobrala režim súdnych konaní týkajúcich sa majetku podliehajúceho konkurzu a jednotlivé ustanovenia zákona, z čoho vyvodila, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zrejmú nesprávnosť rozhodnutí oboch nižších súdov. Podľa názoru najvyššieho súdu   prípustnosť   dovolania   vo   veci   prichádzala   do   úvahy,   len   ak   by   v   konaní   došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho   poriadku,   pričom   sťažovateľka   tvrdí,   že   konanie   je   zaťažené   vadou   v   zmysle ustanovenia   §   237   písm.   e)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   že   sa   nepodal   návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V predmetnej veci však nebol zistený tvrdený nedostatok návrhu na začatie konania. Okresný súd totiž začal konať na základe žaloby   žalobkyne z   1.   apríla   2008   doručenej   okresnému   súdu   3.   apríla   2008.   V   tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu) zo strany sťažovateľky ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ktorú bližšie v dôvodoch dovolania ani nešpecifikuje), ale o námietku inú, ktorú sťažovateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych   záverov   súdov   (ich   právneho   posúdenia   veci),   na ktorých   v   danom   prípade založili   svoje   rozhodnutie.   Za   týchto   okolností   nemožno   vyvodiť   záver,   že   konanie   je zaťažené vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, teda že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých je konanie postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci,   treba uviesť,   že tieto   námietky môžu byť síce   relevantnými dovolacími dôvodmi, avšak na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku nezakladajú súčasne aj prípustnosť dovolania.

Zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   Rvp   20872/2013   vyplýva,   že   sťažovateľka v rovnakej veci podala osobitnú sťažnosť (doručenú ústavnému súdu takisto 6. novembra 2013), ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 359/2011, teda proti uzneseniu krajského súdu z 13. októbra 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 106/2008-275 zo 4. augusta 2011.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľka v konaní vedenom všeobecnými súdmi predovšetkým zdôrazňovala, že nehnuteľnosti,   ktorých   sa   konanie týka, neboli už ani v čase podania žaloby v katastri nehnuteľností   vedené na jej mene, pretože boli zaradené do   konkurznej   podstaty iného subjektu,   a   to   úpadcu,   z   ktorého   v   rámci   speňažovania   konkurznej   podstaty   prešli na žalovanú   2.   Z   toho   vyvodzovala,   že   neboli   splnené   podmienky   konania,   a   preto žalobkyňa takúto žalobu nebola vôbec oprávnená podať a konanie o takejto žalobe nemalo byť vedené. Žaloba mala byť podľa sťažovateľky zamietnutá pre nedostatok podmienok konania. Potom, ako žalobkyňa vzala žalobu proti sťažovateľke späť, navyše namietala aj proti zastaveniu konania v zmysle § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď zaujala stanovisko, podľa ktorého so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Za takýto dôvod   označila   svoj   záujem na   tom,   aby došlo   k   zamietnutiu   žaloby   proti   nej   na   tom základe, že neboli splnené podmienky konania o nej.

V súvislosti s dovolacím uznesením najvyššieho súdu sťažovateľka zdôrazňuje, že procesnú   situáciu,   keď   návrh   na   začatie   konania   podala   aktívne   vecne   nelegitimovaná žalobkyňa, treba považovať za naplnenie ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa názoru ústavného súdu treba dôvody uznesenia najvyššieho súdu považovať za dostatočne jasné a presvedčivé. Uznesenie v nijakom prípade nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Jadrom argumentácie sťažovateľky je jej právny názor, podľa ktorého súdne konanie trpí   neodstrániteľnou   vadou,   keďže   na   majetok   podliehajúci   konkurzu   nebolo   možné na návrh žalobkyne konanie ani len začať. Žalobkyňa podľa nej nie je totiž osobou aktívne vecne   legitimovanou   na   podanie   určovacej   žaloby   v   takomto   prípade,   čo   v   konečnom dôsledku znamená, že konanie sa začalo vlastne bez podania návrhu na začatie konania.

Z argumentácie sťažovateľky je už na prvý pohľad zrejmé, že má celkom nesprávnu predstavu   o   procesno-právnom   inštitúte   podmienok   konania   v   zmysle   §   103   a   §   104 Občianskeho súdneho poriadku.

„Zákon   výslovne   procesné   podmienky   neuvádza.   Možno   však   dôvodiť,   že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré jedine umožňujú dosiahnuť cieľ občianskeho súdneho konania. K podmienkam konania potom nevyhnutne   patrí   tiež   neexistencia   vecných   prekážok   v   konaní.   Na   strane   súdu   patria k podmienkam   konania   také   vlastnosti,   ktoré   sú   vymedzením   jeho   práva   a   povinnosti vykonávať   ako   orgán   štátu   občianske   súdne   konanie   a   na   základe   jeho   výsledkov rozhodovať. K týmto vlastnostiam patrí jednak právomoc súdu, ale tiež jeho príslušnosť, a to tak vecná, ako aj funkčná a miestna. K podmienkam konania na strane účastníkov patria také ich vlastnosti, ktoré im umožňujú vystupovať v konaní v postavení účastníkov a ktoré im zároveň umožňujú mať subjektívne procesné práva a povinnosti a svojimi úkonmi ich nadobúdať.   Ide   o   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a   o   spôsobilosť   procesnú. U zástupcov účastníkov konania prichádza do úvahy spôsobilosť byť zástupcom a nutnosť preukázať   oprávnenie   na   zastupovanie.   K   vecným   procesným   podmienkam   patrí   návrh na začatie   konania,   pokiaľ   je   podľa   zákona   podanie   tohto   návrhu   podmienkou   začatia konania. Ak súd v prípadoch, kde to zákon dovoľuje, začína konanie bez návrhu, stáva sa procesnou podmienkou tiež vydanie uznesenia o začatí konania. K takzvaným negatívnym procesným podmienkam či k prekážkam patrí prekážka začatého konania (litispendencie) a prekážka veci rozsúdenej (rei iudicatae).“ (II. ÚS 510/2012)

Aj keby sa vychádzalo z toho, že žalobkyňa v danom prípade nie je vecne aktívne legitimovaná   začať   a   viesť   konanie   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   sporným nehnuteľnostiam (ako to tvrdí   sťažovateľka), neznamenalo by to nedostatok podmienok konania. V skutočnosti by išlo o to, že žalobkyňa nie je nositeľkou tých subjektívnych hmotných práv, prisúdenia ktorých sa v konaní domáha. Takéto zistenie všeobecného súdu znamená, že žaloba v merite veci nie je dôvodná a ako taká má byť zamietnutá. Úsudok v tomto   smere   však   môže   všeobecný   súd   urobiť   až   po   skončení   dokazovania   v   rámci rozhodnutia (rozsudku) vo veci samej.

Prípadné zistenie, že niektorá z podmienok konania nie je splnená, a to buď preto, že ide o neodstrániteľný nedostatok, alebo preto, že odstrániteľný nedostatok nebol odstránený ani   v   určenej   lehote   na   základe   výzvy   všeobecného   súdu,   má   za   následok   zastavenie konania   v   zmysle   ustanovenia   §   104   ods.   1   alebo   2   Občianskeho   súdneho   poriadku. V takomto prípade (v rozpore s tvrdením sťažovateľky) neprichádza teda do úvahy, aby sa rozhodlo výrokom o zamietnutí žaloby, keďže tento indikuje rozhodnutie vo veci samej. Zo všetkých uvedených dôvodov je zrejmé, že v danom prípade všeobecné súdy nemali a ani nemohli vo veci rozhodnúť vo vzťahu voči sťažovateľke zamietnutím žaloby z dôvodu nedostatku podmienok konania.

Vzhľadom na to, že došlo k späťvzatiu žaloby proti sťažovateľke, pričom podľa názoru všeobecných súdov (ktorého správnosť sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu   nenapáda)   dôvod   nesúhlasu   sťažovateľky   so   späťvzatím   žaloby   nebolo   možné považovať za vážny v zmysle § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, vznikol stav neodstrániteľného   nedostatku   podmienky   konania.   Tento   stav   spočíva   v   tom,   že   už neexistuje   návrh   na   začatie   konania,   bez   ktorého   takéto   konanie   nemôže   prebiehať. V konečnom dôsledku bolo preto konanie zastavené pre neexistenciu (účinné späťvzatie) návrhu na začatie konania, teda pre nesplnenie tejto procesnej podmienky. Ustanovenie § 96 ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví, je v pomere špeciality k ustanoveniu § 104 ods. 1 prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   ide   o   taký   nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného,   za správny treba považovať názor   najvyššieho súdu, podľa ktorého sa konanie viedlo na základe návrhu na začatie konania podaného žalobkyňou. Prípadné zistenie, že žalobkyňa nie je v konaní vecne aktívne legitimovaná, neznamená nespôsobilosť jej návrhu na to, aby sa o ňom konalo a rozhodovalo [a tým akoby neexistenciu návrhu v zmysle § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku], ale vecnú nedôvodnosť návrhu, ktorá by mala mať za následok neúspech žalobkyne v spore v podobe   zamietnutia   jej   návrhu.   Najvyšší   súd   preto   dôvodne   neakceptoval   prípustnosť dovolania na základe ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   pričom   verejnosť   možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne také   okolnosti,   ktoré   by   prípadne   bolo   možné subsumovať pod   namietané ustanovenie, a preto je sťažnosť v tejto časti aj z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013