znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 646/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Antolom, Hlavná 108, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 32/2014 z 29. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Antolom, Hlavná 108, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s   čl.   49   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 32/2014 z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 40/2011 zo 17. júna 2013 uznaný za vinného v skutku 1 zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a v skutku 2 zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť poškodenému škodu 893,40 €.

V rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 40/2011 zo 17. júna 2013 sa okrem iného uvádza:

„... Ku skutku v bode 1) rozsudku

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že k uvedenému skutku došlo tak, že poškodený ⬛⬛⬛⬛ ako odvetu za fyzické napadnutie svojej vlastnej sestry, vtedy manželky   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, ku   ktorému malo   dôjsť deň predtým, fyzicky napadol   obžalovaného.   Skutočnosť,   že   útočníkom   bol   poškodený   jednoznačne   potvrdil obžalovaný,   svedkyňa ⬛⬛⬛⬛,   svedok a   napokon   aj   sám   poškodený. Obžalovaný tak jednoznačne odvracal trvajúci útok smerujúci voči jeho telesnej integrite v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 Tr. zák. K inému záveru ale súd dospel pri hodnotení primeranosti obrany obžalovaného podľa § 25 ods. 2 Tr. zák. Kým v prvej fáze konfliktu, ohraničenej započatím útoku zo strany poškodeného, až po fixáciu hlavy obžalovaného, bola   obrana   obžalovaného   primeraná,   resp.   nebola   celkom   zjavne   neprimeraná   útoku, obžalovaný sa bránil fakticky rovnako ako na neho útočil poškodený, teda sa navzájom strkali udierali a kopali, potom v druhej fáze konfliktu, kedy poškodený zvalil obžalovaného na zem, prisadol ho a zafixoval mu hlavu palcom a prstami svojej ľavej ruky, už obrana obžalovaného   bola   celkom   zjavne   neprimeraná   útoku.   Táto   neprimeranosť   spočívala v spôsobe obrany a v okolnostiach vzťahujúcich sa k osobe útočníka a obrancu. Obžalovaný zvolil taký spôsob obrany, ktorý svojou intenzitou ďaleko prevyšoval jeho inak legitímny záujem na vyslobodení sa zo zovretia od poškodeného...

Obžalovaný svojim konaním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona po stránke objektívnej v tom, že inému ublížil na zdraví a po stránke subjektívnej sa konania dopustil formou nepriameho úmyslu v zmysle § 15 písm. b) Tr. zák., pretože musel byť prinajmenšom uzrozumený s tým, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie zákona.

Ku skutku v bode 2) rozsudku Obžalovaného zo spáchania skutku jednoznačne usvedčil poškodený ⬛⬛⬛⬛, ktorý podrobne popísal, ako ho obžalovaný za pomoci zbrane nunchaku napadol. Ide teda o priamy dôkaz svedčiaci proti obžalovanému. Obžalovaný je usvedčovaný aj svedeckou výpoveďou ⬛⬛⬛⬛, ktorá potvrdila, že obžalovaný išiel za poškodeným a zobral si so sebou aj nunchaku, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou pri tomto útoku aj zničil, resp. poškodil.   Ide   o   nepriamy   dôkaz.   Za   taký   možno   označiť   aj   výpoveď   svedkyne, ktorá potvrdila, že obžalovaný nosil v aute nunchaku a ich spoločná dcéra ⬛⬛⬛⬛ jej   telefonicky   oznámila,   že   obžalovaný   išiel   za   poškodeným,   ako   aj znalecký   posudok   z   odboru   zdravotníctvo   a   farmácia   odvetvie   chirurgia   traumatológia zo záverov ktorého vyplýva, že poškodený utrpel zranenie zodpovedajúce pôsobeniu tupého a plošného predmetu najskôr takým mechanizmom, ako. udáva poškodený...

O samotnej intenzite útoku obžalovaného voči poškodenému svedčí zjednodušený priebeh skutkového deja spočívajúci v tom, že obžalovaný po predchádzajúcom konflikte s poškodeným   išiel   domov,   potom   na   ošetrenie,   z   domu   si   zobral   nunchaku,   čakal na poškodeného najskôr pred pohotovosťou a neskôr ho vyhľadal na parkovisku v mieste jeho bydliska, kde na neho zaútočil opakovane na oblasť jeho hlavy švihovými údermi touto zbraňou...

Obžalovaný svojim konaním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu, po stránke objektívnej v tom, že opakovaným útokom zbraňou nunchaku na hlavu poškodeného tohto vystavil   reálnemu   nebezpečenstvu   spôsobenia   ťažkej   ujmy   na   zdraví   a   po   stránke subjektívnej sa konania dopustil v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák., pretože chcel takýmto spôsobom ohroziť zdravie poškodeného.

K výroku o treste: Obžalovaný nemá záznam v registri trestov. Súd   v   prípade   obžalovaného   nezistil   priťažujúce,   ani   poľahčujúce   okolnosti. Za poľahčujúcu súd nepovažoval ani okolnosť v zmysle § 36 písm. i) Tr. zák., pretože zo strany   poškodeného   nešlo   o   taký   nebezpečný   útok,   aký   má   na   mysli   spomínané ustanovenie.

S   poukazom   na   uvedené   súd   obžalovanému   uložil   nepodmienečný   trest   odňatia slobody   na   dolnej   hranici   zákonom   stanovenej   trestnej   sadzby,   podľa   najprísnejšieho zo zbiehajúcich sa trestných činov. Súd takto uložený trest považuje nielen za nevyhnutý, ale aj za potrebný na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je v tomto prípade ochrániť spoločnosť pred páchateľom tým, že sa mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne odradí iných od páchania trestných činov.“

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 40/2011 zo 17. júna 2013 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 To 94/2013 z 18. novembra 2013 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o vine v skutku 1, vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody a v skutku   1   krajský   súd   sťažovateľa   spod   obžaloby   podľa   §   285   písm.   b)   Trestného poriadku oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom, a za spáchanie skutku 2 krajský súd uložil sťažovateľovi podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka so skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov a poškodeného odkázal s jeho nárokom na občianske súdne konanie.

V rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 To 94/2013 z 18. novembra 2013 sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu predloženého spisu je zrejmé, že krajský súd už v predmetnej veci konal, keď uznesením zo dňa 25. 2. 2013 sp. zn. 8 To/93/2012 zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b, c/ Tr. por. a vrátil vec okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol s tým, aby doplnil dokazovanie...

Okresný súd po vrátení veci doplnil dokazovanie v naznačenom smere a aj po ich vykonaní   a   vyhodnotení   dospel   k   rovnakému   právnemu   záveru,   ako   vo   svojom   prvom odsudzujúcom rozsudku...

Krajský súd sa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisu stotožnil s názorom okresného   súdu   o   potrebe   rozdelenia   žalovaného   konania   do   dvoch   skutkov,   pretože v danom prípade ide o viacčinný súbeh rovnorodý...

Pokiaľ ide o skutok v bode 1/ rozsudku krajský súd dospel k záveru, že okresný súd po vrátení veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, avšak jeho výsledky nesprávne právne posúdil a vyhodnotil, ak uznal obžalovaného vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., pretože obžalovaný konal v nutnej obrane v zmysle § 25 Tr. zák. Z vykonaného dokazovania mal krajský súd jednoznačne preukázané, že iniciátorom konfliktu bol poškodený, ktorý bezprostredne pred zranením zasahoval do osobnej sféry obžalovaného tým, že mu ukazovákom a palcom fixoval hlavu a líce a vytočil mu ju... Obžalovaný   podľa   názoru   krajského   súdu   odvracal   trvajúci   útok   smerujúci   voči   jeho telesnej integrite v súlade s § 25 ods. 1 Tr. zák. Krajský súd sa nestotožnil s úvahou okresného   súdu,   že   spôsob,   ktorý   obžalovaný   zvolil   na   svoju   obranu   nebol   primeraný útoku...   Vychádzajúc   zo   všetkých   týchto   okolností   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že obžalovaný síce svojou obranou prekročil hranice primeranosti,... ale zároveň takto konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom poškodeného v dôsledku strachu, že sa zadusí. Obžalovaný podľa názoru krajského súdu konal v medziach nutnej obrany upravenej v § 25 ods. 3 Tr. zák...

Rovnakým spôsobom však už nebolo možné vyhodnotiť aj konanie obžalovaného popísané v bode 2/ rozsudku, pretože tam už útok poškodeného netrval.

Pokiaľ ide o skutok v bode 2/ rozsudku krajský súd sa po dôkladnom preštudovaní spisového materiálu stotožnil sa so záverom okresného súdu o vine obžalovaného. V konaní, ktoré predchádzalo skutku č. 2 rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením   §   2   ods.   12   Tr.   por.   a   dospel   tak   ku   správnym   skutkovým   a   právnym záverom...

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie rozsudku v časti skutku uvedeného v bode 21 rozsudku, nemal žiadne pochybnosti o závere okresného súdu,   že   obžalovaný   sa   dopustil   žalovaného   skutku,   ktorý   aj   správne   právne   posúdil a následne kvalifikoval a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje a k odvolaniu obžalovaného uvádza nasledovné.

Okresnému súdu sa po doplnení dokazovania podarilo objasniť rozpory ohľadne totožnosti   nunchakov,   kde   ich   skladoval   a   rovnako   zistil,   že   obžalovaný   s   nimi   doma trénoval...

Doplneným dokazovaním, ale aj správou poškodeného z ošetrenia po skutku č. 1 bolo preukázané, že zranenia, ktoré poškodený utrpel na ruke pochádzali až zo skutku uvedeného v bode 2/ rozsudku...

Aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu tohto konania krajský súd sa stotožnil s jeho posudzovaním ako zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu, pretože bol preukázaný úmysel obžalovaného spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, ku ktorej s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo len preto, že sa poškodený aktívne bránil a obžalovanému sa roztrhli nunchaky.

Krajský súd pri formulovaní tohto záveru prihliadol na spôsob, intenzitu a miesto, na ktoré obžalovaný viedol útok, zistené zranenia poškodeného, ako aj na názor znalca ad hoc ⬛⬛⬛⬛ a znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia, podľa ktorých pri intenzívnom útoku nunchaku, vedenom na hlavu možno spôsobiť ťažké zranenia.

Krajský súd v tejto súvislosti presvedčila najmä doplňujúca výpoveď svedkyne,   že   obžalovaný   sa   vrátil   do   osobného   motorového   vozidla   so   zlomenými nunchakmi. Toto zistenie svedč aj podľa názoru odvolacieho súdu o vysokej intenzite útoku, pričom z výpovede znalca ad hoc ⬛⬛⬛⬛ je zrejmé, že v prípade, ak dopadne reťaz   nunchaku   na   predlaktie   brániacej   sa   ruky,   voľná   časť   nunchaku   stratí   na   svojej intenzite,   pričom   voľne   letiace   rameno   nemusí   obrancu   ani   zasiahnuť.   Práve   takýmto spôsobom   mohlo   dôjsť   k   roztrhnutiu   nunchakov   a   k   ukončeniu   útoku   obžalovaného na poškodeného.

Všetky   tieto   zistenia   rozptýlili   dôvody   prvotných   pochybností   krajského   súdu spočívajúce v tom, ako bolo možné, že poškodený utrpel len malé poranenia na ruke, ak ho obžalovaný napadol nebezpečnou zbraňou v úmysle ťažko mu ublížiť na zdraví smerovaním opakovaných útokov na hlavu.

Ani krajský súd nepovažoval za potrebné pribrať do konania znalca

, pretože v trestnom konaní neboli potrebné všeobecné odborné znalosti z odboru šport, ale len okolnosti súvisiace s použitím zbrane nazývanej nunchaku. Keďže znalec z takejto oblasti nebol zapísaný v zozname znalcov, súd do konania správne pribral znalca ad   hoc,   ktorý   vyčerpávajúcim   a   presvedčivým   spôsobom   popísal   všetky   podrobnosti rozhodujúce pre skutok v bode 2/ rozsudku.

Pokiaľ ide o trest v danej veci podľa znenia ustanovenia § 155 ods. 1 Tr. zák. prichádzalo   do   úvahy   uloženie   trestu   odňatia   slobody   v   rozmedzí   trestnej   sadzby od 4 do 10 rokov.

Krajský   súd   pri   ukladaní   trestu   prihliadol   na   to,   že   obžalovaný   viedol pred spáchaním činu riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.), priťažujúce okolnosti nezistil. Túto okolnosť potom zohľadnil podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. tak, že znížil hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu...

Pokiaľ ide o povahu a závažnosť pokusu krajský súd má za to, že pri ich hodnotení bolo potrebné prihliadať na súvislosti tohto pokusu so skutkom v bode 1/ rozsudku, t. j. že nešlo o premyslené a vopred pripravované konanie, ale o impulzívnu reakciu obžalovaného na konflikt iniciovaný poškodeným, ktorý sa odohral toho istého dňa pred dvoma hodinami. Nielen   tieto   okolnosti,   ale   aj   okolnosti,   ktoré   sa   odohrali   počas   celého   dňa 9. 10. 2010 tak, ako ich krajský súd zdôrazňoval v tomto rozhodnutí, v súhrne sú podľa názoru   krajského   súdu   dostatočnými   na   prijatie   záveru,   že   použitie   trestnej   sadzby ustanovenej týmto zákonom pre zločin ublíženia na zdraví (§ 4 až 8 rokov – horná hranica znížená o 1/3) by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody...

Krajský súd nepovažoval za potrebné izolovať obžalovaného od spoločnosti... Obžalovaný pred spáchaním skutku nebol súdne trestaný... Krajský súd dospel k záveru,   že na naplnenie   účelu trestu postačí podmienečné odloženie uloženého ročného trestu odňatia slobody...“

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 To 94/2013 z 18. novembra 2013 podal sťažovateľ   dovolanie   z   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g) a i)   Trestného   poriadku. Vo vzťahu   k   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku sťažovateľ namietal nezákonnosť znaleckého dokazovania znalcom ad hoc

, ktorý je trénerom bojových umení. Podľa jeho názoru znalecké dokazovanie nemalo charakter odbornosti a bolo založené na dohadoch a trénerských domnienkach. Do konania mal byť pribratý znalec zo zoznamu znalcov vedených v zozname znalcov Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   K   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ uviedol, že namieta pravdivosť výpovede poškodeného,   vierohodnosť   svedeckých   výpovedí   dcéry   sťažovateľa a bývalej manželky sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, a spochybňoval závery znalca

. Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že v jeho trestnej veci konajúce súdy nezistili riadne skutkový stav a nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, pričom namietal tiež rozdelenie skutku do dvoch samostatných skutkov.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 32/2014 z 29. mája 2014 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«... V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pozn.] dovolací súd skúma, či skutok ustálený súdmi nižšieho stupňa bol   správne   podradený   pod   príslušnú   skutkovú   podstatu   trestného   činu   upravenú v Trestnom zákone. Iba opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že napadnuté   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia. Pod týmto sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčania trestného stíhania (§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie   súdu   pri   ukladaní   úhrnného   alebo   súhrnného   trestu,   spoločného   trestu a ďalšieho trestu (§ 41 až 43 Tr. zák., ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi podľa   §   47   ods.   2   Tr.   zák.   Uvedené   ustanovenie   sa   vzťahuje   aj   na   porušenie   iných hmotnoprávnych predpisov ako je Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnemu posúdeniu skutku.

K   uvedenému   dovolaciemu   dôvodu   je   potrené   ďalej   uviesť,   že   pri   posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré urobili súdy nižšieho stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa vyjadrenú v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky   právneho   charakteru,   nikdy   nie   námietky   skutkové...   Dovolací   súd   nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy   bez   toho,   aby   ich   mohol   v konaní   o   dovolaní   sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery   môže   dopĺňať,   resp.   korigovať   iba   odvolací   súd   v   rámci   odvolacieho   konania. Dovolací   súd   nie   je   možné   chápať   ako   tretiu   „odvolaciu“   inštanciu   zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. V tomto smere dovolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru k výkladu a aplikácii dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Z obsahu dovolania obvineného vyplýva, že vo vzťahu k citovanému dovolaciemu dôvodu obvinený uplatnil námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu. Formálne síce namieta nesprávne právne posúdenie skutku, avšak jeho námietky primárne smerovali do oblasti skutkových zistení. Dovolanie neobsahuje jedinú konkrétnu námietku smerujúcu proti chybnej právnej kvalifikácii jeho činu. Obvinený súdom oboch stupňov vytýka iba nesprávne zistenie skutkového stavu veci, ku ktorému došlo v dôsledku chybného hodnotenia dôkazov...

Čo sa týka právnej kvalifikácie konania obvineného ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., táto zodpovedá priebehu skutkového deja uvedeného v bode 2/ výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa po objektívnej i subjektívnej stránke a je správna.

Obvinený z opatrnosti ako ďalší dôvod uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého možno dovolanie podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné uviesť,   že   uvedený   dôvod   sa   vzťahuje   k   najdôležitejšej   fáze   trestného   konania   – k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa   zabezpečovania   dôkazov,   potom   ich   vykonávania   a   na   záver   etapa   hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona.

Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape   dokazovania,   t.   j.   k   vykonávaniu   dôkazov   súdom.   Prirodzene   zahŕňa   aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, nie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli na hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté súdne rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.

Zároveň treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium dokazovania   –   na   hodnotenie   dôkazov.   V   trestnom   konaní   platia   zákonom   stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Platný Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných na preukázanie určitej   skutočnosti,   ani   váhu   jednotlivých   dôkazov.   Platí   zásada   voľného   hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. pr.,... Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu. V súlade so zákonom bola aj postup súdu prvého stupňa, keď do konania pribral znalca ad hoc ⬛⬛⬛⬛, pretože iný znalec v   tejto   oblasti   zapísaný   v   Zozname   znalcov   vedenom   na   Ministerstve   spravodlivosti Slovenskej   republiky   zapísaný   nebol.   Argumentáciu   obvineného   vo   vzťahu   k   tomuto dovolaciemu dôvodu preto najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú.»

Sťažovateľ   v   časti   III   sťažnosti   označenej   ako „Konanie   na   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky“ namieta,   že „Dôsledky   rozhodnutia   Okresného   súdu   Košice   I., Krajského súdu Košice potvrdeného rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Košiciach hlboko zasahujú do mojich práv ako sťažovateľa a popierajú samotné princípy právneho štátu.

Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa v skutočnostiach tvrdených sťažovateľom sú nepreskúmateľné a sú nedostatočne odôvodnené.

...   Odôvodnenie   rozsudku   musí   obsahovať   výklad   opodstatnenosti,   pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti rozsudku.“.

V predchádzajúcej časti sťažnosti v časti II sťažovateľ vznáša námietky aj vo vzťahu k rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   40/2011   zo   17.   júna   2013   a   krajského   súdu sp. zn. 8 To 94/2013   z   18.   novembra   2013,   pričom   v tejto   okrem   iného   uvádza,   že „... v procesnom konaní a následných rozsudkoch okresný súd opakovane a krajský súd vydali také rozsudky, ktoré nezodpovedajú šetreniu a faktom a myslím si, že na to, aby bol človek odsúdený ako ja, nebol dostatočne prešetrený celý prípad a nebolo mu dostatočne venované   dokazovanie“.   Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   nevierohodnosť   výpovede   svojej dcéry Nikoly a bývalej manželky Dany, ako aj na časový nesúlad v dôkazoch o ošetrení sťažovateľa a poškodeného.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   29.   mája   2014   sp.   zn. 5 To 32/2014,   ktorým   odmietol   dovolanie   obvineného ⬛⬛⬛⬛,   porušil   základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   29.   mája   2014 sp. zn. 5 To 32/2014, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení práv rozhodnutím alebo postupom iného orgánu verejnej moci než je uvedený v petite, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   považuje   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Z petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   len napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Za uvedených okolností ústavný súd považuje v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   námietky   proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 5 T 40/2011 zo 17. júna 2013 a krajského súdu sp. zn. 8 To 94/2013 z 18. novembra

2013   uvedené   v sťažnosti   len   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa  zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sťažnosť predbežne prerokoval len v rozsahu namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   49   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich   práv   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   jeho dovolanie, pretože dovolací súd zistil, že sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) a g) Trestného poriadku neboli splnené.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   predovšetkým   konštatoval,   že   sťažovateľ   neuviedol v dovolaní „jedinú konkrétnu námietku smerujúcu proti chybnej právnej kvalifikácii jeho činu“.   Všetky   námietky   sťažovateľa   najvyšší   súd   vyhodnotil   ako   námietky   týkajúce   sa zisťovania   a   ustálenia   skutkového   stavu,   ako   aj   následného   hodnotenia   dôkazov,   ktoré nemôžu   byť   s ohľadom   na dikciu   §   371   ods.   1   písm.   i) Trestného   poriadku   a   ustálenú rozhodovaciu   prax   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   predmetom   prieskumu najvyššieho súdu v dovolacom konaní.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v zásade nevznáša nijaké námietky voči rozhodnutiu najvyššieho súdu. Obsahovo všetky jeho námietky smerujú proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ nevyslovuje námietky ani proti záverom najvyššieho súdu o tom, že jeho námietky sa týkali zistenia skutkového stavu a následného hodnotenia dôkazov, a ako také nemohli založiť ním uplatnený   dovolací   dôvod   nesprávneho   právneho   posúdenia   zisteného   skutku   alebo nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku sa v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   predovšetkým   uvádza: „Z   obsahu   spisového materiálu   pritom   vyplýva,   že   dôkazy   v   posudzovanej   veci   boli   nielen   súdom,   ale   aj v prípravnom konaní vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu. V súlade so zákonom bol aj postup súdu prvého stupňa, keď do konania pribral znalca ad hoc ⬛⬛⬛⬛, pretože iný znalec v tejto oblasti zapísaný v Zozname znalcov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky zapísaný nebol...“

Ústavný súd konštatuje, že ani vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý sťažovateľ založil na tvrdení o nezákonne vykonanom dôkaze znalcom ad hoc ⬛⬛⬛⬛, nie sú v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu obsiahnuté   nijaké   konkrétne   argumenty,   ktorými   by   sťažovateľ   namietal   (už   citovanú) argumentáciu najvyššieho súdu vo vzťahu k dôkazu vykonanému ⬛⬛⬛⬛, a teda jeho záveru o neexistencii dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatuje, že sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia,   čo   by   samo   osebe   postačovalo   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (pozri k tomu napr. IV. ÚS 359/08). Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal aj z vecného hľadiska napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a, vychádzajúc z relevantnej časti jeho odôvodnenia, dospel k záveru, že je primerane (a v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu) odôvodnené a nemožno   ho   považovať   za   arbitrárne.   Za   týchto   okolností   neexistuje   medzi   obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 49 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015