znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 645/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vozárom, Magurská 11, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 486/1997 z 2. decembra 1998, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4 T 4/2002 z 20. augusta 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 45/2005 zo 16. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. septembra 2014 doručené podanie J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vozárom, Magurská 11, Banská Bystrica, označené ako „Sťažnosť podľa čl. 130 ods. 1 písm. h) Ústavy SR na porušenie práva uvedeného v čl. 127 a 127a Ústavy SR...“, ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vo   veci   namietaného   porušenia   sťažovateľom   bližšie neoznačených   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn.   3   T   486/1997   z   2.   decembra   1998,   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn. 4 T 4/2002 z 20. augusta   2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 45/2005 zo 16. apríla 2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 486/1997 z 2. decembra 1998 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 T 4/2002 z 20. augusta 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného v znení platnom do 31. augusta 1999, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 45/2005 zo 16. apríla 2008 bolo odvolanie sťažovateľa smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 T 4/2002 z 20. augusta 2004 zamietnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Pri podrobnom naštudovaní skutkov v rozsudku OS Žilina č. 3 T 486/97 a v rozsudku KS Žilina č. 4 T 4/02 dochádza k prelínaniu sa skutkov pričom   skutok   bol   spáchaný   skôr   ako   bol   súdom   prvého   stupňa   vyhlásený   odsudzujúci rozsudok za iný trestný čin a preto je tu namieste použitie znenie § 42 Tr. zák...

Taktiež som bol odsúdený OS a KS Žilina pričom nebol naplnený § 17 Tr. por. ak miesto   činu   nemožno   zistiť   alebo   čin   bol   spáchaný   v   cudzine   konanie   vykonáva   súd, v ktorého obvode obvinený býva. V čase odsúdenia OS Žilina č. 3 T 486/97 som mal trvalé bydlisko a tak isto aj v čase rozhodovania KS Žilina č. 4 T 4/02 som mal trvalé bydlisko a to... Dokonca v čase rozhodovania KS Žilina som bol vo výkone trestu odňatia slobody v NaUVTOS Trenčíne.

V   súvislosti   s   konaním   o   sťažnosti   žiadam,   aby   Ústavný   súd   SR   moju   sťažnosť prerokoval, a v prípade, že zistí porušenie zákona, prikázal Krajskému súdu Žilina, aby neodkladne v danej veci konal.“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov vydané v trestnej veci sťažovateľa, ktoré sú   priložené   k sťažnosti   sú   z rokov   1998,   2004,   resp.   2008,   z čoho   (aj   v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľ je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody) celkom zjavne   vyplýva,   že   nadobudli   právoplatnosť   niekoľko   rokov   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu, t. j. že sťažnosť bola podaná celkom zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že advokát je podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   povinný   dôsledne   využívať   všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Aplikujúc citovaný   právny   názor   na   vec sťažovateľa,   ústavný   súd   konštatuje,   že v predmetnej   veci   je   sťažovateľ   zastúpený   advokátom,   od   ktorého   zákon   vyžaduje poskytnutie   kvalifikovanej   právnej   pomoci.   Napriek   tomu   sťažnosť   podpísaná sťažovateľom   zvoleným   advokátom   neobsahuje   zákonom   ustanovené   náležitosti (predovšetkým nie sú v nej označené konkrétne základne práva a slobody, ktoré mali byť napadnutými rozhodnutiami porušené),   rovnako je nejasný petit sťažnosti, ktorý navyše nezodpovedá   požiadavkám   vyplývajúcim   z   §   56   zákona   o ústavnom   súde,   pričom zo skutočnosti,   že   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia   súdov   boli   vydané   v minulom desaťročí, je už na prvý pohľad zrejmé, že ústavný súd nemohol o sťažnosti rozhodnúť inak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Za týchto okolností ústavný považuje za potrebné   zdôrazniť,   že   v posudzovanej   veci   právny   zástupca   poskytol   sťažovateľovi nekvalifikovanú právnu pomoc, ktorá zbytočne zaťažuje rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014