znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 645/2013-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   Z.,   Taliansko,   zastúpeného   advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nečinnosťou v konaniach vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 27 P 82/2009 a Krajským súdom v Košiciach pod sp.   zn.   7   CoP   365/2012,   ako   aj   nečinnosťou   v   bližšie   neoznačenom   konaní   vedenom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť A. Z., Taliansko (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nečinnosťou v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 P   82/2009   a   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 7 CoP 365/2012,   ako   aj   nečinnosťou   v bližšie   neoznačenom   konaní   vedenom   Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „úrad práce“).

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je otcom maloletej O. Z. (ďalej len „maloletá“). Matkou maloletej je D. F. bývajúca aktuálne v K. (ďalej len „matka“).

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   27   P   82/2009-954   zo   17.   októbra   2012   bola maloletá   zverená   do   osobnej   starostlivosti   matky,   pričom   sťažovateľ   bol   zaviazaný prispievať   na   jej   výživu   od   1.   apríla   2010   do   31.   augusta   2012   mesačne   70   € a od 1. septembra 2012 do budúcna mesačne 100 €. Dlžné výživné 888,40 € mal sťažovateľ zaplatiť matke do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti   sťažovateľa   k   maloletej   za   obdobie   od   11.   marca   2009   do   31.   marca   2010 okresný súd zamietol. Napokon upravil styk sťažovateľa s maloletou. Rozsudkom krajského súdu č. k. 7 CoP 365/2012-1124 z 27. júna 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, prípustnosť ktorého oprel o   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   to   z   dôvodu   odňatia možnosti sťažovateľa ako účastníka konania konať pred súdom (podľa zistenia ústavného súdu bolo dovolanie doručené okresnému súdu 1. októbra 2013, pozn.). O dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   prvé   pojednávania   na   okresnom   súde prebiehali bez jeho účasti, keďže okresný súd mu nedokázal riadne doručiť predvolania. Tým došlo k značnému porušeniu rovnosti účastníkov konania a vznikol široký priestor pre manipulácie a ovplyvňovanie okresného súdu. Keď sa sťažovateľ napokon pojednávania zúčastnil (v jednej obálke mu boli spolu doručené predvolania na prvé tri pojednávania), sudkyňa evidentne prekvapená jeho prítomnosťou ani nezabezpečila účasť tlmočníka, hoci sťažovateľ, ktorý je talianskej národnosti, nerozumie a nehovorí po slovensky. Navyše si sudkyňa   dovolila   šokujúcu   poznámku   na   jeho   adresu   ako   vojaka   z   povolania   na výsluhovom dôchodku, podľa ktorej medzi najhorších otcov patria aj profesionálni vojaci. Problémy s tlmočením či prekladmi súdnych dokumentov sa sudkyni dlhodobo nedarilo odstrániť, čo spôsobovalo aj prieťahy, keďže konanie trvalo viac ako 3,5 roka. Okresný súd nezabezpečoval   riadne   a   včas   preklady   dôležitých   dokumentov   do   taliančiny   v   rozpore s právom sťažovateľa konať pred súdom vo svojej materčine v zmysle § 18 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   sa   od   začiatku   stretával   s   rodovo   a   národnostne   diskriminačným prístupom zvýhodňujúcim matku, kvôli čomu podal dvakrát námietku zaujatosti.

Nedošlo k prešetreniu rodinných, bytových a sociálnych podmienok u oboch rodičov, pretože sa uvedené okolnosti preverovali len čo sa týka matky.

Všeobecné súdy nezohľadnili závery znaleckého posudku Mgr. L. Brali do úvahy iba závery   znaleckého   posudku   PhDr.   Č.   Tým   závažným   spôsobom   zasiahli   do   práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Krajský   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   vôbec   nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že sťažovateľ dal vypracovať nový znalecký posudok znalkyni PhDr. G., ktorý predložil spolu s odvolaním. O záveroch tohto posudku nie je v rozsudku krajského súdu ani zmienka. Nebolo   rešpektované   ani   právo   sťažovateľa   na   zjavné   a   zreteľné   odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   sa   riadne   nevysporiadal   so   všetkými   relevantnými skutočnosťami.

Nedošlo   k   úplnému   zisteniu   skutkového   stavu,   ako   by   si   to   vyžadoval   záujem maloletej. Celkom bola ignorovaná požiadavka sťažovateľa zabezpečiť maloletej adekvátnu psychologickú   a   odbornú   pomoc.   Nebol   preverený   možný   Münchhausenov   syndróm v zastúpení u matky. Rovnako nebol dostatočne zisťovaný zdravotný stav maloletej, a to napriek tomu, že v súčasnosti je táto na pokraji straty funkcie jednej z obličiek s rizikom rovnakého vývoja aj pri druhej obličke.

Všeobecné   súdy,   ale   ani   úrad   práce   nezabezpečili   dohľad   nad   realizáciou   styku sťažovateľa s maloletou. Neuložili ani povinnosť podrobiť sa cielenému psychologickému poradenstvu   na   účely   nápravy   vzťahov   v   rodine.   Práve   naopak,   rozhodnutiami a nečinnosťou   mimo   rozhodovacej   činnosti   bol   matke   vyslaný   nesprávny   signál,   že   jej postoj   a   konanie   smerujúce   k   cielenému   odcudzovaniu   maloletej   sťažovateľovi   je tolerované a nemá žiadne negatívne dôsledky.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy,   dohovoru   a Dohovoru   o právach   dieťaťa, ako   aj porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 27 P 82/2009, krajským súdom pod sp. zn. 7 CoP 365/2012 a úradom práce v bližšie neoznačenom   konaní   s   tým,   aby   boli   rozsudky   okresného   súdu   zo   17.   októbra   2012 a krajského súdu z 27. júna 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu. Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 €, ako aj náhrady trov konania, a to od krajského súdu.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o prevažnej časti sťažnosti (s výnimkami ďalej uvedenými) nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 27 P 82/2009 pre porušenie čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa treba uviesť, že proti rozsudku okresného súdu zo 17. októbra 2012   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok.   Právomoc   poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k tomuto konaniu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc ústavného   súdu.   V   tejto   súvislosti   treba   tiež   poznamenať,   že   sťažovateľ   právo   podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.

Pokiaľ   ide   o   konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   7   CoP   365/2012   pre porušenie čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, sťažovateľ sám uviedol, že proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2013 podal dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie bolo doručené okresnému súdu 1. októbra 2013. Aj v tomto prípade platí, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň i v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ by sťažovateľ nebol v dovolacom konaní úspešný, bude mať možnosť obrátiť sa   na   ústavný   súd   postupom   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   to   tak   vo   vzťahu   voči dovolaciemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj voči odvolaciemu rozsudku krajského súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáha vyslovenia porušenia svojho práva nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   27   P   82/2009   a   nečinnosťou   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoP 365/2012.

Sťažnosť v uvedenej časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predovšetkým treba zdôrazniť, že právo na súdne konanie nemajúce znaky nečinnosti súdov je v ústavnej terminológii označované ako základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov. Toto základné právo je súčasťou čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ sa vyslovenia porušenia tohto článku ústavy výslovne nedomáha, i keď z formulácie použitej v sťažnosti, ako   aj   z   uvádzaných   skutkových   okolností   nemôžu   byť   pochybnosti,   že   má   na   mysli porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zmyslom   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je, aby sa eliminoval stav právnej neistoty, v ktorom sa účastník konania nachádza do chvíle, kým rozhodnutím v jeho veci nie je spor vyriešený. To znamená, že na základe sťažnosti podanej už po právoplatnom skončení konania sa sledovaný   cieľ   poskytnutia   ochrany   základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov nedá dosiahnuť. Preto sa sťažnosť v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   bližšie   neoznačenému konaniu vedenému úradom práce pre jeho nečinnosť, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Úrad práce je nepochybne orgánom verejnej správy. Právomoc poskytnúť ochranu proti nečinnosti orgánu verejnej správy má všeobecný súd v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, a to v zmysle ustanovenia § 250t. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ sa môže domáhať ochrany označeného práva na príslušnom krajskom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013