znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 644/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť

, a

, zastúpených Advokátskou kanceláriou

,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta

, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 149   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   vyšetrovateľky   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-351/2-OVK-B3-2012 a jej uznesením z 31. mája 2013, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 301/12 a jej uznesením z 13. augusta 2013, postupom Krajskej prokuratúry   v Bratislave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Kn   263/12   a jej   prípisom z 11. novembra   2013   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 501/12/1000 a jej prípisom zo 16. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť, a, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), a (ďalej len „sťažovateľ“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou,,   konajúcou   prostredníctvom advokáta, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 149 ústavy postupom vyšetrovateľky   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   III   (ďalej   len „vyšetrovateľka“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-351/2-OVK-B3-2012 a jej uznesením z 31.   mája   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresnej   vyšetrovateľky“),   postupom Okresnej   prokuratúry   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 1 Pn 301/12 a jej uznesením z 13. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kn 263/12 a jej prípisom z 11. novembra 2013 (ďalej   aj   „napadnutý   prípis   krajskej   prokuratúry“)   a   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 501/12/1000 a jej prípisom zo 16. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis generálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 8. marca 2012 doručili oznámenie o podozrení   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa, trestného   činu   porušovania   povinnosti   pri   správe   cudzieho   majetku   a   trestného   činu podvodu „na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave“. Sťažovatelia v trestnom oznámení vyjadrili viacero podozrení týkajúcich sa najmä porušenia zákona č. 131/2002 Z. z.   o   vysokých   školách   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov v súvislosti s prijímaním na štúdium druhého stupňa v zdravotníckom študijnom programe „Verejné zdravotníctvo“, s udeľovaním akademických titulov RNDr. a PhDr., s obsadzovaním pracovných miest a uzatváraním pracovných pomerov, s klientelizmom, s uvedením   nepravdivých   údajov   v oznámení   verejného   funkcionára,   s   výkonom podnikateľskej činnosti popri výkone funkcie vysokoškolského učiteľa, s konaním rektorky, ktorá „verejne obvinila sťažovateľku ako bývalú zamestnankyňu konania, ktorého sa nikdy nedopustila a z konania, pre ktoré nemala ani dôkazy“, atď., pričom všetky skutky súviseli s   dianím   na   Slovenskej   zdravotníckej   univerzite   v   Bratislave,   Fakulte   verejného zdravotníctva a mali sa ich dopustiť viacerí akademickí funkcionári (dekani, prodekani, rektor).

Následne sťažovatelia (prostredníctvom sťažnosti sťažovateľky z 15. novembra 2012) svoje trestné oznámenie rozšírili o ďalšie podozrenia súvisiace s nezákonným obsadzovaním skúšobných   komisií   (v   rámci   sťažnosti   sťažovateľa   z 3. novembra   2012),   súvisiace s podozrením   zo   spáchania   trestného   činu   marenia   spravodlivosti   a trestného   činu neoprávneného   nakladania   s   osobnými   údajmi   v   rámci   súdneho   konania   o   neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru   sťažovateľky   na   Slovenskej   zdravotníckej   univerzite v Bratislave.   Napokon   sťažovatelia   rozšírili   trestné   oznámenie   o   ďalšie   podozrenia zo spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa,   porušovania povinností   pri   správe   cudzieho   majetku   a   podvodu „SZU“ a tiež   v súvislosti s neoprávneným   udeľovaním   akademických   titulov   RNDr.   a   PhDr.   v zdravotníckych študijných   programoch   na   Fakulte   verejného   zdravotníctva   a   Fakulte   ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných štúdií.

Uznesením vyšetrovateľky sp. zn. ORP-351/2-OVK-B3-2012 z 31. mája 2013 bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie sťažovateľov odmietnuté s odôvodnením, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

V napadnutom uznesení vyšetrovateľky sa okrem iného uvádza:„Na   vyššie   uvedenom   skutkom   základe   podali   oznamovatelia

... a... písomné trestné oznámenie adresované   na   Generálnu   prokuratúru   SR...   Uvedené   trestné   oznámenie   bolo   následne prostredníctvom   Okresnej   prokuratúry   v Bratislave   III.   odovzdané   na   ďalšie   konanie na OKP,   OR   PZ   v   Bratislave   III.   Vyšetrovateľ   PZ   predmetné   trestné   oznámenie dňa 18. 10. 2012 v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol. Na základe sťažnosti   oprávnenej   osoby   uznesenie   vyšetrovateľa   prokurátor   v   zmysle   §   194/1b) Trestného poriadku zrušil.

Vyšetrovateľ PZ opakovane predmetné trestné oznámenie vyhodnotil ako podozrenie zo   spáchania   trestných   činov   zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326 Trestného   zákona,   porušovanie   povinnosti   pri   správe   cudzieho   majetku   podľa   §   237 Trestného   zákona,   podvod   podľa   §   221   Trestného   zákona   a   ohováranie   podľa   §   373 Trestného zákona, ktorých skutkov sa mali dopustiť - bývalý   dekan   Fakulty   verejného   zdravotníctva   SZU   v Bratislave...

-   dekanka   Fakulty   verejného   zdravotníctva   SZU v Bratislave.......

- rektorka Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave...

Podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku... Na základe uvedeného pristúpil vyšetrovateľ OKP, OR PZ Bratislava III. k postupu podľa ustanovenia § 196 ods. 2 Trestného poriadku a to opakovaným vyžiadaním listinných podkladov   v   predmetnej   veci...   ako   aj   k   výsluchu   osôb   podozrivých   zo   spáchania predmetných trestných činov... Do spisu boli v predmetnej veci zabezpečené ďalšie potrebné listinné podklady ako aj pracovníčky oddelenia ľudských zdrojov na SZU...“.

Vo   vzťahu   k   podozreniu   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci verejného   činiteľa   podľa   §   326   Trestného   zákona   bývalým   dekanom   fakulty   verejného zdravotníctva sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky okrem iného uvádza:

«...   Vo   veci   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   Zneužívanie   právomoci verejného   činiteľa podľa   § 326   Trestného zákona bývalým dekanom   Fakulty   verejného zdravotníctva   SZU   v   Bratislave,   ktorého   sa   mal menovaný dopustiť tým, že...

...pristúpil   vyšetrovateľ   v   súvislosti   s   uvedenými   podozreniami   k   výsluchu menovaného podozrivého, výsluchu, i   rektorky   SZU, ako aj zabezpečeniu   na   vec   sa   vzťahujúcich   listinných   dôkazov,   z   ktorých   opakovane vyplynulo, že:

- v čase vydania rozhodnutia o prijatí na vysokoškolské štúdium 2. stupňa na SZU v zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých   školách   bolo   základnou   podmienkou   prijatia   na   štúdium   absolvovanie študijného programu prvého stupňa. Zákon neukladal žiadne ďalšie podmienky ohľadne absolvovania   študijného   programu   1.   stupňa   vysokoškolského   štúdia,   taktiež   určenie ďalších podmienok prijatia na 2. stupeň vysokoškolského vzdelávania v tom čase zákon neukladal...

- všetci 15, nie 18 študenti... boli prijatí na magisterské štúdium v odbore Verejné zdravotníctvo a bakalárske štúdium neštudovali v uvedenom odbore, ukončili Mgr. štúdium v odbore Verejné zdravotníctvo v roku 2008 a teda na Mgr. štúdium boli prijatí v roku 2006/2007   a   teda   pred   nadobudnutím   účinnosti   podmienky   stanovenej   v   §   57   ods.   7, vzhľadom k čomu na uvedených študentov v čase ich prijatia na Mgr. štúdium, neplatila podmienka absolvovania prvého stupňa vzdelania v príslušnom študijnom odbore;

-   z   predložených   listinných   materiálov   vyplýva,   že   právo   udeľovať   tituly   PhDr. a RNDr., bolo SZU priznané rozhodnutím č. CD-2009-35247/36781-sekr. zo dňa 7. 9. 2009 vydaného ministrom školstva SR...

... SZU má v súčasnosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul magister a tak má v súlade s § 53 ods. 9 právo udeľovať po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický titul... Na SZU sa v uvedenom období udeľoval po úspešnom absolvovaní rigoróznej skúšky v študijnom odbore Verejné zdravotníctvo titul RNDr. a v študijnom odbore Ošetrovateľstvo titul PhDr.

bol po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky v odbore Verejné zdravotníctvo udelený v roku 2010 titul RNDr. Rovnako bol   rovnaký titul po   úspešnom absolvovaní rigoróznej   skúšky   udelený   titul   ďalšiemu   absolventovi   odboru   Verejné   zdravotníctvo.   V   súvislosti   s   vyššie   uvedeným,   že   zrejmé,   že aj boli udelené tituly v súlade zo zákonom...

- žiadosť o zaradenie do špecializačného odboru Zdravie pri práci bola podaná 16. 09. 2009. Diplom v špecializačnom odbore Zdravie   pri   práci   mu   bol   udelený   dňa   27.   10.   2009   rozhodnutím   vedenia   univerzity. Toto rozhodnutie bolo v súlade s uznesením kolégia rektora zo dňa 08. 06. 2005 pod bodom č.   7,   ktoré   riešilo   udelenie   špecializácie   členom   prvej   skúšobnej   komisie   pri   nových špecializáciách. Bývalý dekan FVZ nerozhodol o prijatí a zaradení do špecializačného odboru Zdravie pri práci, iba podal návrh na zaradenie a o prijatí rozhodlo vedenie SZU v Bratislave. V uvedenom období neexistovala podmienka 3 rokov praxe...

- bývalý dekan FVZ SZU v Bratislave v roku 2009 rozhodol o prijatí

priamo   do   magisterského   štúdia   v   študijnom   programe   „Verejné zdravotníctvo“   po absolvovaní bakalárskeho   študijného   programu...   Uvedené študentka bola prijatá po 1. septembri 2007 a teda po nadobudnutí účinnosti § 57 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z..., podľa ktorého môže do zdravotníckeho študijného programu ísť len o prijatie   z   príslušného   študijného   odboru,   t.   j.   z   bakalárskeho   študijného   programu „Verejné zdravotníctvo“.   Fakulta   verejného   zdravotníctva na   dodržiavanie ustanovenia zákona 131/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov pri prijímacom konaní definované v § 57   prijala   viacero   opatrení...   Napriek   uvedeným   opatreniam   pri   preverovaní dodržiavania zákona č. 131/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov bolo v jednom prípade zistené   nedodržanie   §   57   ods.   7,   keď   na   magisterské   štúdium   bola   po   zmene   zákona po 01. 09.   2007   prijatá   uchádzačka,   ktorá   nebola   absolventkou   bakalárskeho   štúdia v odbore Verejné zdravotníctvo... Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že v procese kontroly   podmienok   prijatia   študenta   došlo   k   zlyhaniu   ľudského   faktora.   Za   kontroly uvedených prihlášok sú zodpovedné referentky pedagogického odboru... O prijatí študenta na štúdium vyššie uvedeného študijného programu rozhoduje v zmysle ustanovenia § 58 ods. 6 zák. č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov dekan fakulty. V období prijatia uvedenej študentky bol dekanom FVZ SZU v Bratislave Menovaný   nebol   disciplinárne   riešený   za   porušenie právneho   predpisu   vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   v   čase   zistenia   uvedených   skutočností už nebol   zamestnancom   SZU   v   Bratislave.   Vyšetrovateľ   PZ   má   za   to,   že   vzhľadom ku skutočnosti,   že   išlo   o   jednotlivé   pochybenie   v   rámci   prijímacieho   konania   na   SZU a vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   kontroly   prihlášok   sú   zodpovedné   referentky   študijného oddelenia..., nie je možné na základe skutočnosti, že bola menovaná študentka následne rozhodnutím   dekana   prijatá   na   štúdium   v odbore   „Verejné   zdravotníctvo“   kvalifikovať ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona...

- v rokoch 2006 až 2010 nebol a ani doposiaľ nie je na FVZ SZU v Bratislave nikto zaradený vo funkcii vedúceho Katedry manažmentu a ekonomiky zdravotníctva, pričom v uvedenom období boli, ako aj v súčasnosti doposiaľ sú zamestnanci katedry v priamej riadiacej pôsobnosti dekana.. poverila vedením Katedry   manažmentu   a   ekonomiky   zdravotníctva   na   FVZ   písomným   poverením   zo   dňa 30. 11. 2010., ktorá v tomto období vykonávala funkciu dekana, s účinnosťou od 01. 12. 2010...

bol   poverený   riadením   katedry manažmentu   a   ekonomiky   zdravotníctva   FVZ   SZU   v   Bratislave   od   01.   12.   2010 do 31. 05. 2011, pričom v uvedenom období, teda po dobu 6 - mesiacov poberal aj príplatok za riadenie... V období od novembra 2006 do októbra 2010 nepoberal žiadne riadiace príplatky   a   pôsobil   ako   vysokoškolský   učiteľ   -   odborný   asistent   na   Fakulte   verejného zdravotníctva   Slovenskej   zdravotníckej   univerzity   v   Bratislave   a   nevykonával   žiadnu funkciu, ktorú riadi priamo dekan.

Vzhľadom k vyššie uvedenému je bezpochyby preukázané, že bývalý dekan FVZ SZU v Bratislave sa svojim konaním trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona nedopustil.»

Vo   vzťahu   k   podozreniu   zo   spáchania   trestného   činu   porušovania   povinností pri správe   cudzieho   majetku   podľa   §   237   Trestného   zákona   bývalým   dekanom   fakulty verejného zdravotníctva sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky okrem iného uvádza:«... Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave je štátna príspevková organizácia s právnou   subjektivitou   napojená   na   rozpočet   MZ   SR...   V   zmysle   uvedeného   zákona rektorka riadi, koná v mene SZU a zastupuje SZU navonok. Ďalej v zmysle § 28 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. je dekan predstaviteľom fakulty, riadi ju, zastupuje a koná vo veciach fakulty.

Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu porušovanie povinnosti pri správe cudzieho   majetku   podľa   §   237   Trestného   zákona   bývalým   dekanom...,   ktorého   sa   mal menovaný dopustiť tým, že:

- spôsobil SZU škodu na majetku tým, že zaradil svojho syna do funkcie vedúceho katedry...

- spôsobil SZU škodu... zaradením svojho syna do funkcie vedúceho zamestnanca vo vyššej funkčnej a platovej triede... bolo preukázané, že:

nebol nikdy vedúcim katedry, bol iba poverený   vedením   Katedry...   písomným   poverením   zo   dňa   30.   11.   2010

, ktorá v tomto období vykonávala funkciu dekana, súčinnosťou od 01. 12. 2010. Funkciu vykonával do 31. 05. 2011 a podliehal v zmysle   príslušných   ustanovení   platného   štatútu   v Bratislave   pokladničnej   a   účtovnej kontrole priamo rektorke SZU. V uvedenom období poverenia vedením Katedry... mal v období poverenia vedením katedry nárok. V čase „dekanovania“

bol zradený na Katedre riadenia a nikdy neabsolvoval výberové   konanie   na   funkciu   vedúceho   katedry,   pričom   počas   pôsobenia

vo funkcii dekana nebol ani poverený vedením katedry. Počas tejto doby nepoberal žiadny príplatok za riadenie. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že bývalý dekan svojho syna nezaradil do funkcie vedúceho katedry, do vyššej funkčnej a platovej triedy a tomuto nebol neoprávnene ku škode SZU vyplácaný príplatok za riadenie...

...   je   bezpochyby   preukázané,   že   bývalý   dekan   FVZ   SZU   v   Bratislave sa svojim konaním trestného činu... podľa § 237 Trestného zákona nedopustil.».

Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestných činov podľa § 326 a § 237 Trestného zákona dekankou fakulty verejného zdravotníctva sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky okrem iného uvádza:

„...   sa   mala   menovaná   dopustiť   tým,   že   umožňovala   výkon   funkcie   vedúceho Katedry... bez   úspešného   vykonania výberového konania a tak vykonávala svoje právomoci spôsobom odporujúcim § 5 ods. 9 zák. č. 552/2003 Z. z. a prekročila svoju právomoc ustanovenú pre výkon funkcie dekanky... rovnako   sa   v súvislosti   s   vyššie   uvedeným   sa   mala   dopustiť   porušovania   povinnosti pri správe   cudzieho   majetku,   ktorého   sa   mala   dopustiť   tým,   že spôsobila   SZU   škodu... zaradením do funkcie vedúceho zamestnanca vo vyššej funkčnej a platovej triede ako aj neoprávneným vyplácaním príplatku za riadenie a ako dekanka FVZ SZU spolu s zadovážila siedmim absolventom zdravotníckeho študijného odboru Verejné zdravotníctvo na FVZ SZU na základe absolvovania rigoróznej skúšky vykonanej pred nadobudnutím účinnosti zmeny zákona č. 131/2002 Z. z... nadobudnutie titulu PhDr. a tým zadovážila uvedeným študentom neoprávnený prospech, pričom vykonávala svoje právomoci spôsobom odporujúcim zákonu č. 131/2002 Z. z. bolo preukázané, že:

- ako už bolo vyššie uvedené nebol nikdy vedúcim katedry, bol iba poverený vedením Katedry... V uvedenom období poberal aj príplatok za riadenie, na ktorý mal vzhľadom ku svojmu pracovnému zaradeniu nárok. V inom období príplatok za riadenie nepoberal;

- ako už bolo uvedené FVZ mala platnú akreditáciu na udeľovanie Mgr. titulov a teda mala právo po úspešnom absolvovaní rigoróznej skúšky udeľovať aj príslušné tituly... Vzhľadom k uvedenému je preukázané, že

,   svojim   konaním   nenaplnila   znaky   skutkovej   podstaty   žiadneho z uvedených trestných činov.“

Vo vzťahu k podozreniu z trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť „ “, sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky okrem iného uvádza, že

«...   na   základe   predložených   listinných   podkladov   ako   aj   výsluchu   osoby preukázané, že

v čase výkonu verejnej funkcie nebol zamestnancom univerzity. Zamestnancom univerzity sa menovaný stal až od 01. 09. 2006, pričom členom dozornej rady v štátnom podniku

bol   v   čase   od   01.   04.   2005   do   11.   08.   2006.   roku   2005   bol   zamestnaný organizáciou a od roku 2006, teda od 01. 09. 2006 bol zamestnancom SZU, pričom v tomto období už nevykonával funkciu člena dozornej rady. Oznámenie verejného funkcionára sa podávalo spätne na rok 2006 v marci 2007, pričom nakoľko menovaný bol od 01. 09. 2006 zamestnancom SZU uviedol, že ho na výkon danej funkcie uvoľnila SZU. V súvislosti   s   podnikateľskou   činnosťou a skutočnosťou...   je   potrebné podotknúť,   že nepredložil SZU   písomné oznámenie,   že popri   pracovnom pomere v SZU vykonával aj inú zárobkovú činnosť, ktorá by mohla mať k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter a to v zmysle § 83 ods. 3 Zákonníka práce... vykonáva aj inú zárobkovú činnosť a to od 01. 09. 2007, ale tá nemá konkurenčný charakter,   nakoľko   univerzita   neposkytuje   zdravotnú   starostlivosť   v odbore   gynekológia pôrodníctvo.

Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu... podľa § 326 Trestného zákona osobou,   ktorého   sa   mal   menovaný   dopustiť prijatím   vysokoškolského   diplomu   v   magisterskom   študijnom   programe   „Verejné zdravotníctvo“   a   akademického   titulu   „magister“,   akademického   titulu   „RNDr.“ a špecializačného   diplomu   v   špecializačnom   odbore   „Zdravie   pri   práci“   bez   splnenia podmienok...   a   v   súvislosti   s   uvedeným   mal   seba   obohatiť   tým,   že   uplatňovaním neoprávnene   získaných   vysokoškolských   diplomov   a špecializačného   diplomu   sa   dostal do vyššej   funkcie/funkcií   a   to   všetko   na   škodu   majetku   SZU,   pričom   takto   konal ako predseda Akademického senátu FVZ, ktorý bol zodpovedný za výkon kontrolnej činnosti voči vedeniu FVZ je zrejmé ako už bolo vyššie uvedené,

- že získal všetky uvedené vysokoškolské diplomy a teda aj tituly v súlade z vtedy platným zákonom, rovnako v súlade so zákonom získal špecializačný diplom v odbore Zdravie pri práci.

Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že konaním nedošlo k naplneniu žiadnej z vyššie uvedených skutkových podstát trestných činov, ani k naplneniu skutkovej podstaty iného trestného činu.».

Vo   vzťahu   k   podozreniu   zo   spáchania   trestného   činu   ohovárania   podľa   §   373 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť rektorka Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave „tým,   že   verejne   obvinila ako   bývalú   zamestnankyňu z konania, ktorého sa táto nikdy nedopustila...“, sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky okrem   iného   uvádza,   že   sa   preukázalo,   že   rektorka «...   uverejnila   na   stránke   školy nasledovné vyjadrenie: „Nedávna relácia RTVS Reportéri odvysielaná 7. novembra 2011, v ktorej bývalá zamestnankyňa SZU obvinila univerzitu z nezákonného udeľovania titulov prekvapila a rozhorčila, ale aj zneistila našich zamestnancov i študentov. Jej obvinenia týkajúce sa aj funkcionárov fakúlt sme starostlivo prešetrili a tie sa jasne ukázali, ako ničím nepodložené   a   nepravdivé.   Takéto   obvinenia   so   všetkou   rozhodnosťou   odmietame. Na všetkých fakultách SZU boli a sú prijímaní študenti do riadne akreditovaných študijných odborov a ich štúdium, ako aj udeľované tituly boli a sú v súlade s platnými zákonmi. Chcem   vyhlásiť,   že   ani   takéto   kroky   nás   neodradia   od   nastúpenej   cesty   skvalitniť a zefektívniť   našu   prácu.   Vytvoríme   všetky   podmienky   preto,   aby   naši   študenti   mohli úspešne študovať, dosiahnuť zaslúžený titul a byť úspešní na trhu práce.“ ako reakciu na príspevok Univerzitná aféra v relácii Reportéri, ktorý odvysielala na dňa 07. 11. 2011 STV   Jednotka   v   ktorej   vyjadrovala svoj   názor na udeľovanie vysokoškolských diplomov na SZU.

V reakcii na danú reláciu uverejnenú na stránke školy rektorkou SZU nie je uvedené žiadne meno a teda rektorka v žiadnom prípade neobviňuje konkrétnu osobu z nejakého protiprávneho konania, taktiež vo svojej reakcii neuverejnila žiadne informácie, ktoré by svojím   obsahom   mohli   pošpiniť   dobré   meno   oznamovateľky.   Rektorka   SZU   vyjadrila na stránke školy po odvysielaní predmetného príspevku svoje stanovisko k informáciám odvysielaným v danom príspevku, čo vzhľadom k postaveniu rektora bolo odôvodnené. Rektorka SZU vo svojom výsluchu uviedla, že: „Po vysielaní relácie Reportéri som mala veľa telefonátov so strany študentov, ktorých relácia zneistila, či môžu na našej univerzite študovať, či nám nezoberú akreditáciu. Ja som ako rektorka SZU cítila povinnosť utlmiť túto situáciu a vyjadriť svoj názor na to,   čo uviedla. Ja som v uvedenom príspevku nemenovala a nie som si vedomá, že by som v ňom uviedla niečo, čo by mohlo nejako poškodiť“. V súvislosti s uvedeným je ešte potrebné podotknúť,   že   nesprávna   formulácia   „obvinila“   v   súvislosti   s   výrazom,   ktorý   vyslovila rektorka v reakcii na právne názory vyslovené oznamovateľkou v predmetnom príspevku uverejnenom v relácii Reportéri však svojou intenzitou ešte nezakladá spôsobilosť značnou mierou   ohroziť   vážnosť   oznamovateľky   u   spoluobčanov,   poškodiť   ju   v   zamestnaní, podnikaní, narušiť jej rodinné vzťahy alebo jej spôsobiť vážnu ujmu, vzhľadom k čomu nedošlo konaním rektorky k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu Ohováranie podľa § 373 Trestného zákona a ani k naplneniu skutkovej podstaty žiadneho iného trestného činu.».

Vo   vzťahu   k   podozreniu   zo   spáchania   ďalších   trestných   činov,   ktorých   sa   mala dopustiť rektorka, sa v napadnutom uznesení vyšetrovateľky ďalej okrem iného uvádza:«...   na   sťažnosť   oznamovateľky zo   dňa 07. 02. 2012   na   porušovanie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   na   Slovenskej zdravotníckej   univerzite....   bola   oznamovateľke   zaslaná   odpoveď   v   zákonom   stanovenej lehote dňa 19. 06. 2012, ktorú si oznamovateľka prevzala dňa 22. 06. 2012;

-   kvalifikačné   predpoklady   na   zaradenie   zamestnanca   do   14.   platovej   triedy... v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy ku dňu 12. 09. 2011 spĺňal, o čom svedčia i priložené listinné dôkazy;

- a,   ktorí   pracujú na Katedre právnych dejín na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, kde je vedúcim katedry sú synmi rektorky SZU. učí   externe   na   Vysokej   škole   zdravotníctva   a   sociálnej   práce sv. Alžbety cca. 8 rokov a cca 5 rokov, pričom obaja sú absolventmi PhD. práve na uvedenej škole. pôsobí na vysokej škole dlhšie obdobie ako je vedúcim katedry. Predmetná zmluva s bola uzatvorená v decembri 2010 a teda už v čase pôsobenia a

na   Vysokej   škole sv.   Alžbety   v Bratislave.   Rektorka   SZU vo   svojom výsluchu absolútne odmietla akúkoľvek spojitosť medzi uzatvorení predmetnej zmluvy a pracovnými pomermi jej synov na predmetnej vysokej škole;

- rektorka SZU, ako rektorka štátnej vysokej školy je povinná predkladať majetkové priznania zriaďovateľovi SZU čo je v tomto prípade Ministerstvo zdravotníctva SR, nakoľko ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. sa v zmysle svojich ustanovení čl. 2 ods. 1 písm. a) a čl. 7 ods. 5 písm. d) vzťahuje iba na rektorov verejných vysokých škôl. SZU je v zmysle zákona č. 401/2002   Z.   z.   štátnou   vysokou   školou.   Rektora   štátnej   vysokej   školy   ústavný   zákon ako verejného   funkcionára   povinného   plniť   jeho   ustanovenia   neurčuje.   Rektorka   SZU pravidelne podáva majetkové priznania zriaďovateľovi o čom svedčia aj priložené listinné dôkazy;

- zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   uvádza:   „Vysoká   škola,   ktorá   ma   akreditovaný študijný program, po ktorého absolvovaní sa udeľuje titul magister, má v súlade s § 53 ods. 9 právo udeľovať po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický titul.“   O   priznaní   práva   udeľovať   konkrétny   akademický   titul   po   úspešnom   vykonaní rigoróznej skúšky sa nerozhoduje. SZU má v súčasnosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul magister a tak má v súlade s § 53 ods. 9 právo udeľovať po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický titul. Nakoľko mala aj v minulosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul magister, citované právo mala aj doteraz. A teda aj v období rokov 2006 - 2010, kedy súčasná rektorka SZU pôsobila ako dekanka FOZOŠ SZU. Ako už bol uvedené zákon vo vtedy   platnom   znení   neurčoval,   ak   titul   je   možné   absolventovi   akého   odboru   udeliť po absolvovaní rigoróznej skúšky.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   je   bezpochyby   preukázané,   že   rektorka   SZU v Bratislave sa svojim konaním trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona nedopustila.

Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 237 Trestného zákona, ktorého sa mala rektorka SZU dopustiť tým, že si nesplnila povinnosť vyplývajúcu z jej právomoci dodržiavať vyššie uvedené všeobecne záväzné právne predpisy v súvislosti so zaradením do 14. platovej triedy a neefektívnym vynaložením verejných prostriedkov je, ako už bolo vyššie   uvedené   preukázané,   že v   čase   uzatvorenia pracovnej zmluvy dňa 12. 09. 2011 zákonom stanovené podmienky spĺňal. V súvislosti s uzatvorením zmlúv s a je preukázané, že zmluvy boli uzatvorené dňa 30. 12. 2010, kedy v zmysle platnej legislatívy nebolo zverejňovanie zmlúv povinné...   vzhľadom   k   čomu   sa   nepreukázalo,   že   by   sa   rektorka   v   súvislosti   s   danými konaniam dopustila spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku alebo iného trestného činu...

Vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona, ktorého sa mala rektorka... dopustiť spolu s neznámym páchateľom tým, že   ako   rektorka   SZU...   bolo   preukázané   na   základe   výsluchu   rektorky   SZU,   vedúcej pracovníčky   oddelenia   ľudských   zdrojov a   ďalších   na   vec   sa vzťahujúcich   dôkazov,   že bola   identifikačná   karta   č.   00979   prevzatá dňa 14. 09. 2010.... Identifikačnú kartu mala menovaná u seba až do dátumu jej odovzdania opätovne   na   oddelenie   ľudských   zdrojov   a   to   dňa   22.   09.   2011,   kedy   si   prevzala aj potvrdenie o skončení pracovného pomeru. Tento postup sa používa bežne u každého zamestnanca... Uvedené potvrdenie o prevzatí identifikačnej karty pripravila pani na   požiadanie   právneho   zástupcu   SZU v   kópii   na   uvedené   súdne pojednávanie, pričom pred súdom predložila uvedené. Originál karty, potvrdenie o prevzatí ako aj výstupného listu (potvrdenie o odovzdaní karty) predložila pani vyšetrovateľovi pri výsluchu. Originál, ktorý menovaná predložila sa zhodoval s fotokópiou,   ktorú   predložila ako   dôkaz   pred   súdom   v   konaní č. 45 Cpr 1/2011 vedenom na   OS   BA III.   Z   uvedeného vyplýva,   že daným konaním   sa rektorka   SZU   a   ani   ďalší   neznámi   páchatelia,   ktorými   by   v   tomto   prípade   mali   byť pracovníčka   oddelenia   ľudských   zdrojov   pani a nedopustili   trestného   činu   marenia   spravodlivosti   podľa   §   344   TZ   ani   žiadneho   iného trestného činu.»

Vo   vzťahu   k   podozreniu   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť dekanka Fakulty ošetrovateľstva a zdravotných odborných štúdií SZU „tým, že: ako dekanka FOZOŠ SZU neoprávnene   udelenými   akademickými   titulmi   PhDr.   zadovážila   svojim   absolventom neoprávnený   prospech,   vykonávala   svoje   právomoci   spôsobom   odporujúcim   zákonu č. 131/2002 Z. z. a prekročila svoju právomoc ustanovená zákonom č. 131/2002 Z. z.“, sa v napadnutom   uznesení   vyšetrovateľky   uvádza,   že   bolo   preukázané,   že «... SZU bolo priznané právo udeľovať akademické tituly v rigoróznom konaní rozhodnutím č.   CD-2009-35247/36781-sekr.   zo   dňa   7.   9.   2009   vydaného   ministrom   školstva   SR... O priznaní práva udeľovať konkrétny akademický titul po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky sa nerozhoduje. SZU má v súčasnosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul magister a tak má v súlade s § 53 ods. 9 právo udeľovať po úspešnom vykonaní rigoróznej skúšky zodpovedajúci akademický titul. Nakoľko mala aj v minulosti akreditované študijné programy, po ktorých absolvovaní sa udeľuje titul magister - medzi nimi aj odbor Verejné zdravotníctvo, citované právo mala aj doteraz. Podľa   §   53   ods.9   prvá   veta:   „Absolventi   študijných   programov,   ktorí   získali   titul „magister“ alebo obdobných študijných programov v zahraničí, môžu vykonávať rigoróznu skúšku, ktorej súčasťou je aj obhajoba rigoróznej práce v študijnom odbore, v ktorom získal vysokoškolské vzdelanie, alebo v príbuznom študijnom odbore“, a teda absolventi týchto študijných programov mali a majú zo zákona právo vykonať rigoróznu skúšku v príslušných alebo im príbuzných študijných odboroch aj na SZU. Z ustanovenia § 53 ods. 9 zákona (resp. odseku 8 v znení účinnom do 31. 12. 2012) nevyplýva jednoznačne, aké konkrétne akademické tituly má právo tá-ktorá vysoká škola udeľovať, keď má priznané zodpovedajúce právo podľa § 83 ods. 1 zákona. Zákon teda neurčoval aký titul majú získať absolventi jednotlivých   nelekárskych   odborov   po   absolvovaní   rigoróznej   skúšky.   Na   SZU   sa   v uvedenom období udeľoval po úspešnom absolvovaní rigoróznej skúšky v študijnom odbore Verejné zdravotníctvo titul RNDr. a v študijnom odbore Ošetrovateľstvo titul PhDr. a teda, že uvedeným konaní a teda udeľovaním titulov úspešným absolventom rigorózneho konania nedošlo   dekankou   FOZOŠ   SZU   k   naplneniu   trestného   činu   zneužívania   právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona a ani žiadneho iného trestného činu.».

V záverečnej časti napadnutého uznesenia vyšetrovateľky sa uvádza:„Opakovaným preskúmaním trestného oznámenia, vyhodnotením listinných dôkazov, výsluchov podozrivých osôb a ďalších na vec sa vzťahujúcich dôkazov s poukazom na vyššie uvedené   neboli   zistené   formálne   znaky   žiadneho   Trestného   činu,   na   základe   ktorých by mohol byť vyslovený záver, že došlo k spáchaniu konkrétneho trestného činu. Formálne znaky, t. j. znaky uvedené v zákone, sú obligatórnym znakom trestného činu, ktoré trestný čin musí s poukazom na ustanovenie § 8 Trestného zákona spĺňať. Ak tento znak chýba nemožno hovoriť o trestnom čine.

V súvislosti s posudzovaným oznámením je na mieste konštatovať, že podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov upravenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku závažnosť, význam a dôkaznú silu   dôkazov hodnotia orgány   činné v trestnom konaní a súd podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Ide o zásadu, ktorá sa uplatňuje vo všetkých štádiách trestného konania a vzťahuje sa nielen na súd ale aj na orgány činné v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti   a   vierohodnosti.   Postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   pri   voľnom hodnotení dôkazov a dôvodnosť vnútorného presvedčenia sú preskúmateľné nadriadeným orgánom v odvolacom konaní, resp. v konaní o sťažnosti, a nesprávnosť   vyhodnotenia dôkazov môže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia.

V danej veci je potrebné uviesť, že začať trestné stíhanie vo veci možno len vtedy, ak zo skutočností uvedených v trestnom oznámení možno vyvodiť podozrenie zo spáchania trestného činu a zároveň z trestného oznámenia možno vyvodiť konkrétne skutkové okolnosti vyžadované ustanovením § 199 ods. 3 Trestného poriadku...

Nakoľko   v   posudzovanom   prípade   neboli   zistené   žiadne   skutočnosti,   ktoré by odôvodňovali   začatie   trestného   stíhania   a   umožňovali   uvedením   nevyhnutných skutočností postaviť skutok, ktorý by bolo možné subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát uvedených v osobitnej časti Trestného zákona, bolo potrebné vo veci rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestnú vec odmietnuť.“

Uznesenie   vyšetrovateľky   o   odmietnutí   trestného   oznámenia   napadli   sťažovatelia sťažnosťami,   pričom   zároveň   namietali   zaujatosť   vyšetrovateľky.   O   sťažnostiach sťažovateľov rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Pn 301/12 z 13. augusta 2013   tak,   že   ich   v   časti   týkajúcej   sa   väčšiny   podozrení   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku ako nedôvodné zamietla a v časti týkajúcej sa skutkov kvalifikovaných ako podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku   podľa   §   237   Trestného   zákona   im   vyhovela   a v tejto   súvislosti   príslušnú   časť napadnutého uznesenia vyšetrovateľky zrušila a uložila vyšetrovateľke, aby vo veci znovu konala a rozhodla.

V napadnutom   uznesení   okresnej   prokuratúry   sa   vo   vzťahu   k podozreniu zo spáchania   trestných   činov   bývalým   dekanom   fakulty   verejného   zdravotníctva   okrem iného uvádza:

„... Vyšetrovateľ PZ rozhodol o odmietnutí trestného oznámenia na základe trestných oznámení   a   ich   príloh,   zadovážených   listinných   dôkazov   nachádzajúcich   sa vo vyšetrovacom   spise,   sťažností   a   ich   príloh,   ako   aj   doplnil   dokazovanie   v   zmysle usmernenia   dozorovaného   prokurátora.   Zo   zadovážených   dôkazov   vyplýva,   že ako   bývalý   dekan   sa   nedopustil   konania,   ktoré   by zakladalo trestnoprávnu zodpovednosť v zmysle § 326 Trestného zákona. Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách účinný v čase spáchania skutku... neriešil situáciu ako postupovať v prípade,   keď   je   študent   prijatý   bez   splnenia   predpísaných   podmienok   do   druhého magisterského stupňa štúdia...

K tvrdeniu oznamovateľov o skutočnosti, že v čase prijatia syna tento už vedel, že je zvolený za budúceho dekana, a aj napriek tomu umožnil prijatie svojho syna, uvádzam, že v danom čase nebolo v jeho kompetencii rozhodovať o prijatí budúcich   študentov...   V danej   relácii   je   potrebné   poukázať   aj   na   skutočnosť,   ktorá   je z hľadiska skúmania trestnoprávnej zodpovednosti relevantná, a to premlčanie trestného stíhania podľa § 87 ods. 1 písm. d) Trestného zákona... Z uvedeného vyplýva, že v čase kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku, neboli splnené zákonom predpokladané skutočnosti, ktoré by zakladali trestnoprávnu zodpovednosť... Ohľadne skutku kedy mali byť prijatí 15 študenti, do študijného odboru pre ktorý nespĺňali podmienky, uvádzam, že vyšetrovateľ PZ okrem skúmania naplnenia zákonných znakov trestného činu, mal skúmať aj predpoklad na trestnú zodpovednosť prípadného páchateľa a to tak, ako je uvedené vyššie. Zánik trestnosti činu, pričom vzhľadom na skutočnosť, že k prijatiu študentov došlo k rokoch 2006/2007, trestnosť činu,   z   ktorého   je   podozrivý   bývalý   dekan   zanikla   najneskôr   posledným   rozhodnutím o prijatí v roku 2012...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v danej časti hodnotím uznesenie vyšetrovateľa PZ   ako   vecne   správne   a   z   dôvodu   nemožnosti   vedenia   trestného   stíhania   považujem za nadbytočné hodnotiť prípadnú trestnoprávnu rovinu konania osoby podozrivej. Ohľadne nezákonného udeľovania titulov uvádzam, že nie je možné stotožniť sa s argumentáciou vyšetrovateľa PZ uvedenou v odôvodnení jej uznesenia o možnosti udeľovania sporných titulov   PhDr.   a   RNDr.,   nakoľko   ako   vyplýva   zo   zadovážených   dôkazov,   nebolo   SZU priznané rozhodnutím Ministerstva školstva SR zo dňa 07. 12. 2009 právo udeľovať vyššie uvedené tituly. Na druhú stranu je potrebné uviesť, že akademický senát SZU schválil v rámci študijného poriadku možnosť udeľovania titulov PhDr. a RNDr. pre absolventov magisterského štúdia po vykonaní rigoróznej skúšky v súlade s ust. § 15 ods. 1 písm. b) zákona   č.   131/2002   Z.   z.   o   vysokých   školách,   pričom   tento   bol   riadne   zaregistrovaný Ministerstvom   zdravotníctva   SR   podľa   §   45   ods.   4   písm.   a)   zákona   č.   131/2002   Z.   z. o vysokých školách. Podľa § 103 ods. 4, ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách účinného v čase spáchania skutkov... V danej relácii teda vyvstala otázka, či SZU bolo oprávnené udeľovať tituly v zmysle § 53 ods. 8 písm. a) a c) zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách účinného v čase udeľovania titulov, pričom je zrejmé, že sa jednalo o legislatívnu medzeru, ktorá bola odstránená až novelou daného zákona. K naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného   zákona   sa   vyžaduje,   aby   páchateľ   konal   úmyselným   spôsobom,   pričom v konkrétnom prípade nie je možné vyvodiť úmysel v trestnoprávnej rovine konkrétneho subjektu... Zároveň je potrebné uviesť, že k reparácii takéhoto pochybenia štátneho orgánu však nie sú príslušné orgány činné v trestnom konaní, tak isto orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené odnímať tituly, ktoré boli získané v rozpore so zákonom.“

Vo vzťahu ku konaniu rektorky Slovenskej zdravotníckej univerzity sa v napadnutom uznesení okresnej prokuratúry okrem iného uvádza:

„Ohľadne konania rektorky. uvádzam, že   z vykonaného   dokazovania   je   jednoznačne   preukázané,   že   rektorka   svojim   konaním nenaplnila   znaky   prečinu   ohovárania   podľa   §   373   Trestného   zákona.   Trestného   činu ohovárania   podľa   §   373   Trestného   zákona,   sa   páchateľ   dopustí,   ak   o   inom   oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy a spôsobiť mu inú vážnu ujmu... Príspevok, ktorý bol uverejnený ako reakcia na televíznu reláciu, nemohol ohroziť sociálny status oznamovateľky, nakoľko z neho nevyplývali skutočnosti, ktoré by mohli byť subsumované   pod   danú   skutkovú   podstatu   prečinu   ohovárania   podľa   §   373   Trestného zákona...

Vyšetrovateľka PZ v rámci vykonaného dokazovania sa zamerala aj na skutočnosť, či rektorka porušila svoje povinnosti tým, že zaradila do 14. platovej triedy, bez splnenia kvalifikačných predpokladov. Zo spisového materiálu je zistiteľné,   že označená   osoba   spĺňala kvalifikačné predpoklady   v rozsahu potrebnom na zaradenie do danej platovej triedy.

Ohľadne skutku   zločinu   marenia   spravodlivosti podľa   § 344   Trestného zákona... Vykonaným   vyšetrovaním   sa   nepodarilo   preukázať   tvrdenia   oznamovateľky   a   to   ani vo forme podozrenia...“

V sumarizujúcej časti napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry sa okrem iného uvádza:

„Orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené bezdôvodne zasahovať do práv a slobôd   občanov,   a   teda   nie   sú   ani   oprávnené   bez   zjavných   dôkazov   začínať   trestné stíhanie a vznášať obvinenia osobám, ktoré iná osoba označí za páchateľov, pokiaľ nie je dostatočne   odôvodnený   záver,   že   označená   osoba   spáchala   trestný   čin...   Zásada zdržanlivosti a primeranosti upravená v ust. § 2 ods. 2 Trestného poriadku, nadväzuje na zásadu stíhania len zo zákonných dôvodov uvedenú v odseku 1 a zásadu prezumpcie neviny.   Zásada   zdržanlivosti   a   primeranosti   sa   netýka   len   osoby   obvineného,   ale   aj ostatných osôb zúčastnených na trestnom konaní (poškodený, zúčastnená osoba, svedok, znalec   a   pod.).   Jej   zmyslom   je   obmedziť   zásahy   do   základných   práv   a   slobôd na najnevyhnutnejšiu mieru...

...   Oznamovateľ   má   právo   na   podanie   trestného   oznámenia   a   orgány   činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich kompetencii. Možno preto zhrnúť, že každý má zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili. Nikto však nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave. Skutočnosť, že vyšetrovateľ   PZ   nepostupoval   v   súlade   s   názormi   a   požiadavkami   oznamovateľa a nehodnotil   zabezpečené   dôkazy   v   zhode   s   poškodeným   nemôže   byť   preto   kasačným dôvodom, t. j. dôvodom na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa PZ...

V ostatnej časti uznesenia vyšetrovateľa PZ, proti ktorému boli podané zo strany oznamovateľov sťažnosti som tieto vyhodnotil ako dôvodné a preto som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej druhej časti tohto uznesenia. V ďalšom konaní bude potrebné, aby vyšetrovateľ PZ doplnil dokazovanie v rozsahu potrebnom na jeho rozhodnutie. Nakoľko však vykonanie ďalšieho dokazovania presahuje rámec ust. § 196 Trestného poriadku bude potrebné, aby primárne rozhodol podľa § 199 Trestného poriadku a následne vykonával doplnené dokazovanie, okrem iného aj zadovážením ďalších dôkazov od štátnych orgánov, ktoré vykonávajú dozor v rámci ich zákonného zmocnenia.

K požiadavke oznamovateľov na nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu uvádzam, že v zmysle § 69 Trestného poriadku je možné umožniť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu len osobám   tam   taxatívne   uvedeným.   Z   dikcie   daného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že nahliadať do vyšetrovacieho spisu je možné len po začatí trestného stíhania v zmysle § 199 Trestného poriadku... Keďže v danom prípade sa jedná o podozrenia z útokov na verejný záujem chránený normami trestného práva, nemôže byť oznamovateľom priznané právo na nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu z dôvodu, že sa nejedná o ochranu ich práv. Tak isto je neprípustné, aby sa skrz trestné konanie zabezpečovali podklady pre civilné konania, nakoľko   by   dochádzalo   k   zneužívaniu   trestného   konania   na   účely   konaní,   ktoré   majú súkromnoprávny základ...“

Keďže sťažovatelia považovali rozhodnutia vyšetrovateľky a okresnej prokuratúry za nezákonné, domáhali sa podnetom na preskúmanie ich postupu krajskou prokuratúrou. Krajská   prokuratúra   preskúmala   podnet   sťažovateľov   a na   tomto   základe   ho   prípisom sp. zn. 1 Kn 263/12 z 11. novembra 2013 ako nedôvodný odložila bez prijatia ďalších opatrení.

V odôvodnení napadnutého prípisu krajskej prokuratúry sa okrem iného uvádza:„Na podklade Vášho podania zo dňa 06. 09. 2013... som po zaobstaraní na vec sa vzťahujúceho   spisového   materiálu   prokurátora   č.   1   Pn   301/12   a   vyšetrovateľky   PZ ČVS: ORP-351/2-OVK-B3-2012   tento   preskúmala   v   zmysle   §   31   zák.   č.   153/2001   Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Z   dostupného   spisového   materiálu   zisťujem,   že   vyšetrovateľka   2.   oddelenia všeobecnej   kriminality   odboru   kriminálnej   polície   OR   PZ   Bratislava   III   uznesením ČVS: ORP-351/2-OVK-B3-2012 zo dňa 31. 05. 2013 v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. odmietla v celom rozsahu vec Vášho trestného oznámenia...

Dozorujúci   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   III   na   podklade   Vami podanej sťažnosti uznesením sp. zn. 1 Pn 301/12-32 zo dňa 13. 08. 2013 rozhodol tak, že v jeho prvej časti Vašu sťažnosť podanú proti rozhodnutiu vyšetrovateľky PZ zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol; v časti druhej, týkajúcej sa potreby prešetrenia podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   porušovania povinnosti   pri   správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zák. zodpovednou osobou v súvislosti s hospodárením predmetnej verejnej vysokej školy v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) ods. 2 Tr. por. napadnuté rozhodnutie vyšetrovateľky PZ zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie v zmysle § 199 ods. 1 Tr. por...

Na podklade Vášho citovaného podania, doručeného priamo tunajšej prokuratúre som po zaobstaraní na vec sa vzťahujúceho hore citovaného spisového materiálu tento preskúmala,   pričom   som   dospela   k   záveru,   že   vydané   rozhodnutie   dozorujúceho prokurátora možno považovať za odôvodnené a zákonné...

K Vašej námietke súvisiacej s Vašou požiadavkou o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu uvádzam že v postupe orgánov činných v trestnom konaní okresu Bratislava III v tejto súvislosti   som   pochybenia   nevzhliadla,   pričom   akceptujem   zároveň   stanovisko vyšetrovateľky PZ a dozorujúceho prokurátora k odmietnutiu Vášho nahliadnutia do spisu v pozícii oznamovateľov v štádiu pred začatím trestného stíhania, ktoré Vám bolo zaslané či už   prípisom   vyšetrovateľky   PZ   zo   dňa   15.   05.   2013   resp.   vyjadrené   dozorujúcim prokurátorom v jeho rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2013 rovnako ako aj pokiaľ ide o posúdenie Vášho   postavenia   v   danom   trestnom   konaní   len   v   pozícii   oznamovateľov.   Taktiež zo spisového   materiálu   nie   je   zrejmé,   že   by   ste   v   prebiehajúcom   trestnom   konaní   boli namietali zaujatosť vyšetrovateľky PZ.

Vzhľadom k uvedenému Váš podnet ako nedôvodný odkladám bez prijatia ďalších opatrení.“

Na   základe   opakovaného   podnetu   sťažovateľov   bol   postup   orgánov   činných v trestnom konaní preskúmaný generálnou prokuratúrou. Generálna prokuratúra prípisom sp. zn. IV/1 Gn 501/12/1000 zo 16. januára 2014 sťažovateľom oznámila, že sa stotožnila s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej veci a tieto si osvojila, a na tomto základe opakovaný podnet sťažovateľov odložila bez prijatia ďalších opatrení.

V odôvodnení napadnutého prípisu generálnej prokuratúry sa okrem iného uvádza: „Generálna   prokuratúra   SR   na   podklade   Vášho   podania   zo   dňa   03.   12.   2013 preskúmala vyšetrovací spis sp. zn. ORP-351/2-OVK-B3-2012, obsah dozorového spisu Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 1 Pn 301/12 ako aj obsah dohľadového spisu Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 1 Kn 263/12.

Podanie   zo   dňa 03. 12. 2013   bolo z hľadiska   obsahu   (§ 62   odsek   1 Trestného poriadku) vyhodnotené ako opakovaný podnet podľa § 34 odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, ktorým sa domáhate na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátorky   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   zo   dňa   11.   11.   2013   pod   sp.   zn. 1 Kn 263/12-11, ako aj postup a rozhodnutia vyšetrovateľa PZ, OR PZ Bratislava III vo veci evidovanej pod sp. zn. ORP-351/2-OVK-B3-2012 vrátane uznesenia zo dňa 31. 05. 2013 a uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 1 Pn 301/12-32 zo dňa 13. 08. 2013.

V   podaní   opakovane   uvádzate   rovnaké   argumenty   ako   v   predchádzajúcich podaniach... Vyjadrujete nesúhlas so skutkovými zisteniami orgánov činných v trestnom konaní pokiaľ bolo správne ustálené, že na postavenie dekana v zmysle § 23 odsek 1 zákona č.   131/2002   Z.   z.   pri   vykonávaní   samosprávnej   pôsobnosti   je   nutné   sa   pozerať ako na verejného činiteľa v zmysle § 128 Trestného zákona, pričom vytýkate nezákonné vykonávanie   samosprávnych   pôsobností   podľa   §   23   odsek   1   zákona   č.   131/2002   Z.   z. podozrivými osobami dekanom, dekankou FO a ZOŠ a dekanky FVZ. Rovnako napádate skutočnosť, že v konaní podozrivých osôb nebolo zistené úmyselné aktívne konanie s cieľom rozhodovať v rozpore s v tom čase platnou právnou úpravou.   Namietate,   že prokurátorka   krajskej prokuratúry nereagovala   na všetky Vaše námietky, orgány činné v trestnom konaní sa nezaoberali možnosťou posúdenia konania aj ako   neoprávnené   nakladanie   s   osobnými   údajmi   použitím   obrazovej   podobizne bez súhlasu.   Vyjadrili   ste   taktiež   výhrady   k   podozreniu   z   prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona v súvislosti s reakciou na zverejnenú televíznu reláciu, či podozrenie zo spáchania zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona v súvislosti s uvádzaným predložením identifikačnej karty zamestnanca, ktorá mala byť sfalšovaná, súdu do konania o návrhu na neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Taktiež   ste   namietali,   že   prvotné   rozhodnutie   vyšetrovateľky   PZ   podľa   §   197   odsek   1 písm. d/   Trestného   poriadku   (nesprávne   ste   uviedli   podľa   §   196   odsek   2   Trestného poriadku) nebolo vydané v 30-dňovej lehote, keďže trestné oznámenie ste podali v podateľni Generálnej prokuratúry SR dňa 08. 03. 2012 a uznesenie bolo vydané 31. 05. 2013. Súčasne namietate, že orgány činné v trestnom konaní sa nezaoberali námietkou zaujatosti   voči   vyšetrovateľke   a   rovnako   nebolo   možné,   aby nazrela do vyšetrovacieho spisu.

Generálna prokuratúra SR po splnení prieskumnej povinnosti konštatuje, že Váš opakovaný podnet nie je dôvodný.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 31. 05. 2013 sp. zn. ORP-351/2-OVK-B3-2012 bolo podľa § 197 odsek 1 písm. d/ Trestného poriadku odmietnuté   Vaše   oznámenie   týkajúce   sa   podozrenia   zo   spáchania   trestných   činov zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona a iné v súvislosti s konaním podozrivých osôb tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia vyšetrovateľky PZ preto, že vo veci nebol dôvod na začatie trestného stíhania, ani na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku.

Proti   citovanému   uzneseniu   ste   podali   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   Okresnej prokuratúry Bratislava III uznesením sp. zn. 1 Pn 301/12-32 zo dňa 13. 08. 2013 podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú v častiach podozrenia zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326 Trestného zákona a iné a súčasne podľa § 194 odsek 1 písm. b/, odsek 2 Trestného poriadku zrušil   uznesenie   vyšetrovateľky   PZ   v časti   týkajúcej   sa   potreby   prešetrenia   podozrenia zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správne cudzieho majetku podľa § 237   Trestného   zákona,   z   ktorej   je   podozrivá   zodpovedná   osoba   v   súvislosti s hospodárením predmetnej vysokej školy a vrátil jej vec na ďalšie konanie v zmysle § 199 odsek 1 Trestného poriadku.

Následne vec preskúmala Krajská prokuratúra v Bratislava, ktorá Váš podnet dňa 11.   11.   2013   pod   sp.   zn.   1   Kn   263/12-11   ako   nedôvodný   odložila.   V   tejto   súvislosti je potrebné konštatovať skutočnosť, že podnet nebol vybavený v zákonom stanovenej lehote 60 dní (§ 33 odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v úplnom znení) nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia krajskej prokuratúry, keďže sa jedná len o poriadkovú lehotu.

Generálna   prokuratúra   SR   po   splnení   prieskumnej   povinnosti   konštatuje, že si v celom   rozsahu   osvojila   vyššie   citované   rozhodnutia   orgánov   činných   v   trestnom konaní, ako vecne správne, vydané v súlade so zákonom na podklade úplne zisteného stavu veci, pričom na ich podrobné písomné odôvodnenie v podrobnostiach poukazujem. Zo spisového materiálu je zrejmé, že popísané konanie dekana nebolo spôsobilé naplniť zákonné znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, nakoľko zákon účinný v čase spáchania skutku (zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách) ani študijný poriadok ani skúšobný poriadku Slovenskej zdravotníckej univerzity neriešil situáciu ako postupovať v prípade, keď bol študent prijatý bez splnenia predpísaných podmienok do II. stupňa magisterského štúdia. Teda pokiaľ bol takýto študent už na štúdium prijatý predchádzajúcim vedením, dekan reálne nemal žiadne oprávnenie rozhodnúť   o   jeho   vylúčení   zo   štúdia.   Správne   sú   taktiež   právne   úvahy   prokurátora o premlčaní   trestného stíhania   uvedené na   strane 7   uznesenia sp.   zn. 1   Pn   301/12-32 a zodpovedajú zisteným skutočnostiam.

K   naplneniu   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa   podľa   §   326   Trestného   zákona   sa   vyžaduje,   aby   páchateľ   konal   úmyselným spôsobom, pričom v konkrétnom prípade nie je možné vyvodiť úmysel v trestnoprávnej rovine konkrétneho subjektu, ktorý konal na základe schváleného a riadne registrovaného študijného poriadku, pričom z jednotlivých odsekov § 103 zákona č. 131/2002 o vysokých školách, tak ako sú uvedené vyššie je možné vyvodiť záver, že ak ministerstvo zaregistrovalo vnútorný predpis, tento je možné považovať za predpis, ktorý je v súlade so zákonom, resp. iným   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom.   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že k reparácii   takéhoto   pochybenia   štátneho   orgánu   však   nie   sú   príslušné   orgány   činné v trestnom konaní, tak isto orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené odnímať tituly, ktoré boli získané v rozpore so zákonom.

Navyše z takto ustáleného skutkového deja je zrejmé, že okrem úmyselného zavinenia v rámci činnosti príslušného orgánu absentuje aj prvok moci a rozhodovania, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou (zložkou) pri posudzovaní podozrenia z trestného činu podľa § 326 Trestného zákona.

Vo vzťahu k trestnému činu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona je potrebné konštatovať, že odvysielaný príspevok, ktorý bol uverejnený v televíznej relácii nemohol ohroziť   samostatne   postavenie   oznamovateľky   a   teda   neboli   naplnené   zákonné   znaky trestného činu podľa § 373 Trestného zákona, pričom oznamovateľka ani nebola menovaná. Vo vzťahu k podozreniu zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona sa nepodarilo žiadnym spôsobom preukázať tvrdenia oznamovateľky, pričom by malo ísť o dôkaz rozhodujúci, teda taký, ktorý má mať vplyv na rozhodnutie súdu.

Pokiaľ sa týka námietky ohľadne nahliadnutia do spisu Vašimi osobami v procesnom postavení oznamovateľky plne súhlasím s postupom tak vyšetrovateľky ako aj prokurátora, ktorý bol plne v súlade s ustanovením § 69 odsek 1 Trestného poriadku a nasledujúce, pričom   o   týchto   skutočnostiach   Vás   vyšetrovateľka   OPZ   informovala   prípisom   zo   dňa 15. 05. 2013 ako aj dozorujúci prokurátor v rozhodnutí zo dňa 13. 08. 2013 na č. l. 10 uznesenia sp. zn. 1 Pn 301/12-32. Rovnako nebolo zo spisového materiálu zistené, že by ste v jeho priebehu namietali zaujatosť vyšetrovateľky PZ.“

Sťažovatelia   tvrdia,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   sa   nezaoberali (resp. nedostatočne zoberali) viacerými podozreniami zo spáchania trestných činov, ktoré boli obsiahnuté v ich trestnom oznámení, súvisiacimi s dianím na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, čím malo dôjsť k neprípustnému zásahu do ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Taktiež   namietajú,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   sa   nijakým   spôsobom nevysporiadali   s   námietkou   zaujatosti,   ktorú   vzniesli   v priebehu   konania   proti vyšetrovateľke,   v dôsledku   čoho   malo   taktiež   dôjsť   k neprípustnému   zásahu   do   ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru je v sťažnosti odôvodnené najmä takto:

„Nevyšetrenie podozrenia na trestný čin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného zákona rektorkou p. neoprávneným ukladaním obrazovej   podoby   sťažovateľky   na   identifikačnú   kartu   sťažovateľky,   jej   používaním na identifikačnej   karte   sťažovateľky   a   jej   sprístupnením   Okresnému   súdu   Bratislava   III bez akýchkoľvek súvislostí po skončení jej pracovného pomeru na SZU je, podľa nášho názoru, keďže toto podozrenie podporené právne relevantnými argumentmi bolo orgánmi činnými v trestnom konaní aj orgánmi prokuratúry úplne prehliadnuté, je okrem porušenia práva   oboch   sťažovateľov   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   najmä   porušením   práva sťažovateľky   na   nedotknuteľnosť   osoby   a   ochranu   jej   súkromia   podľa   čl.   16   ústavy a na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Naše právne relevantné argumenty neboli označené ani za nerelevantné.“

Sťažovatelia   namietajú   nesprávnosť   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní, ktoré   im   neumožnili   nazrieť   do   vyšetrovacieho   spisu,   pričom   poukazujú   na   to, že sťažovateľka   sa   v   prípade   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   neoprávneného nakladania s osobnými   údajmi cíti byť   nielen oznamovateľkou,   ale   najmä poškodenou. V tejto súvislosti malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vo vzťahu k sťažovateľke aj k porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a tiež k porušeniu čl. 149 ústavy.

Sťažovatelia argumentujú, že «Rozhodnutím a odôvodnením okresného prokurátora na 7. a 8. strane opakovaného uznesenia potvrdeného rozhodnutím orgánov prokuratúry k udeľovaniu   akademických   titulov   Mgr.   na   FVZ   a   k   porušeniu   §   53   ods.   8   zákona o vysokých   školách   v   znení   platnom   do   31.   decembra   2012   udeľovaním   akademických titulov RNDr. a PhDr. na FVZ a FOaZOŠ, bolo podľa nášho názoru porušené naše právo na súdnu a inú právnu ochranu.

... Týmto postupom orgánov prokuratúry nebol zabezpečený, podľa nášho názoru, objektívny postup orgánu verejnej moci, ktorý sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

... V záveroch, ktorými orgány činné v trestnom konaní a orgány prokuratúry naše podozrenia   označili   za   nedôvodné,   a   ktorými   potvrdili   zákonnosť   skutkov   prijímania študentov   do   magisterského   štúdia   v   študijnom   programe   „Verejné   zdravotníctvo“ z nepríbuzných   študijných   programov   ( a   15   anonymných   študentov) a z nepríslušných   študijných   programov   ( )   na   FVZ,   ako   aj   udeľovania akademických titulov RNDr. a PhDr. Na FVZ v rokoch 2006 až 2010 počas dekanovania bývalého   dekana a   súčasnej   dekanky (FVZ)   od   roku   2010, ako aj udeľovania akademického titulu PhDr. bývalou dekankou a súčasnou dekankou na FOaZOŠ, absentuje úvaha aj objektívne limity zo strany orgánov právnej ochrany a judikatúra ústavného súdu takýto postup označuje za svojvôľu.

Absentuje   aj   to   podstatné   –   ústavne   súladný   výklad   aplikovaného   §   56   ods.   2 v spojení s § 53 ods. 1 a 2 zákona o vysokých školách v znení platnom do 31. decembra 2012, z čoho vyplýva, že nedošlo ani k reálnemu poskytnutiu inej právnej ochrany. Z uvedeného následne vyplýva, že uvedeným postupom bolo porušené naše právo na súdnu a inú právnu ochranu.».

Sťažovatelia taktiež namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom vyšetrovateľky, ktorá nevybavila ich trestné oznámenie v 30-dňovej lehote „bez reálneho a opodstatneného dôvodu, keď vyšetrovateľka na vydanie prvého uznesenia potrebovala 7 mesiacov, pričom v tomto čase si dala predložiť len listinné dôkazy, a nevybavenie našej sťažnosti proti jej prvému uzneseniu v 30-dňovej lehote po tom, ako okresný prokurátor zrušil uznesenie vyšetrovateľky dňa 25. januára 2013 a vyšetrovateľka vydala opakované uznesenie až dňa 31. mája 2013 (doručené 10. júna 2013, resp. 21. júna 2013)“, a tiež postupom krajskej prokuratúry, ktorá podnet sťažovateľov na preskúmanie postupu vybavila až po uplynutí dvoch mesiacov od jeho podania, čo konštatovala aj generálna prokuratúra v napadnutom prípise.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní a orgánov prokuratúry bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi   a   rozhodnutiami   orgánov   činných v trestnom konaní a orgánov prokuratúry bolo porušené.

Základné právo sťažovateľky na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru bolo porušené.

Právo sťažovateľov na právnu pomoc v konaní pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

Právo sťažovateľov na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb podľa čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

Ukladá   sa   vyšetrovateľovi   Okresného   riaditeľstva   PZ   v   Bratislave   III   považovať sťažovateľku za poškodenú v konaní vo veci neoprávneného nakladania s jej osobnými údajmi.

Zrušuje sa

a)   uznesenie   vyšetrovateľky   Okresného   riaditeľstva   PZ   v   Bratislave   III   v   konaní č. ORP-351/2-OVK-B3-2012 zo dňa 31. mája 2013,

b) uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III v konaní č. 1 Pn 301/12-32 zo dňa 13. augusta 2013,

c) rozhodnutie prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní č. Kn 263/12-11 zo dňa 11. novembra 2013,

d)   rozhodnutie   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaní č. IV/1 Gn 501/12/1000-10 zo dňa 16. januára 2014 a vracia na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva vzhľadom na dĺžku vyšetrovania, predmet vyšetrovania   a   zhodnotenie   aktivít   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   orgánov prokuratúry,   ako   aj   aplikáciu   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom pre ľudské práva finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2 500 eur a sťažovateľke aj s ohľadom na porušenie jej práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, vo výške 3 500 eur, ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva advokátovi sťažovateľov náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením vyšetrovateľky, napadnutým   uznesením   okresnej   prokuratúry   a napadnutým   prípisom   krajskej prokuratúry, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   v   zmysle   ktorého   musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci   ústavného   súdu   (m.   m.   IV.   ÚS   128/04).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej   moci,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia mali právo podať proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľky sťažnosť (čo   aj   využili),   o   ktorej   bola   oprávnená   a   aj   povinná   rozhodnúť   okresná   prokuratúra. Právomoc   okresnej   prokuratúry   rozhodnúť   o   sťažnosti   sťažovateľov   v   danom   prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako právomoc krajskej prokuratúry preskúmať v konaní o podnete napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj napadnuté uznesenie vyšetrovateľky   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Napokon   právomoc   generálnej prokuratúry   preskúmať   v   konaní   o   opakovanom   podnete   postup   krajskej   prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľov v predmetnej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv a slobôd   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   napadnutým   prípisom   generálnej

prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovatelia tvrdia,   že napadnutým   prípisom generálnej prokuratúry a postupom, ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   došlo   k   porušeniu   nimi   označených   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Generálna prokuratúra napadnutým prípisom odložila opakovaný   podnet sťažovateľov,   ktorým   namietali   predchádzajúci   postup   a   rozhodnutia vyšetrovateľky a okresnej prokuratúry súvisiaci s ich trestnými oznámeniami, ako aj prípis krajskej   prokuratúry,   ktorým   bol   odložený   ich   podnet   smerujúci   proti   rozhodnutiam vyšetrovateľky a okresnej prokuratúry.

Z   napadnutého   prípisu   generálnej   prokuratúry   vyplýva,   že   prokurátor   generálnej prokuratúry   po   preskúmaní   príslušnej   spisovej   dokumentácie   (vyšetrovacieho   spisu, dozorového spisu okresnej prokuratúry a dohľadového spisu krajskej prokuratúry) podanie sťažovateľov,   ktoré   kvalifikoval   ako   opakovaný   podnet,   odložil „bez   prijatia   ďalších opatrení“ s upozornením, že prípadné ďalšie podania sťažovateľov „Budú vybavené len pokiaľ   budú   obsahovať   nové   skutočnosti   (§   34   odsek   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre).“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľov ústavný súd v súlade so svoju ustálenou judikatúrou   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory iných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   náležite   zistili   skutkový   stav a aké skutkové   a právne   závery   zo   svojich   zistení   vyvodili.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu aj právny názor, v zmysle ktorého súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovatelia primárne namietajú, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veci právo   sťažovateľov)   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom, zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu   vyrozumieť.   Súčasťou   tohto   práva   sťažovateľov   (ako   ani   ďalších   práv,   ktorých porušenie namietajú) nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry ich podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS   180/09),   t.   j.   za   porušenie   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   nemožno považovať   samu   osebe   skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   opakovanému podnetu sťažovateľov podľa ich predstáv nevyhovela (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Poukazujúc   na   citované   časti   napadnutého   prípisu   generálnej   prokuratúry, ako aj napadnutého prípisu krajskej prokuratúry a napadnutých rozhodnutí vyšetrovateľky a okresnej prokuratúry, ústavný súd po preskúmaní dokumentácie priloženej sťažovateľmi k sťažnosti konštatuje, že sťažovateľmi označené orgány činné v trestnom konaní venovali vybavovaniu   trestného   oznámenia   sťažovateľov,   ako   aj   ich   ďalších   podaní   primeranú pozornosť a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovali na všetky ich kľúčové námietky. Táto skutočnosť sama osebe vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Nad   rámec   tohto   predbežného   záveru   ústavný   súd   v   súvislosti   so   skutočnosťou, že sťažovatelia   namietajú   aj   porušenie   svojich   práv   podľa   dohovoru,   konštatuje,   že v minulosti už viackrát vyslovil, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru,   teda   v   intenciách   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“).   Z judikatúry   ESĽP   okrem   iného   vyplýva,   že   čl.   6   dohovoru   nie   je   vôbec aplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1). Z judikatúry ESĽP zároveň vyplýva, že čl. 6 je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa poškodený k trestnému konaniu pripojí s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená.   Namietať   porušenie   práv   vyplývajúcich   z čl.   6   dohovoru   nebude   môcť ten poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť k odsúdeniu obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, body 30  33).

Citované právne závery ESĽP vzťahujúce sa na osoby poškodené v trestnom konaní sa uplatnením výkladového pravidla argumentum a maiori ad minus (úsudok od väčšieho k menšiemu) o to viac vzťahujú na oznamovateľov trestných činov, ktorí nie sú v postavení poškodených.   V prípade   sťažovateľov   (ktorí   v posudzovanej   veci   majú   postavenie oznamovateľov podozrení zo spáchania trestných činov) väčšina podozrení vyslovených v ich trestných oznámeniach nesmeruje k ochrane ich individuálnych práv, ale k ochrane verejného   záujmu   (záujmov)   prostredníctvom   noriem   trestného   práva.   Z hľadiska posudzovania   veci   sťažovateľov   je   podstatná   aj   skutočnosť,   že   trestné   oznámenia sťažovateľov   boli   uznesením   vyšetrovateľky   odmietnuté   bez   toho,   aby   vo   veci   bolo vznesené   obvinenie   konkrétnej   osobe,   čo   tvorí   ďalšiu   prekážku   toho,   aby   mohlo   byť ich postavenie v posudzovanej veci kvalifikované ako postavenie poškodených.

Sťažovatelia v postavení oznamovateľov podali 8. marca 2012 trestné oznámenie o podozrení   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa, trestného   činu   porušovania   povinnosti   pri   správe   cudzieho   majetku   a   trestného   činu podvodu „na   Slovenskej   zdravotníckej   univerzite   v   Bratislave“,   pričom   toto   následne rozšírili o ďalšie podozrenia súvisiace s nezákonným obsadzovaním skúšobných komisií, s trestným   činom   marenia   spravodlivosti   a   trestným   činom   neoprávneného   nakladania s osobnými údajmi, s trestným činom porušovania povinností pri správe cudzieho majetku a s trestným činom podvodu. Išlo o celý rad podozrení, pričom vo vzťahu k väčšine z nich sťažovatelia ani netvrdia, že by mali mať postavenie poškodených (tento záver nepochybne vyplýva aj z obsahu sťažovateľmi popísaných skutkov týkajúcich sa diania na Slovenskej zdravotníckej   univerzite   v Bratislave).   Jedinú   výnimku   z tohto   hľadiska   predstavuje   len vyslovenie podozrenia zo spáchania trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sa   sťažovateľka   „uchádzala“   o priznanie   postavenia poškodenej. Sťažovateľka netvrdí, že k porušeniu jej práva na ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 dohovoru došlo postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom   konaní,   ale   konaním   rektorky   spočívajúcim   v „neoprávnenom   ukladaní obrazovej   podoby   sťažovateľky   na   identifikačnú   kartu   sťažovateľky,   jej   používaním na identifikačnej karte sťažovateľky a jej sprístupnením Okresnému súdu Bratislava III“. V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   o právnu   ochranu   ako   osoby poškodenej trestným činom by sa sťažovateľka mohla domáhať len vtedy, ak by rektorke bolo vznesené obvinenie za tento skutok, čo sa však nestalo. Ústavný súd v tejto súvislosti navyše konštatuje, že trestnoprávna ochrana nie je jedinou formou právnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka mohla v súvislosti s konaním rektorky domáhať.

Uvedené   skutočnosti   len   potvrdzujú   už   vyslovený   predbežný   záver   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   sťažovateľov,   keďže   medzi   obsahom   nimi   označených základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   a napadnutým   prípisom generálnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k záveru   o ich porušení.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   prípisu   generálnej   prokuratúry   a postupu,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015