znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 644/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť L. B., zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Almáši   Gabriel,   spol. s   r.   o.,   Niťová   3,   Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr. Kataríny   Almášiovej,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 187/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2014   doručená   sťažnosť   L.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou   JUDr.   Almáši   Gabriel,   spol.   s   r.   o.,   Niťová   3,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Kataríny Almášiovej, z ktorej obsahu (nie však petitu) sa dá vyvodiť, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 187/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa sa návrhom   zo   17.   septembra   2013   domáha   v napadnutom   konaní   zrušenia   vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „od   podania   návrhu   nebol   do dnešného dňa vytýčený termín hl. pojednávania, hoci sťažovateľ si svoju povinnosť musí plniť, teda odo dňa podania návrhu už na jeho úkor platil výživné za 12 mesiacov t. j. spolu 3.600,- Eur. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ požaduje aj finančné zadosťučinenie. Právny zástupca sťažovateľa už viac krát, či už písomne alebo ústne, urgoval súd aby vo veci konal, no bezúspešne. Sťažovateľ podal dňa 27. 6. 2014 najprv sťažnosť predsedníčke Okresného súdu   Bratislava   I na   zbytočné   prieťahy   v predmetnom   konaní.   Predsedníčka   posúdila uvedenú   sťažnosť   ako   dôvodnú   a vytkla prieťahy zákonnej   sudkyni a vyššiemu   súdnemu úradníkovi. Vo veci bolo zároveň vytýčené pojednávanie na 12. 09. 2014. Vzhľadom na uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   mu   Ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie vzhľadom na skutočnosť, že z dôvodu prieťahov v predmetnom konaní musel zaplatiť výživné vo výške 3.600 € počas obdobia, kedy Okresný súd Bratislava I nekonal.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   mu   ústavný   súd „priznal... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.600,- Eur“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   prvom   rade   konštatuje,   že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátkou, ktorá je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   povinná dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľa, musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Z   hľadiska   predbežného   prerokovania   sťažnosti   je   podstatný   najmä   §   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde), čím   zároveň   vymedzí   predmet   a rozsah   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).   Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľom formulovaný návrh na rozhodnutie (petitu), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, keďže

- nie sú v ňom uvedené základné práva alebo slobody, ktoré mali byť právoplatnými rozhodnutiami   alebo   inými   zásahmi   (postupom)   príslušných   orgánov   verejnej   moci porušené,

- nie sú v ňom uvedené konkrétne orgány verejnej moci, ktorých právoplatnými rozhodnutiami alebo inými zásahmi (postupom) mali byť základné práva alebo slobody sťažovateľa porušené.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom   predpísaných   náležitostiach,   aký   vyplýva   zo   sťažnosti   sťažovateľa,   nie   je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí v návrhoch na začatie konania pred ústavným súdom (m. m. IV. ÚS 409/04).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50 v spojení   s   §   56   zákona   o   ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Bez ohľadu na už uvedené možno z obsahu sťažnosti (nie jej petitu) vyvodiť, že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 187/2013.

II.2 K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   predchádzajúcu   sťažnosť   sťažovateľa z 22. mája 2014, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd odmietol ako neprípustnú uznesením sp. zn. IV. ÚS 372/2014 z 1. júla 2014 s poukazom na to, že sťažovateľ v napadnutom konaní pred okresným súdom nepodal predsedníčke okresného súdu sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   ktorú v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní vedenom okresným súdom podal predsedníčke okresného súdu 27. júna 2014 sťažnosť v súlade s § 62 a nasl. zákona o súdoch, ktorá túto vyhodnotila ako dôvodnú, pričom predovšetkým uviedla, že „Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dňa 03. 07. 2014 zákonná sudkyňa dala pokyn na vykonanie   úkonov   smerujúcich   k príprave   pojednávania   (zaplatenie   súdneho   poplatku, pripojenie   spisu   sp.   zn.   18 C/150/2009,   doručenie   návrhu   odporcovi   spolu   s výzvou   na vyjadrenie k návrhu) a vo veci určila termín pojednávania na deň 12. 09. 2014.“.

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa,   zakladá   to   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v   relatívne   krátkom   čase   potom,   ako sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   porušovaniu   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (27.   júna   2014)   podľa   zákona   o   súdoch,   vykonal   v napadnutom konaní   úkony   smerujúce   k príprave   pojednávania   a zároveň   nariadil   pojednávanie   na 12. september 2014. Okresný súd teda po podaní sťažnosti začal v predmetnej veci konať, t. j. sťažnosťou podľa zákona o súdoch sa zabezpečila efektívna ochrana sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy smerujúca k odstráneniu jeho právnej neistoty.

Vo   vzťahu   k   svojmu   ďalšiemu   zisteniu,   podľa   ktorého   okresný   súd   napadnuté konanie   uznesením   sp.   zn.   18   C   187/2013   z 8.   septembra   2014   zastavil   z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   sťažovateľom,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   splnenie poplatkovej   povinnosti   účastníkov konania je v zmysle §   10   ods.   1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov jednou z podmienok konania a rozhodnutia vo veci samej, pričom v predmetnej veci nesplnenie tejto povinnosti možno pripísať v prvom rade na ťarchu samotného sťažovateľa. Ústavný súd   v nadväznosti   na   zistenú   skutočnosť   poukazuje   na   právny   názor   vyslovený   v jeho doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorého   konanie   sťažovateľa — účastníka   konania,   ktorý nezaplatil súdny poplatok splatný podaním návrhu a pripustil tak pre tento dôvod zastavenie konania bez toho, aby urobil právne významný úkon na to, aby sa v jeho veci ďalej konalo, je potrebné vyhodnotiť ako také, v ktorom sťažovateľovi nešlo materiálne o odstránenie takého stavu právnej neistoty, ktorý by mohol byť posudzovaný pri tvrdenom porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 95/04).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   ako   aj   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014