znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 644/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D. pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo 22/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2013 doručená sťažnosť A. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Tdo 22/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. októbra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 106/2010 z 31. marca 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona (v bodoch 1 a 3 rozsudku), ďalej z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (v bode 2 rozsudku) a napokon z prečinu   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   156   ods.   1   Trestného   zákona,   ako   aj   z   prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona (v bode 4 rozsudku)   a   bol   za   to   odsúdený   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   6   rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený aj trest prepadnutia veci (vyskakovacieho nožíka). Bol zaviazaný tiež nahradiť škodu poškodeným – G. v sume 225 €, K. v sume 825 € a Š. v sume 450 €. So zvyškami uplatneného nároku boli títo traja poškodení, ako aj poškodený H. odkázaní na občianske súdne konanie. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To 51/2011-861 z 28. júna 2011 bolo odvolanie sťažovateľa a jeho otca zamietnuté ako nedôvodné. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 10/2012 z 13. júna 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   bolo   nálezom   ústavného   súdu   č.   k. II. ÚS 500/2012-44 z 28. februára 2013 vyslovené, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 10/2012 porušil základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, pričom uznesenie najvyššieho súdu z 13. júna 2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.   Ústavný   súd   vytkol   najvyššiemu   súdu,   že   zhodne   s   krajským   súdom   nijako nereagoval   na   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   stav,   keď   v   osobitne   vedených neväzobných trestných veciach v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal napriek povinnej obhajobe žiadneho obhajcu, znamenal porušenie jeho obhajobných práv.

Najvyšší   súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom   28.   augusta   2013   opätovne   konal o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 To 51/2011 z 28. júna 2011 a rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tdo 22/2013 tak, že dovolanie sťažovateľa zamietol. Z písomného vyhotovenia uznesenia doručeného sťažovateľovi 17. októbra 2013 vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uplatnený sťažovateľom je   len   sčasti   opodstatnený.   V   danom   prípade   skutočne   došlo   k   formálnemu   porušeniu základných práv sťažovateľa, keďže v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal v neväzobných   veciach   napriek   povinnej   obhajobe   v   trestnej   veci   vedenej   v   bode   4 rozsudku   ustanoveného   obhajcu.   Najvyšší   súd   zároveň   konštatoval,   že   v   tomto   období neboli vykonávané žiadne úkony.

S takýmto odôvodnením najvyššieho súdu nemožno súhlasiť, lebo v tomto období, konkrétne   7.   mája   2010,   bolo   rozhodované   okresným   súdom   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustení z väzby, pričom rovnako ako pri jeho vzatí do väzby sa zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby odôvodňovalo okrem iného skutočnosťou, že je proti nemu vedené súčasne trestné stíhanie aj v iných samostatne realizovaných trestných veciach, a práve tu došlo k porušeniu rovnosti zbraní, keď na jednej strane prokurátor a aj okresný súd mali možnosť odôvodňovať trvanie väzby sťažovateľa inými jeho skutkami, kým on nemal, čo sa týka   týchto   iných   skutkov,   ustanoveného   obhajcu,   čím   bolo   v   rozhodnom   období porušované jeho základné právo na povinnú obhajobu.

Najvyšší súd sa zjavným porušením ustanovenia § 34 ods. 1 a § 37 ods. 1 Trestného poriadku   vo   vzťahu   k   samostatne   vedeným   trestným   konaniam   dostatočným   spôsobom nevysporiadal. Navyše rozhodol v rozpore s nálezom ústavného súdu.

Neobstojí ani poukaz najvyššieho súdu na to, že došlo k povoleniu obnovy konania vo veci sťažovateľa, keďže obnova bola povolená len vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo 22/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 28. augusta 2013 zrušené a najvyššiemu súdu bolo prikázané znova konať a rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa.

II.

Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 500/2012-44 z 28. februára 2013 vyplýva, že najvyšší súd svojím skorším uznesením sp. zn. 1 Tdo 10/2013 z 13. júna 2012 porušil čl. 50 ods. 3 ústavy, keď odmietol dovolanie sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd   nijako   konkrétne   nereagoval   na   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   stav,   keď v osobitne vedených neväzobných trestných veciach nemal v čase od 24. marca 2010 do 8. júna   2010   napriek   povinnej   obhajobe   žiadneho   obhajcu,   znamenal   porušenie   jeho obhajobných   práv.   Nezaujatie   žiadneho   stanoviska   k   námietke,   podľa   ktorej   sťažovateľ nemal   v   určitom   štádiu   prípravného   konania   obhajcu   napriek   tomu,   že   obhajoba   bola vzhľadom na jeho pobyt vo väzbe povinná, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 22/2013 z 28. augusta 2013 vyplýva, že podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku   bolo   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 To 51/2011 z 28. júna 2011 na verejnom zasadnutí zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade skutočne došlo k formálnemu porušeniu základných práv sťažovateľa, keďže v inkriminovanom období, t. j. od 24. marca 2010 do 8. júna   2010,   nemal   v   neväzobných   veciach   napriek   povinnej   obhajobe   v   trestnej   veci vedenej   v bode 4 rozsudku   okresného súdu   ustanoveného obhajcu. Predovšetkým   treba uviesť, že k tomuto zistenému porušeniu zákona došlo ešte v prípravnom konaní, pričom v rozhodnom období neboli vo vzťahu ku skutkom v bodoch 1 až 3 rozsudku okresného súdu uskutočnené žiadne úkony bez prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Vo vzťahu ku skutku v bode 1 bolo trestné stíhanie začaté 22. novembra 2009 a obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené 30. decembra 2009. Sťažovateľ sa na výsluchu 13. januára 2013 vyjadril, že si obhajcu   nevolí.   Dňa   31.   mája   2010   bol   vyšetrovateľom   vyzvaný   na   zvolenie   obhajcu. V prípade tohto skutku sa všetky úkony uskutočnili buď pred rozhodným obdobím, alebo až po ňom, pričom v takom prípade bol pri úkonoch prítomný koncipient, resp. obhajca bol o úkonoch   vyrozumený,   avšak   sa   ich   nezúčastnil.   Všetky   výsluchy   a   ostatné   úkony vo vzťahu ku skutku v bode 2 rozsudku okresného súdu sa uskutočnili pred rozhodným obdobím, pričom k začatiu trestného stíhania došlo 2. decembra 2009 a sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 16. februára 2010. Aj tu 31. mája 2010 vyšetrovateľ vyzval sťažovateľa, aby si zvolil obhajcu z dôvodu povinnej obhajoby. Dňa 3. marca 2010 došlo k spojeniu vecí v skutkoch v bodoch 1 a 2 na spoločné konanie. Vo vzťahu ku skutku v bode 3 rozsudku okresného súdu bolo trestné stíhanie začaté a zároveň sťažovateľovi vznesené obvinenie 31. mája 2010. Dňa 8. júna 2010 bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené obhajcovi sťažovateľa, ktorý ihneď podal sťažnosť. Sťažnosť podal súčasne aj sťažovateľ. V danom prípade   sa   teda   obhajca   sťažovateľa   mal   možnosť   vyjadriť   k   obvineniu   vznesenému sťažovateľovi.

Napokon 8. júna 2010 došlo k spojeniu všetkých vecí na spoločné konanie. Preto možno zhrnúť, že v predsúdnom konaní bol porušený zákon, keď sťažovateľovi nebol po vzatí do väzby vo vzťahu ku skutku v bode 4 rozsudku okresného súdu ustanovený obhajca aj v ďalších trestných veciach, za ktoré bol stíhaný, avšak pri skutkoch v bodoch 1 a 2 sa v rozhodnom   období   neuskutočnili   žiadne   úkony   a   ku   vzneseniu   obvinenia   pri   skutku v bode   3 mal obhajca možnosť sa vyjadriť,   čo   aj uskutočnil (rovnako ako sťažovateľ). Navyše,   následne   v   konaní   pred   súdom   boli   všetky   dôkazy,   t.   j.   aj   výsluchy   svedkov vykonané zákonným spôsobom za prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Za tejto situácie aj pri vyslovení porušenia zákona, nie je dôvodné vec vrátiť späť do prípravného konania na opakované vykonanie dokazovania. Vytýkané porušenie základných práv sťažovateľa na obhajobu nebolo zistené v takej miere, aby to bolo možné považovať za porušenie zákona, ktoré   by   malo   mať   za   následok   zrušenie   celého   rozhodnutia   krajského   súdu.   Treba zdôrazniť, že aj ústavný súd sa vo svojom náleze obmedzil len na vytknutie nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia práva na obhajobu. V ostatných častiach sťažnosti nevyhovel. Taktiež je potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 T 106/2010, ktorá bola právoplatne skončená odsudzujúcim rozsudkom, bola uznesením okresného súdu sp. zn. 8 Nt 109/2012 z 21. mája 2013 povolená obnova konania a súčasne bol zrušený výrok o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 106/2010. Táto skutočnosť však nebráni tomu, aby najvyšší súd rozhodoval o pôvodne podanom dovolaní sťažovateľa v rozsahu, v ktorom   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   povinnú obhajobu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenie   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal so zjavným porušením ustanovenia § 34 ods. 1 a § 37 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k samostatne vedeným trestným konaniam. Navyše rozhodol v rozpore s nálezom ústavného súdu. Považuje za podstatné, že v období, keď v samostatne vedených konaniach napriek nutnej obhajobe nemal obhajcu, bolo okresným súdom rozhodované o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom sa zamietnutie žiadosti odôvodňovalo aj skutočnosťou, že je proti nemu vedené súčasne trestné stíhanie aj v iných samostatne realizovaných trestných veciach. Práve tým došlo podľa neho k porušeniu rovností zbraní, lebo prokurátor a okresný súd mali možnosť odôvodňovať trvanie väzby inými skutkami sťažovateľa, hoci on, čo sa týka týchto iných skutkov, v rozpore so zákonom nemal ustanoveného obhajcu.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že v náleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 500/2012-44 z 28. februára 2013 bolo ustálené porušenie základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že najvyšší súd nijako konkrétne nereagoval   na   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   v   osobitne   vedených   neväzobných trestných   veciach   nemal   v   čase   od   24.   marca   2010   do   8.   júna   2010   napriek   povinnej obhajobe žiadneho obhajcu. Najvyšší súd v ďalšom konaní nasledujúcom po tomto náleze v súlade s právnym názorom ústavného súdu rozhodoval o dovolaní sťažovateľa znova, a to už na verejnom zasadnutí, pričom uvedenou námietkou sa zaoberal a zaujal k nej podrobné stanovisko. Preto rozhodne neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd rozhodnúť v rozpore s nálezom ústavného súdu.

Zostáva   ešte   vyriešiť   otázku,   či   možno   stanovisko   najvyššieho   súdu z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c)   obhajovať   sa   osobne,   alebo   prostredníctvom   obhajcu   podľa   vlastného   výberu, alebo   pokiaľ   nemá   dostatok   prostriedkov   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že obvinený má predovšetkým právo obhajovať sa   sám,   resp.   slobodne   sa   rozhodnúť,   či   sa   chce   obhajovať sám   alebo prostredníctvom obhajcu. Uvedené právo obvineného ale nie je absolútne a v niektorých typoch konaní, resp. v niektorých vymedzených prípadoch je obvinený povinný „podrobiť sa“ nutnej obhajobe. Nutná   obhajoba   tvorí   preto   vlastne   výnimku   z   práva   obhajovať   sa   sám,   resp.   z   práva slobodne si vybrať, či sa obvinený bude obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ustanovenie čl. 50 ods. 3 ústavy [obdobne ako čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru] neobsahuje   spresnenie   podmienok   výkonu   obhajobného   práva,   keďže   toto   vyplýva z Trestného poriadku. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je ponechané na voľbu zmluvných štátov, aby vybrali prostriedky, ktoré sú vhodné na to, aby toto právo ich súdne systémy zaručili. Z hľadiska dohovoru je totiž podstatné len to, či cesta, ktorou sa vydali, je zlučiteľná s požiadavkami spravodlivého súdneho konania. Spôsob použitia čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v prípravnom konaní sa odvíja od charakteristík daného konania a konkrétnych   okolností   prípadu.   Pre   zistenie,   či   výsledok   sledovaný   čl.   6   dohovoru (spravodlivé   súdne   konanie)   bol   dosiahnutý,   je   potrebné   vziať   do   úvahy   vnútroštátne konanie v konkrétnej veci ako celok (Imbrioscia proti Švajčiarsku).

Možno   konštatovať,   že   argumenty   uplatnené   najvyšším   súdom,   podľa   ktorých materiálne vzaté nedošlo k porušeniu obhajobných práv sťažovateľa, treba považovať za plne súladné s   už uvedenými   výkladovými   princípmi.   Hoci   počas prípravného   konania sťažovateľ   v   čase   od   24.   marca   2010   do   8.   júna   2010   nemal   ustanoveného   obhajcu v osobitných   konaniach   vedených   v   trestných   veciach,   hoci   v   ďalšej   trestnej   veci   bol vo väzbe (čo zakladalo povinnú obhajobu vo všetkých veciach), počas uvedenej doby neboli vykonávané žiadne úkony trestného konania, a preto ani nemohlo dôjsť k takému porušeniu jeho obhajobných práv, ktoré by mohlo mať dopad na výsledok konania ako celku.

V tejto súvislosti nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, ktorý poukazuje na to, že v uvedenom období sa rozhodlo o jeho ponechaní vo väzbe, a to aj na základe toho, že bol stíhaný aj v ďalších neväzobne riešených veciach, v ktorých nemal obhajcu. Uvedená okolnosť totiž nemôže mať vplyv na rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa.

Za   správny   treba   považovať   aj   ďalší   argument   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého v rámci hlavného pojednávania boli všetky dôkazy vykonané zákonným spôsobom, pričom sťažovateľovo právo na obhajobu bolo v súdnom konaní plne realizované.

Keďže čl. 6 dohovoru určuje iba minimálny štandard práva na spravodlivé súdne konanie, nič nebráni tomu, aby sa v právnych poriadkoch zmluvných strán uplatňoval vyšší štandard, teda väčší rozsah tohto práva. Je preto potrebné preskúmať, či závery najvyššieho súdu obstoja aj vo svetle relevantných ustanovení Trestného poriadku.

Trestný   poriadok   je   vo   fáze   súdneho   konania   postavený   na   princípe kontradiktórnosti, v rámci ktorého je právom všeobecného súdu rozhodnúť, či obžaloba ako jedna   zo   strán   trestného   konania   predložila   dostatok   dôkazov   na   preukázanie   viny obžalovaného   (druhej   strany   trestného   konania).   Nie   je   teda   v   zásade   povinnosťou všeobecného súdu iniciatívne viesť dokazovanie nad rámec dôkazných návrhov strán. Tým je   aj   dané,   že   všeobecný   súd   môže   v   rámci   rozhodnutia   pri   predbežnom   prerokovaní obžaloby,   resp.   preskúmania   obžaloby   vec   vrátiť   prokurátorovi   v   podstate   iba   celkom výnimočne, a to buď vtedy, keď má prebehnúť konanie o dohode o vine a treste alebo ak zistí závažné procesné chyby, najmä to, že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce právo obhajoby [§ 241 ods. 1 písm. f) a § 244 ods. 1 písm. g) a h) Trestného poriadku].

Po preskúmaní obžaloby, resp. po predbežnom prerokovaní obžaloby môže súd vrátiť vec prokurátorovi na došetrenie len vtedy, ak počas hlavného pojednávania vyjde najavo, že obžalovaný spáchal ešte ďalší skutok, ktorý je trestným činom, a prokurátor o vrátenie veci požiadal so zreteľom na potrebu spoločného prerokovania.

V   danom   prípade   po   podaní   obžaloby   nedošlo   k   vráteniu   veci   prokurátorovi (z dôvodu porušenia ustanovenia zabezpečujúceho práva obhajoby), pričom rozhodnutie, podľa ktorého sa nariadi hlavné pojednávanie (podľa § 241 ods. 1 alebo podľa § 244 ods. 1 Trestného poriadku), nemôže byť v odvolacom konaní skúmané. Inými slovami, odvolací súd   nemá   možnosť   rozhodnúť   po   zrušení   prvostupňového   rozsudku   o   vrátení   veci prokurátorovi.

Napokon   treba   uviesť,   že   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   môže   po   zrušení právoplatného rozsudku   vrátiť vec do   prípravného konania iba vtedy,   ak o to požiadal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 389 Trestného poriadku).

Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa Trestného poriadku je rozhodujúce z hľadiska dodržiavania obhajobných práv to, či konanie ako celok možno považovať za spravodlivé. Samotná skutočnosť, že v určitej fáze prípravného konania obvinený nemal obhajcu, hoci obhajoba bola v jeho prípade povinná, bez ďalšieho neznamená nezákonnosť a   neústavnosť   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku,   ak   súdne   konanie   prebehlo   pri plnom zachovaní obhajobných práv. Absencia povinnej obhajoby v určitej časti prípravného konania môže mať spravidla ten následok, že na dôkazy vykonané v takomto časovom období nebude môcť súd pri rozhodovaní o vine a treste prihliadnuť.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013