znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 643/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   D.   M.,   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Mgr. R.   K.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoPr 2/2012 z 12. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. D. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah sťažnosti

1.Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2013   doručená   sťažnosť   RNDr.   D.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) označená ako „Ústavná sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd: 1. práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...,   2.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   prvá   veta Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd...,   3.   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru...“ rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoPr 2/2012 z 12. novembra 2012.

2.Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj ďalších listín vyžiadaných od sťažovateľa v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ   ako   zamestnanec   uzavrel   14.   septembra   1999   s   vtedajšou Filozofickou fakultou v P. (ďalej len „fakulta“ alebo „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu. V bode II tejto zmluvy bolo dohodnuté, že sťažovateľ „bude pracovať ako vysokoškolský učiteľ v odbore matematická analýza, v zaradení docent“ a (o)rganizačne bude pôsobiť na I. v P.“. V ďalších bodoch boli mzdové náležitosti určené odkazom na vtedy platné zákony a ďalšie podmienky všeobecným odkazom na „Zákonník práce, predpisy vydané na jeho vykonanie, pracovný poriadok a iné všeobecné platné predpisy“.

Dohodou sťažovateľa a zamestnávateľa (ktorým sa v dôsledku zániku fakúlt ako právnických osôb stala samotná P. u. v P.) z 19. decembra 2003 došlo k zmene pracovnej zmluvy tak, že sťažovateľ bol na obdobie od 1. januára 2004 až do 31. decembra 2008 „zaradený   do   funkcie docenta pre   študijný   odbor   ekonomika   a manažment   podniku, študijný program manažment hotelierstva a turizmu. Dohodami z 30. septembra 2004 a 30. novembra 2005 došlo k zmene pracovnej zmluvy v časti dohodnutého miesta výkonu práce najskôr na Fakultu manažmentu, Katedru turizmu a hotelového manažmentu, a neskôr na Katedru kvantitatívnych metód a manažérskej informatiky.

2.2V   školských   rokoch   2005/2006   a   2006/2007   sťažovateľ   na   základe   pokynov zamestnávateľa vykonával výučbu aj na detašovanom pracovisku fakulty v D., a to spoločne s inými zamestnancami zamestnávateľa vrátane samotného dekana Fakulty manažmentu. Výučba sa vykonávala spravidla v sobotu alebo v nedeľu a zamestnávateľ na tento účel dal sťažovateľovi vždy aj cestovný príkaz na vykonanie pracovnej cesty na toto pracovisko. V   súvislosti   s   vykonávaním   výučby   na   detašovanom   pracovisku   bol   sťažovateľ oslovený aj neziskovou organizáciou E., n. o., ktorá mu ponúkla odmeňovanie za odučené hodiny a podľa počtu študentov, ktorí sa uňho podrobia skúške, a na ten účel mu ponúkla uzavretie   samostatnej   dohody   o pracovnej   činnosti.   Sťažovateľ   to   podľa   vlastných   slov odmietol,   no   podľa   neho   mali   podobné   dohody   uzatvorené   aj   iní   zamestnanci zamestnávateľa   vyučujúci   v   uvedenom   detašovanom   pracovisku,   medzi   nimi   aj   dekan Fakulty manažmentu, ktorým na ich základe E., n. o., vyplácala príslušné odmeny.Sťažovateľ následne zamestnávateľovi 30. mája 2007 vyúčtoval sumu 28 350 Sk (941,05 €), ktorá pozostávala z

- odmeny za odučenie 13 hodín po 400 Sk,

- odmeny za odučenie celkovo 28 hodín po 500 Sk,

-   odmeny   za   celkovo   183   študentov,   ktorí   sa   uňho   podrobili   skúške,   prípadne zápočtu, po 50 Sk za jedného študenta,

čo boli podľa sťažovateľa rovnaké sadzby, aké ostatným vyučujúcim zamestnancom zamestnávateľa vyplácala E., n. o.

2.3 Keďže zamestnávateľ sťažovateľovi vyúčtovanú odmenu nezaplatil, sťažovateľ podal 14. apríla 2010 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu (návrh na vydanie   platobného   rozkazu)   o   jej   zaplatenie.   Na   odôvodnenie   svojho   nároku   uviedol: „Ja... som   na   základe   pracovnej   zmluvy   vykonával   prácu   –   výučbu   na   externých konzultačných strediskách v Di.

Na   uvedenú   prácu...   som   bol   vyslaný   na   základe   harmonogramu   odporcu. Za uvedenú prácu som... vypracoval výkaz odučených hodín dňa 30. 5. 2007 na celkovú sumu 28 350 Sk...“

2.4 Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 114/2010-196 z 29. septembra 2011 žalobu sťažovateľa zamietol a v odôvodnení uviedol:

«Štatutárny   zástupca   žalovaného... (zamestnávateľa,   pozn.) vo   svojej   výpovedi uviedol, že žalobca (sťažovateľ, pozn.) je zamestnaný ako interný učiteľ, čo znamená, že je riadnym zamestnancom žalovaného na plný pracovný úväzok, ktorým je v zmysle zákona ustanovený týždenný pracovný čas... Zdôraznil, že ak je vyučujúci vyslaný či už na skúšanie alebo na konzultácie so študentmi, plní si svoje vyučovacie povinnosti interného učiteľa. Na študentov externého štúdia žalovaný nedostal žiadne peniaze navyše, okrem tých, ktoré boli poukázané zo štátneho rozpočtu podľa platných normatívov. Učitelia majú... nárok len na základnú tarifnú mzdu v zmysle zákona a okrem toho môžu dostávať odmeny, resp. osobné ohodnotenie. Odmena je nenárokovateľná... Všetky vysunuté pracoviská pokrývali svojimi učiteľmi, ktorí boli ochotní učiť, pričom vo vzťahu k žalobcovi mu nie je známe priznanie akejkoľvek formy nenárokovateľnej odmeny vyplývajúcej z pedagogickej činnosti v D. Zdôraznil, že ak by žalobcovi ním uplatnenú náhradu mzdy vyplatili, porušili by zákon. Z výpovede... tajomníka Fakulty manažmentu vyplynulo, že nárok žalobcu z roku 2007   nemohli   akceptovať   a   prípadne   ho   preplatiť,   pretože   je   podľa   neho   v   rozpore s právnymi predpismi. Svoje tvrdenie odôvodnil tým, že študenti externej formy štúdia začali za štúdium oficiálne platiť až v školskom roku 2008/2009 a dovtedy bolo štúdium bezplatné, a preto v rokoch 2006 až 2008 boli vyučujúci platení v rámci pracovného úväzku. Odmeny za vyučovanie v stredisku v D... im neboli nijako preplácané, ale dostávali tarifný plat za vyučovanie   tohto   externého   štúdia   v   rámci   riadneho   pracovného   úväzku.   Podľa   jeho vedomostí Fakulta manažmentu a ani P. u. nemala so spoločnosťou E. žiadny právny vzťah a za vyučovanie externých študentov... nedostávala žiadne finančné prostriedky od tejto spoločnosti a ani cez žiadne tretie osoby. Fakulta manažmentu... preto nemohla vyplácať žiadne odmeny tým učiteľom, ktorí zabezpečovali výučbu mimo P. Vyučujúci, ktorí učili mimo   P.   externých   študentov,   nemali   uzavreté   žiadne   dodatky   k   svojim   pracovným zmluvám, a teda miestom výkonu ich práce boli len pracoviská fakulty. Svedok zdôraznil, že vyučovanie   v detašovanom   pracovisku   v D.   vykonávali   učitelia   len   v   rámci   riadneho pracovného úväzku, pričom prácu nadčas by v prípade žalobcu, ako docenta, musel povoliť dekan a navyše by sa muselo jednať o prácu mimo rozvrhu. Konzultácie v D. však boli súčasťou rozvrhu vyučovania.

Svedkyňa (prodekanka, pozn.) uviedla, že externé štúdium v D. bolo plateným, a teda študenti zasielali peniaze na účet, ktorý však nevedela presne definovať. Podľa nej to bol účet spoločnosti E., ktorá organizovala výučbu tým, že zabezpečovala priestory, pričom vyučujúcich zabezpečovala fakulta a to tak, že vytvorila rozvrh hodín a zabezpečila dopravu učiteľov. Podľa jej vedomostí učitelia uzatvárali dohodu o vykonaní práce so spoločnosťou E. a na základe tejto dohody dochádzalo k úhrade za výučbu.

Z   výpovede...   bývalej   kolegyne   žalobcu   vyplynulo,   že   aj   ona   realizovala   výučbu študentov externej formy štúdia na pracovisku v D., pričom táto povinnosť jej bola určená rozvrhom hodín... a bola odmeňovaná spoločnosťou E. Svedkyňa zdôraznila, že výučbu vykonávala v prospech univerzity, pretože v rozvrhu hodín P. u. bol určený rozvrh hodín týkajúci sa výučby v D. Na základe tohto rozvrhu hodín riadne vypísala cestovný príkaz, ktorý jej podpísal vedúci katedry a na základe ktorého jej náklady preplácala Fakulta manažmentu.   Mzdu   za   pedagogické   výkony,   ako   boli   odprednášané   hodiny   a   skúšanie študentov, jej na účet zaslala spoločnosť E., pričom tieto príjmy riadne zdanila. Právny vzťah   medzi   spoločnosťou   E.   a   žalovaným   neskúmala.   Svedkyňa   tieto   skutočnosti preukázala predložením Dohody o vykonaní práce uzavretou so spoločnosťou E...

Svedok...   uviedol,   že...   tiež   vykonával   výučbu   v D.,   pričom tieto výkony boli nad rámec pracovného úväzku a väčšinou sa vykonávali cez víkendy,   avšak v kvalitatívnom meradle to boli tie isté predmety, aké sa vyučovali v sídle fakulty... Do D. sa cestovalo na cestovný   príkaz   zamestnávateľa,   pričom   od   roku   2004   celú   organizáciu   výučby zabezpečovala spoločnosť E. Svedok okrem iného uviedol, že pracovný úväzok, ktorý je vo forme týždenného pracovného času, nie je upravený v zákone o vysokých školách a ani v inom internom predpise fakulty. Podľa neho si výšku pracovného úväzku upravuje každá vysoká škola v závislosti od kvalifikácie učiteľa.

Svedok (kolega sťažovateľa, pozn.) uviedol, že podľa jeho vedomostí bola výučba v D. zabezpečovaná pedagógmi z Fakulty manažmentu, ktorí tam dochádzali cez víkendy nad rámec pracovnej doby v rámci služobnej cesty. Pokiaľ vyučoval v D., peniaze za výučbu mu boli zasielané spoločnosťou E.

V zmysle Kolektívnej zmluvy platnej u žalovaného za roky 2006 a 2007 je ustanovený týždenný   pracovný   čas,   bez   prestávky   na   jedenie,   37   a   pol   hodiny   pre   všetkých zamestnancov...

Vykonaným   dokazovaním   má   súd   za   preukázané,   že   žalobca   je...   zamestnancom žalovaného v riadnom pracovnom pomere, pričom zmluvne dohodnutým miestom výkonu práce bola...   Katedra kvantitatívnych metód a manažérskej informatiky...   Súd má ďalej za preukázané, že žalobca ako zamestnanec... realizoval výučbu v konzultačnom stredisku žalovaného nachádzajúceho (správne má byť „nachádzajúcom“, pozn.) sa v D. v zmysle platného   rozvrhu   hodín   určeného   žalovaným.   Zakomponovanie   výučby   v D.   do   rozvrhu hodín   žalovaného   je   zrejmé   z   výpovedí...   žalobca   vykonával   výučbu   v konzultačnom stredisku v D. v prospech žalovaného v rámci svojho pracovného zaradenia vyplývajúceho z pracovnej   zmluvy   v   znení   jej   dodatkov.   Žalobca   sám   zdôraznil,   že nemal   v   súvislosti s touto výučbou uzatvorenú zmluvu so žiadnym iným subjektom. O správnosti záveru súdu svedčí aj tá skutočnosť, že cesty do D. žalobca... realizovali na základe cestovných príkazov žalovaného, teda tieto cesty mali charakter služobných ciest mimo dohodnutého miesta výkonu   práce.   Preto   sa   na   výkon   tejto   práce   z   hľadiska   posúdenia   právneho   režimu vzťahuje právna úprava uvedená v Zákonníku práce.

Žalobca...   definoval   ním   uplatnenú   sumu...   ako   odmenu   za   prácu   nad   riadne dohodnutý   pracovný   úväzok.   Žalobca   však   v   rámci   tohto   konania   nepreukázal,   že   boli splnené podmienky na vyplatenie týchto mzdových nárokov za prácu nadčas v zmysle § 97 ods.   1   Zákonníka   práce...   Žalobca   však   túto   prácu   vo   forme   výučby   mimo   pracoviska vykonával v zmysle rozvrhu hodín určeného žalovaným, v ktorom bola táto výučba v D. zakomponovaná. Táto výučba teda svojím charakterom spadala do týždenného pracovného času... Žalobca súdu nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by nepreukázal (správne má zrejme byť   „preukázal“,   pozn.),   že   práca   vykonávaná   v D.   svojím   charakterom   bola   prácou vykonávanou nadčas (napríklad príkaz žalovaného na výkon tejto práce a pod.)

Otázkou, v akom rozsahu je pracovný úväzok vysokoškolského učiteľa sa súd v tomto konaní   nezaoberal,   pretože   z   hľadiska   právneho   posúdenia   oprávnenosti   uplatnených mzdových nárokov je táto otázka predmetom iných právnych vzťahov medzi účastníkmi konania. Nakoľko však presné definovanie pracovného úväzku nevyplýva ani z platných právnych predpisov a ani z interných predpisov žalovaného, má súd za to, že v zmysle platnej   pracovnej zmluvy platí   pre   žalobcu týždenný   pracovný čas   v rozsahu 37 a 1/2 hodiny.

Súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   z   vykonaného   dokazovania   vyplynulo,   že   ostatným zamestnancom   žalovaného,   ktorí   zabezpečovali   výučbu   v   stredisku   v D.,   odmenu   za vykonávaná pedagogickú činnosť vyplácala spoločnosť E. na základe Dohody o vykonaní práce a nie žalovaný. Preto... pasívne legitimovaným subjektom má byť práve spomínaná spoločnosť. Súd však vychádzajúc z označenia žalovaného subjektu uvedeného v žalobe neskúmal podrobnosti právneho vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou E... Z výpovede... vyplynulo,   že   žalovaný   nemal   ohľadom   výučby   v D.   žiadne   zmluvné   vzťahy   s   tretími subjektmi, ktoré by upravovali úhrady miezd zamestnancov žalovaného, vrátane žalobcu. Žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o opaku a ktoré by z hľadiska pasívnej legitimácie potvrdzovali oprávnenosť žalobného nároku voči žalovanému.»

2.5 Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie s návrhom zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne ho zmeniť a žalobe vyhovieť. V odvolaní namietol, že

a) prvostupňový rozsudok nie je riadne odôvodnený, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a okresný súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy,

b)   okresný   súd   nevyriešil,   či   právny   vzťah   pri   vyučovaní   za   vyúčtované   hodiny v D. je vzťahom občianskoprávnym alebo pracovnoprávnym, ale posúdil tento vzťah ako prácu nadčas, hoci to nebolo tvrdené a nebolo skúmané, či so sťažovateľom bolo možné dohodnúť   prácu   nadčas;   podľa   názoru   sťažovateľa   bola   pracovná   zmluva so zamestnávateľom uzavretá na „plný úväzok, čo právne znamená minimálnu dĺžku pobytu 5 pracovných dní a povinnosť odučiť alebo viesť minimálne šesť vyučovacích hodín“,

c) okresný súd sa nevyrovnal s ustanoveniami zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), keď cestovné príkazy na cesty   do D. podpisoval zamestnávateľ na pracovné cesty   v sobotu a v nedeľu, a neskúmal, či študenti boli študentmi zamestnávateľa,

d) zamestnávateľ prejavil vôľu vysielať sťažovateľa „na prácu, resp. činnosť mimo pracovného   pomeru   a   za   túto   prácu   mimo   pracovného   úväzku   v   zmysle   citovaných ustanovení § 226 a nasl.“ Zákonníka práce mu mal „vyplatiť náhradu za odučené hodiny“, ako si ju uplatnil; naopak, E., n. o., nemohla byť pasívne legitimovaná, lebo mu nedávala cestovné príkazy a nemal s ňou žiaden vzťah,

e)   okresný   súd   sa   nevyrovnal   so   skutočnosťou,   že   za   podobné   vyučovanie   na detašovanom pracovisku vo V. mu bola vyúčtovaná odmena riadne zaplatená.

2.6 Krajský súd rozsudkom sp. zn. 18 CoPr 2/2012 z 12. novembra 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a v jeho dôvodoch okrem iného uviedol:

„V predmetnej veci bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou, či zo strany žalobcu išlo o pracovnú cestu, vykonanie práce v rámci stanoveného pracovného času zamestnávateľom alebo   o   prácu   mimo   rámca   pracovného času   a   či s ohľadom na spôsob odmeňovania v pracovnom zaradení, v akom bol vo vzťahu k žalovanému, vznikol mu právny nárok na zaplatenie požadovanej sumy ako si ju žalobca uplatnil voči žalovanému.

Zákonník práce... vymedzuje pracovný čas ako časový úsek, v ktorom je zamestnanec k   dispozícii   zamestnávateľovi,   vykonáva   prácu   a   plní   povinnosti   v   súlade   s   pracovnou zmluvou. Na účely určenia rozsahu týždenného pracovného času sa za pracovný týždeň považuje sedem po sebe nasledujúcich dní.

Z obsahu kolektívnej zmluvy žalovaného... vyplýva, že u žalovaného bol stanovený týždenný pracovný čas v rozsahu 37,5 hodiny, bez prestávok na odpočinok a jedenie, pre všetkých zamestnancov. Tento rozsah pracovného času sa nevzťahoval iba na 5 pracovných dní, ako sa mylne domnieva žalobca, ale na sedem po sebe idúcich dní. Zamestnávateľ v rámci určeného rozsahu pracovného času mal právo v zmysle § 85 ods. 1 Zákonníka práce požadovať od zamestnanca výkon práce aj v sobotu a nedeľu. Keďže detašované pracovisko v D...   bolo...   mimo miesta dohodnutého v pracovnej   zmluve žalobcu,   výkon práce sa mohol uskutočniť na príkaz organizácie iba na základe vykonania pracovnej cesty a so súhlasom žalobcu.

Podľa § 57 Zákonníka práce zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na   pracovnú   cestu   je   dohodnuté   v   pracovnej   zmluve.   Na   pracovnej   ceste   zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalovaný vyslal žalobcu na pracovnú cestu, a to   na   výkon   práce   –   vykonanie   pedagogickej   činnosti...   pre   študentov   detašovaného pracoviska v D., teda práce, ktorá vyplývala žalobcovi z pracovnej zmluvy. Na pracovnú cestu bol riadne vyslaný, mal vystavený cestovný príkaz, podpísaný príslušným vedúcim pracovníkom a z pracovnej cesty žalobca podával vedúcemu pracovníkovi aj správu. Výkon pedagogickej   činnosti   na   pracovisku   v D.   sa   vždy   uskutočnilo   na   základe   vopred pripraveného   rozvrhu   práce   a   v   rámci   ustanoveného   týždenného   pracovného   času. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že išlo o prácu nad rámec dohodnutý v pracovnej zmluve, pretože výučba v D. bola súčasťou vyučovacieho procesu P. u. a nie iného subjektu. Taktiež nebolo preukázané, že by P. u. v súvislosti s výučbou na detašovanom pracovisku v D.   bola   v   zmluvnom   vzťahu   s   neziskovou   organizáciou   E.   Pokiaľ   sa   týka   ostatných kolegov žalovaného, ktorým pedagogické výkony na detašovanom pracovisku v D. zaplatila uvedená spoločnosť, je potrebné uviesť, že títo mali uzavretú dohodu o vykonaní pracovnej činnosti, pričom žalobca takúto dohodu nemal. Nebolo v právomoci súdu prvého stupňa a nie je ani v právomoci odvolacieho súdu skúmať, či nedošlo k duplicitnému odmeňovaniu týchto pracovníkov.

Jednoznačne je treba súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že za vykonanú prácu na pracovisku v D. bol žalobca odmeňovaný mzdou, tak ako mu vyplývala zo zákona..., t. j. podľa zaradenia do príslušnej platovej triedy, platového stupňa, funkčným platom podľa funkčného zaradenia, s možnosťou vyplácania odmien. Sám žalobca potvrdil, že za odučené hodiny   vo   V.   mu   bolo   zaplatené   formou   odmien,   čo   je   v súlade   s citovaným   zákonom. Odmeny však nie sú nárokovateľnou zložkou mzdy a je právom zamestnávateľa, či a za akých okolností... odmeny zamestnancovi vyplatí. Z pracovnej zmluvy a ani z kolektívnej zmluvy nevyplýva pre zamestnávateľa povinnosť vyplácať za vykonané pedagogické výkony na detašovaných pracoviskách odmeny.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca prácu na detašovanom pracovisku v D. vykonal v rámci riadnej pracovnej zmluvy vo forme výučby mimo dohodnutého miesta výkonu práce, na základe riadne schválenej pracovnej cesty a súhlasu žalobcu, v zmysle platného rozvrhu vyučovacích hodín určeného žalovaným... Táto   výučba   bola   zahrnutá   do   týždenného   pracovného   času   žalobcu...   a žalobca nepreukázal, že by túto prácu vykonal nad stanovený rozsah pracovného času. Za vykonanú prácu mu bola... aj vyplatená mzda. Na zaplatenie ním špecifikovaných odučených hodín na detašovanom   pracovisku   žalovaného   v   D...   tak,   ako   boli   vyplácané   niektorým   kolegom neziskovou organizáciou E... mu nevznikol právny nárok u žalovaného....

Nedôvodnou je námietka, že žalobca bol vyslaný na prácu mimo pracovného pomeru a mimo pracovného úväzku, na pracovnú činnosť, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 226 a nasl. Zákonníka práce a za takto vykonanú prácu mu mal žalovaný vyplatiť mzdu vo výške, ako si ju uplatnil, pretože v takej výške ju mali vyplatenú jeho kolegovia neziskovou organizáciou E. Ustanovenie § 226 a nasl. Zákonníka práce upravuje prácu vykonávanú na základe dohôd o vykonaní práce (pracovnej činnosti), pričom žalobca nepredložil takúto písomnú dohodu, ktorú zákon vyžaduje pod sankciou neplatnosti. Nemôže mu byť vyplatená mzda na základe neexistujúcej písomnej dohody o vykonaní práce či už so žalovaným alebo iným subjektom.“

3.Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 14. novembra 2012, smeruje sťažnosť sťažovateľa.

3.1 Sťažovateľ   v   nej   vyčíta   rozsudkom   okresného   súdu   i   krajského   súdu arbitrárnosť, keďže ich právne závery sú v extrémnom nesúlade so skutkový zisteniami, a porušenie princípu rovnosti zbraní. Krajský súd ani okresný súd nerešpektovali podľa sťažovateľa „kautely   určujúce   minimálnu   mieru   racionality   a   konzistencie   skutkovej a právnej   argumentácie“ a   naopak,   rozhodli „v   rozpore   s   platným   hmotným   právom (Zákonník   práce,   vysokoškolský   zákon)“.   Na   odôvodnenie   týchto   svojich   záverov sťažovateľ uviedol:

«... som ešte v priebehu akademického roka, zimného semestra 2005/2006 písomne protestoval priamo u dekana Fakulty manažmentu P. u., R. Š., proti nekalým praktikám a nezákonným   postupom   uplatňovaných (uplatňovaným,   pozn.) pri   výučbe   externého vysokoškolského štúdia v konzultačnom stredisku D. v tom, že toto štúdium neprebieha v súlade   so   zákonom   o   vysokých   školách,   že   garantom   tohto   štúdia   je   výhradne   P. u., Fakulta manažmentu a že toto štúdium nemôžu organizovať a viesť „cudzí manažéri“, ktorí vystupovali   v   mene   Fakulty   manažmentu,   organizovali   vyučovací   proces,   obsadzovali pozície vyučujúcich svojimi ľuďmi (napr. pán K. zo Ž. vyučoval predmet matematika), voči čomu   som...   ako...   gestor   predmetu   podpísaný   na   informačnom   liste   a   schválený akreditačnou komisiou protestoval.

Až v letnom semestri akademického roka 2005/2006 mi bolo umožnené zo strany P. u. viesť konzultácie z predmetu matematika mimo môjho pracovného úväzku aj v tzv. konzultačnom   stredisku   D.,   pričom   zástupcovia...   tzv.   E.,   n.   o.   mi   navrhli   spoluprácu a podpísanie pracovnej zmluvy, čo som odmietol takto urobiť, pretože finančné prostriedky na úhradu pedagogických výkonov boli podľa môjho presvedčenia nezákonne vyberané od študentov,   takéto   počínanie   bolo   v   rozpore   s   platným   vysokoškolským   zákonom,   ktorý akýkoľvek výber tzv. školného prísne zakazoval a týkajú (zrejme má byť „týkalo“, pozn.) sa to tak denných, ako aj externých študentov.... som odmietol prevziať odmenu za mnou vykonanú prácu (konzultácie, semináre, skúšanie), žiadnu písomnú dohodu s E. n. o. som neuzatvoril, a to z jediného dôvodu, že som sa nechcel podieľať na hrubom porušovaní platného zákona o vysokých školách a uplatnil som aj výhradu svedomia.

Všetky   hlásenia   o   skutočne   realizovaných   pedagogických   výkonoch   predkladala do tzv. konzultačného strediska D. pracovníčka P. u. pani P., a to firme E. n. o., ktorá následne uzatvárala s jednotlivými vysokoškolskými učiteľmi zmluvy a vyplácala im priamo na ich účty odmeny za nimi vykonanú prácu, vynímajúc moju osobu z takéhoto nezákonného sofistikovaného procesu. Nezákonný proces vyberania poplatkov od externých študentov za vysokoškolské štúdium prebiehal kontinuálne počas dvoch akademických rokov 2005/2006 a 2006/2007.

Dialo   sa   tak   aj   s   tichým   súhlasom   vedenia   Fakulty   manažmentu,   kde   jednotliví členovia vedenia fakulty sa takéhoto procesu aj osobne zúčastňovali... aj samotný dekan fakulty...   bol   prihlásený   a   zaregistrovaný   do   registra   poistencov...   ako   zamestnanec dohodár u zamestnávateľa E. n. o...

Ja ako gestor predmetu matematika, ktorá sa vyučovala na konzultačnom stredisku D., pričom vyučovacieho procesu som sa osobne počas soboty a nedieľ, ako aj čerpania dovolenky   zúčastňoval   osobne,   taktiež   som   uskutočňoval   aj   skúšanie   študentov,   som   za vykonané práce vyúčtoval odmenu svojmu zamestnávateľovi, Fakulte manažmentu, ktorá mi za tieto výkony odmietla vyplatiť odmenu priamo ako jej zamestnancovi a naopak, trpela protiprávne   praktiky   v   tom,   že   odmeny   za   vyučovací   proces,   ako   aj   úhradu   všetkých nákladov neuhrádzala samotná fakulta ako garant vysokoškolského štúdia, ale takto sa to dialo   cez   iný   subjekt,   tzv.   novovzniknutú   spoločnosť   E.   n.   o.   Vzhľadom   k   tomu,   že   ja, sťažovateľ, som vykonával výučbu externého štúdia na detašovanom pracovisku v D. nad rámec, mimo svoj pracovný úväzok, odmenu za mnou vykonanú vysokoškolskú pedagogickú činnosť mi v súlade so zákonom mohla vyplatiť jedine P. u. ako svojmu zamestnancovi, a nie nejaký novovytvorený subjekt E. n. o., ktorý na základe pracovných dohôd uzavretých medzi ním a jednotlivými pedagógmi riadne preplácal tým pedagógom, ktorí takéto dohody podpísali, nimi zúčtované odmeny s výnimkou mojej osoby, ktorá nesúhlasila s takýmito nezákonnými postupmi a praktikami vyplácania odmien.

...   sťažovateľovi,   je   známe,   že   takéto   nezákonné   praktiky   výučby   u   externých študentov sa v tomto období uskutočňovali na viacerých vysokých školách.»

3.2 Uvedenými   nedostatkami   rozsudkov   oboch   súdov   došlo   podľa   sťažovateľa k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1.   Základné   právo   RNDr.   D.   M.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 18CoPr2/2012 zo dňa 12. 11. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 18CoPr2/2012 zo dňa 12. 11. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy konania...“

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

4.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

5.Prvá námietka sťažovateľa   sa   týka   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

5.1 Podľa   stálej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   práva   na   súdnu   ochranu zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať   a   rozhodnúť   (II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým a právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané a umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v   ktorom   sú   upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (zhodne   napríklad I.   ÚS   225/03, IV. ÚS   158/09).   Skutkové   alebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   zásadne   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

5.2 Ústavný súd nevidí v skutkových a právnych záveroch uvedených v rozsudkoch okresného   súdu   i   krajského   súdu   nič   ústavne   dramatické,   čo   by   nasvedčovalo   ich arbitrárnosti alebo ústavnej akceptovateľnosti. Oba súdy zistili, že podľa pracovnej zmluvy bol sťažovateľ vysokoškolským učiteľom a jeho pracovnou náplňou tak bola aj pedagogická činnosť, teda vedenie prednášok a seminárov a hodnotenie študentov [pozri napríklad aj § 75 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   účinnom   k 1. januáru   2006   (ďalej   len   „zákon   o vysokých   školách“)]. Taktiež   je   zrejmé,   že   minimálne   krajský   súd   zistil,   že   študenti,   ktorí   študovali na detašovanom pracovisku v D., boli študentmi P. u., teda sťažovateľovho zamestnávateľa. Ak teda sťažovateľ viedol na tomto detašovanom pracovisku prednášky, resp. semináre pre tam študujúcich študentov a skúšal ich, je aj podľa názoru ústavného súdu logický záver oboch súdov, že takáto činnosť spadala do rámca jeho pracovnej zmluvy zo 14. septembra 1999   v   znení   neskorších   dodatkov.   Rovnako   záver   o neplatnosti   prípadnej   dohody o vykonaní práce kvôli nedostatku písomnej formy zodpovedá príslušnej zákonnej úprave (§ 226 ods. 2 Zákonníka práce).

Ďalej obidva súdy zistili, že sťažovateľ bol na účely pedagogickej činnosti do D. vysielaný na pracovnú cestu pokynom svojho zamestnávateľa. Uvedená okolnosť podľa názoru ústavného súdu nevyvracia, ale skôr potvrdzuje, že išlo o pracovné cesty v rámci existujúceho pracovného pomeru sťažovateľa k zamestnávateľovi, keďže práve v tomto pracovnom pomere bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce P. Pokiaľ by sa sťažovateľova pedagogická   činnosť   v D.   mala   skutočne   posudzovať   ako   výkon   práce   mimo   jeho pracovného   pomeru   k   zamestnávateľovi,   bolo   by   skôr   namieste   vychádzať   z   toho,   že miestom výkonu takto dohodnutej práce – a o to viac pravidelným pracoviskom v zmysle § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách – by bola D., nie P.

Na uvedených záveroch nič nemenia ani námietky sťažovateľa, že prácu vykonával v sobotu a nedeľu. Ako správne uviedol krajský súd, sobota i nedeľa sú na účely výkonu práce a počítania pracovného času podľa okolností súčasťou pracovného týždňa (§ 85 ods. 3 Zákonníka práce). Hoci výkon práce v týchto dňoch by mohol byť problematický z hľadiska ustanovenia § 93 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého musia byť sobota a nedeľa alebo nedeľa a pondelok dňami nepretržitého odpočinku v týždni, sťažovateľ sa v tomto konaní nedovolával porušení týchto ustanovení a ani nepredniesol nijakú argumentáciu, pri ktorej by toto ustanovenie mohlo mať význam.

Sťažovateľ   taktiež   počas   celého   konania   nijako   nereagoval   na   skutkové   zistenie, z ktorého   vychádzali   oba   súdy,   že   ani   po   zohľadnení   času   stráveného   výkonom pedagogickej   činnosti   na   detašovanom   pracovisku   v D.   jeho   týždenný   pracovný   čas nepresiahol ustanovený týždenný pracovný čas, ktorý bol podľa kolektívnej zmluvy platnej v rozhodujúcom období 37,5 hodiny. Z hľadiska nárokov podľa Zákonníka práce je však podstatná práve dĺžka pracovného času ako úseku, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva prácu, keďže na prekročenie tohto času je viazané napríklad mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas (§ 121 Zákonníka práce). Sťažovateľ sa v konaní dovolával   „pracovného   úväzku“   v   rozsahu   šesť   hodín,   ktorý   nijako   nevymedzil   ani neuviedol,   z   čoho   (akého   pracovnoprávneho   predpisu   alebo   vnútorného   predpisu zamestnávateľa) tento „úväzok“ vyplýval. Pritom už okresný súd uviedol v odôvodnení svojho   rozsudku   skutkové   zistenie,   že   taký   úväzok   nevyplýva   ani   zo   zákona,   ani z vnútorných predpisov zamestnávateľa. Možno preto len predpokladať, že sťažovateľ mal pod „úväzkom“ namysli rozsah, v akom je vysokoškolský učiteľ vo funkcii docenta povinný viesť prednášky a semináre. Pedagogická činnosť v rozsahu sťažovateľom tvrdených šesť hodín týždenne však tvorí len časť pracovnej náplne docenta a zjavne nevyčerpáva jeho týždenný   pracovný   čas   (porov.   už   citovaný   §   75   ods.   4   zákona   o vysokých   školách). Z argumentácie   sťažovateľa   nie   je   vôbec   zrejmé,   prečo   by   prípadné   prekročenie   tohto „úväzku“,   teda   výnimočný   výkon   pedagogickej   činnosti   v   určitom   týždni   v   rozsahu presahujúcom   šesť   hodín,   mal byť automaticky   výkonom   práce nad rozsah   týždenného pracovného času a nemohol by – z pracovnoprávneho hľadiska – mať len za následok skrátenie nepedagogickej práce v danom týždni tak, aby celkový pracovný čas neprekročil ustanovený týždenný pracovný čas.

5.3 Pokiaľ   sťažovateľ   poukazuje   na   porovnanie   svojho   odmeňovania   s   inými zamestnancami fakulty,   ktorí   rovnako   vykonávali pedagogickú   činnosť na detašovanom pracovisku v D., je správne konštatovanie okresného súdu i krajského súdu, že ich odmeny vyplývali z dohody o vykonaní práce uzavretej medzi týmito zamestnancami a organizáciou E., n. o. Sťažovateľ v konaniach pred oboma súdmi nepredniesol žiadne argumenty, prečo by práve zamestnávateľ mal byť zaviazaný na zaplatenie týchto odmien, keď ich právnym titulom boli práve tieto dohody, nie pracovné zmluvy so zamestnávateľom, a keď tieto boli kryté práve (podľa sťažovateľa nezákonnými) úhradami vyberanými od študentov touto neziskovou organizáciou, nie rozpočtovými prostriedkami fakulty. Sťažovateľom tvrdená nezákonnosť vyberania úhrad od študentov zo strany E., n. o., má vplyv predovšetkým na vzťah medzi ňou a týmito študentmi a na nadväzujúce dohody o vykonaní práce medzi ňou a tými pedagógmi, ktorí takéto dohodli uzavreli. Sťažovateľ mohol (a mal) predniesť ďalšie argumenty, aký dôsledok má táto nezákonnosť na vzťah medzi ním, ktorý príslušnú dohodu o   vykonaní   práce   výslovne   odmietol,   a   jeho   zamestnávateľom.   Ak   by   sťažovateľ   tieto argumenty predniesol, bolo by nepochybne povinnosťou okresného súdu a krajského súdu primerane   a   zrozumiteľne   na   ne   reagovať   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Keď   ich   však nepredniesol, nemožno rozsudku krajského súdu ani rozsudku okresného súdu z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy vytýkať nedostatočné odôvodnenie.

5.4Ústavný súd preto dospel k záveru, že k zásahu do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nemohlo dôjsť. Sťažovateľ okrem odkazu na tento článok neuviedol žiadne ustanovenie ústavy alebo dohovoru, resp. žiadne (materiálne) základné právo alebo slobodu, s ktorými by bol výklad okresného súdu a krajského súdu v rozpore (napríklad právo   na   spravodlivé   pracovné   podmienky   podľa   čl.   36   ústavy).   Ústavný   súd   však pripomína,   že   povinnosť   takého   tvrdenia   zaťažuje   sťažovateľa   (porov.   napríklad IV. ÚS 106/2013 a IV. ÚS 74/04).

Ku zvyšku sťažnosti

6.Ústavný   súd   je   v   zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   návrhom (sťažnosťou) viazaný. Citované ustanovenie pritom vo svojej judikatúre stabilne interpretuje ako   viazanosť   petitom   sťažnosti   (porov.   napríklad   IV.   ÚS   106/2013   a   tam   citovaná prejudikatúra). Keďže v petite sťažnosti sťažovateľ žiada vysloviť len porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je prípustné meritórne sa zaoberať námietkou porušenia aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovateľ – súdiac podľa titulného listu jeho sťažnosti (porov. bod 1 v úvode odôvodnenia) – zrejme chcel uplatniť tiež. Ústavný súd však v tejto súvislosti len stručne pripomína judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   jeho úlohou   nie   je pri   aplikácii   uvedeného   ustanovenia preskúmavať a naprávať skutkové či   právne chyby národných   súdov,   pokiaľ nemali za následok porušenie práv alebo slobôd zaručených dohovorom. Z pohľadu ustanovenia čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   pritom   podstatné,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé   (porov. napríklad rozsudok zo 6. decembra 2011, Popivčák proti Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, ods. 56). Keďže uvedené princípy sa zhodujú s judikatúrou ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo by k tejto námietke sťažovateľa možné odkázať na odôvodnenie v bodoch 5.2 a 5.3 s rovnakým záverom, teda že k tvrdenému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.

7.Z totožných dôvodov sa nemožno meritórne zaoberať námietkou porušenia práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ktorú sťažovateľ v texte sťažnosti navyše nijako neodôvodnil. Možno sa preto len domnievať, že sťažovateľ vidí porušenie tohto práva v tom, že mu súdy neprisúdili ním tvrdený nárok na mzdu, ktorý považuje za majetok chránený citovaným ustanovením dodatkového protokolu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu   nezaručuje   právo   nadobudnúť   niečo   do   vlastníctva,   avšak   také   právo (pohľadávka)   môže   byť   predmetom   ochrany,   ak   je   dostatočne   určité   a   ak   ho   možno považovať   za   legitímny   nárok   na   získanie   vlastníctva   (porov.   napr.   rozsudok   Veľkej komory z 28. septembra 2004, Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, ods. 35). Podľa   názoru   ústavného súdu   je však   sťažovateľov nárok príliš hypotetický   na to,   aby mohol   požívať   takúto   ochranu.   V   prerokúvanej   veci   totiž   súdy   uzavreli,   že   sťažovateľ nesplnil   predpoklady   vyžadované   právnym   poriadkom   na   vznik   ním   tvrdeného   nároku (existencia dohody medzi ním a zamestnávateľom), a ústavný súd tento záver nepovažoval za ústavne neakceptovateľný. Potom ale treba vychádzať z toho, že sťažovateľ nenaplnil podmienky   na   vznik   nároku   na   odmenu   v   súlade   s   právnym   poriadkom   a   jeho   nárok nemožno   považovať   za   dostatočne   určitý   a   legitímny,   aby   mohol   požívať   ochranu dodatkového protokolu.

III.

Záver

8.Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05,   II.   ÚS   298/06).   Z dôvodov   uvedených   v   bodoch 5 až 7 je   zrejmé,   že napadnutý rozsudok krajského súdu už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami, ktoré mu vyčíta sťažovateľ.

9. Vzhľadom   na   to   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   ako   celok   na   neverejnom zasadnutí odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013