znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 642/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   zastúpeného   AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Em 1/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2014 doručená   sťažnosť   A.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Em 1/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   doručil 26. augusta 2013 okresnému súdu návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletej dcére na čas po rozvode, ktorým sa domáhal, aby okresný súd rozviedol jeho manželstvo s odporkyňou (ďalej aj „povinná“) a zaviazal ho prispievať na výživu a výchovu maloletej   dcéry   mesačne   sumou   200   €   (ďalej   aj   „návrh“).   Sťažovateľ   súčasne   navrhol uzatvoriť   s odporkyňou   dohodu   o úprave   styku   s maloletou   dcérou,   ktorú   by   následne schválil okresný súd.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa neumožňovala sťažovateľovi od podania návrhu „návštevy...   maloletú   mu   odmietla   vydať,   odmietala   mu   poskytovať   informácie o maloletej   a zabezpečila,   aby   maloletú   nemohol   navštevovať   ani   v predškolskom zariadení“, podal návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),   v ktorom   navrhol,   aby okresný   súd   dočasne zveril maloletú   dcéru do   osobnej starostlivosti odporkyne a upravil styk sťažovateľa s maloletou tak, že „bude oprávnený sa stýkať s maloletou v období od 06. 12. 2013 od 9,00 hod. do 08. 12. 2013 do 12,00 hod., od 03. 01. 2014 od 9,00 hod. do 06. 01. 2014 do 12,00 hod., a následne jedenkrát mesačne počnúc februárom 2014, a to každý prvý víkend v mesiaci, počnúc piatkom od 9,00 hod. až do nedele do 16,00 hod., bez prítomnosti matky, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“ (ďalej len „návrh na vydanie predbežného opatrenia“).

Okresný   súd   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   rozhodol   uznesením č. k. 2 P 32/2013-52 zo 17. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie zo 17. decembra 2013“) tak, že maloletú dcéru zveril do osobnej starostlivosti odporkyne (jej matky, pozn.) a upravil styk sťažovateľa s maloletou dcérou tak, že sťažovateľ je oprávnený stýkať sa s maloletou dcérou každý nepárny víkend, a to v sobotu od 15.00 h do 18.00 h a v nedeľu od 15.00 h do 18.00 h v prítomnosti odporkyne.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 17. decembra 2013 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 CoP 5/2014 zo 4. marca 2014 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 5 CoP 5/2014 z 20. marca   2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu   o nariadení   predbežného opatrenia“)   tak,   že   označené   uznesenie   okresného   súdu   zmenil   vo   výroku,   ktorým   bol upravený styk sťažovateľa s maloletou dcérou tak, že sťažovateľ je oprávnený stýkať sa s maloletou   dcérou   každý   prvý   víkend   v mesiaci,   a to   v piatok   od   9.00   h   do   17.00   h a v sobotu od 9.00 h do nedele do 17.00 h bez prítomnosti odporkyne tak, že maloletú si sťažovateľ   prevezme   pred bydliskom   odporkyne   a na   tom   istom   mieste   dieťa   odporkyni odovzdá. Odporkyňa dieťa na styk riadne pripraví.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „...   dňa   04.   04.   2014   prišiel vyzdvihnúť   maloletú   v dome   odporkyne   v čase   stanovenom   v uznesení.   Napriek nariadenému   styku   odporkyňa   odmietla vydať   maloletú   sťažovateľovi,   pričom zabránila akémukoľvek   ich   stretnutiu   a s odôvodnením,   že   maloletá   je   chorá,   sťažovateľa   ani nepustila do domu a uzamkla pred ním dvere. Sťažovateľ sa o zdravotnom stave maloletej informoval u jej ošetrujúcej lekárky, pričom tá mu povedala, že jej zdravotný stav nie je vážny...“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ 16. apríla 2014 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon uznesenia krajského súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby   okresný   súd   realizoval   výkon   rozhodnutia   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú výkon rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia týkajúceho sa maloletých detí.

Sťažovateľ s poukazom na § 273c ods. 1 a 2 OSP argumentuje, že „v prípade, keď vykonateľným   rozhodnutím,   ktoré   je   podkladom   pre   výkon   rozhodnutia   je   predbežné opatrenie týkajúce sa starostlivosti o maloleté dieťa, zmysel ktorého spočíva predovšetkým v naliehavosti   a dočasnosti   úpravy   pomerov,   je   potrebné   zabezpečiť   výkon   rozhodnutia bez využitia inštitútov výziev a udeľovanie pokút zo strany súdu, a preto je na danú situáciu potrebné aplikovať ustanovenie § 273c OSP a nie ustanovenie § 272. Takýto postup je nevyhnutný z dôvodu, že s ohľadom na spôsob výkonu rozhodnutia a spôsob úpravy styku sťažovateľa s maloletou by výkon rozhodnutia postupom podľa ustanovení § 272 a § 273 OSP pre jeho zložitosť a zdĺhavosť nikdy nebol realizovateľný a práva oprávneného by boli reálne nevymožiteľné. Sťažovateľ reakciu od príslušného súdu neobdŕžal, a tak sme súd telefonicky v jeho mene kontaktovali dňa 30. 4. 2014 za účelom zistenia, v akom štádiu je vec a či ďalší styk otca s maloletou, ktorý sa mal realizovať od 2. 5. do 4. 5. 2014 bude súd nútene vykonávať, tak ako sťažovateľ žiadal, keďže všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že aj   tento   styk   bude   odporkyňou   účelne   marený.   Nielenže   súd   nekonal   tak,   ako   mu   to procesnoprávny predpis prikazuje, nenariadil výkon rozhodnutia, ale dokonca do dnešného dňa sme neobdŕžali žiadne rozhodnutie, uznesenie, prípis, či akúkoľvek formu reakcie súdu na náš návrh (okrem výzvy pre odporkyňu), z ktorého by sme vyrozumeli prečo príslušný súd   nekoná,   v ktorej   by   poskytol   akúkoľvek   zrozumiteľnú   právnu   argumentáciu, odôvodnenie   s uvedením   aplikovaných   právnych   predpisov,   na   základe   ktorého   by   sme vyrozumeli   prečo   postupoval   súd   spôsobom,   akým   postupoval,   prečo   nenariadil   výkon rozhodnutia,   atď.,   respektíve   akýkoľvek   písomný   výstup,   ktorý   by   bol   minimálne preskúmateľný   súdom   vyššieho   stupňa,   resp.   voči   ktorému   by   sme   mohli   podať   riadny opravný prostriedok. K relevantným skutkovým okolnostiam ďalej uvádzame, že ani styk sťažovateľa   s   maloletou   súdom   nariadený   na   2.   5.   až   4.   5.   2014   a styk,   ktorý   sa   mal realizovať v dňoch 6. 6. až 8. 6. 2014 a tiež v dňoch 4. 7. až 6. 7. 2014 nebol zrealizovaný a sťažovateľ sa do dnešného dňa svojho práva na styk s maloletou nedomohol.... máme za to,   že konajúci súd sa v konaní   sp.   zn.: 3 Em/1/2014   dopustil a naďalej sa dopúšťa hrubého   porušenia   zákona   a ústavou   garantovaného   práva,   keď   vo   veci   nekonal a nenariadil výkon rozhodnutia... Dňa 11. 6. 2014 sťažovateľ prostredníctvom nás, ako svojich   právnych   zástupcov   adresoval   predsedovi   Okresného   súdu   Svidník   sťažnosť na postup   súdu   v konaní   sp.   zn.   3   Em/1/2014   proti   porušovaniu   práva   na   verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Okresný súd   Svidník sa   do   dnešného   dňa k našej sťažnosti žiadnym písomným spôsobom nevyjadril.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a základné   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní sp. zn. 3 Em/1/2014 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Em/1/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 800,- €, ktoré je Okresný súd Svidník povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4.   Okresný súd Svidník je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu...“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Em 1/2014.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Predmetom   napadnutého   konania   okresného   súdu   je   zabezpečenie   výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa § 272 OSP a nasl., a to realizácia práva sťažovateľa na styk s jeho maloletou dcérou. Vzhľadom na povahu vymáhanej povinnosti, resp.   na   povahu   práva,   ktorého   realizácia   sa   nútene   vykonáva,   zákon   neustanovuje konkrétne   a   výlučné   spôsoby   výkonu   rozhodnutia   o výchove   maloletých   detí   (porovnaj § 272   ods.   2   OSP).   Zákon   ustanovuje   len   niektoré   právne   nástroje,   ktoré   majú   viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadne k podrobeniu sa rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania (§ 272 ods. 3 OSP), ukladanie pokuty (§ 273 ods.   1   OSP),   výzva   na   zastavenie   príslušných   dávok   (§   273   ods.   2   OSP),   pričom   tiež upravuje odňatie dieťaťa (§ 273 ods. 4 a nasl. OSP) ako priamy spôsob výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zákon teda neupravuje vyčerpávajúco všetky spôsoby výkonu rozhodnutia   a   tiež   všetky   nástroje,   prípadne   iné   formy   pôsobenia   súdu   vedúce ku skutočnému   výkonu rozhodnutia o   výchove   maloletých   detí.   Konkrétny   postup   súdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí bude v zásade vždy odlišný, bude závislý od konkrétnych okolností prípadu. Zároveň je nevyhnutné zohľadniť skutočnosť, že realizácia rozhodnutia o výchove maloletých detí bude od určitého veku dieťaťa takmer vždy závislá nielen od vôle rodičov, ale aj maloletého dieťaťa. V týchto prípadoch tak súd len vytvára, prípadne zabezpečuje vhodné predpoklady   na realizáciu   rozhodnutia, nemá však vo svojej moci dosiahnuť to, aby jeho pôsobenie vždy viedlo k výkonu rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 452/2013).

Pri   hodnotení   toho,   či   okresný   súd   v   konaní   o   výkon   predbežného   nariadenia o úprave   styku   s maloletým   dieťaťom   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a   či   konal sústredene,   je   potrebné   zohľadniť   uvedené   špecifiká.   Nemožno   preto   automaticky vychádzať z dĺžky konania, početnosti procesných úkonov súdu alebo z efektivity, akú jeho postup (činnosť) dosiahol.

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 16. apríla 2014 návrh na výkon uznesenia krajského   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia   týkajúceho   sa   výchovy   maloletého dieťaťa   (uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoP   5/2014   zo   4.   marca   2014   v spojení s opravným uznesením sp. zn. 5 CoP 5/2014 z 20. marca 2014, pozn.), ktorý bol pridelený na prerokovanie a rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. Anne Bejdovej.

Zákonná sudkyňa 23. apríla 2014 v zmysle § 15 ods. 1 OSP oznámila predsedovi okresného súdu skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod na jej vylúčenie z rozhodovania veci sťažovateľa.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bola   vec   na   základe   opatrenia   predsedu okresného súdu č. 12/2014 z 25. apríla 2014 náhodným elektronickým systémom pridelená na prerokovanie a rozhodnutie inému sudcovi tohto súdu; zákonnou sudkyňou v predmetnej veci sa stala JUDr. Mária Tvrdíková. Dňa 2. mája 2014 okresný súd doručil povinnej návrh na výkon rozhodnutia a zároveň ju vyzval, aby sa k nemu v lehote 3 dní písomne vyjadrila. Povinná sa k návrhu vyjadrila podaním doručeným 13. mája 2014.

Dňa 23. mája 2014 okresný súd doručil sťažovateľovi podanie povinnej a súčasne ho vyzval, aby sa k tomuto podaniu vyjadril v lehote 7 dní od doručenia a súčasne oznámil, či sa styk s maloletou v dňoch 2. mája 2014 a 3. mája 2014 uskutočnil a či trvá aj naďalej na svojom   návrhu   na   výkon   rozhodnutia.   Dňa   3.   júna   2014   bolo   na   základe   žiadosti Sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bardejove,   pracovisko   Svidník   (ďalej   len   „kolízny   opatrovník“)   vypracované odborné stanovisko psychológa. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu reagoval podaním doručeným okresnému súdu 11. júna 2014, pričom zároveň podal v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť na postup súdu, ktorá smerovala proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Dňa 17. júna 2014 okresný súd adresoval povinnej výzvu, v ktorej ju vyzval, aby sa v lehote 3 dní vyjadrila k podaniu sťažovateľa z 11. júna 2014 a súčasne uviedla dôvody, pre   ktoré   6.   júna   2014   neodovzdala   maloletú   dcéru   a neumožnila   tak   styk   sťažovateľa s maloletou dcérou v zmysle uznesenia krajského súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,   a súčasne   ju   vyzval,   aby   v zmysle   §   272   ods.   3   OSP   dodržiavala   uznesenie krajského   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia,   a poučil   ju   o následku   nesplnenia citovaného rozhodnutia v zmysle § 273 ods. 1 OSP. Zároveň vyzval kolízneho opatrovníka vykonať s povinnou, prípadne spoločne so sťažovateľom pohovor pre účely rešpektovania rozhodnutia krajského súdu o nariadení predbežného opatrenia.

Dňa 24. júna 2014 predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 5/2014 reagoval na sťažnosť podanú sťažovateľom v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch, prílohou ktorého bolo vyjadrenie zákonnej sudkyne. Dňa 8. júla 2014 odporkyňa doručila okresnému súdu vyjadrenie   v zmysle   výzvy   zo   17.   júna   2014   a sťažovateľ   informoval   okresný   súd o opakovanom nerešpektovaní uznesenia krajského súdu o nariadení predbežného opatrenia zo strany povinnej. Okresný súd 17. júla 2014 reagoval na výzvu odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Svidník z 11. júla 2014 na súčinnosť v súvislosti s trestným   oznámením   sťažovateľa   vo   veci   podozrenia   zo   spáchania   prečinu   marenia výkonu úradného rozhodnutia. Dňa 28. júla 2014 kolízny opatrovník oznámil okresnému súdu   v reakcii   na   jeho   výzvu   výsledok   prešetrenia   pomerov   v domácnosti   sťažovateľa a povinnej   s cieľom   rešpektovania   rozhodnutia   krajského   súdu   o nariadení   predbežného opatrenia   a opatrenia   vykonané   pre   účely   rešpektovania   tohto   rozhodnutia   (poučenie povinnej   o následkoch   nerešpektovania   rozhodnutia   o nariadení   predbežného   opatrenia a pomoc psychológa).

Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci návrhu sťažovateľa (konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   P   32/2013)   nariadil   pojednávanie na 20. august   2014,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   a odporkyňa   na   výzvu   okresného   súdu vyjadrili   ochotu   dohodnúť   sa   na   styku   otca   s maloletou   dcérou   tak,   že „styk   sa   bude realizovať vo štvrtok dňa 21. 8. 2014 od 15.00 hod. do 18.00 hod. za prítomnosti matky v jej bydlisku... a následne v piatok dňa 22. 8. 2014... 23. 8. 2014 bude styk otca s dieťaťom realizovaný   mimo   trvalého   bydliska   matky...“ (citované   zo   zápisnice   okresného   súdu o pojednávaní   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   P   32/2013   z 20.   augusta   2013,   pozn.). Pojednávanie vo veci samej bolo následne odročené na 4. september 2014 na vyhlásenie rozsudku. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 P 32/2013 zo 4. septembra 2014 manželstvo sťažovateľa a odporkyne rozviedol, na čas po rozvode zveril maloletú dcéru do osobnej starostlivosti odporkyne, zaviazal sťažovateľa prispieť na výživu maloletej dcére sumou 200 € mesačne a zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletou dcérou tak, že sťažovateľ je oprávnený   stýkať   sa   s ňou   každý   prvý   víkend   v mesiaci   takto:   v piatok   od   15.30   h do 18.00 h   za prítomnosti   matky,   v sobotu   od   9.00   h   do   12.00   h   za   prítomnosti   matky a od 15.00   h   do   18.00   h   bez   prítomnosti   matky   a v nedeľu   od   10.00   h   do   17.00   h bez prítomnosti matky (ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 4. septembra 2014“).

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnym postupom okresného súdu v napadnutom konaní, keďže výkon rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia týkajúceho sa starostlivosti o maloleté dieťa, zmyslom   ktorého   je   naliehavosť   a dočasnosť   úpravy   pomerov,   je   potrebné   zabezpečiť bez využitia inštitútov výziev a udeľovania pokút zo strany všeobecného súdu, teda okresný súd bol podľa názoru sťažovateľa povinný na jeho situáciu aplikovať § 273c OSP, a nie § 272 OSP.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   jeho   úlohou   nemôže   byť   posudzovanie   vhodnosti opatrení,   ktoré   všeobecný   súd   zvolil   na   základe   výsledkov   skutkových   zistení na dosiahnutie   cieľa   predmetného   konania   o   výkon   rozhodnutia   (vrátane   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia), pretože posudzovanie skutkových záverov všeobecných súdov   nepatrí   do   právomoci   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rovnako zdôraznil, že v prípade tohto druhu konania musí byť rozhodovanie   o   použití   najradikálnejšieho   opatrenia   (odňatie   a   odovzdanie   maloletého dieťaťa v zmysle § 273 ods. 4 OSP) poskytovaného právnou úpravou podrobené dôkladnej úvahe   zohľadňujúcej   možné   negatívne   dôsledky   takto   prijatého   opatrenia   vo   vzťahu k maloletému dieťaťu a zároveň založenej na dôslednom zistení skutkového stavu, čo sú úlohy patriace do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a preto obmedzuje svoj prieskum len na posúdenie pružnosti a včasnosti opatrení všeobecného súdu ako záruky celkovej efektivity posudzovaného konania (III. ÚS 181/2011).

Rešpektujúc právne názory vyslovené v doterajšej judikatúre, ústavný súd nemohol ani vo veci sťažovateľa preskúmavať „správnosť“ postupu okresného súdu v napadnutom konaní,   teda   vhodnosť   zvolených   opatrení   či   nesprávne   právne   posúdenie   zistených skutkových okolností (námietka sťažovateľa o aplikácii nesprávnej právnej normy, pozn.).

Z prehľadu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní je zrejmé, že okresný súd konal   v   zásade   plynulo,   v jeho   postupe   nevznikali   obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti. Okresný   súd   v   doterajšom   priebehu   konania   využil   právne   nástroje   podľa   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (vyzval   povinnú   na   dobrovoľné   plnenie rozhodnutia, upozornil ju na následky neplnenia povinností z rozhodnutia, zároveň vyzval orgán   sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   vykonať   s   povinnou,   prípadne spoločne   so   sťažovateľom   pohovor   pre   účely   rešpektovania   uznesenia   krajského   súdu o nariadení   predbežného   opatrenia),   ktoré   vzhľadom   na   okolnosti   predmetnej   veci považoval za vhodné.

Vzhľadom na dočasný charakter predbežného opatrenia pri úprave vzťahov medzi účastníkmi konania [v súlade s § 77 ods. 1 písm. c) OSP predbežné opatrenie zanikne, ak sa návrhu vo veci samej vyhovelo a uplynulo 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci, pozn.] okresnému súdu nemožno vytknúť ani to, že jeho postup po 28. júli 2014 (keď kolízny   opatrovník   oznámil   okresnému   súdu   na   jeho   dožiadanie   výsledok   prešetrenia pomerov v domácnosti sťažovateľa a povinnej) sa už sústreďoval na rozhodnutie vo veci samej,   a to   aj   s prihliadnutím   na   samotný   priebeh   konania   vedeného   týmto   súdom pod sp. zn. 2 P 32/2013, v rámci ktorého došlo k prejaveniu ochoty zo strany sťažovateľa a odporkyne dohodnúť sa na úprave styku sťažovateľa a maloletej dcéry. Uvedený postup vyústil 4. septembra 2014 do rozsudku vo veci samej, v rámci ktorého okresný súd upravil aj styk sťažovateľa s maloletou dcérou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom konaní konal v zásade plynulo, pričom jeho postup v napadnutom konaní nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeraný,   prípadne   zjavne nesprávny.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec sťažnosti ústavný súd vzhľadom na zistenie, že v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu zo 4. septembra 2014 (aj voči výroku o úprave   styku   sťažovateľa   s maloletou   dcérou)   uznesenie   krajského   súdu   o nariadení predbežného opatrenia zostáva až do času rozhodnutia o opravnom prostriedku sťažovateľa aj naďalej právoplatné a vykonateľné, konštatuje, že toto uznesenie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa na ústavný súd opätovne, ak by v budúcnosti dochádzalo zo strany okresného súdu v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014